Kto by nepoznal známe a pravdivé slovenské porekadlo: „Raňajky zjedz sám, obed si podeľ

s priateľom a večeru daj nepriateľovi.“ Práve toto porekadlo potvrdzuje, že sa ľudia

kedysi stravovali skromnejšie, správnejšie, zdravšie a jedli viac zeleniny a ovocia.

Bolo to samozrejmé, že v týždni dva dni - v stredu a piatok - varili pôstne jedlá. Dnes sú ľudia väčšmi zaneprázdnení a keď sa niekde ponáhľajú, iba si narýchlo zjedia to, čo majú práve po ruke. Asi preto si vymysleli všelijaké „rýchle jedlá“, ktoré nie sú také zdravé, ba niekedy aj viac škodia ako osožia. Našťastie sa v našich osadách zachovali špecifické slovenské pochúťky v kuchyni. Ba, niektoré lokality sa s gastronomickými špecialitami aj preslávili.

Tak sa stalo aj v Dabaši - Šáre. Žije tu zanietená a oduševnená teta Piroska Fojtová, ktorá sa rozhodla, že viacstoročnú obyčaj - „šáranské ríteše“ ako gastronomickú pochúťku treba zachrániť a fortieľ ich prípravy treba odovzdať mladším generáciám. Našťastie si našla prívržencov, mnohí sa pridali k realizovaniu jej sna a skvelej iniciatívy. Niekoľkoročná spoločná snaha hŕstky priniesla svoje ovocie a vlani na jeseň otvorili v centre mestskej časti Dom závinov, v ktorom sa môže zastaviť a osviežiť každý záujemca. Dobrý chýr o dome sa rozniesol nielen v tomto regióne, ale po celej krajine a mnohí spoznali a ochutnali túto slovenskú pochúťku. A k rítešom podávajú domáce ovocné šťavy, čaj a minerálnu vodu.

V Dome závinov sme sa streli s vedúcou Speváckej skupiny Rozmarín Teréziou Bálintovou, ktorá je vedúcou Domu závinov a s jej synom Balázsom Bálintom a Annou Kecskésovou, ktorí sú členmi šáranskej slovenskej samosprávy.

- Šáranská slovenská kuchyňa bola vždy dobrá a chutná. A naše mamy a staré mamy rady varili a piekli. Šáranské ríteše sa piekli v každej rodine a nielen cez sviatky, ale počas celého roka. Preto sme si pomysleli spolu s tetou Piroškou, že skúsime niečo podniknúť. Pravdou je, že Dom závinov by nebol vznikol ani bez oduševnenej práce Spolku Slovákov v Dabaši -Šáre, ktorej vedúcou je Anna Šaligová Bóžiková. Samozrejme pridali sme sa k nej aj my, členky speváckeho zboru Rozmarín a ešte niekoľko oduševnených šáranských gazdiniek. Našťastie našu iniciatívu podporila aj mestská samospráva, ktorá nám platí režijné výdavky za dva roky. Dúfame, že zatiaľ budeme rentabilní.

Naša budova má kapacitu dvadsať osôb a usporadúvame tu aj menšie rodinné oslavy. Čo je ešte zaujímavosťou, ríteše nepečieme priamo tu, ale ich prinášame z jednej cukrárne, kde ich pripravujú a pečú šáranské ženy podľa tradičného receptu.

Ešte by som spomenula, že každý rok v rámci Mestských dní organizujeme podujatie tzv. Ulice závinov, kde šáranské gazdinky môžu dokázať svoju zručnosť v príprave rítešov. Každá ulica má svoj stan, v ktorých gazdinky ponúkajú svoje domáce ríteše. Kto ako ich pripravuje, to samozrejme, neprezradia, veď každá rodina má svoje kuchárske tajomstvá v ich príprave, - povedala nám pani Terézia Bálintová.

Členka šáranskej slovenskej samosprávy Anna Kecskésová je známa aktivistka, od ktorej sme sa dozvedeli tiež zaujímavé veci.

- Pochádzam z veľkej slovenskej rodiny, veď nás bolo osem detí. Mám sedem bratov a ja som jediná dcéra. Vychovávali ma v takej rodine, ktorá držala spolu. A ako dávno očakávaná, jediná a najmladšia dcérka, bola som miláčikom rodiny. Moja stará mama a mama boli šikovné kuchárky a snažili sa naučiť aj mňa variť a piecť. Šáranské slovenské jedlá boli na našom každodennom stole a varilo sa najmä to, čo sme si sami dopestovali. Zelenina a ovocie sa nám urodilo a chovali sme aj domáce zvieratá, takže bolo aj mäsa.

U nás sa ríteše piekli najmä na väčšie sviatky - Vianoce, Veľká noc, Turíce alebo na rodinné sviatky. Boli však aj také domácnosti, kde ich piekli aj počas roka viackrát. A každý podľa tradičného, ale svojho vkusu a receptúry. My sme piekli najmä tvarohové, kapustové, makové a krumplové, lebo to sa nám urodilo. Často sme piekli aj „madudky“ - krumplovníky, ktoré majú veľmi rady aj moje dve vnučky.

(fúziková)

Na návšteve v Dome rítešu

Šára, po maďarsky Sári, sa nazýva dedinka asi 40 kilometrov juhovýchodne od Budapešti. Dnes je to už „iba” časť mesta Dabas v severozápadnom výbežku Veľkej maďarskej nížiny, ale to na podstate nič nemení. Je to názov ako ženské meno. No, a do Šáry sa možno dostať - okrem iných smerov - aj cez Bugyi. Čo po maďarsky znamená „nohavičky”, ale tak sa nazýva aj susedná dedina... Je to, povedal by som, povinný vtip každého prišelca, miestni už na takéto erotické narážky ani nereagujú. Skôr pozvú človeka na „ríteš”, čiže „štrúdľu” či závin. Táto kulinárska špecialita tu má totiž svoj dom. Najprv som si myslel, že to bude nejaké múzeum, hoci som pochyboval, či možno ukladať takéto koláče na desaťročia do vitrín. „Propagujeme ich aj v rôznych prospektoch, v rozhlase i televízii” - to hovorí starosta mesta Dabas Zoltán Kőszegi, a myslí na miestnu sladkú špecialitu. Ale je tu aj ďalšia špecialita. Opäť hovorí starosta: „Ja som sa narodil v tomto meste, v dedine Šáre učil som sa v škole, ale doma sme sa nerozprávali po slovensky, lebo môj otec neni Slovák... ale v škole som sa učil. Ja rozumiem slovenčinu, ale ťažšie...” Hoci ťažšie, ale predsa sa tu hovorí po slovensky! Zo štyroch tisíc obyvateľov Šáry patrí väčšina k slovenskej menšine. Ich predkovia sem prišli pred tristo rokmi zo slovensko-moravského pomedzia. Deti sa učia slovenčinu aj v štátnej, aj v cirkevnej základnej škole, pravda, iba ako cudzí jazyk. Ale majú tu aj obecnú slovenskú samosprávu, a z hľadiska našej pôvodnej témy kľúčový Spolok šárskych Slovákov. Ten totiž prevádzkuje Dom rítešov. „Volám sa Bálentová Tereza, tu v Dome rítešu som üzletvezető... To znamená šéfka podniku. Už po maďarsky mi rozpráva pani Tereza príbeh tohto domu, ako si ho vysnívala miestna tetka Piroška Fojtová, ktorá už, bohužiaľ, nežije, ani sa nedožila realizácie svojho sna, lebo Dom rítešov stojí iba rok, vďaka samospráve, ktorá podchytila ideu a rozhodla sa zachovať aj pre budúce generácie túto miestnu špecialitu či kuriozitu. No dobre, záviny-štúdle robia kade-tade, a nie zlé, v čom sú tie tunajšie iné? „Podstatné je, že cesto sa rozťahuje ručne a natenko, čo je dnes veľmi zriedkavé. To po prvé. A po druhé, tajomstvo väzí vlastne v plnke. Ako sa tam dostane plnka, najmä však aká je tá plnka, a prečo je závin potom taký vysoký, a nie ako na mnohých miestach, plytký sťa palacinky”. Tvarohové, višňové, jablkové, slivkové, ovocie podľa sezóny, k ovociu primiešať strúhanku, aby nakypela a koláč bol potom vysoký. Potom sú tu kombinované: jablkovo-orechový, jablkovo-makový, makovo-višňový, višňovo-orechový, dokonca aj orechovo-makový... Ja by som ešte mal niekoľko typov, ale zastavuje ma pani Marianka Bojošová, ktorá mi vlastne tie základné zložky „rítešovej” plnky vymenovala. Inak je aj oporou miestneho speváckeho zboru, ktorý nám teraz spieva. „Hát, my sa už dávno takto zhovárame slovensky, ešte voľakedy naši, moji rodičia, moja starká, stará mať, ešte oni slovensky sa učili, a my sme sa vo škole slovensky učili, aj veľmi ľúbime slovensky sa zhovárať.” Nuž, my zasa ľúbime počúvať túto slovenčinu, a zistili sme, že nemenej ľúbime aj šárske „ríteše”, preto poslúchneme výzve speváckeho zboru Rozmarín: budeme v dobrom spomínať!

Gregor Martin Papucsek