Dohodnúť si termín na spoločný deň so slovenským hovorcom Maďarského parlamentu bola nesmierne ťažká úloha. Najskôr preto, lebo je vyťažený. A tiež mal dojem, že by ma mal zobrať do parlamentu, na zasadanie menšinového výboru. Preto by sme sa nemali stretnúť v lete, keď sú parlamentné prázdniny.

Potom zas mne nevyhovoval žiaden z navrhnutých dátumov. Akoby sa nikomu z nás nechcelo do rozhovoru na celý deň. Anton Paulik vedel, že mu budem „liezť“ pod kožu. Principiálne nechce byť celebrita a nechce sa predvádzať. A jeho rodina tobôž nepotrebuje novinára vo svojom okolí. Ani žena, ani dcéra a ani maličká vnučka Hanička. Presnejšie, za ňu rozhoduje mamička. Čo teraz? Siahla som po osobných kontaktoch. Keď sa už za mňa prihovoril aj vydavateľ, starý kamarát zo školy, Imrich Fuhl, napokon sa Anton Paulik podvolil na Deň s...

Vedela som, psa nebudeme venčiť. Len či si nevymyslí, že pôjde do roboty behom po nábrežnej, ako to mnohí politici v súčasnosti robia? Alebo na bicykli? Našťastie, nezmyslel si. Kedysi chodil do práce metrom. Ale od covidu, keď poslancov parlamentu z bezpečnostných dôvodov požiadali, aby jazdili do práce autom, sedí ráno a popoludní v dopravnej zápche. Od jari do jesene si odkrúti na bicykli svojich 18 kilometrov popoludní po pracovnej dobe, ak len necestuje niekam na vidiek. Čo sa stáva často. Počas spoločného dňa práve nemal tréning. Bola už skôr zima, než jeseň, takže sme sa stretli až na pracovisku Antona Paulika, v tzv. Bielom dome, čiže v Kancelárskej budove Maďarského parlamentu.

– Vzhľadom na to, že v našej slovenskej komunite si získala dobré meno aj vaša sestra Etelka, ktorá desaťročia pracovala v záujme Slovákov v Maďarsku a pri rôznych príležitostiach som sa s ňou mohla zhovárať, viem, že ste najmladší z rodiny s piatimi deťmi. Študovali ste na slovenskom gymnáziu v Békešskej Čabe a potom históriu na Univerzite Komenského v Bratislave. Doma ste hovorili po slovensky, či vy ste už generácia, ktorú rodina chránila pred slovenčinou?

– Starí rodičia neveľmi vedeli po maďarsky. Snáď starý otec pár slov, lebo bol na vojne a tam niečo pochytil. Také výrazy ako fristök alebo firhange. Myslel si, že je to maďarčina. Stará mama bola babica. Neveľmi chodila do Čaby. V našom prostredí sa ľudia aj na ulici po slovensky rozprávali. Starý otec mi rozprával rozprávky po slovensky. Žiaľ, bol som ešte malý, keď zomrel. Keď rodičia kúpili rádio, mal som štyri, možno päť rokov. Potom mi po večeroch púšťali večernú rozprávku Maďarského rozhlasu a odvtedy som počúval maďarské rozprávky. To bolo obdobie, keď nastala zmena v jazyku, v akom sme komunikovali, lebo sme začali získavať informácie po maďarsky. Keď si sused naproti kúpil televízor, schádzali sa uňho po večeroch ľudia z okolia, aby pozerali vysielanie Maďarskej televízie. Postupne sme veci pomenúvali len po maďarsky.

– Stará mať, o ktorej ste hovorili, bývala v Brazílii? Ako sa tam vôbec dostala?

– Rodičia mojej mamičky po prvej svetovej vojne podľahli volaniu výhodnej pracovnej ponuky v Brazílii. Mama sa tam narodila. Keď sa s príbuznými vrátili do Európy, do Maďarska, mala 4 roky.

– Ako vyzerá váš program vo všedný deň?

– Záleží od toho, aký je práve týždeň. Ráno idem buď na zasadanie parlamentu, tie bývavajú od ôsmej, prípadne od deviatej. Obyčajne zasadáme od rána do nekonečna, kým parlament neprerokuje všetky body stanovené snemovým výborom. Podobne skoro ráno sa začína aj zasadanie národnostného výboru parlamentu. Počas týždňa, keď sa pripravujem na ďalšie rokovania, respektíve očakávame na zasadanie národnostného výboru ministrov, štátnych tajomníkov, či iných poslancov, ktorí majú predkladať návrhy zákonov, sa pripravujem na kladenie otázok k danej téme. Môj program ešte silno ovplyvňujú podujatia, na ktoré ma pozývajú rôzne skupiny našej komunity po celej krajine. Snažím sa ísť do všetkých Slovákmi obývaných obcí a miest. Spočiatku som si robil tabuľku, kde som už bol a kde nie, ale mal by som. Je to dôležité, aby som mohol skutočne zastupovať záujmy Slovákov v Maďarsku aj na zákonodarnej úrovni. Kam ma však nepozvú, tam sa netlačím. Kolegovia poslanci za daný región, volebný okrsok, sa aj zvykli vypytovať, prečo som nebol tam alebo hentam. Aj im viem odvetiť len to, že idem, kam ma pozvú. Veľa podujatí, na ktoré ma pozvú a ja idem, je, pochopiteľne, cez víkend. Voľných mi zostáva snáď len 5 či 6 víkendov do roka. Popoludní, ak sa dostanem domov skôr než večer, vybavujem elektronickú poštu, veď dnes sa komunikuje najmä prostredníctvom emailov. Svoje príhovory tiež píšem doma. Niekedy sa stáva, že dostanem v práci list, na ktorý treba hneď odpovedať, prípadne návrh zmluvy, ktorý je nutné preskúmať a potom v krátkej dobe podpísať. Dostávam výber tlače v témach národnostnej politiky, školstva, kultúry, novely zákonov. Parlamentné tlačové oddelenie je na prípravu týchto prehľadov vynikajúco pripravené. Týždenne raz si všetky aktuality prečítam. Nuž, a každý druhý týždeň píšem Zápisky hovorcu do týždenníka Ľudové noviny.

– Vráťme sa na chvíľu k témam, ktoré národnostný výbor pripomienkuje. Jednotliví národnostní hovorcovia si vybrali témy, do ktorých sa zahĺbili, dobrovoľne? Vychádzali zo svojich predchádzajúcich skúseností a vedomostí?

– Národnostný výbor parlamentu tvoria aj hovorcovia, ktorí pracujú v grémiu už tretívolebný cyklus. Oni už svoje témy nesú od počiatku. Tí hovorcovia, ktorí neboli vo funkcii v predchádzajúcom cykle, si museli zobrať oblasti, ktoré ostatní nechceli. Samozrejme, školským otázkam výborne rozumie kolegyňa, ktorá bola učiteľka. Bulhar sa venuje ekonomickým otázkam. Ja, vďaka svojim skúsenostiam z práce vo vedúcej funkcii na ministerstve, respektíve Úrade pre národné a etnické menšiny, som sa stretol s množstvom oblastí minoritných otázok, preto som v podstate mohol prevziať hoci aj niekoľko tém. Teraz je to oblasť mikrocenzu, sčítania obyvateľstva v medziobdobí, demografický výskum uskutočňovaný na výberovom, obyčajne reprezentatívnom súbore ľudí, zisťujúci určité údaje o príjmoch, životnej úrovni, sociálnej štruktúre a najmä národnostných otázkach s ohľadom na národnosti.Okrem toho máme právo zúčastňovať sa zasadaní parlamentných výborov s rokovacím právom. Ja som sa zúčastnil zasadania kultúrneho výboru, keď rokovali o národnostnej otázke. Preto je to dôležité, aby sme spomedzi nás mohli vybrať toho hovorcu, ktorí bude danú národnostnú tému predkladať parlamentu pred plenárnym zasadnutím. Buď pripomienkujeme návrh alebo si vytvoríme vlastný. Máme na to právo. Na vytvorenie stanoviska máme len niekoľko hodín, lebo rokovací poriadok „takpovediac“ vyvesia na net po polnoci alebo nad ránom o štvrtej a Gergely Gallai, asistent predsedu národnostného výboru Imreho Rittera, má za úlohu tie témy v návrhoch zákonov objaviť. My si potom spolu sadneme a dohodneme sa, čo treba. Okrem predsedu nášho výboru, ktorý je plnohodnotným poslancom zákonodarného zboru s hlasovacím právom, nikto z nás nemá právo hlasovať. Naša práca je napriek tomu patrične zodpovedná. Podieľame sa na prípravných fázach legislatívneho procesu. Je veľmi dôležité, aby nás bolo počuť, aby sme sa vyjadrili k zákonom i pozmeňovacím návrhom, ak majú dopad na život národností. Dostávame návrhy na pripomienkovanie. Ak ide o zákony, ktoré sa bezprostredne týkajú národností, ako je novela zákona o národnostných menšinách, zákony o verejnom školstve alebo kultúre, tak aj poslanecké kluby žiadajú náš výbor o stanovisko. Dostavili sa aj výsledky: keď som odchádzal zo štátnej správy, tak na národnostnú problematiku štát vyčlenil zhruba desať miliárd forintov. V súčasnosti má len slovenská samospráva päťmiliardový rozpočet.

Medzi naše úlohy patrí aj podieľať sa na oficiálnych programoch parlamentu. Napríklad, keď príde oficiálna delegácia Slovenskej národnej rady, sadneme si s nimi na rokovanie. Budujeme dobré medzinárodné vzťahy, dokonca aj s českým parlamentom, ktorého predsedom je politik japonského pôvodu Tomio Okamura. Ale som tiež členom Klubov slovensko – maďarského, česko – maďarského, ba aj čínsko – maďarského priateľstva v parlamente. Rozoberáme zaujímavé témy. Napríklad chodia sa k nám predstaviť veľvyslanci. A kvôli brazílskym príbuzným ma pozývajú na rôzne slávnostné podujatia predstavitelia juhoamerických krajín.

– S kolegami z národnostného výboru ste sa poznali už v prechádzajúcej v praxi? Dobre sa vám spolupracuje?

– Získal som si meno kritického národnostného hovorcu. Kým ja som pracoval v štátnej správe, napríklad chorvátsky kolega prešiel prácou na národnostnom poli na vidieku. Neraz sme v polemikách stáli proti sebe. Teraz sme na tej istej strane. Srbský kolega je v parlamente už druhý cyklus a tiež je známy tým, že má názor, postoj a nápady. Vieme, že máme zastupovať záujmy svojej národnosti, ale sme si vedomí aj toho, že sa nesmieme dať zneužívať záujmom jednotlivých politických strán. Diplomatický cit nikdy nie je nadbytočný.

– Čo ste sa počas uplynulých rokov naučili a čo považujete za smerodajné pre prácu národnostného hovorcu v budúcnosti?

– Národnostný hovorca, hovorím teraz o národnostnom hovorcovi Slovákov v Maďarsku, ako člen Výboru národností v Maďarsku má oproti poslancom obmedzené možnosti presadzovať záujmy svojej komunity. A k tomu, aby poznal potreby a požiadavky svojej komunity, potrebuje živé kontakty s osobnosťami, spoločenskými organizáciami, národnostnými samosprávami, ako aj inštitúciami Slovákov v Maďarsku. Práve preto sa od začiatku svojej práce v parlamente snažím čím častejšie a čím otvorenejšie komunikovať s členmi slovenskej národnosti. V rámci obojstrannej komunikácie som viackrát pozval do parlamentu predstaviteľov slovenských samospráv, dvojtýždenne píšem pre náš týždenník krátke správy o dianí v parlamente, ako aj o svojich mimoparlamentných programoch. Pravidelne sa stretávam s vedúcimi našich celoštátnych organizácií a všestranne sa snažím pomáhať im v ich činnosti. Samozrejme, od začiatku sa snažím o čo najlepšiu spoluprácu s Celoštátnou slovenskou samosprávou v Maďarsku. Bol som prítomný na všetkých zasadnutiach Valného zhromaždenia CSSM a na týchto stretnutiach som informoval prítomných o aktualitách parlamentnej práce. Myslím si, že bez týchto priamych kontaktov, bez pravidelných stretnutí s ľuďmi by som nezvládol svoju prácu, a samozrejme, bez pevného pozadia, bez podpory našej komunity by som nebol získal rešpekt ani ostatných členov národnostného výboru v parlamente.

Keď sa vám niekto venuje celý deň, určite sa dostanú na pretras aj iné témy, než len práca a názory na dnešnú situáciu. Aj rodina, mimoriadne dobrý vzťah s dcérou, s ktorou trávili množstvo spoločných večerov, kvôli pracovnej vyťaženosti manželky, nadšenie z vnučky, aj nedávna strata najstaršej sestry Marky a láskyplný vzťah so sestrou Etelkou. No a ako inak, aj o každoročných cyklotúrach či plnení klobás so svatom na Komlóši i kamarátmi zo školy, Imrom Fuhlom, Štefanom Kraszlánom i ďalšími. Ale o týchto témach radšej niekedy inokedy. Ešte by ma niekto obvinil, že chcem poškodiť najvyššej autorite nášho národnostného života. Doslova najvyššej. Dobre podrástol a má aj zmysel pre humor.

Erika Trenková

Foto: archív, facebook, Imrich Fuhl