Prvá vicemiss Universe SR Lea Šindlerová má korene v Cinkote

Krásu nezastavíš, to bolo heslo 11. ročníka prestížnej súťaže krásy Miss Universe Slovenskej republiky. Historicky najdrahšia korunka krásy priam posypaná briliantmi, za 80 tisíc eur, sa zaskvela na hlave rodáčky z Brna Denisy Mendrejovej.

„Mám veľký zážitok a spomienku do budúcnosti“

Prvou vicemiss sa stala Lea Šindlerová z Nitry a na treťom mieste skončila Marcela Ševčíková z Partizánskeho. Víťazka patrila medzi najostrieľanejšie finalistky, v roku 2003 si vyskúšala finále Miss Českej republiky. Má skúsenosti aj z modelingu a do súťaže sa prihlásila sama. Chcela vyhrať, všetko preto urobila, ba si dala aj prsia trošku upraviť a napokon si odniesla trofej najvzácnejšiu. Menej skúseností má prvá vicemiss Lea. Do súťaže sa prihlásila na podnet svojho priateľa Mira. Lea mala, samozrejme, aj podporu Slovákov z Maďarska, veď jej dedko pochádza z Cinkoty. Odtiaľ jej tunajšia časť rodiny posielala aspoň pozitívnu energiu, lebo sms sa poslať zo zahraničia nedali. Druhá oficiálne najkrajšia Slovenka si našla čas, aby poskytla rozhovor pre Ľudové noviny.

- Keďže sa môžem pochváliť, že sa poznáme strašne dávno, iste mi nikto nebude zazlievať, ak si budeme tykať.

-Verím, že nie. Myslím, že si ma poznala skôr, než som sa narodila, veď si moja teta... (smeje sa). Ak sa ma chceš opýtať, ako sa cítim, tak ti môžem povedať, že výborne! Prvý šok mám za sebou. Musím sa priznať, bola som skutočne prekvapená. Nečakala som to. Spočiatku som si chcela len trochu zlepšiť prejav, lepšie komunikovať na verejnosti. Pozdvihnúť si sebavedomie na zdravú mieru. Ide o to, aby si neutekala, neschovávala sa dozadu, aby si sa vedela postaviť pred ľudí, ako sa máš, zodpovedne a sebavedome, a nehrať sa pritom na niekoho iného. A potom som si povedala, že to dotiahnem čo možno najďalej.

- V kuloároch sa obyčajne povráva, že by účastníčky súťaží krásy najradšej podložili nohu svojim sokyniam. Pociťovala si nejakú nevraživosť zo strany ostatných súťažiacich?

- Ani o nevraživosti, ani o nijakých intrigách, ani o konfliktoch sa v našej skupine nedalo hovoriť. Všetky sme boli rôzne, ale s každým sa dalo porozprávať. Boli to všetko fajn baby. Dokonca vznikli aj kamarátstva, hoci možno nebudú na celý život.

- V médiách ťa hodnotili ako najprirodzenejšiu zo všetkých finalistiek. Musela si na sebe niečo vylepšovať? Povedzme, musela si ešte schudnúť? Ak dobre viem, si zaťažená na čokoládu...

- Ach, bez čokolády by som nevydržala ani deň! Ja som mala to výsadné právo, že som mohla jesť, nemusela som chudnúť ani potom, čo ma vybrali do finálovej dvanástky. Nemysli si však, že som sa mohla napchávať do prasknutia! To nebolo ako na obede u dedka, kde sa postarajú o to, aby sme sa poriadne najedli. Počas sústredení sme jedli kura a ryžu. Ja nemám ryžu rada, ale keď nám na večeru priniesli len prázdny rukolový šalát, skoro som sa rozplakala. Vypýtala som si naň aspoň dressing. Čašník podotkol, že podľa inštrukcií by mi to nemal doniesť, ale povedala som mu, že ja môžem. Mne vždy pani riaditeľka súťaže Silvia Lakatošová - Chovancová hovorila: - Lea, ty jedz! akoby som bola chorobne vychudnutá. No, po takýchto večeriach mi bodli obilninové keksíky, ktoré som si našťastie zobrala vždy so sebou.

- S tou korunkou na hlave sa zmenilo niečo v tvojom živote?

- Nemyslím si. Možno ma sem-tam ľudia spoznajú, ale nevedia ma kam zaradiť. Je to taký zvláštny pocit. Dnes som stretla spolužiačky akurát na prechode. Mávali mi z druhej strany ulice, ľudia sa po nás obzerali, ako po šibnutých! Potom mi gratulovali práve v strede cesty. Nemyslím si však, že by som mohla byť až taká populárna, aby som mohla jazdiť bezplatne v mestskej hromadnej doprave. Hoci keď ma pozvali do nitrianskych novín na rozhovor, išla som maminým autom a zaplatila som si parkovné asi na hodinku. Malo by to stačiť. Rozhovor sa však pretiahol. Meškala som snáď 15 minúť. Novinárky, ktoré sa so mnou rozprávali, išli teda so mnou, toho strážcu parkoviska vraj poznajú, keby bol nejaký problém. V pohode, ukecali sme ho, nevypýtal si peniaze za ďalšiu začatú hodinu, ale gratuloval mi a tešil sa, že osobne spoznal vicemissku. Teda už cítim tie výhody... a nedbám. A od susedy som počula, že jej muž vybehol na balkón v rytierkach a ich malá dcéra sa na neho vyrútila, či sa nehanbí! Veď vedľa býva misska a on si len tak vybieha na balkón nevhodne oblečený! Bývame vedľa seba celú večnosť, a náhle by nemohol chodiť na balkón, v čom chce? Dobre sme sa na tom všetci bavili.

- Keď budeš populárna, budeš aj namyslená?

- Nebudem. Nemám byť prečo. Ale sebavedomie som si už pozdvihla. Každopádne môžem povedať, že aj stretnutie s porotou v predvečer finále som prežila v pohode. Niektoré baby to prežívali v strašnom strese. Mali sme sa tam predstaviť, mali sme hovoriť o sebe asi tak 3 minúty. Hovorila som aj o tom, že som študovala v zahraničí, tak sa toho členovia poroty chytili a povypytovali sa ma na to. Jedna z finalistiek študuje na zdravotnej škole, jej položili takú „zákernú“ otázku, či vie krstné meno ministra zdravotníctva. Boli zvedaví na jej všeobecné vedomosti z tejto oblasti. Keď zaváhala, tak sa tam dal niekto počuť, že tá nevie ani jeho priezvisko. Samozrejme, vyšla od poroty celá zronená. Nuž, nie vždy to dopadne dobre, keď chce niekto silou-mocou upútať. Keď sa jej vypytovali, čím by chcela byť, čo očakáva od budúcnosti, neviem, ako to myslela, ale vypotila zo seba: - Chcela by som sa stať úspešnou dôchodkyňou. Neviem, či bola natoľko vystresovaná, alebo čo, mohla im povedať aspoň, že by chcela byť zabezpečená, čo ja viem, ale tresnúť takúto hlúposť, to bolo dosť nešťastné! A mala to aj také nacvičené. Ja som bola uvoľnená. Dostali sme pred tým za pohár vína, hneď mi bolo fajn...

- Ani si nemala trému?

- Akoby nie! Mala som, a akú! Len to, chvalabohu nebolo vidieť. Hoci sa mi nohy triasli ako huspenina.

- No vieš, v tých plavkách, ktoré ste mali ušité na telo, by sa každá triasla ako osika! Vyzerali ste, akoby ste boli úplne nahé, len ste mali na sebe prilepené trblietavé kamienky. Navyše ste sa mali vlniť a tancovať. A pritom ste boli také vyplašené, ako tovar na trhu s otrokmi.

- Nečuduj sa, naozaj sme si pripadali ako holé. Okrem toho tie krkolomné pohybové prvky, ktoré nám dali, doslova ohrozovali celistvosť plaviek, ktoré boli skutočne ušité presne na telo. Obávali sme sa, že sa nám niečo odtrhne, spadne, mali sme pritom strašne vysoké podpätky svietili na nás reflektory, neskutočne sme sa potili, veľmi opatrne sme sa vrteli, nedalo sa tam tancovať ako na diskotéke.

- A to by boli od vás očakávali...

- Áno, a pritom ako sme sa dopredu porozostavali, tiekol mi pot po vlasoch, okolo uší, bolo to hrozné.

- Myslím, že to na pohľad nebolo také hrozné, ako „voľný program“ niektorých dievčat, ktoré si zvolili latinsko-americké tanečné disciplíny. Ten ich drobunký partner si mohol dušu vytancovať, ako sa ich snažil zachrániť.

- Aj ho pekne pokritizovali, že sa tam objavil štyrikrát. Okrem toho dievčatá boli vystresované. Ja som mala výhodu, že som išla prvá, okrem toho pri brušnom tanci akosi máš čas nájsť si tú pravú kameru, do ktorej sa máš pozerať. Pri nejakom dynamickejšom tanci nemáš šancu, ak nemáš cvik. Ja som sa napokon na kamery ani nesústredila. Viac-menej sa mi videlo logické, kam sa mám pozerať. V plavkách som sa raz sekla, nepozerala som sa na správnu kameru, tak som to zachraňovala tým vlnením. Ale ako sa tak na celé finále dodatočne dívam, vôbec sme nemali možnosť nejak si vychutnať svojich 15 minút slávy. Najprv sme utekali do zákulisia kvôli korunkám. Rozbabrali nám vlasy. Mali sme ich celé zelektrizované. Pred voľnou disciplínou sme sa bežali prezliecť. Nikto nebol naporúdzi, kto by nám pomohol vyzliecť si šaty módneho návrhára Kukso Ko o - a tak, aby sa nepoškodili. Ja som sa mala navliecť do svojho hávu brušnej tanečnice. A nakázali mi, aby som si zapla vlasy. No, bolo to priam beznádejné. Nakoniec mi ich aspoň prichytili sponkami. Boli to hrozné stresy. Ľudia behali okolo, každý si chcel robiť svoju prácu, réžia s nami robila stále cirkus, kde sme, kde trčíme... Mala som pocit, že celé upachtené finále trvalo asi 10 minút a bol koniec. Pritom nás všetky tlačila zodpovednosť za to, aby to dobre dopadlo. Urobiť, čo mi povedal režisér a dovidenia!

Inak, okrem rodiny, priateľov doma a Slovákov v Maďarsku, ktorým naozaj veľmi-veľmi ďakujem za podporu a slová povzbudenia, mi držal palce aj jeden taliansky poddôstojník luxusnej lode, na ktorej sme mali sústredenie. Simone mi poslal e-mail s gratuláciami. Údajne sledovali priamy prenos slovenskej televízie. Urobili pre nás na lodi takú menšiu párty, a potom nás niekoľko dievčat prepašovali aj na kapitánsky mostík. Ja som sa ho vypytovala na riadenie lode, lebo som už mala možnosť pozorovať navigačné práce na jachte, ktorú sme mali prenajatú na Jadrane. Ty si tam šabrnkovala s pravítkami nad mapami, akoby si sa tomu rozumela. Keď som to Simonemu porozprávala, bol zo mňa celý preč. Nechcelo sa mu veriť, že ja sa naozaj zaujímam o jeho prácu a nie preto, aby som mu imponovala. Ešte sa mu to nestalo, že by bolo nejaké dievča zvedavé, čo sa dá robiť, ak by zlyhala technika. Všetko mi poukazoval. Bolo to mimoriadne zaujímavé. No nezačni mi tu vyrábať bulvárne teórie!

- Máš aj nejaké povinnosti, ktoré vyplývajú z tvojho titulu?

- Zatiaľ viem len toľko, že mediálni partneri súťaže si na mňa môžu robiť nárok. Mala by som reprezentovať na ich akciách, keby potrebovali „skrášľovací materiál“, zúčastňovať sa na ich podujatiach, robiť im reklamu, ale ešte neviem nič konkrétne. Čo však už viem, že budem reprezentovať Slovensko na Filipínach, kde sa koná v novembri Miss Earth, Miss Zem, čo je podľa riaditeľky Miss Universe spojenie intelektu s krásou. No proste, niečo pre mňa...

- Počas finále si sa usmievala od ucha k uchu, už si sa chystala na odmenu? Čo dostala kráľovná krásy, to sme počuli. Čo dala samotná súťaž napokon tebe?

- Dostala som veľký zážitok a zároveň spomienku do budúcnosti. Mama odkladá výstrižky z novín, fotografie, ba aj minerálky. Spoločnosť, plniaca minerálku Brusnianku, nás sponzorovala aj tým, že na fľašiach boli naše fotografie aj so štartovacím číslom. Miss Brusnianka má za odmenu minerálok plnú špajzu. Okrem toho som dostala poukážku na lekárske zákroky v dermatologicko-laserovom centre v hodnote 500 eur, poukážku na nákup topánok MT Shoe v hodnote 700 eur, celoročnú starostlivosť o vlasy v renomovanom kaderníctve Clear, čo má pobočku aj v Nitre - a hneď to pôjdem aj využiť, poukážku na nákup kozmetiky Mary Kay za 670 eur. Nádherný zájazd do Karibiku na luxusnej lodi Costa Fortuna, ten sme dostali všetky, lebo sme tam mali 12-dňové sústredenie, spojené s fotografovaním a nakrúcaním filmových dokrútok. A všetky sme dostali korunky. Také hrebienky. Ja som len tak podotkla, že na nej sú určite svarowské krištále, tak sa krásne trbliecu, ale pani Silvia, ktorá išla práve okolo, sa usmiala a povedala, že tam je niečo viac, drahokamy a polodrahokamy. Škoda, že nás o tých kameňoch neinformovali, podaktoré si tie korunky tak šľahli do tašky ako nejaký šmejd.

- Okrem toho, že budeš mať o čom rozprávať vnúčatám, myslíš si, že celá súťaž bude mať nejaký dopad na tvoj život?

- Každopádne to bola možnosť urobiť si reklamu, zviditeľniť sa. Rada by som sa prebojovala do modelingu, hoci nám bolo povedané, že táto súťaž nie je o tom. Vyskúšala som si „zápolenie“ o korunku kráľovnej krásy aj z druhej strany, nielen zo strany diváka. A mala som možnosť stretnúť sa s veľmi zaujímavými ľuďmi. Napríklad bol pre mňa osožný rozhovor s talianskym módnym návrhárom kórejského pôvodu Koksom Koom. Poradil mi, aby som kládla dôraz na svoju prirodzenosť a zostala absolútne jednoduchá, bez šperkov, v jednoduchých tričkách, jednoduchých džínsoch. Silvia Lakatošová - Chovancová mi v podstate vymyslela heslo terajšieho úseku života. Vždy mi pripomínala: - Lei, nerieš! Nuž, čo? Pokúsim sa. Všedné dni sú, ako boli pred súťažou. Študujem na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre prekladateľstvo a tlmočníctvo. A určite si budem musieť porobiť úlohy a pripraviť sa na skúšky, ako to bolo aj dosiaľ.

Budete mi držať palce aj v novembri? Budem to potrebovať. Aha, už zasa riešim...

Za rozhovor ďakuje

E. Trenková