Vryté v srdci a pamäti

Pamätáte si ešte frázy, vety, múdrosti, ktoré vám ako dieťaťu zneli v ušiach? Tie, čo prišli nenápadne – pri večeri, na dvore, keď starý otec odkladal náradie v stodole, stará mama miesila cesto, otec opravoval auto alebo mama sedela s vami pri domácej úlohe. Nepýtali ste sa na ne, ony si vás našli. A ostali.

Niektoré z nich vybledli. Iné sa vracajú v tých najneočakávanejších chvíľach, keď stojíte pred ťažkým rozhodnutím, keď neviete, kam ďalej, alebo keď sa práve chystáte urobiť niečo, čo by oni nazvali správnym. Vtedy ich počujete znova. Jasne, ako keby stáli vedľa vás.

Nie sú to iba slová. Sú to kompasy. Nie také, čo ukazujú na sever, ale také, čo vás nenechajú zablúdiť. Stačí jedna veta, niekedy pár slov. „Robota nie je zajac, neutečie.“ Alebo: „Ľudí si nekupuješ, ľudí si získavaš.“ Alebo: „Nezáleží na tom, čo máš, ale či si dobrý človek.“

Znejú jednoducho, až obyčajne. A predsa, kto ich dostal, vie, že sú to zaklínadlá. Prenášajú sa z generácie na generáciu nie preto, že by boli múdre, ale preto, že fungujú. V každej dobe, v každom veku a pri každej životnej skúške.

Aké je najcennejšie životné ponaučenie alebo fráza, ktoré ste počuli od svojich rodičov alebo starých rodičov? Čo vám povedali a prečo si to pamätáte a považujete za platné dodnes?

Katarína Bagdánová, Érd

Keď sa zamyslím nad odkazom, ktorý som dostala z domu, nenapadá mi žiadna konkrétna veta. Do pamäti sa mi nezarezávali frázy, skôr celé generáciami utkané vzorce správania.

Moji starí rodičia prežili vojnu a všetko budovali od nuly. Práca bola hnacím motorom ich života, no napriek tvrdým začiatkom v nich zostala hrdosť, poriadok a harmónia. U mojich rodičov sa toto nastavenie vytratilo. Nastúpila socialistická éra a s ňou aj neustály tlak spĺňať očakávania. Slovo „musíš“ som počúvala donekonečna. Musíš pracovať, musíš byť dokonalá, musíš sa prispôsobiť. A ja som to prevzala. Hnala som sa za uznaním, za výkonmi, robila som čo najviac. Verila som, že čím viac dám, tým viac sa mi vráti.

Zlom nastal v Anglicku kde som pocítila na vlastnej koži, že doma naučený princíp v cudzine neplatí a že čím viac dávaš, tým viac od teba berú a idú ďalej. Bol to šok, ktorý vo mne spustil prevrat. Problém nebol vo svete, ale v zakorenených vzorcoch, ktoré som považovala za samozrejmé.

Dnes sa na to pozerám triezvejšie a vidím, čo vo mne naozaj zostalo.

Po mame som zdedila láskavosť a nezištnosť. Pamätám si, ako piekla a nosila tvarohové pagáče na skúšku speváckeho zboru. Od nej mám aj nežnosť, s akou sa starám o svoju dcéru. Je to teplo, ktoré mi mama odovzdala, hoci sama ho od svojej matky nemala. Bola silná a vytrvalá, prvá ktorá ukončila základnú školu zo 7 súrodencov. Ako dospelá v Budapešti dokončila školu, vyučila sa a našla vo svojej práci lásku. Ja som svoje poslanie zatiaľ nenašla.

Po otcovi som zasa zdedila maximalizmus a túžbu po dokonalosti. On vždy vedel, ako sa veci majú robiť. Neustále vysvetľoval, radil, usmerňoval. A ja som to absorbovala. Dlho som si myslela, že je to správne, ale človek nemôže byť dokonalým. Moja dcéra ma upozornila, že ma kopíruje a ak zostanem hnaná perfekcionizmom a tlakom, odovzdám jej iba stres a to teda isto nechcem.

Teda aké ponaučenie som zdedila od svojich predkov? Nie je to žiadna fráza. Práve naopak, uvedomila som si, že to, čo sme zdedili, nie je dogma. Môžeme to spochybniť a vedome zmeniť. Aby naše deti nebojovali s našimi démonmi a aby z tej maminej láskavosti zobrali to teplo, ale nebáli sa spomaliť. Aby vedeli: Nie, už nič nemusím, len to, čo chcem.

Terézia Kovácsová, Santov:

Ja si pamätám skôr praktické rady, ktoré nám hovorievala naša mama. Takou je napríklad: „Difčence, voda neni tetka, nemosíte s ňu zahádzat“. To znamenalo, že aj keď žijeme v chudobe, alebo skromne, vždy muselo byť čisto, bolo našou samozrejmou povinnosťou prať, upratovať. Na policiach mali stáť aj poháre, hrnce pekne rovnako, v poriadku. Aj svoje deti som vychovala takto: nie to je najdôležitejšie, aby nábytok bol drahý, ale to, že keď niekto vstúpi do domu, aby videl, že je tam čistota. Druhá veta, na ktorú si spomínam: „Sused je najvačšá rodina.“ Žili sme v takom dvore, kde bolo viac domov, viac rodín tam bývalo. Navzájom sme záviseli jeden od druhého, hlavne, že príbuzní bývali ďaleko. Keď bolo treba rýchlo múky, vajec alebo niečoho, susedia si navzájom pomáhali. To je aj teraz tak, bývam v tomto dvore už dvadsaťpäť rokov. Bezprostrední susedia sa prisťahovali do dediny, ale aj s nimi to funguje. Dobre mi padlo, keď suseda zaklopala: „Jaj, tetka Terka, nemáme doma čierneho korenia a obchod už zatvorili, mohli by ste nám požičať...“ Je to prirodzené pre nás, navzájom. Mama nás vychovávala tak, že tomu sa máme tešiť a ceniť, čo máme, a ľudí okolo seba si treba vážiť. Ďalšia veta, ktorá mi dodnes znie v ušiach, už nie je radou alebo frázou, ale predsa si ju veľmi dobre pamätám. Už som bola vydatá, keď mi mama povedala: „Difča, ja mám proci tebe jennu dlhobu.“ Nerozumela som, na čo myslí. Vysvetlila mi, že keď som bola ešte žiačkou, dobre som sa učila, aj v pionierskej družine som bola aktívna. Ona ma zato chcela zobrať na Vláčik pionierov v Budíne, ale nemali sme na to peniaze. Nikdy mi to nespomenula za detstva, lebo nechcela, aby som bola sklamaná. Ja som ju vtedy tak ľutovala, že ona si počas celého môjho detstva lámala hlavu nad tým, ale jednoducho sa to nedalo...

Helena Kraszková, Békešská Čaba:

Moja stará mama bola pre mňa studnicou múdrosti, najviac sme sa spolu rozprávali po slovensky a jej rady ma sprevádzajú po celý život. Vždy mi kládla na srdce praktické veci, ktoré boli pre vtedajší život nevyhnutné. Jednou z takých rád bolo: „Keď odchádzaš z domu, chlieb a kabát si doma nenechaj!”. Znamenalo to, že človek má byť vždy pripravený na nečakané situácie, na zimu či hlad, a nikdy nemá brať bezpečie domova ako samozrejmosť. V kuchyni a pri stole sa u nás často používalo trefné čabianske prirovnanie: „Taký si sýty ako Patajov tvaroh!”. Používalo sa to vtedy, keď niečo nebolo dosť výživné alebo keď sa niekto len tváril, že je sýty, hoci to nebola pravda. Stará mama nás učila aj poriadkumilovnosti a pracovitosti. Často opakovala známe „Čistota – pol života”, čo u nás neplatilo len pre osobnú hygienu, ale aj pre poriadok v celom dome a dvore. Čo sa týka povinností, jej najdôležitejšia zásada znela: „Čo máš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra!”. Táto veta ma naučila disciplíne a tomu, že odkladanie práce prináša len zbytočné starosti. A keď prišla reč na povahu ľudí, stará mama vedela, že niekoho jednoducho nezmeníte, a vtedy s povzdychom povedala: „Zo psa slanina nebude!”. Tieto jednoduché, ale úprimné vety sú pre mňa najväčším dedičstvom, ktoré mi pripomína moje detstvo a slovenské korene.

Katarína Priskinová, Gerendáš

Najväčšie dedičstvo, ktoré mám z rodiny, je pobožnosť a dobrá výchova. My sme katolíci, bolo nás päť sestier, v kostole sme mali skoro celú lavicu pre našu rodinu. Pán Boh bol a je s nami každý deň. Aj takto nás učili: netreba si robiť zbytočné starosti, treba veriť a radšej sa pomodliť. Pán Boh sa nám odvďačí, vypočuje naše modlitby. Pamätám si aj príslovia, ktoré som počula v našom nárečí, ako „Ena lastovička nespraví leto“ a tiež „Ena vrana nespraví zimu“. To sa povedalo na takých ľudí, ktorí vždy len hundrali, zbytočne mudrovali, ale nič nevykonali. Lebo dosiahnuť niečo sa dá len spoločnou prácou, ak spojíme sily. V dedine väčšinou v každej rodine sa rodičia snažili o to, aby boli príkladmi pre svoje deti, ale nie všade bolo tomu tak. Vtedy sa povedalo: „Aká matka, taká Katka.“ Dobre vedeli, že výchova k dobru je jedno z najdôležitejších učení. Aj ďalšie príslovie je v podstate o tom, že dieťa treba správne vychovávať už od malička, kým nie je neskoro: „Zohýnaj ma mamko, ked son ešte Janko, ač ja buden Jano, nezohneš ma mamo.“ Ďalšia veta, ktorú si viacerí spomenieme z detstva už nie je ponaučením, ale konkrétnym, praktickým príkazom. „Ked tajdeš mezi vrane, tak kváč, ako one.“ U nás na Dolnej zemi bolo vždy strašne veľa vrán, my sme ich ako deti museli vyháňať z poľa, zo záhrady, aby nám nezjedli úrodu. Museli sme doslova kvákať, aby sme sa dostali medzi ne a aby sme ich potom mohli vyháňať.

Ondrej Tóth, Békešská Čaba

Najcennejšie životné ponaučenia som dostal od svojho starého otca, ktorý bol človekom starého čabianskeho sveta. Jeho vety mi dodnes znejú v ušiach a neboli to len slová, ale zrkadlo celého vtedajšieho spôsobu života. Keď sa niekto vybral do sveta, u nás sa hovorilo jednoducho: „Táden sveton“. Táto veta pre mňa vždy symbolizovala odvahu a nové začiatky. Základným kameňom nášho spoločenského života však bolo porekadlo: „Aký pamodaj, taký bodajzdrav!“. Toto ponaučenie ma naučilo, že úcta a dobrá vôľa sú vždy vzájomné; ako sa my správame k svojim blížnym, tak sa aj oni budú správať k nám. V každodennom živote, keď bolo niečoho málo, či už išlo o kus poľa alebo úzku chodbu, často sme hovorili: „Taký úzky ako Beňovie lokte“ (lakte) Toto miestne prirovnanie mi vždy pripomenie staré čabianske hony a spoločný život rodín vedľa seba. Starý otec kládol veľký dôraz aj na poctivú prácu. Od neho som sa naučil, že „Dobrý tovar kupca nájde!“. Táto veta ma po celý život hnala k tomu, aby som sa nespoliehal na prázdne slová, ale usiloval sa o kvalitnú a čestnú robotu. Napokon, hoci sme verili vo vlastné sily, vždy tam bola doložka: „Človek mieni, Pán Boh mení!“. Toto učenie nás viedlo k pokore a pripomínalo nám, že osud nie je len v našich rukách. Tieto vety pre mňa nie sú len starými frázami, ale dodnes platným kompasom v mojom živote.

(Greguš, ik, -la)

Foto: autori, reposndenti