S Monikou Szelényiovou ● Dobré meno si treba udržať

Obzrieť sa do minulosti a bilancovať je, obrazne povedané, ako pozrieť sa

do studne. Na hladine sa objaví aktuálny obraz, ale ak prenikáme do hĺbky, dostaneme sa k prameňu, z ktorého vyviera číra voda.

Tá sa pod vplyvom vonkajších faktorov mení, prispôsobuje podmienkam a jej výsledná kvalita sa prejaví na povrchu, kde do nej načierame. Dajako tak je to aj s naším životom. Pohľad na prameň je ako pohľad na začiatok svojej životnej dráhy. Nerobíme to deň čo deň, skôr pri príležitosti životného jubilea. Takéhoto významného životného jubilea - polstoročnice - sa v máji dožila učiteľka, folkloristka a slovenská poslankyňa Monika Szelényiová.

Korene pani Szelényiovej siahajú do rázovitej slovenskej dedinky Čuvár v Peštianskej župe. Monika Szelényiová, rod. Lešťanová, pochádza z čisto slovenskej rodiny. Už aj jej rodičia sa zapájali do pestovania slovenskej ľudovej kultúry. Obidvaja boli aktívni členovia miestneho slovenského pávieho krúžku. Pani Monika v rodnej dedine skončila základnú školu, potom študovala v budapeštianskom slovenskom gymnáziu. Jej príkladní a nasledovaniahodní učitelia v nej prebudili túžbu po učiteľstve. V štúdiu pokračovala na Vysokej škole pedagogickej v Ostrihome, kde získala diplom učiteľky nižšieho stupňa a osvetovej pracovníčky.

Jej prvým pôsobiskom bola Základná škola v rodnom Čuvári a rok pracovala vo Veľkej Tarči. „Zakotvila“ však vo svojej bývalej alma mater - od roku 1981 vyučuje v budapeštianskej slovenskej škole. So slovenským ľudovým umením a kultúrou sa zoznamovala v rodnej obci, kde ako slovenská učiteľka založila detskú a mládežnícku skupinu a vo Veľkej Tarči detský súbor. So slovenským folklórom sa zblížila na vysokej škole. V budapeštianskej slovenskej škole založila detský súbor a roku 1990 bola jednou zo zakladajúcich členov Tanečného súboru Prameň, pozostávajúceho zo žiakov a študentov školy. Po transformovaní súboru na Spolok Lipa sa stala jeho predsedníčkou. Takmer tridsať rokov pôsobí v oblasti organizovania slovenskej kultúry, za ten čas sa natrvalo zapísala do dejín slovenského folklóru v Maďarsku.

- Takmer tridsať rokov vyučujete na nižšom stupni. Čo všetko sa odvtedy zmenilo?

- Samozrejme, ako každé povolanie, aj učiteľské ovplyvňujú spoločenské zmeny. A menia sa aj očakávania, ktoré sa pred toto, podľa mňa najkrajšie povolanie, kladú. Keď som začínala, boli celkom iné spoločenské pomery. Nielen deti, ale aj rodičia boli iní. „Pani učiteľka“ bola uznávaná a vážená osobnosť. Učitelia mali autoritu v škole i v spoločnosti. Nazdávam sa, že podkopávanie autority pedagógov prišlo so spoločenskými zmenami. Bohužiaľ, tento proces vyústil do takých „kriminálnych“ udalostí, o ktorých čítame v tlači. Musím však zdôrazniť, že v našej škole sa nepremietajú. Naše deti pochádzajú z vidieka, sú slušnejšie a disciplinovanejšie, ako je maďarský, najmä budapeštiansky priemer. Iste k tomu prispieva i dobrá spolupráca nášho pedagogického zboru s rodičmi.

Ak by som mala hodnotiť svoje takmer tridsaťročné učiteľské pôsobenie, tak len toľko - keby som opäť začínala, znovu by som si vybrala toto povolanie. Myslím si, že najväčším uznaním pre učiteľa je, keď jeho „zverenci“ dosahujú pekné študijné výsledky, získajú vysokoškolský diplom, najmä na Slovensku. Keď sa ako dospelí radi vracajú do bývalej školy a vyhľadajú nás. Na toto myslím, keď každé ráno vchádzam do triedy. Uvedomujem si, že o dobré meno, dobrý chýr školy sa musíme pričiňovať deň čo deň. Nestačí si ho raz získať, treba si ho udržať.

- Ste predsedníčkou spolku Lipa. Čo je hlavnou úlohou vášho spolku?

- Hlavnou úlohou spolku je šírenie ľudovej kultúry Slovákov žijúcich v Maďarsku. Najdôležitejším cieľom je zbieranie a spracúvanie tanečných prvkov v rôznych regiónoch Maďarska, kde žijú Slováci. V roku 1993 vydal súbor videokazetu Slovenské detské hry a tanečné prvky Slovákov v Maďarsku a zbierku slovenských ľudových piesní z Maďarska pod názvom KONOPE. Vydal dva pekné farebné nástenné kalendáre Slováci v Maďarsku a Slovenské nevesty. Tanečný súbor trikrát organizoval Antológiu slovenského ľudového tanca, na ktorej sa okrem slovenských súborov z Maďarska zúčastnili aj súbory z Belgicka, Rumunska, Slovenska a Srbska. Prostredníctvom podpôr z rôznych fondov sa snaží každoročne organizovať tanečný tábor na Slovensku, kde tanečníci nacvičujú nové choreografie v autentickom slovenskom prostredí.

- Aké boli začiatky?

- Spolok Lipa začal pracovať za dosť ťažkých podmienok, keďže tri roky nemal priestory na skúšky. Od septembra 2006 raz-, dvakrát týždenne skúša v budove budapeštianskej slovenskej školy.

- Ktorá generácia je zastúpená v spolku?

- Členovia spolku majú od 15 do 29 rokov. Najstarším členom patrí veľká vďaka za ich zanietenú a obetavú prácu a pomoc. Sú to František Dobrai a Ladislav Gyökeres. Niektorí sa počas svojich vysokoškolských štúdií vzdialili z Budapešti a museli prerušiť svoju tanečnú činnosť v spolku. Časom sa však vrátili, lebo vraj nevydržia bez tanca. Sú to Mariana Pappová a Martin Hubaček. Od vlaňajška má spolok vďaka Zsoltovi Szilágyimu už aj svoju webovú stránku, ktorá ho virtuálne spája so svetom.

- Tanečný spolok Lipa sa preslávil doma i v zahraničí. Kde všade vystupoval?

- Tanečný spolok Lipa vystupuje po celom Maďarsku, najčastejšie v Budapešti, a to na pozvanie najmä obvodných slovenských menšinových samospráv. Spolok sa zúčastnil na medzinárodných folklórnych festivaloch v zahraničí - na Slovensku v Detve a v Piešťanoch, v Českej republike v Rožňove pod Radhoštěm a v Karlových Varoch, v Juhoslávii v Kysáči, ale aj v Belgicku, Holandsku a Poľsku. Navyše mali sme aj takých tanečníkov, ktorí paralelne tancovali v našom i v chýrnom národnostnom tanečnom súbore Fakľa.

- Aký je váš repertoár?

- V repertoári máme najmä slovenské tance z Maďarska, ale aj tance zo Slovenska. Sú to choreografie Tibora Pintéra z Békešskej Čaby, Evy Šubovej Szilágyiovej z Budapešti a Vladimíra Urbana z Košíc.

- Vieme, že osudovým problémom všetkých menšín, teda aj Slovákov v Maďarsku, je asimilácia. Ako by sa podľa vášho názoru dala zastaviť?

- Kultúrne spolky, organizácie, menšinové samosprávy, ale aj jedinci, zanietení ľudia sa snažia pokračovať v tradíciách a zachovávajú, rozvíjajú slovenské duchovné a kultúrne dedičstvo v Maďarsku. Myslím si, že disponujeme takým potenciálom, ktorý umožní pokračovať v tomto smere a získať si pre túto činnosť mladú generáciu. V treťom cykle som členkou poslaneckého zboru Slovenskej samosprávy Budapešti, zástupkyňou predsedu Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti a presbyterkou Slovenského evanjelického cirkevného zboru a. v. v Budapešti.

Pani Monike Szelényiovej blahoželáme k jej 50. narodeninám. Želáme jej dobré zdravie a spokojnosť, aby jej vytrvalosť vydržala dlho, ešte veľmi dlho!

Zhovárala sa

Ildika Fúziková