Ako nabíjať vnútorné batérie?

Cítili ste už niekedy, že vaša vnútorná batéria je úplne vybitá? Že každá povinnosť je ako kopec piesku, ktorý musíte prenášať? Potom určite poznáte aj ten opačný, oživujúci pocit, keď sa vrátite z prechádzky lesom s hlavou plnou nápadov, alebo keď sa pri práci na záhrade tak „stratíte“, že zabudnete na čas. To je entuziazmus v čistej podobe.

Nie je to len radosť, ale silný vnútorný oheň, ktorý mení únavu na energiu a povinnosť na vášeň. Je to hlboká vnútorná iskra, emocionálna sila, ktorá nás ženie vpred, pomáha nám prekonať prekážky a dáva našim činom presvedčivú hĺbku. Je to stav, keď sa myseľ a srdce zjednotia v dokonalej harmónii.

Tento oheň má rôzne palivo. Niekto sa nabíja kreativitou – písaním, maľovaním, vytvorením vázy z hliny alebo aj realizáciou podnikateľského nápadu. Iný čerpá energiu zo spoločnosti, keď mu srdce zaplesá pri predstave koncertu alebo športového stretnutia s priateľmi. A medzi nami, Slovákmi žijúcimi v Maďarsku, sú aj tí, ktorí sa ponárajú do miestnej histórie, tradícií alebo gastronómie, hľadajúc tak svoje korene a vlastnú identitu. Toto hľadanie sa často odohráva počas rozhovorov so staršími na spoločných akciách. Tieto – či už náhodné alebo zámerné – spojenia sú nielen palivom, ale aj bezpečným prístavom medzi tradíciou a súčasnou komunitou, ktorý dáva pocit, že „nie sme sami“.

Ako takéto palivo do seba dostať? Nie je to zložité. V dnešnej dobe veľmi pomáha digitálny pôst, pretože sme takmer všetci závislí od televíznych či mobilových obrazoviek. Šport, pobyt na čerstvom vzduchu alebo desaťminútová prestávka na oddych sú tiež účinné. Najdôležitejšie je však nájsť si vlastnú činnosť – moment, keď ste tak ponorení do plávania, šitia, varenia, čítania alebo pomáhania susedovi, že celý okolitý svet ustúpi. Vtedy sa vaše batérie dobíjajú najrýchlejšie.

Entuziazmus totiž nie je len dar. Je to schopnosť, ktorá sa prebúdza vtedy, keď robíme to, čo má pre nás hlboký zmysel. Keď cítime, že sme na správnom mieste. Našli ste už také miesto, kde váš vnútorný oheň horí?

Spýtali sme sa našich čitateľov, aká činnosť im dodáva najviac entuziazmu a energie.

Zoltán Berényi, Jača

– Za môjho detstva a mladosti to bol jednoznačne šport. Do svojich sedemnástich rokov som sa profesionálne venoval zápaseniu a tiež, až do založenia svojej rodiny, som niekoľko rokov hral futbal v mužstve mojej rodnej obce, Pišpeku. V súčasnosti je to jednoznačne ľudová hudba, ktorej sa venujem od roku 2010. Som členom kapely Čibaj banda, teraz budeme mať 15. výročie založenia. Pri počiatkoch nám pomáhali rôzni odborníci, ako aj môj syn Zoltán, ktorý absolvoval Univerzitu hudobnej vedy F. Liszta a tiež je členom kapely. Dodnes sa môžeme spoľahnúť na jeho pomoc. On hrá na ľudovej píšťale a klarinete, ja hrám na kontrabase. Na repertoári máme aj maďarské aj slovenské ľudové piesne, ale môjmu srdcu sú bližšie skôr slovenské. Vystupujeme so slovenskými piesňami aj zo Slovenska, aj z Maďarska, o. i. zo zbierok môjho starého otca Štefana Lamiho. Pritom je pre mňa okrem účinkovania v kapele veľmi dôležité aj počúvanie hudby, čo ma tiež napĺňa energiou. Väčšinou počas šoférovania si púšťam slovenské ľudové piesne, ale aj populárnu hudbu, napríklad rockové skladby z našej mladosti. Keďže s kapelou máme veľmi veľa pozvaní a máme málo voľných víkendov, tiež mi dodáva energiu, keď mám jeden voľný víkend a môžem byť v kruhu mojej rodiny. Spolu sa môžeme venovať jednoduchým bežným veciam, ako napríklad ísť nakupovať, alebo sa vybrať niekam na výlet, hlavne, že sme spolu. Posledná oblasť, ktorú by som spomenul, sa v podstate viaže k mojej profesii. Popri slovenčine vyučujem aj dejepis a veľmi rád sa pripravujem po večeroch na hodiny na ďalší deň, pátram na internete, alebo v knihách po nových poznatkoch z histórie. Aj vtedy vypnem, nerozmýšľam o starostiach, aj z toho viem byť nadšený.

Adrienn Dankó-Legendiová, Peterka

– Je zaujímavé, že činnosť, ktorú som za detstva musela vykonávať ako povinnosť, je dnes jednou z tých, z ktorých dokážem načerpať energiu. Mali sme vinohrady a keď som bola malá, každé leto som tam musela pracovať, aj keď sa mi to nechcelo. Po určitom čase som si však túto prácu obľúbila, mohla som pri tom premýšľať a občas sme si spolu aj zaspievali. Dodnes mi dodáva energiu práca v záhrade, vtedy vypnem a vyčistím si hlavu. Rada by som sa jej venovala viac, máme totiž obrovskú záhradu a popri rôznych povinnostiach mám menej času venovať sa jej. Z niekdajšej povinnosti sa teda stala jedna z mojich záľub. Ďalšia činnosť je tiež spojená s prírodou, s mojím manželom sme chodili na dlhšie túry, do Pilíša, Matry, alebo do oblasti Tokaja. A tiež sme veľa cestovali po svete od Barcelony cez Londýn až po New York. V týchto mestách sme sa okrem pamätihodností zaujímali aj o každodenný život tamojších obyvateľov, vždy sme navštívili napríklad tržnice a parky. A v tých prekrásnych parkoch som sa neraz zamýšľala: – Aké dobré by bolo v jednom, „ďalšom živote“ byť záhradkárkou v takomto krásnom parku... – Odkedy sa nám narodil synček, chodíme skôr na prechádzky, ale ako dospieva, tie sú čoraz dlhšie, pochodili sme už niekoľko náučných chodníkov, napríklad tu v našom regióne, pri Monori. Druhá oblasť, z ktorej som nadšená a tiež mi dodáva veľa energie, je práca pre kolektív. Už počas môjho detstva som bola aktívna na rôznych podujatiach, či už školských, alebo obecných. Mohla to byť aj fyzická práca, ako napríklad budovanie javiska, alebo usporiadanie stoličiek, hlavne, že sme boli spolu a medzitým sme sa rozprávali. Takúto prácu mám dodnes rada, nedávno sme založili náš Slovenský klub, stretli sme sa už niekoľkokrát. Je dobré počúvať starších o niekdajšom živote v Peterke a medzitým objavíme aj skutočné poklady. Napríklad napriek tomu, že u nás nikdy nebol organizovaný výskum slovenskej tradičnej kultúry, nedávno na jednom spoločnom posedení klubu niekto zaspieval slovenskú ľudovú pieseň práve s tematikou vinohradníctva. Pritom dostávam nápady, čomu by sa mal ešte venovať náš slovenský zbor, ale najviac ma motivuje, že sme spolu a máme sa dobre. Nesmierne som rada, že o klub prejavili záujem nielen starší, ale sú medzi nami aj mladí. Takže skrátka, moja odpoveď na vašu otázku: príroda a práca pre kolektív.

Veronika Fürediová, Répášska Huta/Martonvásár

– Pochádzam z Répášskej Huty, takže asi žiadne tajomstvo neprezradím, keď poviem, že ma najviac dobíja turistika. Bez ohľadu na ročné obdobie milujem hory a lesy. V zime, keď bolo veľa snehu, ako máme aj teraz, som si nasadila bežky, po zvyšok roka zas baganče a ušla som do hôr, ak som potrebovala pokoj. Síce život, rodina, práca ma vzdialili od rodnej dediny, bývam v Martonvásári, ale ak mám možnosť – teda si nájdem čas – chodím na túry skoro každý týždeň, nie iba vtedy, ak sa mi vybijú batérie. Je to súčasťou fyzickej a mentálnej údržby.

Chodievam s partiou priateľov, spoločne sme už absolvovali skoro všetky značené turistické trasy, niektoré viackrát v každom ročnom období, ale ešte stále ma to naháňa. Ticho, nádherná príroda a čerstvý vzduch ma dokonale upokoja z nahromadeného stresu. Vonku v prírode dokážem zanechať za sebou každodenné starosti a znovu nájsť vnútorný pokoj. Samozrejme, sú také obdobia, keď sú kvôli nepriaznivému počasiu túry nemožné, vtedy sa venujem svojej druhej obľúbenej aktivite, ktorá ma vypne.

Hoci moja mama pracovala aj ako krajčírka, ako dieťa ma jej remeslo príliš nezaujalo. Na šijací stroj som sa vtedy pozerala skôr ako na obyčajný nástroj, nie ako na možnú formu odreagovania sa. Až v dospelosti ma to chytilo, a naučila som sa šiť. Je úžasný pocit vytvoriť niečo vlastnými rukami. Šijem pre seba, rodinu, pre známych, ale najviac pre deti v škôlke. Pripravujem deťom rôzne hračky, darčeky, dekorácie. Aj keď je šitie niekedy náročné a zdĺhavé, upokojí ma a dodáva mi energiu.

Alžbeta Liptáková, Békešská Čaba

– Počas celého môjho života ma vždy poháňalo a napĺňalo to, keď som mohla niečo urobiť pre druhých. Už v mladosti moje dni vypĺňala práca s deťmi, v obci Kétšoproň som viedla krúžok Guzsalyas, organizovala som citarové tábory a popoludní som sa v rámci herného klubu často venovala aj stovke malých citaristov. V roku 1997, keďže som vždy veľmi rada spievala, som vstúpila do speváckeho zboru Čabianska ružička, kde som sa stala členkou úžasného kolektívu. Verím, že spev je to, čo dokáže priniesť radosť aj útechu, keď je to potrebné. Neskôr, v roku 2000, som sa pripojila k Združeniu ľudového umenia Békešskej župy. Aj tu som našla skvelú komunitu, ktorá mi dodala toľko sily, elánu a šťastia, že som si osvojila umenie výšivkárstva, paličkovania čipiek, šitia krojov a navliekania korálikov! Ako roky plynuli, chcela som zvoľniť tempo, ale prišla ďalšia výzva: aby som sa stala vedúcou Klubu seniorov. Nemohla som odolať, pretože práve spoločenstvo ľudí je to, čo ma naozaj povzbudzuje a napĺňa nadšením. Napĺňa ma radosťou, keď môžem pre svoju skupinu pripravovať dobré programy. Samozrejme, neviem povedať nie ani Organizácii čabianskych Slovákov, keď ma požiadajú o pomoc pri poriadaní väčších podujatí. Stručne povedané: láska k ľuďom je to, čo ma poháňa a bude ma napĺňať silou, kým budem žiť.

Emília Ráczová, Túrkeve

– Hoci vo všeobecnosti môžem povedať, že som počas rokov vyskúšala množstvo koníčkov a voľnočasových aktivít, spomedzi všetkých je len jedna, ktorá ma naozaj dokáže upokojiť a dodáva mi nadšenie a nádej v každodennom živote. Týmto koníčkom je čítanie. V detstve som sa kvôli svojej dosť tvrdohlavej povahe len ťažko spriatelila s knihami (napriek tomu, že celá moja rodina veľa číta), ale dnes už môžem povedať, že som sa stala skutočným knihomoľom. Prečítam všetko, čo sa dá, či už ide o romány, novely, básne, vedecké články alebo štúdie.

Myslím si, že každé dielo je akýmsi oknom, cez ktoré môžeme nahliadnuť do života a duše iných. Niekedy si príbeh, ktorý práve potrebujeme, jednoducho nájde cestu do nášho života a ukáže nám správny smer, únik či východisko z ťažkých situácií. Kniha môže zachrániť život, ba aj viac životov – preto odvážne odporúčam rôzne diela aj tým známym, ktorí neradi čítajú alebo nemajú vo zvyku čítať. Ktovie, možno práve takáto letmá poznámka či nečakané odporúčanie bude tým, čím dokážem nielen im, ale aj sebe priniesť pozitívne, príjemné pocity alebo dokonca novú perspektívu. V dnešnom zrýchlenom svete potrebujeme kotvy, ktoré nám pripomínajú, aké je to byť jedinečne mysliacim a cítiacim človekom, aby sme nestratili spojenie ani s hlbšími zákutiami našej duše. Pre mňa túto kotvu v živote predstavuje čítanie a literatúra.

(Greguš, ik, -la)

Foto: autori, archív respondentov