Kde bolo, tam bolo, pred 25 rokmi sa stalo, že vyšla dvojjazyčná zbierka ľudových rozprávok Rozprávky ňaničky Žofky. Rozprávky Žofie Drágošovej, manželky Ondreja Farkaša, zozbieral vo Veľkom Bánhedeši Ondrej Krupa. V roku 1989 v Békešskej Čabe uzrelo svetlo sveta aj druhé vydanie, ktoré vyšlo s predslovom zberateľa a zostavovateľa zväzku rozprávok.

Odborník označil vydanie rozprávok ako vynikajúci počin z dvoch hľadísk. Jednak šlo o jedinú ľudovú rozprávačku na maďarskom a slovenskom jazykovom území, ktorá v tom čase vydala svoje rozprávky paralelne v obidvoch jazykoch - po maďarsky a po slovensky. Prácu zberateľa, ktorý sa počas svojej práce vďaka naničke Žofke zoznámil aj s mnohými inými miestnymi informátormi, podporili aj najvýznamnejší maďarskí a slovenskí výskumníci ľudových rozprávok toho obdobia, Viera Gašparíková a Ágnes Kovácsová.

Ňanička Žofka bola typickou dvojjazyčnou rozprávačkou, ktorá väčšinu svojich rozprávok predniesla v obidvoch jazykoch, iba niektoré v slovenskom materinskom jazyku, a len nepatrnú časť po maďarsky. Z tridsiatich rozprávok, ktoré obsahovalo prvé vydanie, 22 porozprávala v obidvoch jazykoch, 6 iba po slovensky a 2 iba po maďarsky. V minulosti, keď bolo rozprávanie rozprávok každodenným javom, kolektív, v ktorom neustále žil, ovplyvňoval rozprávača. Počas rozprávania rozprávok sa do reči zamiešali aj poslucháči, svojimi návrhmi určovali, aké rozprávky má rozprávať. Ňanička Žofka sa po vydaní svojej knihy dostala znova do kontaktu so svojím dedinským prostredím. Pretože rozprávanie rozprávok v súčasnosti už nie je vo zvyku, porozprávanie jednojazyčných rozprávok aj v druhom jazyku od ňaničky Žofky začali „požadovať“ čitatelia. Pod vplyvom tohto cieľavedomého čitateľského nároku ňanička Žofka, ktorá dovtedy jazyk rozprávania volila spontánne, sa stala vedomou rozprávačkou aj z hľadiska jazyka a každú svoju rozprávku spracovala aj v druhom jazyku. Rok potom, ako uzrelo svetlo sveta prvé vydanie, (1985), keď mala 80 rokov, na jej želanie nahrali na magnetofónovú pásku aj nové varianty. Druhým vydaním teda zostavovatelia vyhoveli aj požiadávkam dedinského kolektívu. Čitateľ sa takto stal svedkom aj účastníkom tvorivého procesu, ktorý sa vyvíjal podľa zámeru moderného prostredia. Ako prvé boli do knihy zaradené „pôvodné“ varianty (6 slovenských a 2 maďarské), ktoré boli zaznamenané v roku 1981 a paralelne s každou rozprávkou figurujú varianty v druhom jazyku, nahrané v roku 1985.

Ňanička Žofka vyrástla v dvojjazyčnom prostredí. Jej matka bola slovenského, otec rumunského pôvodu, ktorý ale rozprával po maďarsky. Tieto jazykové svojráznosti, zakorenené v jej detstve, odráža aj jazyk rozprávok: v maďarskom texte je pri predmetovom časovaní slovies, vyjadrovaní vlastníckeho pomeru a slovoslede mnoho slovakizmov, pričom v slovenskom texte sú práve naopak časté hungarizmy. Odhliadnuc od tohto je reč rozprávok očarujúca a mimoriadne pútavá, ich pestrý, pekný ľudový jazyk patrí medzi najušľachtilejšie hodnoty ľudového štýlu. Ani preklady rozprávok v druhom jazyku, ktoré sa zrodili na želanie dedinského kolektívu nie sú otrockými, doslovnými prekladmi. Aj v nich sa rozvinie požehnaný talent ňaničky Žofky, ktorá osobne zoštylizovala i výstižné názvy rozprávok. Každá z nich je novým dielom, ktorá okrem toho, že sleduje hlavnú líniu deja, v porovnaní so starším variantom obsahuje iný, nový motív či jazykový zvrat. Tí, ktorí ovládajú obidva jazyky sa neobmedzene môžu kochať v tejto obdivuhodnej „lahôdke“ ľudovej slovesnosti. Keďže ňanička Žofka diktovala svoje rozprávky na magnetofónovú pásku, aj do písomnej verzie boli prepísané doslova. Rozprávky preto odzrkadľujú živý ľudový jazyk, teda v porovnaní s pravidlami spisovného jazyka je spôsob prednesu voľnejší, menej presný, „nedbalejší“. Ňanička Žofka bola mnohostranná rozprávačka s bohatou fantáziou. Boli zaznamenané a sčasti aj publikované jej početné rozprávania zo života, humorné ľudové príbehy, žarty, ľudové balady a ľudové piesne. Tieto hodnoty našej minulosti, poklad duchovnej kultúry dolnozemských Slovákov by si zaslúžil, aby sme naň nezabudli, aby sme sa s ním v čo najširšom kruhu oboznámili.

Na základe predslovu Ondreja Krupu

k druhému vydaniu zbierky rozprávok

spracovala: (br)