Dožiť sa 90 rôčkov v 21. storočí začína byť samozrejmosťou vďaka lekárskej vede. Margita Urbaničová sa ich dožíva 1. októbra v kruhu svojich troch detí. Narodila sa na Santove ako tretie dieťa Pavline Voderackej (Zajárkovej) a Pavlovi Vaclavikovi (Noháčkovmu).

V monografii Santova (na strane 27) sa uvádza, že Michal Voderacký, jej pradedo, bol prvým obyvateľom Santova po jeho „znovuosídlení“ začiatkom r. 1700. Vyrastala v slovenskej nábožensky založenej katolíckej rodine. Jej matka Pavlina bola veľmi múdra žena, celú Bibliu, Starý i Nový zákon, vedela naspamäť. Ženy z dediny k nej chodili a ona im čítala z veľkej Biblie, napísanej v biblickej češtine. Ale nielen kvôli tomu k nej chodili. Vyhľadávali ju, aj keď mali nejaký zdravotný problém, lebo všetko vedela vyliečiť.

Margita dodnes čerpá zo skúseností získaných od svojej mamy. Najviac neduhov si lieči žihľavou alebo chrenom. Keď ju bolí členok alebo koleno, nazbiera si mladú žihľavu, zaleje horúcou vodou a keď trochu vychladne, máča si v nej boľavé končatiny. Keď ju bolia kríže, napchá si čerstvú žihľavu za košeľu a tak spí pár nocí (každý deň natrhá čerstvú žihľavu). Či tá žihľava nepáli? Páli. Ale vylieči. Hoci má 90 rokov, nemá žiadne zdeformované prsty ani na rukách, ani na nohách. Keď má zápal priedušiek a veľmi kašle, napchá litrovú sklenenú fľašu dopoly čerstvo nastrúhaným chrenom, doplní bielym vínom, pridá tri lyžice medu, dobre pretrasie a keď sa zmes usadí, ráno a večer si dá za pol štamperlíka (1,5 cl). Nie viac, aby chren nepodráždil žalúdok.

Jej otec Pavel robil od svojich 12 rokov v Budíne v tehelni. Tam sa zoznámil s budúcou manželkou, ktorá tam neskôr tiež začala robiť. Vzali sa v r. 1915 a zostali verní svojmu rodisku i v období, keď sa kvôli politickej a hospodárskej situácii z Karpatskej kotliny vysťahovalo od r. 1913 vyše jeden a pol milióna ľudí. Navyše rok po tom čo sa vzali, vypukla prvá svetová vojna, ktorá ďalej zbedačovala ľud. Mali čo robiť, aby svojich 6 detí vychovali. Prví dvaja synovia sa im narodili ešte počas vojny. Mladá rodinka bývala v podnájme na Santove. Lepšie časy nastali, keď si ich gazda Noháčik vzal za vlastných. Bol už starý, nemal detí a rodičia Margity ho dochovali. Na hornom konci u Noháčkových sa im narodili ešte štyri deti, medzi nimi i Margita, preto jej v dedine nehovorili Margita Vaclaviková, ale Noháčková. Tam už jej otec mal voz i kone a mohol furmančiť. Na Santove sa pálilo vápno. Naložil vápno, prešiel v Ostrihome cez most Márie Valérie a zašiel až do Gbeliec (Köbölkút). Tam vápno predal, kúpil zrno, v mlyne mu zo zrna urobili chlebovú múku, múku na varenie, krupicu a otruby. Mlynárovi sa neplatilo peniazmi, za prácu si nechal časť zrna. Otec bol dobrý obchodník. Niekedy aj sviňu doviezol. Takto to šlo až do druhej svetovej vojny. V roku 1945 Nemci vyhodili most v Ostrihome do vzduchu a nemohlo sa prechádzať na druhú stranu až do r. 2001, keď ho znovu dali do prevádzky. Nevlastný dedo Noháčik vedel veľa rozprávok, ktoré po večeroch rozprával deťom.

V tomto prostredí vyrástla Margita. Bolo to pekné, múdre dievčatko. Keď bola nejaká slávnosť, alebo sa šlo do kostola, mama ju pekne vyobliekala, vlasy jej večer natočila na papieriky, aby ich mala ráno pekné kučeravé. Barossovci (vtedajší zemepáni) si ju spomedzi detí vybrali, aby ich sprevádzala na koči pri príležitosti osláv svätenia zástavy. Školu navštevovala do 13. rokov, maďarskú, nakoľko zrušili slovenské národnostné školy. Malé deti nevedeli po maďarsky, preto boli zriadené škôlky, kde ich naučili po maďarsky predtým, než začali chodiť do školy. Napriek tomu, že sa veľmi dobre učila, nebolo peňazí, aby pokračovala v štúdiu, ale hlavne, nebolo zvykom, aby sa dievčatá vzdelávali. Dali ju do služby. Mama jej našla rodinu, obyčajne židovskú. Dostala tam stravu, ubytovanie, doma bolo o jeden krk menej a ešte sa tam aj všeličo naučila. U prvej rodiny bola necelé 2 mesiace. Stále plakala. Keď sa to dozvedela sestra jej mamy tetka Berta, okamžite ju odtiaľ odviedla. Druhé miesto bolo na Tököde u náčelníka stanice. Tam si po týždni zbalila batôžtek a utiekla pešo domov (asi 25 km cez hory a lesy) na Santov. Rýchlo jej hľadali ďalšie miesto. Aj ho našli na Irme (Üröm) v Budínskych vrchoch. Tu jej už bolo lepšie, lebo mohla vyzerať na ceste santovských furmanov a necítila sa taká osamotená. Na Irme bola 9 mesiacov, od jesene do leta. Na leto šla domov, lebo bola robota. U ďalšej rodiny na Floriánovom námestí bolo veselo. Chodili k nim bratranci rabíni hrať karty. Tu sa Margita naučila hrať žolíky. Krátko pobudla ešte v ďalších 2 rodinách. Nemala ani dvadsať rokov, keď k ním domov prišiel robiť švárny murár Gusti Trnkóv. Rodičia jej nedovolili, aby sa s ním rozprávala, tak vymyslel, že mu bude pomáhať a bude jej platiť za robotu. Tak mohli byť spolu. V r. 1941 sa zobrali. V r. 1944 a 1945 porodila na Santove dvoch synov. S rodičmi bývať nemohli, sťahovali sa z podnájmu do podnájmu. V r. 1947 sa pri výmene obyvateľstva rozhodli, že sa odpútajú od dlhých koreňov a odídu za sľubovaným lepším životom do ČSR. S medzizastávkou v Sklenom pri Handlovej sa presídlili do Čiech, do obce Kalná Voda v Krkonošiach, kde sa narodila ich dcérka. Nakoľko podmienky ani zďaleka neboli také priaznivé ako sľuby, ktoré ich tam zlákali, po roku sa rozhodli, že sa presunú na Slovensko, do Dunajskej Stredy, kde bola časť manželovej rodiny a celá kopa kamarátov zo Santova.

Vykasali si rukávy, našli si robotu, postavili dom, neskôr i obom synom (dcéra sa vydala do Maďarska) a tu sa dožili aj staroby. Neboli ďaleko od Santova, ktorý často navštevovali a kde si mohli na zábavách zatančiť a zaspievať. Lebo tancovať a spievať to teda vedeli! Margita má prekrásny hlas a vie na stovky piesní a jej manžel nielen že bol výborný majster murár, ale aj vynikajúci hudobník. Keď vzal husle do svojich tvrdých murárskych rúk, prsty mu behali ľahučko po strunách a dom sa hneď ozýval peknými slovenskými piesňami. V staršom veku husle odložil a hral len na ústnej harmonike, ale aj na tej majstrovsky. Teraz, keď už manžel nevyhráva ani na husliach, ani na harmonike, si Margita ešte stále veľmi rada zadrobčí pri dobrej dychovke a nakoľko pozná veľa ľudových piesní, starých i novodobých, veľmi rada si aj zaspieva. Čím ešte trávi čas v deväťdesiatke? Prečíta všetko, čo má písmená - knihy, časopisy, noviny, lúšti krížovky a sudoku, v televízii pozerá hlavne filmy o zvieratách, ale aj správy a politiku, na ktorú má svoj názor. Pred pár rokmi, mala už vyše 80 rokov, sa naučila hrať passians (karty) na počítači. Sama si počítač zapla, našla program s kartami, naštartovala hru, keď skončila, predpisovo pozatvárala okienka a vypla počítač. S tým už teraz prestala, lebo sa natoľko sústredila na pohyb myšou, že po tretej hre už bola veľmi unavená. Má totiž pace-maker, odkedy jej operovali srdce. Miesto toho teraz skladá puzzle, ale nie nejaké malé, päťstovkové, ale veľké, dvojtisícové.

Čo treba k dlhému veku? Lekárska veda? Určite. Ale hlavne spev, hudba, tanec a správny prístup k životu. No a láska tých, ktorí sú jej najbližší: 3 detí, 8 vnúčat a 4 pravnúčat. Nech ju zdravie, šťastie a dobrá nálada nikdy neopustia!

G. Zajárková