Zachovávanie slovenčiny - prejav úcty voči rodičom

Z mojej strany zanietenosť za zachovávanie identity je v podstate prejavom úcty osobne voči mojej mame a starej mame, ktoré nevedeli dobre po maďarsky...

Nikto odo mňa nemôže žiadať, aby som si zaprela slovenské korene...

Lujza Ladányiová Galušková z Novej Huty

- Zo šiestich súrodencov ja, najmladšia, som jediná ďalej študovala. Môžem za to ďakovať predovšetkým tomu, že ako 12-ročnú ma spolu s inými mojimi rovesníkmi z okolia zapísali rodičia do slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom. Do piateho ročníka som chodila do školy tu, v rodnej obci, ale tu sme sa vtedy neučili po slovensky, - začala nám rozprávať o svojom živote Lujza Ladányiová, rod. Galušková, učiteľka slovenčiny na dôchodku z Novej Huty (Bükkszentkereszt). - Robili tu vtedy, začiatkom 50. rokov, veľký nábor, len z Novej Huty odišlo do Nového Mesta 25 detí a veľa ich bolo aj zo susedných slovenských dedín. Sľúbili nám, že budeme mať dobré podmienky a lepšie možnosti ďalej študovať na stredných školách. Skutočne to tak bolo. Prvýkrát sme prišli domov na Vianoce. Rodičia ma skoro nespoznali, pretože keď som odchádzala, bola som oveľa chudšia. Mám veľmi pekné spomienky na tieto roky. V škole nás nabádali k tomu, aby sme si jazyk a kultúru svojich rodičov cenili a zachovali. Bol to predovšetkým pán učiteľ Petik (neskoršie, keď som už učila, bol inšpektorom slovenčiny v našej župe) a manželia Karasovci, ktorí nás naučili krásne slovenské tance a piesne. Vystupovali sme hlavne v malých slovenských dedinkách v Zemplíne, - zaspomínala si pani Ladányiová na svoje školské roky.

Z Nového Mesta viedla jej cesta do Budapešti, do slovenského Učiteľského ústavu J. Á. Komenského: - Bolo pre nás prirodzené, že pokračujeme v štúdiách na slovenskej strednej škole a tri dievčatá (Ildika Császáriová, Klára Halászová a ja), prvé lastovičky z našej dediny - chlapci už aj predtým odchádzali študovať - sme sa chceli stať učiteľkami. Rodičia mali obavy pustiť nás do veľkomesta a tiež nechceli, aby sme náhodou zažili neúspechy. Dopadlo to však dobre. Aj v Budapešti sme mali vynikajúcich pedagógov a aj na tejto škole sme sa mohli zapojiť do práce úspešného speváckeho zboru a ľudového tanečného súboru. Ja osobne som vždy veľmi rada tancovala ľudové tance. Zo školy sme často chodievali do divadla, všetci profesori dbali o to, aby sme sa vzdelávali. Dobre vedeli, že v našich rodných obciach sme nemali veľa možností kultúrne sa vyžívať. Odbornú prax sme absolvovali priamo v škole, pretože tam bola aj základná škola, kde som veľmi rada vyučovala. Deti boli dobré a zlaté. Mám jednu veľmi vzácnu spomienku z tých čias: náš spevácky zbor na schodoch Národného múzea v Budapešti predniesol Z. Kodályom zhudobnenú Národnú pieseň a pri tejto príležitosti som mohla svetoznámemu skladateľovi odovzdať kyticu kvetov. Bol to zážitok na celý život...

Absolventka ústavu, pedagogička s čerstvým diplomom, sa dostala do slovenskej obce Šára (dnes Dabaš-Šára). Keďže v jej rodisku práve nebolo voľné miesto slovenčinára, musela ísť tam, kam ju poslali: - Šesť rokov som vyučovala v Šáre. Spočiatku som bývala v podnájme u jednej vdovy so siedmimi deťmi. Nakoniec som tete Kamile Sósovej pomáhala aj s deťmi, aj v domácnosti, aj v gazdovstve, patrila som do rodiny. Neskoršie, keď som už nebývala u nich, ma vždy pozývali na nedeľňajší obed, alebo mi posielali jedlo a ja som pravidelne chodila k nim pomáhať. Boli to veľmi dobrosrdeční ľudia, deti boli prítulné. Napriek zákazu som s nimi chodila v nedeľu do kostola. Pravdepodobne sme sa so Šáranmi mali radi aj preto, lebo som Slovenka ako oni. V celej dedine hovorili veľmi pekne po slovensky, všade - na ulici, medzi sebou, aj počas mojich oficiálnych návštev rodín - sme sa rozprávali po slovensky. Neraz sa mi stalo, že kolegyňa, ktorá nerozumela po slovensky, utekala za mnou, aby som tlmočila, pretože začiatkom šesťdesiatych rokov deti v Šáre často prichádzali do školy tak, že nehovorili po maďarsky. Popri vyučovaní som tu založila spevácky zbor a tanečnú skupinu. Minulé leto ma navštívili moji bývali žiaci zo Šáre, ktorých som nevidela 40 rokov. Niektorí z nich pokračovali vo svojich štúdiách na Slovenskom gymnáziu v Budapešti a stali sa z nich slovenskí pedagógovia...

Keďže sestry pani Lujzy sa rad radom povydávali a opustili rodné hniezdo a rodičom pribúdali roky, chceli mať najmladšiu dcéru vo svojej blízkosti: - V susednej obci, v Répašskej Hute, sa uvoľnilo miesto, jeden rok som vyučovala tam a aj tam som mala spevácky zbor a tanečný krúžok. Deti chodili za mnou aj po vyučovaní. Aj tu som mala nesmierne dobrých žiakov. Ja som v podstate za svojho života nestretla zlé dieťa, deti sú všade dobré...

Niektorých bývalých žiakov z Répašskej Huty potom učila vo vyšších ročníkoch v základnej škole v Novej Hute, kam sa vrátila v roku 1965 a v tom istom roku sa aj vydala: - Manžel bol mojou prvou láskou, ako dvanásťročná som s ním chodila do lesa pracovať a kravy pásť. Neskôr sme sa jeden druhému stratili z očí, ale keď som sa vrátila, ihneď mi začal dvoriť. Narodili sa nám traja synovia, dnes už majú všetci vysokoškolské vzdelanie, dvaja z nich získali diplom v Bratislave.

Vyučovaniu slovenčiny v Základnej škole v Novej Hute sa pani Ladányiová venovala viac ako tri desaťročia: - Veľa sme museli pracovať, bola som učiteľkou na nižšom stupni a okrem toho som vyučovala slovenčinu aj v ostatných ročníkoch. Neraz som musela aj s kolegyňou bojovať za kontinuitu vyučovania slovenčiny v obci, nebolo to vždy ružové... Z mimoškolskej činnosti mám pekné spomienky na spevácky zbor a tanečnú skupinu.

Pani Lujza vždy pokladala za dôležitú prítomnosť slovenčiny, a to nielen na svojom pracovisku, ale v Novej Hute vôbec: - Už 17 rokov pôsobí náš tzv. Klub zachovávania tradícií. Jeho členmi sú predovšetkým predstavitelia staršej generácie. Okrem pravidelných stretnutí máme za sebou veľa zaujímavých výletov tak po Maďarsku, ako aj po Slovensku, Poľsku a Rakúsku. Ja osobne som členkou Zväzu Slovákov v Maďarsku (kedysi DZSM), a to už od svojich 12. rokov. Mám veľmi pekné spomienky na generálnu tajomníčku Máriu Jakabovú Šingeľovú, ktorá nám vždy vychádzala v ústrety a navštevovala nás tu, v Bukových horách. Chodievala som často na kurzy slovenčiny a slovenského folklóru. Musela som si obnovovať repertoár, veď v obciach, kde som vyučovala, som už naučila deti všetky choreografie z mojich študentských čias zo slovenského ústavu. Čo sa týka menšinového samosprávneho systému, prvý zbor sme založili na báze nášho klubu, v prvom volebnom cykle som bola predsedníčkou ja. Vtedy sme založili slovenský folklórny súbor dospelých. V tejto práci nám nesmierne veľa pomáhali choreografi Michal a Danka Nogovci, ako aj pani Kubáková z regionálneho kultúrneho strediska v Košiciach. Oni nás povzbudili a priblížili nám slovenský folklór. Pomohli mi aj v organizovaní speváckeho zboru v rámci spomínaného klubu. Na tejto báze sme začali v polovici deväťdesiatych rokov organizovať v obci národnostný deň, ktorý býva vždy v máji. S kultúrnymi telesami sme pochodili celé Východné Slovensko. Inak v druhom volebnom cykle bol predsedom miestnej slovenskej samosprávy môj syn Ákos. Cez našich priateľov z Košíc, ktorí nám pomohli aj v zaobstarávaní krásnych slovenských krojov, navštívil našu obec aj známy súbor Železiar. Ako predsedníčka miestnej organizácie Vlasteneckého ľudového frontu som dlhé roky vždy v novembri organizovala Deň seniorov, ktorý je aj v súčasnosti veľkolepou akciou celej obce. Jednoducho mi nestačilo vyučovať, musela som sa angažovať aj mimo školy...

Pani Lujza nesúhlasí s tými, ktorí tvrdia, že dnešným deťom sa stačí naučiť jeden svetový jazyk: - Okrem toho, že znalosť jedného slovanského jazyka má aj praktický význam, týmto ľuďom vždy pripomeniem, ako sa im prihovárala ich stará mama. „Nepovedala ti po slovensky, že drahotko moje, alebo moja ruža zlatá...?“ Z mojej strany zanietenosť za zachovávanie identity je v podstate prejavom úcty osobne voči mojej mame a starej mame, ktoré nevedeli dobre po maďarsky... Nikto odo mňa nemôže žiadať, aby som si zaprela slovenské korene..., - povedala rozhodne pani Lujza Ladányiová, rodená Galušková na záver nášho stretnutia.

(csl)