XIII. obvod Budapešti

Mestské dni so slovenskými aktérmi

Najväčšou atrakciou tohoročných osláv vzniku XIII. obvodu Budapešti ako samostatného administratívneho celku boli mladí tanečníci zo Zvolena a drotár Jaroslav Rod z Dubnice nad Váhom. Stalo sa to na Festivale národností, ktorý bol dôstojným zakončením veľkolepých Dní obvodu. Do série podujatí sa zapojili aj tu žijúci Slováci, hlavne slovenská samospráva obvodu.

Pri príležitosti „narodenín“ mestskej časti usporadúvajú rad podujatí, na ktoré pozývajú aj družobné mestá. XIII. obvod udržiava veľmi živé a úzke kontakty s mestskou časťou Košice Juh, o čom sa mohli presvedčiť aj návštevníci Kultúrneho strediska Miklósa Radnótiho, kde otvorili výstavu Košice v obrazoch a slovenská paličkovaná čipka. Exponáty dodala družobná mestská časť.

Výroba čipiek pomocou paličiek siaha na Slovensku do vzdialenej minulosti. Jestvujú doklady, že už v 16. storočí bola táto technika pomerne rozvinutá. Dnes sa zhotovujú čipky vyhovujúce súčasnému vkusu, avšak vzory sú čerpané z bohatstva, ktoré tu zanechali naši predkovia. Do Budapešti priniesli košické čipkárky vyše 200 prác, v ktorých sa spája obdivuhodná zručnosť, nekonečná trpezlivosť, precíznosť a jemná ženská fantázia a táto skutočnosť nás presviedča, že umenie paličkovanej a frivolitkovanej čipky nezaniká. V hojnom počte sú na výstave zastúpené rôzne druhy, najmä obrazy, prestierania, módne doplnky a početné motívy paličkované, či frivolitkované.

Ďalším bodom slovenskej časti programu bolo odhalenie reliéfu na pamätnej tabuli zvonolejára a vynálezcu Jozefa Pozdecha. Slovenský volený zbor si uctil pamiatku tohto významného Slováka žijúceho v 19. storočí v tejto mestskej časti odhalením pamätnej tabule ešte koncom minulého roku, ale vtedy bol na nej iba text. Teraz k nemu pribudla miniatúra Petra Márkusa. Odhalili ju 1. júna v rámci milej slávnosti, na ktorej vystúpili členovia Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena. Životnú dráhu a zásluhy Jozefa Pozdecha priblížil početným prítomným kunsthistorik Máté Millisits. Ako poznamenal, postavením pamätnej tabule si Slovenská samospráva XIII. obvodu uctila nielen pamiatku zvonolejára a vynálezcu, ale toto remeslo. „Od dnešného dňa svedčia o pôsobení J. Pozdecha a jeho potomkov nielen reliéfy na priečelí budovy jeho bývalej dielne, ale aj táto pamätná tabuľa,“ povedal M. Millisits.

Na podujatie zavítal aj sochár P. Márkus, ktorý pre Ľudové noviny uviedol, že bolo preňho veľkou cťou zhotoviť umeleckú miniatúru Pozdechovej zvonovej stolice, ktorou v 19. storočí zreformoval zavesenie zvonov. P. Márkus je držiteľom niekoľkých prestížnych ocenení, medzi nimi Ceny Mihálya Munkácsyho. Sochár narodený v roku 1956 mal niekoľko samostatných a kolektívnych výstav tak v Maďarsku, ako aj v zahraničí, medziiným aj na Slovensku. Ako uviedol, jeho diela zdobia niekoľko pamätných tabúľ, ale zhotovuje aj sochy a plastiky.

Zakončením veľkolepých osláv mestskej časti bol už tradičný Festival národností, ktorý sa uskutočnil 3. júna v parku pri kostole na Vavrínovej (Babér) ulici. Kultúrny program uviedol krojovaný sprievod a príhovor viceprimátora XIII. obvodu Gyulu Borszékiho, ktorý sa zmienil o príkladnom spolunažívaní národností v tejto mestskej časti. Po ňom pozdravili prítomných predstavitelia jedenástich národnostných samospráv pôsobiacich v obvode vo svojom rodnom jazyku. Po slovensky sa prihovorila predsedníčka slovenského voleného zboru Zuzana Hollósyová, ktorá popriala každému príjemnú zábavu pri sledovaní programu hosťujúceho Detského folklórneho súboru Zornička zo Zvolena. Musím prezradiť, že práve slovenských folkloristov najväčšmi očakávalo početné publikum pred javiskom a oni ho nesklamali. Mladí talentovaní tanečníci priniesli so sebou dobrú náladu a deväťčlennú ľudovú kapelu, ktorá im hrala pri lopatkovom tanci a pri detvianskych tancoch. Slovenský kroj očaril divákov a slovenské melódie si ich podmanili. Svedčil o tom aj neutíchajúci potlesk po skončení slovenského programu. Súbor oslavuje v tomto roku 45. výročie svojho založenia a združuje mladých zo Zvolena a okolia. Jeho vedúcou a zakladateľkou je Mária Mázorová, ktorá odovzdáva „kormidlo“ svojej dcére Ľubici. Súbor funguje pod záštitou Železníc Slovenskej republiky. Štyridsať mladých zvolenských tanečníkov však neprišlo len na vystúpenie. Ako sme sa dozvedeli od Z. Hollósyovej, pricestovali deň predtým a v sprievode slovenských poslancov XIII. obvodu a predsedníčky budapeštianskeho Folklórneho spolku Lipa Moniky Szelényiovej si pozreli pamätihodnosti hlavného mesta Maďarska. „Spájajú nás odborné aj osobné kontakty vytvorené za posledných 30-40 rokov,“ odpovedala Z. Hollósyová na otázku, prečo pozvali na festival práve Zvolenčanov. Členovia súboru prišli na miesto vystúpenia už ráno. Pred slovenským stanom začala vyhrávať kapela a oni len tak pre potešenie spievali slovenské ľudové piesne. Zostali aj po vystúpení, ale dôvod bol už menej príjemný - pokazil sa im autobus. Podarilo sa ho však opraviť a my veríme, že s peknými spomienkami odchádzali domov na Slovensko.

Festival národností XIII. obvodu spestrili stánky, v ktorých podávali záujemcom tradičné jedlá jednotlivých národností. Aj tu vynikal slovenský stánok, kde svoju portieku predával a zhotovoval jeden z posledných drotárov z Dubnice nad Váhom Jaroslav Rod. O jeho prstene a dekorácie do bytu bol veľký záujem, ale so záujmom si pozerali aj zadrôtovaný krčiažok, ktorý priniesol, aby mohol demonštrovať toto starodávne remeslo. Okrem tohto sa záujemcovia mohli kochať aj v pitvarošských výšivkách, ktorými boli ozdobené steny slovenského stanu - bol to výber z dedičstva Z. Hollósyovej.

Festival národností už tradične skončil domom tanca, kde si obyvatelia mestskej časti mohli osvojiť základné kroky gréckych tancov.

Eva Patayová Fábánová

Rozlúčili sa budapeštianski škôlkari

Na rozlúčkovú slávnosť budapeštianskej slovenskej materskej školy prišli rodičia, starí rodičia a rodiny pätnástich škôlkarov, z ktorých dvanásti sa vlastne nerozlúčia s budovou, lebo od septembra začnú chodiť do základnej školy v tejto budapeštianskej slovenskej škole.

Ale nepredbiehajme udalosti. Budapeštianska slovenská škôlka nie je veľká ustanovizeň. Vo dvoch skupinách sa tu venujú tri učiteľky a dve pestúnky tridsiatim zverencom. Deti sú nielen z Budapešti, ale aj z okolitých slovenských osád. Svedčí to o veľkej oduševnenosti rodičov, ktorí chcú svojim deťom dať to najlepšie aj čo sa týka výučby slovenského jazyka.

Vedúca materskej školy Alžbeta Litauská Héjasová spolu so svojimi kolegyňami Katarínou Kerestúrskou Kováčovou a Ildikou Srnkovou zodpovedne pripravujú zverené malé deti, aby obstáli v škole.

V tomto roku sa rozlúčili so škôlkou deti, ktoré urobili svoje prvé krôčiky pod ochrannými krídlami Aleny Horváthovej Ivakovej. Naučili sa od nej okrem iného aj základy slovenského jazyka, za čo sú jej rodičia nesmierne vďační. Jej prácu prevzala v škôlke K. Kerestúrska Kováčová, ktorá uviedla svojich zverencov do sveta rozprávok. Aj vďaka jej prístupu a pripravenosti sa deti naučili veľa nových riekaniek a hádaniek, ako aj básne a piesne v jazyku predkov. Rodičia sa o tom mohli presvedčiť na rozlúčkovej slávnosti, ktorú otvorili najmenší.

Pred programom zástupcovia rodičovského združenia Mariana Nagyová a Tamás Gebhardt sa v mene svojich detí poďakovali učiteľkám a zariadeniu vôbec s kvetmi a spoločným darčekom. Kúpili fotoaparát pre škôlku, aby mohli zachytiť chvíle s deťmi na pamiatku.

Skupina Lienka, ktorú má na starosti I. Srnková, sa pekne rozlúčila s „veľkými“ slovenskými a maďarskými piesňami, básňami a hrami.

Po nich prišiel rad na „veľkých“, teda na skupinu Včielka, ktorej členovia sebavedome predviedli rozprávku o repe a iné slovenské i maďarské piesne a básne. Po kultúrnom programe nasledovala samotná rozlúčka. Deti sa postavili oproti sebe a tak sa rozlúčili Lienky so Včielkami. Hádam najdojímavejšia časť bola tá, keď vrecúška na cestu a peknú červenú ružu odovzdali súrodenci, lebo až tri takéto dvojice sem chodili v tomto roku. Čo sa skrývalo vo vrecúšku? Fotografia skupiny a pamätný list. Avšak okrem toho si odnesú so sebou aj množstvo spomienok na spoločne strávené chvíle.

Svojich budúcich žiakov si prišla pozrieť aj budúca triedna učiteľka prvákov Aniko Némethová, ktorá tiež dostala od škôlkarov fotografiu, aby si cez leto mohla zvykať na ich tváre. Podobnú fotografiu dostala aj riaditeľka budapeštianskej slovenskej školy Júlia Szabová Marloková, ktorá sa poďakovala prítomným rodičom, že dôverovali tunajšej materskej škole a priviedli do nej svoje deti, ako aj za to, že tak veľa rodičov sa rozhodlo zapísať svoje deti aj do základnej školy.

Potom už škôlkari - bez ohľadu na to, či patrili medzi Lienky alebo Včielky sa rozišli do susednej miestnosti, kde ich už čakalo občerstvenie.

(ef)

Sviatok Božieho tela v Komárňansko-Ostrihomskej župe

Sviatok Božieho tela je pohyblivý sviatok, desať dní po Turícach, čiže slávia ho vo štvrtok (najnovšie v nedeľu) po sviatku Svätej Trojice. Sviatok Božieho tela dostal na mnohých miestach pomenovanie na základe oltárikov, resp. stánkov-šiatrov. Pre stánky sa používa nespočetne veľa lokálnych názvov, v podpilíšskom Číve sú to búdky, v Bánhide, Tardoši a Síleši zas búdy.

Oficiálne je to sviatok Kristovho svätého tela a krvi, pamätný deň založenia oltárnej sviatosti. V slovenských katolíckych obciach ho dodnes považujú za jeden z najväčších sviatkov. Snaha cirkvi, aby veriaci v tento deň prejavili svoju vieru, radosť a pocit vďačnosti, sa aj v súčasnosti odráža v ľudovom náboženskom svetonázore. Dôraz kládli na procesiu, ktorá nasledovala po sviatočnej omši, vystlatie jej cesty kobercom z kvetov a najmä na štyri stánky s oltárikmi, ktoré sami zhotovili a vyzdobili kvetmi a zelenými vetvami. Na nich sú vlastne postavené aj poverové praktiky, ktoré sú spojené s týmto sviatkom.

Tento sviatok slávia slovenskí obyvatelia Komárňansko-Ostrihomskej župy niekoľko rokov podľa starých obyčajov.

Členovia čívskeho pávieho krúžku si vtedy oblečú svoj najkrajší kroj a takto pripravujú búdky.

Obyvatelia Čívu sa zúčastnili v miestnom Kostole Narodenia Panny Márie najprv na slávnostnej svätej omši, ktorú celebroval miestny duchovný Antal Feldhoffer. Po svätej omši sa pohla procesia na čele s miništrantom s krížom. Deti niesli košíčky naplnené lupienkami kvetov, ktoré hádzali okolo seba. Hovorí sa, že tak vlastne pripravujú cestu Ježišovi, ktorý je prítomný v Oltárnej sviatosti, ktorú niesol kňaz v monštrancii. Do sprievodu sa zapojili aj ostatní farníci. Táto procesia postupovala okolo dediny od jedného oltárika k druhému. Oltáriky si ľudia pripravili vo svojich dvoroch alebo v predzáhradkách na štyroch miestach v dedine, čo symbolizuje štyri svetové strany. Boli vyzdobené čerstvými kvetmi, zeleňou, sviečkami, svätými obrázkami. Sprievod sa pri nich zastavil, nasledovalo čítanie z evanjelia, krátke modlitby a požehnanie tohto oltárika. Pretože sa toto miesto stáva posväteným všetci ľudia veria v mimoriadne účinky tejto zelene. Staršia generácia, ktorá zažívala tieto oslavy v mladosti sa na tento sviatok pripravila s veľkou zodpovednosťou a radosťou, že sa obnovila tradícia. Sprievod procesie ukončil svoju cestu pri kostole.

Nebolo to inak ani v ostatných Slovákmi obývaných lokalitách župy, kde žijú katolíci. Ako nás informovala predsedníčka Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy Mária Nagyová, ich zbor sa rozhodol, že v tomto roku zvečnia oživený zvyk na fotografiách, z ktorých zostavia budúcoročný nástenný kalendár tunajších Slovákov.

(ef)

Deň žiakov v Slovenskej základnej škole v Slovenskom Komlóši

Na konci školského roka sa všetci žiaci tešia na Deň žiakov. V tento deň je v Slovenskej základnej škole v Slovenskom Komlóši dobre. Už pár dní vopred si žiaci spomedzi seba volia riaditeľa školy. Tomu však predchádza prestávková kampaň, na ktorej sa každý deň predstavuje iný uchádzač na post riaditeľa alebo riaditeľky školy, samozrejme, aj s krátkym kultúrnym programom. Po hlasovaní víťaz symbolicky prevezme kľúč od školy z rúk pani riaditeľky Zuzany Laukovej a obrátený deň sa môže začať.

Žiaci - siedmaci si vymenia úlohy s učiteľmi. Teda učitelia sú žiaci a žiaci sa stávajú učiteľmi a pomaly zisťujú, že učiť nie je jednoduché. Od učiteľov dostanú tému, ktorú musia sami spracovať tak, aby zaujali svojich rovesníkov. Mladší žiaci obyčajne počúvajú svojich starších spolužiakov, ale vo vyšších ročníkoch táto výmena narobí riadnu šarapatu. Len máloktorí žiaci v úlohe učiteľa zvládajú učenie na pätorku. So žiakmi čítajú, píšu, prekladajú texty, riešia hlavolamy, tajničky, osemsmerovky, matematické príklady, robia testy, spievajú, cvičia, vymýšľajú zábavné hry. Jedným prebehnú prvé dve hodiny ako nič a druhí sa potia pred katedrou a čakajú, kedy bude zvoniť, lebo situácia je nezvládnuteľná. Ešteže sú vzadu poruke učitelia! Druhá - športová časť je o niečo ľahšia.

V priestoroch veľkej auly a školského ihriska už žiakov čakali zaujímavé súťažné disciplíny. Ako obyčajne nechýbal stolnotenisový turnaj, stolný futbal, skákanie cez švihadlo na výdrž, preťahovanie lanom, beh cez prekážky, fúkanie múky, jedenie chrumiek na čas a iné. Radostné chvíle spestrila aj Hawai párty, na ktorej deti tancovali a pili ovocné nápoje s kusmi ovocia a malými dáždnikmi, ktoré im pripravili šikovné ruky ôsmačok. Popoludní sa uskutočnil v telocvični školy volejbal medzi učiteľmi a žiakmi a v podvečerných hodinách varili deti spolu s niektorými rodičmi tradičné jedlá v kotlíkoch. Deti a dospelí boli spokojní, počasie prialo, takže môžeme skonštatovať, že Deň žiakov sa vydaril a o rok si ho zopakujeme zas.

Ľubomíra Rollová

Novomestskí žiaci na Donovaloch

Šport vo všetkých možných formách

V rámci vzdelávacích programov Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR pre Slovákov žijúcich v zahraničí na rok 2012 päť žiakov Maďarsko-slovenskej základnej školy a internátu v Novom Meste pod Šiatrom malo možnosť sa zúčastniť na športových aktivitách v tábore na Slovensku v Lyžiarskom centre Donovaly. Účastníkmi tábora, ktorý sa konal posledný májový týždeň boli aj deti zo Srbska a z Ukrajiny. Spolu 30 žiakov sa zúčastnilo so svojimi učiteľmi na podujatí, ktorého garantom bolo Metodické centrum Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Učitelia, ktorí deti sprevádzali mali tiež možnosť vyskúšať si všetky aktivity, nakoľko o celú organizáciu a dozor sa postarali inštruktori tábora Jiří Michal, Štefan Adamčák, Anna Kozaňáková, Michaela Vráblová a Natalia Michalová. Veľká vďaka patrí aj samotnému organizátorovi tohto tábora pod vedením riaditeľa Jána Sitarčíka. Touto cestou chceme zároveň poďakovať aj Celoštátnej slovenskej samospráve za umožnenie účasti žiakov v tábore.

Program bol pestrý a bohatý na rôzne športové, ale aj pohybové aktivity. Deti mali možnosť nielen vyskúšať si ale aj naučiť sa rôzne loptové hry - tenis, floorball, softball, footsall, ping-pong, ringo, lukostreľbu, streľbu zo vzduchovky, softball a samotný tenis.

Čas na nudu im nezostal, keďže aj večerný program mali možnosť stráviť v bazéne a v saune. Hotel Limba, v ktorom boli deti ubytované bol výborne zariadený a aj personál si zaslúži naše poďakovanie.

Strava bola výborná, upravená podľa požiadaviek a výberu detí päťkrát denne.

Aktivity Metodického centra Univerzity Mateja Bela pre Slovákov žijúcich v zahraničí sú z hľadiska obsahovej stránky pozitívne hodnotené zo strany ich prijímateľov v prostredí Slovákov žijúcich v zahraničí. Sú často jediným možným spôsobom kontaktu krajanov s krajinou svojho pôvodu.

Pekné spomienky do Nového Mesta pod Šiatrom si odniesli Bella Móréová, Daniel Géza, Benedek Kažimersky, Aida Pereiová a Ondraš-Gabor Nagy, ktorí sa mohli zúčastniť v tomto tábore za odmenu na základe dobrých školských výsledkov.

Katarína Krafčenková, učiteľka

Deň Slovákov v Maďarsku bude v Jášči

Tohoročný Deň Slovákov v Maďarsku usporiada Celoštátna slovenská samospráva 7. júla v Jášči.

Jášč (Jásd) je bakoňská obec ležiaca vo Vesprémskej župe v obvode Várpalota. Má 860 obyvateľov, medzi ktorými sú Maďari, Slováci a Nemci. Obec aj so svojím okolím je bohatá na kultúrne pamiatky a prírodné krásy. V celej krajine je známe pútnické miesto Jášč - Svätá studienka a tiesňava potoku Gaja, Rímsky kúpeľ. Medzi menej známymi miestnymi pozoruhodnosťami patria farský kostol, avarské násypy (hrad Márkus) a vodný mlyn Poós.

Deň Slovákov v Maďarsku sa každoročne koná pri príležitosti sviatku sv. Cyrila a Metoda, ktorý je štátnym sviatkom Slovenskej republiky.

Sériu programov odštartuje o 11. hod. otvorenie národopisnej výstavy (Oblastný dom, ul. Kossutha č. 67). O 13. hod. začne oficiálny program ekumenickou pobožnosťou (Jášč - Svätá studienka), po ktorej odovzdajú vyznamenanie CSS Za našu národnosť.

V tematickom galaprograme, ktorý bude o 15.30 vystúpia folklórne skupiny zo všetkých Slovákmi obývaných regiónov Maďarska.

Tohoročný Deň Slovákov bude bohatý aj na sprievodné podujatia. Záujemci môžu prísť autom k oblastnému domu a kostolu, pozrieť si prezentáciu inštitúcií CSS, ľudovoumelecké a gastronomické ukážky regionálnych kultúrnych stredísk Slovenského osvetového centra. V tomto roku prvýkrát bude postavený v mieste podujatia tzv. Slovenský mládežnícky stan. Už deň pred oslavami usporiada Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM) program pre slovenskú mládež, na ktorý pozve aj predstaviteľov Spolku nemeckej mládeže v Maďarsku (SNMM). OSMM a SNMM plánujú pri tejto príležitosti podpísať zmluvu o spolupráci. Počas Dňa Slovákov v Maďarsku budú v mládežníckom stane vyložené propagačné materiály a záujemcovia budú mať prístup k informáciám o činnosti OSMM.

Organizátori nezabudli ani na deti. Pre najmenších pripravili remeselnícke zamestnania a pre staršie deti pečenie bábovky (ul. Kossutha č. 9).

Vstup na podujatie Dňa Slovákov v Maďarsku je voľný!

(aszm)

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Subjektívny atlas Maďarska

Imidž bez púdru! - to je pravdepodobne hlavný cieľ Subjektívneho atlasu Maďarska. Vytvárať, presnejšie zaznamenávať obraz krajiny sa podujalo 50 mladých kreatívnych ľudí z rôznych oblastí: výtvarného umenia, dizajnu, sociológie, psychológie, typografie, architektúry. „Aká je naša vlasť? Akí sme my, Maďari?“ Ale bez známych klišé ako guláš-pusta-čikóš na tieto otázky hľadali odpovede tisícorakým spôsobom. Kniha vyšla vlani na Vianoce, konečne som sa k nej dostal aj ja. Tu je zopár postrehov.

V Maďarsku aj zvieratá hovoria po maďarsky. Napríklad prasa vraví „röf-röf”, mačka „miaú”, myš „cin-cin“, mucha „züm-züm”, krava „mú“, kôň „nyihaha“, vrabec „csipcsirip“. No a pes? „Vau-vau“. Podľa jedného z autorov Subjektívneho atlasu Maďarska sa táto špecialita rozhodne musí spomenúť. Súhlasím, lebo je to typické, ani nie subjektívne, ale objektívne, hoci možno susednému vrabčaťu smiešne. Veď to! Smiešne, vážne, smutne, veselo, ironicky až vitriolovo, bezvýchodiskovo, s nádejou, ohŕňajúc nosom, hrdo, nechápavo, zaujato, opovržlivo, dojímavo... Mohol by som ešte menovať spôsoby vyjadrovania sa o Maďarsku, ktoré je vlasťou autorov. Tí sa zmobilizovali na výzvu istej nadácie a holandskej autorky podobnej knihy o Srbsku a Palestínčanoch. Rozhodne ich viedla úprimnosť a hlavnou zásadou pri tvorbe atlasu bola pestrosť, rôznofarebnosť pohľadov, ale hlavne pripúšťanie toho, že iný sa môže pozerať na to isté - nech je to hoci aj vlasť - odlišne. Bohužiaľ, mnohorakosť či viachlasnosť sú v dnešnej politickej atmosfére akosi zaznávané, alebo prinajmenšom ich často odfúkne vietor zjednodušujúceho populizmu.

Jedna kapitolka prezentuje rôzne mapy Maďarska, s dočarbanými, zauzlenými, zipsovými, roztekajúcimi a inými hranicami a, samozrejme, tu nechýba ani krajina, ktorá sa dnes nazýva strašne pomýlene „veľkým Maďarskom“. Ide, pravdaže, o historické Maďarsko, čiže o Uhorsko, z ktorého iba jednu tretinu tvorí dnešné Maďarsko. Jasne to vidno aj na mapke, na ktorej tá tretinka je zelená a ostatné časti s Horniakmi-Dolniakmi-Sedmohradskom-Slavónskom-Chorvátskom sú posiate ružovo-červenými srdiečkami. Čo povedať? Teraz, keď sa oficiálne živí nostalgia po predtrianonských časoch a podaktorí vedúci politici nehovoria o susedoch, ale o „odtrhnutých častiach“, alebo keď na každom druhom aute je nálepka s niekdajšou väčšou krajinou, nuž v tomto mori zatuchnutej urazenosti pôsobí táto mapka celkom milo.

Nechýba teda aktuálna politika, veď medzi typicky maďarskými budovami uvádza atlas napríklad sídlo Maďarskej televízie, ktoré na jeseň 2006 rozvášnený dav vzal útokom. Žeby to už patrilo k identite súčasného obyvateľa Maďarska? Alebo: medzi maďarskými farbami je skutočne aj gardisticko-čierna? Osobne by som uprednostňoval, a tak je na tom aj prevažná väčšina obyvateľov krajiny, o ktorej tento subjektívny atlas hovorí, balatonskú modrú, slaninkovo-bielu, husacinovomasťovo žltú a v neposlednom rade perkeltovo-červenú...

Vernosť tradícii - vďakyvzdanie v Hajdúdorogu

V nedeľu 3. júna sa takmer dve tisícky veriacich zúčastnili na svätej liturgii v maďarskom Hajdúdorogu, aby si pripomenuli sté výročie vzniku hajdúdoržskej gréckokatolíckej eparchie, erigovanej bulou pápeža Pia X. Christifideles graeci (8. júna 1912). Na slávnosti, ktorej predsedal miestny eparcha vladyka Fülöp Kocsis, sa zúčastnil aj maďarský prímas kardinál Péter Erdő, apoštolský nuncius Mons. Alberto Bottari, viacerí maďarskí biskupi obidvoch obradov - členovia Maďarskej biskupskej konferencie, vladyka Atanáz Orosz, miškolský exarcha, emeritný hajdúdoržský biskup Szilárd Keresztes (1988 - 2007) ako aj gréckokatolícki biskupi zo zahraničia. Nechýbali medzi nimi ani prešovský arcibiskup metropolita Ján Babjak, bratislavský vladyka Peter Rusnák, rovnako ako mnoho kňazov a rehoľníkov a predstaviteľov štátnej správy.

Slávnosť sa začala sprievodom z Katedrály Uvedenia Presvätej Bohorodičky do chrámu na námestí. Na úvod sv. liturgie prečítali pozdravné posolstvo vatikánskeho štátneho sekretára kardinála Tarcisia Bertoneho, ktorý v mene Benedikta XVI. pozdravil maďarských gréckokatolíkov, zablahoželal im k jubileu samostatnej eparchie a zároveň tlmočil apoštolské požehnanie Svätého Otca. „Odvaha a vernosť tradícii“ týmito slovami charakterizoval kardinál Péter Erdő maďarských gréckokatolíkov, ktorí sa v minulosti snažili o zriadenie vlastnej nezávislej maďarskej diecézy. Ako zdôraznil, cirkev je povolaná ohlasovať Krista v každej dobe a v jazyku, ktorý je vlastný ľuďom a ich kultúre. Kardinál tiež poukázal na učenie Druhého vatikánskeho koncilu o vzťahu Univerzálnej cirkvi a partikulárnych cirkví a o jednote v rôznosti. Podľa kardinála maďarská gréckokatolícka cirkev so svojou vlastnou tradíciou tvorila vždy súčasť katolíckej cirkvi v Maďarsku.

Z takmer 10 miliónov obyvateľov žijúcich v Maďarsku sa ku gréckokatolíckej cirkvi hlási 2,6 % obyvateľstva (2010). Eparchia Hajdúdrog má takmer 150 farností a vyše 200 kňazov. Je sufragánnou eparchiou Ostrihomsko-budapeštianskej cirkevnej provincie.

Spracoval S. Gábor

Celoštátna konferencia spoločnosti Legatum v Šóškúte

O programoch organizovaných v oblastných domoch

Nezisková verejnoprospešná s. r. o. Legatum, Celoštátna slovenská samospráva (CSS), Slovenská a Obecná samospráva v Šóškúte usporiadali 9. júna v Šóškúte XII. Celoštátnu konferenciu vedúcich slovenských ľudových pamätných domov. Na konferencii, ktorej témou bolo, prečo je dobré organizovať podujatie práve v pamätnom dome sa zišli vedúci oblastných a pamätných domov zo všetkých kútov Slovákmi obývaných lokalít v Maďarsku.

Konferenciu otvoril a moderoval riaditeľ spoločnosti Legatum Juraj Ando. Ako povedal, preto sa rozhodli usporiadať konferenciu práve v tejto osade v Peštianskej župe, lebo v ten istý deň sa tu koná Kapustníkový festival, na ktorom môžu účastníci podujatia ochutnať špecialitu, ktorej obdobu robia takmer vo všetkých Slovákmi obývaných osadách. Prítomným sa prihovoril vedúci Národnostného odboru Oddelenia zahraničných stykov a kultúrnej spolupráce národností Ministerstva ľudských zdrojov András Bertalan Székely. Ako povedal, hnutie oblastných domov je veľmi aktívne a nielen v radoch väčšinového národa, ale aj národností. O tomto svedčí aj fakt, že spomedzi 900 oblastných domov a miestnych národopisných zbierok, ktoré sa nachádzajú v Maďarsku, vyše 60 je slovenských. Väčší počet domov majú iba Nemci. Parlamentný poslanec András Aradszki tiež privítal prítomných a povedal, že hoci je békeščabianskeho pôvodu, málo rozumie po slovensky. Avšak vysoko ocenil prácu v oblastných domoch, ktoré sú podľa neho baštou na prežitie národnosti.

Prítomným sa najprv prihovoril predseda CSS Ján Fuzik, ktorý s radosťou pripomenul, že udržiavateľmi slovenských oblastných domov sú zväčša slovenské samosprávy. „Avšak aj vďaka faktu, že riaditeľ spoločnosti Legatum je členom predsedníctva Celoštátneho zväzu oblastných domov naše miestne historické zbierky kráčajú s dobou. Organizujú sa v nich podujatia, napríklad v Ečeri v období adventu sa zídu obyvatelia na modlitby a ožívajú tieto domy ako bývalé gazdovské obydlia,“ pochválil sa J. Fuzik. Ako dodal, výber témy konferencie bol tiež nadčasový a zároveň vyslovil želanie, aby bolo zasadnutie úspešné.

Po úvodných slovách sa prítomným prihovorili starosta Šóškútu Ferenc König a predsedníčka Slovenskej samosprávy Iveta Horváthová Körtvélyesiová, ktorá vyslovila svoju radosť z toho, že môžu hostiť vedúcich oblastných domov a predstavila členku Tanečného súboru Večernica Valériu Lizičkovú, ktorá zavítala medzi účastníkov v 100-ročnom šóškútskom kroji. Ako pani Ližičková povedala, po slovensky hovorí iba jej generácia, ale radi prehovoria vo svojom materinskom jazyku. Informovala prítomných o tom, že hoci miestna historická zbierka nie je, pred niekoľkými rokmi usporiadali výstavu ľudových krojov, o ktorú prejavili veľký záujem aj obyvatelia obce. Zároveň vyslovila nádej, že raz sa dostanú dole z povál staré kroje a predmety tu žijúcich Slovákov.

Hlavnou prednášateľkou konferencie bola etnografka Emese Joóvá, ktorá svoju prednášku postavila na skúsenostiach získaných počas ročnej stáže v senondrejskom skanzene. Ako povedala existuje mnoho typov podujatí, od tradičných výstav až po premyslené oživenie zvykov. Jedno však majú spoločné všetky, a to potrebnú spoluprácu organizátorov. Ako poznamenala, každému podujatiu by mala poradiť burza nápadov, v rámci ktorej by sa organizátori rozhodli, akou formou pripravia svoju akciu. Pripomenula aj formy upútaviek, ale v duchu modernej doby nabádala prítomných, aby pripravili krátky film a vyložili ho na sociálne siete a na videokanály na internete, pomocou ktorých sa informácia o podujatí rozšíri ďalej.

Vedúci Nemeckého oblastného domu v Nagymányoku József Stallenberger hovoril o veľkých podujatiach v jednej malej obci. Ako povedal, hoci Nagymányok má sotva dvetisícpäťsto obyvateľov, každý tretí rok sa tu uskutočnilo medzinárodné stretnutie folklórnych súborov pozdĺž Dunaja. Bolo to možné len tak, že všetky inštitúcie a všetky ustanovizne obce sa spojili a spoločne sa uchádzali napríklad o grant na uskutočnenie podujatí. Ale je to aj vhodnou deľbou práce.

Poslednou prednášateľkou mala byť etnografka, riaditeľka Slovenského osvetového centra Katarína Királyová, ktorá sa však na konferencii nemohla zúčastniť kvôli pracovnej zaťaženosti. Jej prednášku o Veľkolepých podujatiach Slovákov žijúcich v Maďarsku predniesla riaditeľka Regionálneho a kultúrneho centra Slovákov v Jači Erika Zemenová Palečková. K. Királyová poskytla účastníkom konferencie množstvo dobrých rád ako sa úspešne uchádzať o podporu a realizovať podporovanú akciu. Zvlášť sa zamerala na administratívne úlohy a upozornila na potrebu dôsledne dokumentovať každý jeden krok, podrobne pripraviť rozpočet, pozbierať všetky potrebné prílohy a pod. Hlavný dôraz kládla na dôslednú dokumentáciu. Pripomenula, že podujatie sa začína vlastne nápadom a končí až vyúčtovaním a poďakovaním spolupracovníkom. Ako E. Zemenová Palečková povedala, z vlastnej skúsenosti musí dodať, že najdôležitejšia vec pri organizovaní podujatí je zadelenie jednotlivých úloh, aby každý spolupracovník vedel, čím sa má zaoberať, ale zároveň aby v tej tematike (časti programu) bol si istý.

Prednáškový blok uzavrel riaditeľ spoločnosti Legatum J. Ando správou o úlohách obchodnej spoločnosti Legatum v roku 2012. Na úvod pripomenul, že priniesli maďarské odborné knižky pre vedúcich oblastných domov, ďalej dve figuríny prítomným zástupcom národopisných domov v Tardoši, XVI. obvode Budapešti (Cinkote) a Baňačke, Vágašshej Hute a Šárišápe, ktorí ich budú môcť využiť na prezentovanie miestnych krojov. Vzápätí informoval, že v tomto roku bude aj regionálny seminár muzeálnej pedagogiky, tentokrát v Malom Kereši. Finančnú podporu tohto roku dostali, resp. dostanú obce Medeš, Gerendáš a Veľký Bánhedeš. Ako povedal J. Ando dbali o to, aby v tomto roku podporovali tie domy, ktoré boli nanovo kúpené, resp. na ich rekonštrukciu. Okrem tohto podporovali vo väčšej miere vytvorenie inventáru v Sudiciach. Päťtisíc kusov leporela vyrobia tohto roku pre Orosláň. Svoj príhovor uzavrel krátkym kvízom, v ktorom odzneli otázky týkajúce sa prezentovaných prednášok. Prvá správna odpoveď na jednotlivé otázky bola ohodnotená tričkom s logom spoločnosti Legatum.

Účastníci konferencie po obede nenavštívili miestnu historickú zbierku, ani kostol či iné pamätihodnosti, ale mali možnosť sa zúčastniť na VI. Kapustníkovom festivale.

(ef)

Novohradské lipky v Peťanoch

Vyše sto detí sa 9. júna zabávalo v prekrásnom prostredí pri nádhernom jazere Čer v Dolných Peťanoch na štvrtom stretnutí detí slovenskej národnosti nazvanom Novohradské lipky, ktoré sa konalo po ročnej prestávke. Úspešné podujatie pozostáva z vedomostnej súťaže Čo vieme o Slovákoch v Maďarsku, pestrého kultúrneho programu, prekážkovej súťaže a futbalového turnaja.

Slovenská samospráva Novohradskej župy pozvala na stretnutie žiakov základných škôl a ich učiteľov z Luciny, Níže, Veňarcu, Dengelegu, Horných Petian, Terian, Héhalomu, Kirťu, Bíru a z Alkáru, aby sa spoločne zabavili. Ku gestorom sa pridali Zväz Slovákov v Maďarsku, miestna a slovenská samospráva v Dolných Peťanoch a Župná knižnica a Osvetové stredisko Bálinta Balassiho v Šalgótarjáne. Cestovné hradili školy alebo samosprávy, ale ostatné výdavky zaplatili organizátori.

Stretnutie sa začalo zaspievaním hymny Zväzu Slovákov v Maďarsku „Daj Boh šťastia...“, po čom účastníkov privítala predsedníčka Slovenskej samosprávy Novohradskej župy Ružena Komjáthiová. Pani predsedníčka vo svojom slávnostnom prejave zdôraznila dôležitosť toho stretnutia a informovala deti o cieľoch podujatia. Ako povedala, je to veľmi dôležité, aby vedeli jeden o druhom. Na záver predstavila žiakom účastnícke školy.

Jej slová nasledovala zábavná súťaž, ktorá mala štyri kolá. Medzitým v tvorivej dielni si deti mohli vyskúšať nielen svoju zručnosť.

Vo vedomostnej súťaži nižších ročníkov najlepšie obstáli žiaci z Veňarcu a Terian, medzi vyššími ročníkmi zvíťazili školáci z Kirťu. V kultúrnom programe Takí sme sa predstavila každá škola zarecitovaním slovenskej básne, prednesom slovenskej piesne, tancom, detskými hrami, alebo slovenskou rozprávkou. Najlepšie umelecké výkony podali veňarecké a teranské deti. V prekážkovej súťaži si prvenstvo vybojoval Kirť. Víťazom futbalového turnaja nižších ročníkov sa stalo družstvo zo Základnej školy v Teranoch a medzi vyššími ročníkmi vyhrala Základná škola v Lucine. Z najlepších futbalistov zostavil hlavný rozhodca Tomáš Faludi reprezentačné futbalové družstvo Novohradské lipky. Po chutnom obede nasledovalo vyhodnotenie aktivít. Absolútnymi víťazmi Novohradských lipiek 2012 sa stali žiaci z Terian, ktorí získali vo všetkých súťažných disciplínach celkovo najviac bodov.

Na záver podujatia predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková vyhodnotila stretnutie. Ešte raz zdôraznila žiakom, prečo vzniklo toto podujatie. Ako povedala, je našou povinnosťou zachovať si slovenský jazyk a slovenskú kultúru.

 (aszm)

Dni pecí v Novej Hute s Čabačuďanmi

Obecná a slovenská samospráva v Novej Hute usporiadala Dni pecí s národnostným stretnutím v prvý júnový víkend.

Nová Huta je známa vápenkárska obec, ktorej obyvatelia sa zaoberali pálením vápna a dreveného uhlia. Avšak v tomto roku pribudla aj nová pec do malej bukovskej dedinky. Na podnet slovenského voleného zboru sa pozbierali obyvatelia obce a v priestoroch miestnej národopisnej zbierky postavili pec vhodnú na pečenie rôznych dobrôt. Odovzdanie tejto pece sa konalo tiež počas týchto osláv.

Prvý deň bol venovaný peciam. V novej peci piekli gazdinky miestne špeciality: kvaku, čo sa pripravuje so zemiakového cesta, ktoré vyšúľajú na dlhé šúľance, makový zakrutak, teda makovník, ale aj pagáče či langoše. Majsterkou týchto dobrôt bola Frida Czeglédiová, ktorá napriek svojmu vysokému veku celý deň stála pri peci a upiekla množstvo výborných koláčov, ktoré potom ponúkali návštevníkom. Tí mali možnosť nielen ochutnať špeciality z pece, ale aj vidieť vápenkársku pec v prevádzke. Starí vápenkári na takéto veľké oslavy raz alebo dva razy v roku ešte zakúria do pecí, aby ľuďom ukázali, ako sa voľakedy vyrábal tento základný stavebný materiál.

Druhý deň sa niesol v znamení folklóru. Organizátori dni pecí sa totiž rozhodli, že tradičný národnostný deň spoja s dňami pecí, aby takto pritiahli viacej záujemcov na obidva programy. A ich plán vyšiel, nakoľko ulice malej osady lemovali dva dni húfy záujemcov. Prítomných, medzi nimi členov Slovenského klubu z Čabačudu, členky speváckeho zboru z Répášskej Huty, členov Tanečnej skupiny Veľká Bukovinka z Répášskej Huty, žiakov základnej a materskej školy a poslancov Slovenskej samosprávy z Repášskej a Starej Huty starosta Novej Huty Flórián Jámbor.

„Veríme, že na stretnutí Slovákov pomôžeme spojiť našich najmladších a najstarších občanov v záujme zachovania slovenských tradícií a slovenského jazyka. Ďalej veríme aj tomu, že sa naši hostia v širšom kruhu oboznámia s tradíciou pálenia vápna, čím sa väčšina novohuťanských rodín donedávna živila,“ povedala v úvode svojho otváracieho prejavu predsedníčka slovenskej samosprávy Alžbeta Telekešová. Ako dodala, večerným plesom chcú podporiť jednodňový výlet škôlkarov a školákov na Slovensko.

Čabačudskí speváci vedení Jozefom Majorom vystúpili nielen na javisku so svojimi prekrásnymi dolnozemskými piesňami, ale aj počas večere. Speváci zo susednej Répášskej Huty, pod vedením Amálie Horváthovej zaspievali ľubozvučné slovenské piesne. Avšak najväčší potlesk získali žiaci miestnej základnej školy a materskej školy, ktorí si nacvičili so svojimi učiteľkami slovenské a maďarské piesne, tance a vyčítanky, ako aj hru na citare.

Tanečníci Veľkej Bukovinky vždy zožnú veľký potlesk, čo nebolo inak ani teraz. Pod vedením Csilly Petőfiovej Szívósovej predviedli temperamentné tance.

Členovia pávieho krúžku v Novej Hute v tomto roku nevystúpili, lebo sa venovali návštevníkom: piekli, vítali a ponúkali ich miestnymi špecialitami a varili výbornú plnenú kapustu. Avšak v tento deň sa nekúrilo iba v novej peci, ale zakúrili aj do tých, ktoré sú pri jednotlivých domoch a piekli v nich domáci chlieb k večeri.

Alžbeta Telekešová (ef)

Sen o plnom internáte

Oľga Pauliková Sinčoková je od roku 2010 riaditeľkou internátu Slovenskej základnej školy, materskej školy a gymnázia v Budapešti. Redakcia Ľudových novín sa v rozhovore s jeho riaditeľkou zaujímala o súčasný stav v internáte.

- Ako sa vás dotkne nový školský zákon?

- Nedávno sa malo uskutočniť rokovanie, na ktorom nás mal prevádzkovateľ informovať o novinkách, k čomu však nedošlo, lebo podrobnosti o konkrétnych zmenách ešte nie sú známe. Počas letných prázdnin budeme podrobnejšie informovaní.

- Akú kapacitu má váš internát a nakoľko je využitý?

- V internáte môžeme ubytovať 160 študentov, z čoho máme momentálne 120. To znamená, že internát je využitý na osemdesiat percent. Aby bol využitý na sto percent, musia sedieť kritériá nielen pohlavia, ale aj veku. U nás bývajú žiaci na troch poschodiach. Na prvom sú umiestnení žiaci slovenskej základnej školy a dievčatá z gymnázia, na druhom chlapci slovenského gymnázia a rôznych stredných škôl a na treťom dievčatá, ktoré chodia do iných inštitúcií a dve vysokoškoláčky. V minulom roku sme mali totiž na to možnosť, aby sme prijali aj vysokoškolákov. Samozrejme, túto možnosť sme ponúkali aj našim bývalým študentom, z ktorých len Dóra Kolozsváriová využila túto príležitosť. Ostatní nás našli cez internet, alebo o nás počuli od svojich známych. Stravu majú naši základoškoláci päťkrát a gymnazisti trikrát denne, za čo platia mesačne približne šestnásťtisíc forintov. Za ubytovanie sa u nás neplatí. Externí študenti dostávajú len ubytovanie, za čo majú platiť mesačne približne dvadsaťtisíc forintov. V prípade, ak potrebujú aj stravu, musia to vyplatiť navyše.

- Koľkí tu pracujú?

- V internáte sú štyri skupiny. Ich vedúcimi sú Marcela Šomodiová, Eva Vámošová Telekešová, Rozália Néveriová a Tünde Šimonová. Službu vykonajú Miroslava Kovácsová a Marta Tuléziová Ondrejová. Nočnú službu majú L. Borkaová a Jószef Szilágyi.

- Akými izbami disponujete?

- Žiaci a študenti sú u nás ubytovaní v trojposteľových izbách. Na prvom poschodí je trinásť, na druhom osemnásť a na treťom je dvadsať izieb. Na jednej chodbe sú dve kúpeľne, v ktorých sú sprchy a toalety.

- Aké programy máte pre vašich žiakov?

- Keďže v internáte bývajú žiaci rôzneho veku, je veľmi ťažké im organizovať niečo spoločné. Mávame vianočný, alebo veľkonočný trh, Mikuláš k nám tiež zavíta, atď. Veľký záujem je o šport, takže každý večer si môžu deti zacvičiť pod vedením pedagóga. Pre menších sú to hodinové zamestnania od siedmej do ôsmej, pre starších do pol deviatej. Väčšinou sú to hodiny gymnastiky, volejbalu, alebo futbalu v telocvični školy. Na prvom poschodí je aj dobre vybavená posilňovňa, ktorú môžu žiaci využívať dvakrát do týždňa. Využívame aj možnosť pozerať filmy na DVD. Okrem toho pravidelne chodievame na podujatia Slovenského inštitútu a občas aj do kina či do divadla. Záujemcov je veľa, ale finančné možnosti žiakov sú obmedzené.

- Využívate vaše priestory aj cez víkendy a letné prázdniny?

- Väčšina našich žiakov odchádza cez víkendy domov. Samozrejme, je možnosť, aby tu zostali koncom týždňa, veď nám to predpisuje zákon, ale máloktorí to využívajú. V letných mesiacoch k nám prichádzajú triedy na výlety napr. z Békešskej Čaby, alebo aj z iných osád a miest. Záujem o ubytovanie majú aj iné skupiny, ktoré prichádzajú do hlavného mesta na nejakú konferenciu, športovú súťaž, alebo stretnutie. Kuchyňa je žiaľ, počas letných prázdnin z hygienických dôvodov zatvorená, ale stravovanie sa dá vyriešiť aj iným spôsobom.

- Aké sú možnosti využitia?

- Ideálne by bolo, keby internát zaplnili naše deti, ktoré chodia do slovenskej základnej školy a do gymnázia. Keď som tu začala pracovať pred desiatimi rokmi, ako vychovávateľka, pomer bol taký, že externých študentov bolo veľmi málo a izby boli plné našich detí. Už dlhé roky je to naopak. Zo 120 detí je desať zo slovenskej základnej školy a sedemnásť z gymnázia. Žiaľ, je veľmi smutné, že niektorí externí študenti pochádzajú zo slovenských osád a nie sú žiakmi našej školy. Šikovnejší, ktorí mali dobré základy zo slovenčiny, ako napríklad veňarecké deti, získali za štyri roky buď stredný, alebo vyšší stupeň štátnej jazykovej skúšky.

- Sú deti v internáte súdržné?

- Minulý rok skončila jedna „skupina“ pre ktorú nebolo dôležité, do ktorej školy chodia. Sú roky, keď si žiaci nevytvoria dobrý kolektív, alebo im časový rozvrh neumožní, aby sa skamarátili. Samozrejme, vznikajú tu aj priateľstvá na celý život, ale aj prvé a veľké lásky. Niekedy sa stáva, že žijú študenti vedľa seba šesť rokov a sa nepoznajú.

- Zmenil sa charakter detí za posledných desať rokov?

- Čo sa týka správania sa, už sme sa naučili ako na nich, rozumieme, o čo im ide. Ja mám toto obdobie veľmi rada. Ich úlohou je, aby sa pokúsili prejaviť svoju šikovnosť a našou, ich skoordinovať. Základné, na ich vek charakteristické „problémy“ sú rovnaké ako pred desiatimi rokmi, ale finančnú krízu sme pocítili aj tu. Žiaľ, rodičia sa veľmi zmenili...Potrebovali by sme psychológa, ale naša finančná situácia to momentálne neumožňuje. Deťom sa venujeme pri domácich úlohách, a nahrádzame im aj rodičov. To neznamená, že máme medzi sebou blízky vzťah, sme ich vychovávateľmi, ktorí sa snažia vo všetkom im pomôcť.

- Aké je vaše želanie?

- Minulý rok sme na treťom poschodí vymenili nábytok vo všetkých izbách a menšie deti dostali vyťahovacie postele. A s tým súvisí aj moje želanie. Chcela by som mať toľko peňazí, aby sme mohli obnoviť všetky izby a zmodernizovať celú budovu. Snívam ešte aj o tom, že náš internát naplnia slovenské deti z Maďarska.

Andrea Szabová Mataiszová

Narodenie Jána Krtstiteľa - slávnosť

(24. jún)

Čím len bude tento chlapec? Otázka, ktorú si kládli susedia Alžbety a Zachariáša, prítomní na ôsmy deň pri obriezke malého Jána je otázkou, ktorú si kladieme často aj my dnes. Rozdiel je len v tom, že my si ju kladieme väčšinou vtedy, keď o niekom povieme, že je neporiadny, že mu nič nejde, že sa do ničoho nevyzná, že k ničomu nemá vzťah. Alebo keď je celkom malý a má veľa záujmov.

V súvislosti s Jánom si ju kladú s akýmsi strachom po udalostiach, ktoré sa odohrali s Alžbetou, ktorá až v neskorom veku počala a porodila svojho syna, po udalostiach, ktoré sa odohrali so Zachariášom, keď vyšiel z chrámu, kde prinášal obetu a potom, keď označil na tabuľku meno svojho syna, pretože bol do tej chvíle nemý.

Kto bol vlastne Ján? Môžeme povedať, že Ján bol prorok, ktorým sa končí Starý zákon a zároveň začína Nový. Postava, ktorá stojí na rozhraní. A možno povedať, že je posledným a najväčším prorokom.

Kto to je teda prorok? A na čo boli všetci proroci? Ani jeden národ tak nevystríhali ako národ židovský. Ani jeden národ nemal toľko buditeľov a zároveň napomínateľov. Vždy. Od začiatku svojho dočasného kráľovstva, počas jeho rozdelenia, vo chvíľach prosperity, či v období úpadku a vyhnanstva, otroctva a svojho roztrúsenia.

Ak by sme zašli do histórie, tak by sme zistili, že India mala svojich askétov, ktorí sa schovávali v horách, aby zvíťazili nad telom a aby ponárali svojho ducha do nekonečna. Čína, tá starobylá, zase svojich mudrcov, pokojných starcov, ktorí učili cisárov i roľníkov múdrosti. Grécko malo a dalo svetu filozofov, ktorí budovali základy filozofie a ich mená sa vyučujú dodnes. Rím dal svetu právo, právnikov, ktorí zanechali pre národy pravidlá spravodlivosti. Stredovek mal kazateľov, ktorí chceli vplývať na kresťanov. Národ židovský mal prorokov.

Prorok nevystupuje ako veštec v nejakej jaskyni. Hovorí o budúcnosti. Pripomína veci, ktoré sa ešte nestali. Ale nielen to. Vykladá minulosť, objasňuje prítomnosť.

Židovský prorok je hlasom, ktorý hovorí v palácoch kráľov, v jaskyniach hôr, na schodoch chrámov a na námestiach miest. Je hlasom prosiacim, hroziacim prosbou i hrozbou prechádzajúcou do božskej nádeje. Prosí za svoj ľud, lebo ho miluje, ale mu aj oznamuje trest, aby sa očistil od všetkého, čo nie je v súlade s Božím plánom. Po porážke a pádoch zvestuje vzkriesenie a život, nové kráľovstvo, novú zmluvu, ktorá už nebude nikdy porušená. Prorok vedie naspäť zblúdených k pravému Bohu, zradcom pripomína prísahu, zlým súcit, skazeným čistotu, ukrutným milosrdenstvo, kráľom spravodlivosť, vzbúrencom a rebelom poslušnosť, hriešnikom lásku, pyšným pokoru. Neváha ísť pred kráľov a robiť im výčitky, nebojí sa postaviť pred zástupy a ponížiť ich, pristúpiť ku kňazom a pokarhať ich, zjaviť sa pred boháčmi a pokoriť ich. Sám nie je ani kráľom, ani kniežaťom, ani spisovateľom. Je len chudobným človekom, bez bohatstva, hodnosti, bez nasledovníkov. Je osamelým hlasom, ktorý vyzýva ku kajúcnosti a sľubuje večnosť. Prorok je hlasom, ktorý hovorí v mene Božom, rukou, ktorá píše podľa príkazu samého Boha. Poslom, poslaným od Boha, aby napomenul toho, kto zblúdil, kto zabudol na zmluvu, na Boha. Je tlmočníkom a vyslancom Boha. Prorok je ten, ktorý vidí s rozbúreným srdcom, ale s jasným okom, že sa vzmáha zlo, neprávosť, hriech, za čo prichádza trest. Ale aj to, že po pokání prichádza pokoj, odpustenie, zmierenie, návrat. Je to hlas často nepohodlný, nepochopený. To všetko len preto, aby človek pamätal, že nie je sám, že nie je pánom, vládcom, darcom života. Ale že je tu niekto, kto je nad to všetko. Že je tu Boh. A že človek je Božie dieťa. A za to všetko každý prorok končí svoj život, svoje poslanie smutne. A predsa, robí všetko preto, aby splnil Božie poslanie.

Toto sú proroci. A takýto je i prorok Ján. V ničom nezaváhal. Aby splnil to, k čomu ho Boh povolal. Až po obetu vlastného života. Vždy verný Bohu. Jediný prorok, ktorý stretol samého Boha. Ježiša Krista. Od tohto okamihu ustupuje pred najväčším prorokom všetkým čias. Pred Ježišom Kristom.

Ján nám dal príklad vernosti Bohu. Celým svojim životom. Aj my máme účasť na Kristovom prorockom úrade. Každý z nás je prorokom pre dnešný svet. Svedectvom svojho kresťanského života. Ako ja svedčím o Kristovi? Ako Kristov prorok alebo inak? Prosme sv. Jána Krstiteľa, aby sme aj my boli vernými Božími prorokmi pre dnešný svet. Nech nám sv. Ján vyprosí k tomu potrebnú silu a milosť.

Stanislav Brtoš

Slovenskí žiaci na Budínskom hrade

Popoludní 7. júna 2012 Budínhradská slovenská národnostná samospráva (BSNS) vo svojom sídle čakala vzácnych hostí: žiakov Budapeštianskej slovenskej školy, ktorých som sa podujal sprevádzať. Dievčatá a chlapci pod vedením pani učiteľky Margity Zaťkovej prišli v dohovorenom čase na námestie Viedenskej brány. Takto ju nazvali až Turci, keď bol Budín tureckým vilájetom. Predtým to bola Sobotná brána, lebo na neďalekom námestí sa konal každú sobotu jarmok. Medzi Sobotnou bránou a dnešnou Slávičou ulicou (Csalogány u.) bola vtedy slovenská dedina (Tótfalu). Patrila ku kostolu Márie Magdalény, z ktorého tu ostalo už len rumovisko, no jeho veža ešte stojí. Potom som ich zaviedol do budovy Budínhradskej samosprávy, v ktorej sídli aj naša samospráva, a ktorá by sa pokojne mohla nazývať aj múzeom, keďže ju ozdobuje veľa skvelých sôch a historických malieb. Vošli sme do sieni, kde nás už čakala pani Erka aj so skromným pohostením. Ďalší dvaja členovia zboru - Pavol Tóth Czifra, pôvodne Sarvašan, a podpredsedníčka Katka Noszlopyová - kvôli pracovným povinnostiam tam nemohli byť, ale hostia sa s nimi mohli oboznámiť aspoň pomocou fotografií. Prítomní žiaci patrili k najusilovnejším prispievateľom a „redaktorom“ dvoch školských časopisov: Slniečka a Študentského pera.

Cieľom BSNS bolo obnoviť styky so slovenskou školou, lebo jej žiaci tu už boli aj pred rokmi. Chceli sme im predstaviť niektoré zaujímavosti zo života tunajších Slovákov, aj niečo z toho, na čo sú tu Slováci oprávnene hrdí. Napríklad, že Slováci na hrade a v jeho okolí žili aj v období pred Turkami, lebo tam vedľa mali aj dedinu. Ale boli tu aj po tureckej dobe. Potvrdzujú to údaje od Jánosa Poóra o tom, že roku 1714, keď mal Budín 8952 obyvateľov, z nich 4660 bolo Nemcov, 3690 Slovanov (Srbi a Slováci), 415 Maďarov a 187 iných. Ak Slováci v stredoveku mali dedinu pod Sobotnou bránou, na náprotivnej strane podhradia po Turkoch vznikla osada Tabán, v ktorej žili Ráci, čiže Srbi. Podobné údaje boli aj na peštianskej strane napr. v počte evanjelikov ešte aj v 19. storočí. Napríklad v roku 1821 Slovákov bolo 1394, Nemcov 1125 a Maďarov 35.

A ako je to dnes? V roku 2001 sa tu za Slovákov hlásilo 33 občanov, ale v troch ďalších kategóriách ich bolo ďalších 88 (napr. aj 26 takých občanov, ktorí sa doma zhovárajú po slovensky, ale za Slovákov sa nehlásili!), takže spolu 131 osôb. Zaujímavá je aj skutočnosť, že často aj maďarskí kolegovia veľkej samosprávy majú až závideniahodne pekné slovenské mená, ako Pivarník, Lipták, Kokaš a pod. Slováci tu podnes žijú a nejeden z nich býva práve na Atilovej ulici.

Ďalej som deťom zdôraznil, že kedysi nežili Slováci v osobitných štátoch, ale všetci spolu, v mnohonárodnostnom Uhorsku. Aj hlavné mesto sme mali spoločné: Budín, či Pešť-Budín, a od r. 1873 Budapešť.

Nakoniec žiaci dostali zbierku štúdií o tých slovenských sochároch, ktorých diela sa nachádzajú na verejných miestach Budínskeho hradu (Jozef Damko z Nitrianskeho Pravna, Ladislav Július Dunajský z Ľubietovej, Alojz Štróbl z Kráľovej Lehoty, Ján Fadrus z Bratislavy). Porozprával som im, ktorý z týchto našich umelcov kde a akú sochu má, a spomenul som aj jednu jazdeckú sochu, ktorú síce vytvoril maďarský sochár, ale ten, čo na tom koni sedí, by určite rozumel po slovensky, lebo pochádzal zo starodávneho turčianskeho zemianskeho rodu. Je to slávny husár Andrej Hadík, ktorý 16. apríla 1757 na čele 3500 husárov a pešiakov zaútočil na Berlín a obsadil ho. Odtiaľ máme aj príslovie: Urobil husársky kúsok! Tento husár dosiahol vysokú hodnosť poľného maršala a stal sa predsedom Dvornej vojenskej rady vo Viedni. Jeho zásluhou sa dostali Slováci aj do Petrovca patriaceho futockému panstvu. Dnes je to metropola vojvodinských Slovákov, lebo Futog bol jeho dedičným panstvom. Spomínaní sochári majú diela rozložené po celom hrade, takže sme s rozprávaním na samospráve skončili, aby si mohli všetko prezrieť aj na vlastné oči v teréne. Ešte som rozdal žiakom zbierku svojich básní, z čoho vznikla malá autogramiáda a od pani učiteľky sme dostali najnovšie číslo ich časopisu Študentské pero.

Najprv sme si pozreli neďalekú sochu Jána Kapistrána, stojaciu na rovnomennom námestí, a opodiaľ, na Hessovom námestí sochu pápeža Vincenta XI., dielo Jozefa Damka.

Ďalej to bola socha herca prvého maďarského divadla v Pešti, Mártona Lendvaya, dielo Ladislava Júliusa Dunajského. Bol to tunajší Slovák, narodil sa v Pešti, ale v slovenskej rodine, ktorá sa presídlila do hlavného mesta z Ľubietovej.

Potom sme prešli k Rybárskej bašte, aby sme si tam pozreli jazdeckú sochu kráľa sv. Štefana, a odtiaľ na Hunyadiho dvor hradného paláca, kde sme obdivovali súsošie Matejovej studne. Sú to nádherné diela Alojza Štróbla. Nimi sa tento rodák z Kráľovej Lehoty stal slávnym, získal si veľké sympatie obyvateľov hlavného mesta - Budapešti.

Cestou do vnútorného dvora kráľovského paláca sme zistili, že prechodnú bránu zvnútra i zvonka chránia dvojice strašidelných levov. Ich tvorcom je Bratislavčan Ján Fadrus, ktorý posledných 9 rokov svojho života býval a tvoril v Budíne. Nedávno mu tu, na ulici Naphegy, odhalili bustu.

Plánovaný dvojhodinový program sa pretiahol na dve a pol hodiny, a predsa to bolo málo na vyčerpanie témy. Bolo to len jej načatie. Veď tu žili a účinkovali aj slovenskí básnici, ale aj Slováci iných povolaní. Dôkazy o tom nachádzame v Národnej galérii, v Széchenyiho knižnici, i v Krajinskom archíve. Takže Slováci žijúci v I. obvode Budapešti sa nemusia cítiť cudzo, lebo naši slovenskí predkovia tiež prispeli ku kultúrnemu bohatstvu krajiny. Bola by to téma na mnohé ďalšie stretnutia.

Gregor Papuček

Boli sme na šiestom Kapustníkovom festivale v Šóškúte

Musíme sa priznať, že najlepšie nás zbližujú dve veci: gastronómia a kultúra. Niet lepšej zábavy, ako si sadnúť za rodinný stôl a rozprávať sa s rodinnými príslušníkmi o starých a nových historkách, pričom ochutnávame všetko to tradičné a chutné, čo sme sa naučili pripravovať ešte od starých mám. Od toho je o kúsok lepšia vec sledovať svoje deti a známych, ktorí sa predstavia na javisku s tancom alebo spevom.

Hore uvedené „aktivity“ a ich účinok dobre poznajú aj členovia Slovenskej samosprávy v Šóškúte a možno, že to ich viedlo pred šiestimi rokmi k usporiadaniu prvého Kapustníkového festivalu. Po prvom nasledoval druhý, až po šiesty, ktorý sa uskutočnil 9. júna na dvore Základnej školy Károlya Andrettiho. Novučičké javisko vytvorené blízko budovy školy sa napĺňalo stále lepšími tanečníkmi a spevákmi a pred ním sa kochali vo všetkej tej kráse nielen obyvatelia obce, ale aj širšie rodiny a účastníci 12. Celoštátnej konferencie vedúcich oblastných domov, ktorú usporiadala Verejnoprospešná spoločnosť Legatum práve v tejto osade v Peštianskej župe.

O úlohe zbližovania takýchto podujatí a v záujme zachovania tradícií a utuženia identity hovoril aj parlamentný poslanec András Aradszki, ktorého požiadala o slovo predsedníčka Slovenskej samosprávy v Šóškúte Iveta Horváthová Körtvélyesiová. Parlamentný poslanec na konci svojho prejavu požiadal prítomných, ktorí vedia po slovensky, aby učili tých, ktorí neovládajú slovenčinu. Obecenstvu kultúrneho programu sa prihovoril aj predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik. Ako povedal, robí mu veľkú radosť, že aj v tomto regióne ožíva Slovač a so starostom Tárnoku hovoril o tom, že plánujú vytvoriť oblastný dom. Je to potešujúci čin, lebo takto sa zachovajú pamiatky po našich predkoch. Hoci podľa J. Fuzika strata jazyka je už v pokročilom štádiu, preto si musíme zachovať čo najviac z kultúry našich predkov. Do nej zapadá aj gastronómia a chutné tradičné jedlá, akým je aj kapustník.

Ak niekto nesledoval kultúrny program, mohol ochutnať „hlavného aktéra“ dňa, teda kapustníky. Súťažiaci už nepečú koláče na mieste festivalu, ale doma, lebo v posledných rokoch bolo počasie premenlivé a technicky sa ťažko dalo zabezpečiť kvasenie a pečenie kysnutého cesta. Na ochutnanie tohto tradičného jedla pripravili organizátori množstvo kapustníkov, ktoré ponúkali za symbolickú cenu. V stane bolo celý deň rušno. Vystriedalo sa tam veľa záujemcov, kupovali rôzne druhy kapustníkov: s hrubším či tenším cestom, so slanou, štipľavou a sladkou plnkou, do ružova upečené alebo dobre prepečené.

Milým bodom programu je pozdravenie najstaršieho obyvateľa osady. Nebolo tomu inak ani v tomto roku, keď kytičku kvetov prevzala od predsedníčky slovenskej samosprávy 103-ročná Mária Marczinkovičová. Kým porota hodnotila kapustníky, na javisku vystúpili folklórne telesá z okolitých slovenských a nemeckých osád, ako aj miestni žiaci a folklórnici. Ďalším príjemným momentom bol záverečný tanec - šóškútska polka, ktorú tancovali spolu všetci miestni tanečníci, ktorí po ukončení tanca si zavolali do ďalšieho aj ľudí z obecenstva.

Porota - ako každý rok - nemala ľahkú úlohu, hoci v tomto roku bola rozšírená aj o riaditeľa spoločnosti Legatum Juraja Anda. Ale na základe vopred stanovených kritérií napokon za najlepšie štyri (nakoľko medzi treťou a štvrtou cenou bol zanedbateľný rozdiel) zo 14 súťažných prác vyhlásila porota koláče Heleny Lukáčovej, Magdalény Vezsenyiovej, Pirošky Melišovej a Márie Pluhárovej, všetci sú zo Šóškútu. Mimoriadnu cenu získala Anna Mésárošová za aktívnu stálu účasť na všetkých festivaloch. Cenu CSS získala za prvé meisto H. Lukáčová.

Počasie sa vydarilo, deti sa mohli vybehať a tešiť sa z nafukovacieho hradu, mohli si dať namaľovať na tvár rôzne figúrky z kreslených filmov, alebo pripraviť darčekové predmety v remeselníckej dielni. Dospelí sa zabávali na programe a kupovali jarmočné drobnosti. Dobrá vôľa a zábava aj tohto roku sprevádzali kapustníkový festival v Šóškúte. Veríme, že to tak bude aj o rok.

(ef)

Slovensko-maďarské stretnutie evanjelických farárov v Budapešti

Celoštátna slovenská evanjelická farárska služba usporiadala 7. júna v Budapešti stretnutie slovenských i maďarských evanjelických duchovných, ktorí slúžia v Slovákmi obývaných obciach a mestách v Maďarsku.

Podujatie nadviazalo na podobné stretnutia, ktoré sa uskutočnili už na rôznych miestach v Maďarsku a jeho cieľom bolo poskytnúť priestor evanjelickým farárom, ktorí slúžia v zboroch, kde sú dodnes aj slovenskí veriaci, na neviazané prediskutovanie aktuálnych tém. Stretnutie sa začalo bohoslužbou, ktorú slúžila farárka budapeštianskeho slovenského evanjelického zboru, slovenská putovná farárka v Maďarsku Hilda Gulácsiová Fabuľová. Po bohoslužbe sa účastníci (ktorých počet, žiaľ, bol veľmi nízky) presunuli do vedľajšej miestnosti, kde sa začala porada. Prítomných pozdravil dozorca budapeštianskeho slovenského evanjelického zboru Gregor Papuček. Načrtol krátke dejiny zboru, ktorý v tomto roku slávi 150. výročie svojho založenia a informoval prítomných o aktivitách zboru, ktoré vyvíja v záujme zachovania viery a národnosti. Takými sú napríklad dvojjazyčné bohoslužby, ale aj návštevy cirkevných zborov so slovenskými koreňmi z okolitých osád. Tieto stretnutia sa uskutočňujú raz mesačne a ako povedal dozorca, vtedy sa naplní kaplnka do posledného miesta, čo je potešujúce. Podobne potešujúce by bolo, keby stoličky nezívali prázdnotou ani v ostatné nedele. Ale, dodal G. Papuček, pokles návštevnosti kostolov badať nielen u národnostných, ale aj u väčšinových občanov krajiny. H. Gulácsiová Fabuľová informovala prítomných o aktivitách od posledného podobného stretnutia, ktoré sa uskutočnilo vlani na jar. Boli to oslavy 200. výročia vybudovania evanjelického chrámu na Deákovom námestí, v rámci ktorých odhalili aj pamätnú tabuľu slovenského farára Jána Kollára. „O túto tabuľu bojovali naši bratia a sestry vyše 15 rokov a ich vytrvalosť priniesla úspech. Verím, že takto sa splnia všetky naše túžby,“ povedala farárka. Zároveň informovala prítomných, že pravidelne chodieva na bohoslužby do tých osád, do ktorých ju pozývajú a vedie biblické hodiny v budapeštianskej slovenskej materskej a základnej škole.

Po úvodných príhovoroch si účastníci vymieňali názory na aktuálne témy. Jednou z najvýznamnejších bola Partnerská zmluva medzi Evanjelickou cirkvou (EC) v Maďarsku a Evanjelickou cirkvou augsburského vyznania (ECAV) na Slovensku, ktorú podpísali najvyšší predstavitelia oboch cirkví koncom marca v Komárne. Hovorili o praktickej náplni zmluvy, napríklad o možnosti získavania učebníc a spevníkov pre slovenských veriacich v Maďarsku, hoci väčšina prítomných bola toho názoru, že tieto dokázali zaobstarať aj doteraz. Zväčša im robí problém prístup miestnych duchovných alebo vyšších cirkevných hodnostárov.

Pre žiakov slovenských základných škôl usporiada cirkevný zbor začiatkom júla päťdňový tábor na Slovensku v Sazdiciach. V tejto osade slúži maďarské bohoslužby Ján Lantos, ktorý sa tiež zúčastnil na zasadnutí a hovoril o svojich skúsenostiach. Ako povedal, v obci je zborovou farárkou Hana Peničková, rodená Ševečková, ktorá má na starosti aj ďalšiu obec, kde žijú občania maďarskej národnosti. Hoci ona sama nehovorí po maďarsky, pristúpila na to, aby sa v týchto lokalitách konali dvojjazyčné bohoslužby. J. Lantos síce pochádza z Jače, ale ovláda iba niekoľko slov po slovensky, preto komunikatívnym jazykom dvoch farárov je nemčina, ale to im nerobí problém počas bohoslužby.

O malom záujme Slovákov žijúcich v Báčsko-Kiškunskej župe o slovenské bohoslužby hovoril evanjelický farár Ivan Molnár, ktorý pochádza z Nadlaku a slúži v Dunaföldvári. Ako povedal, už niekoľkokrát ponúkol tamojším cirkevným zborom svoju pomoc, ale využívajú ju v malej miere, alebo vôbec nie. I. Molnár je síce maďarského pôvodu, ale vo svojom rodisku sa naučil aj po rumunsky a veľmi dobre po slovensky. Ako povedal, nezáujem zo strany cirkevných zborov so slovenskými koreňmi ho veľmi prekvapil, lebo v Rumunsku na to nebol zvyknutý.

Záverom stretnutia H. Gulácsiová Fabuľová informovala prítomných o tom, že v dňoch 26. až 29. júna sa uskutoční III. Konferencia SEŽZ (stretnutie slovenských evanjelikov žijúcich v zahraničí) vo Veľkom Krtíši a v dňoch 29. júna až 1. júla sa v Lučenci konajú III. evanjelické cirkevné dni pod mottom „Blahoslavený národ, ktorému Hospodin je Bohom“ (Ž 33, 12a), na ktorých sa zúčastní aj delegácia z Maďarska doplnená o členov Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena. Keďže sú ešte voľné miesta, záujemcovia sa môžu prihlásiť u H. Gulácsiovej Fabuľovej.

(ef)