Leto som ako zvyčajne strávil na Slovensku. Som totiž učiteľ. Vraj my učitelia sa máme dobre, lebo máme veľa prázdnin. Slovo prázdniny vzniklo pravdepodobne zo slov prázdne dni, proste - prázdniny. Tie moje však prázdne neboli. Takmer celé leto som pracoval na jednej stavbe. To viete... učiteľské platy... Murári, obkladači, sadrokartonári, elektrikári, brigádnici... mladí, starí, ba aj dôchodcovia. Väčšina z nich boli Maďari z dedín v okolí Nitry. A tak na stavbe od rána do večera znela striedavo maďarčina a slovenčina. S dorozumievaním neboli žiadne problémy. Hneď sme našli spoločnú reč. Dohodnúť sa vedeli aj tí, čo nehovorili po maďarsky ani slovo, aj tí, čo slovenčinu ovládali LTT (len tak-tak). S jednoduchými ľuďmi je to už raz tak... vždy sa vedia dohodnúť. Teraz k tomu prispela aj nová slovenská vláda, ktorá, ako sa zdá, nemieni robiť zo slovensko-maďarských vzťahov taký „teáter“ ako tá predošlá. Hádam bude štyri roky pokoj, pravda, ak príde k rozumu aj tá maďarská...

Takto pozitívne naladený som sa v polovici augusta vrátil do Maďarska a môj dobrý pocit sa len znásobil. V Ľudových novinách čítam: V jednote je sila; Rodí sa slovenská volebná koalícia SPOLU; Formuje sa dohoda. Až mi srdce poskočilo. Štyri roky vravím Miškovi L.: „Čože ste to porobili? Máte vy zdravý rozum? Veď vy máte vystupovať SPOLU! SPOLU voči maďarskej vláde, SPOLU voči slovenskej vláde, proste SPOLU za svoje záujmy na všetkých frontoch.“ A zrazu prásk! Rana rovno medzi oči. Z toho SPOLU nič nebude! A čo je dôležitejšie ako SPOLU...? Vraj: Čo najmenej si ubližovať! Proste, hrôza! Veď to je ako priznanie, že sme si štyri roky ubližovali! A ako sa zdá, budeme si aj naďalej. To vám, milí voliči, sľubujeme!

Ak to takto pôjde ďalej, o štyri roky tu rádovo nebudú stovky slovenských voličov ako teraz, ale len desiatky. Pritom pred štyrmi rokmi to boli ešte tisícky. To vás milí slovenskí kvázi „politici“ vôbec netankuje? Nemyslíte si, že je to aj preto, že ste sa pred štyrmi rokmi, a vlastne celé štyri roky, rozhašterili a hašterili? Čo bude, ak sa na listinu slovenských voličov o štyri roky nikto nezapíše? Ako si potom budete zohrievať svoju polievočku?

Nepátral som po príčinách tohto náhleho(?) rozkolu. Nie sú podstatné, a ani ma nezaujímajú, hoci tuším, o čo ide. Podstatné je niečo úplne iné. A to skutočnosť, že aj jednoduchý slovenský volič v Maďarsku vidí, že sa jeho reprezentanti nevedia dohodnúť ani pred zápasom. Tak čo bude počas neho? Zrejme len vzájomné okopávanie bez zisku bodu. Žiadne ťahanie za jeden povraz, žiadne SPOLUpracovanie, žiadne SPOLUrozhodovanie, žiadne SPOLUvystupovanie. Pravdu má ten, kto má o jeden hlas viac a basta fidli! Veď aj inde to tak funguje. Či nie?

Lenže Slováci v Maďarsku, to nie je inde, to je proste tu! Ak by som bol pesimista, poviem, že Slovač v Maďarsku sa roztrieštila na večné časy a nikdy to už nebude inak. No nie som. Aj história mi dáva za pravdu. Veď my starší si veľmi dobre pamätáme to slávne heslo našich komunistických vládcov: So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak! A čo sa stalo? Večné časy neboli večné a pominul sa aj Sovietsky zväz. Takže ja verím, že ani toto rozštiepenie Slovače v Maďarsku nebude trvať večne. Dôvody tohto opätovného rozkolu nie sú neprekonateľné, stačí len viac myslieť na celok ako na seba a všetko pôjde. Ako na tej stavbe. Veď ak sa dokážu dohodnúť takí, čo nemajú spoločnú reč a predsa ju nájdu, tak nechápem, ako je možné, že nevedia nájsť spoločnú reč tí, ktorí ju majú. Asi sú naozaj veci medzi nebom a zemou, ktoré sa nedajú pochopiť.

V prírode sa ohrozené druhy zoskupujú a združujú, aby boli silnejšie a odolnejšie. Zdá sa mi, že aj Slovač v Maďarsku už dávno patrí medzi takýto ohrozený druh. Niekto by to tým našim „bohom na Olympe“ už naozaj mohol povedať. Povedať skôr, než tí robotníci tam dole na zemi navždy odložia svoje „sersámy“ a vyberú sa na rybačku. Potom ani tým hore neostane nič iné, len ticho za sebou zavrieť dvere a zhasnúť.

Paľo Žibrita

http://www.luno.hu/content/view/10377/26

http://www.luno.hu/content/view/10453/26

http://www.luno.hu/content/view/10411/26

http://www.luno.hu/content/view/10410/26

Mikuláš Dzurinda:

Vo vzťahoch SR-MR treba pozerať dopredu

Minister zahraničných vecí SR Mikuláš Dzurinda sa chce v slovensko-maďarských vzťahoch pozerať do budúcnosti a nevŕtať sa v minulosti. „Môj postoj voči Maďarsku je založený na tom, aby sme sa pozerali omnoho viac dopredu a aby sme premýšľali nad aktivitami, ktoré pomôžu ľuďom, a nie sa večne vŕtať v Benešových dekrétoch alebo v Trianone. Aj tak sa s tým pohnúť nedá. To robí len zlú krv, vytvára zlú atmosféru” - povedal M. Dzurinda v rozhovore pre agentúru SITA. Po dohode s českým partnerom Karlom Schwarzenbergom by chceli vytvoriť novú skupinu mladých historikov, ktorí sa pozrú na minulosť nezaťaženými, novými očami. Ako povedal M. Dzurinda, verí, že v najbližších dňoch bude môcť predstaviť verejnosti ďalšie myšlienky, ďalšie nápady, projekty. „Keď budeme mať dobré vzťahy so susedmi, je šanca, že aj región bude stabilný a že teda môžeme ten pokoj a stabilitu šíriť aj ďalej. Myslím si, že sme udali dobrý tón. Ten tón hovorí o tom, že mali by sme sa pozerať dopredu, mali by sme premýšľať o opatreniach, ktoré budú ľuďom pomáhať,” dodal. Dzurinda spomínal na obdobie po roku 1998, kedy sa stal po prvý raz premiérom. Slovensko-maďarské vzťahy neboli ružové ani vtedy. „Boli pomerne chladné,” priznal minister. Zachránila ich vtedy myšlienka obnovy Mosta Márie Valérie medzi Štúrovom a Ostrihomom, ktorý postavili ešte v roku 1895 a spadol počas druhej svetovej vojny. Dnes už je to desať rokov, odkedy ho opäť otvorili. „Teraz keď sa spýtate ľudí v Štúrove, či Slovákov alebo občanov maďarskej národnosti, alebo sa opýtate ľudí v Ostrihome - tam žijúcich Slovákov alebo Maďarov - tak sa stavím, že nenájdete jediného človeka, ktorý by povedal, že to bol zlý nápad,” pochválil sa Dzurinda. Len nedávno začali na východe krajiny stavať rýchlostnú komunikáciu R4 medzi Košicami a Miškovcom. „Nehanbím sa povedať, že ja som prišiel s tým za kolegom Jánom Figeľom, aby sme urobili z rýchlostnej komunikácie, tzv. R4 medzi Košicami a Miškovcom, našu prioritu aj infraštruktúrnu, ale aj politickú,” nechal sa počuť minister. Osobné vzťahy s členmi súčasnej maďarskej vlády na čele s Viktorom Orbánom však tiež nie sú len jednoznačne pozitívne, so svojím náprotivkom však Dzurinda vychádza dobre. „Ako kedy a ako s kým. Ale môžem povedať to podstatné, že s Jánosom Martonyim, mojím kolegom, sa poznám dlhé roky a s ním mám dobrý vzťah. Priateľský, partnerský. Bol ministrom zahraničných vecí v prvej Orbánovej vláde, odvtedy sa poznáme. Tak niekedy sa smejeme, že fúzatí majú k sebe blízko a ja sa na spoluprácu s J. Martonyim veľmi teším,” povedal M. Dzurinda.

(SITA-l)

Vláda SR vymenila svojich šéfov

v slovensko-maďarských komisiách

Zmiešané slovensko-maďarské komisie čakajú zmeny. Vláda SR 27. augusta na výjazdovom zasadnutí v Košiciach vymenovala nových slovenských predsedov v desiatich z nich. Vo funkcii šéfa slovenskej časti zmiešanej komisie pre záležitosti menšín pokračuje Miroslav Mojžita.

Dôvodom výmen je, že po parlamentných voľbách 2010 a vymenovaní novej vlády sa stalo doterajšie obsadenie postov predsedov komisií neaktuálne. Po novom tak bude komisiu pre európsku a euroatlantickú integráciu viesť štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí SR Milan Ježovica. Komisii pre vojenské a iné bezpečnostno-politické otázky bude predsedať štátny tajomník rezortu obrany Róbert Ondrejcsák. Štátny tajomník Ministerstva hospodárstva a výstavby SR Martin Chren sa stal šéfom komisie pre otázky hospodárskej spolupráce. Druhý muž v rezorte dopravy Ivan Švejna povedie komisiu pre otázky dopravy, spojov a ich infraštruktúry. Slovenskú časť zmiešanej komisie pre otázky kultúry a tlače bude riadiť štátna tajomníčka Ministerstva kultúry SR Natália Cehláriková, komisiu pre otázky zdravotníctva, zdravotného poistenia a sociálnej starostlivosti povedie štátna tajomníčka rezortu práce Lucia Nicholsonová. Bývalý poslanec a súčasný štátny tajomník rezortu školstva Jaroslav Ivančo sa postaví na čelo slovenskej časti zmiešanej komisie pre otázky vzdelávania, vedy, športu a mládeže. Gabriel Csicsai, štátny tajomník ministerstva pôdohospodárstva, povedie komisiu pre otázky poľnohospodárstva, veterinárnej a fytosanitárnej starostlivosti. Jediným, kto bude mať na starosti dve komisie, bude štátny tajomník Ministerstva vnútra SR Maroš Žilinka. Vláda SR schválila, že povedie komisiu pre otázky spolupráce v oblastiach patriacich do pôsobnosti rezortu vnútra, aj komisiu pre cezhraničnú spoluprácu. K menovaniu predsedu slovenskej časti zmiešanej slovensko-maďarskej komisie pre otázky ochrany prírody a životného prostredia bude možné dodatočne pristúpiť až po opätovnom zriadení Ministerstva životného prostredia SR.

Slovenská vláda v materiáli zdôrazňuje, že vzťahy s Maďarskou republikou majú v zahraničnej politike SR dôležité miesto odo dňa nadviazania diplomatických stykov v roku 1993. „Je v záujme Slovenska, aby sa vzťahy medzi oboma krajinami všestranne vyvíjali v politickej, hospodárskej i kultúrnej oblasti,” deklaruje kabinet. Slovensko-maďarská spolupráca sa rozvíja na základe Zmluvy o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci, podpísanej 19. marca 1995, ktorá aj po vstupe oboch krajín do EÚ zostáva zásadným rámcom spolupráce. Za účelom jej realizácie vznikol v roku 1998 mechanizmus pozostávajúci z 11 zmiešaných komisií, tie vznikali postupne od roku 1999. Tento mechanizmus bol rozšírený v novembri 2004 aj o 12. zmiešanú komisiu s cieľom rozvíjať cezhraničnú spoluprácu samospráv a orgánov verejnej správy.

(tasr-l)

Pokuty nebudú

Minister kultúry SR Daniel Krajcer by nebol rád, keby niekto dostal pre jazykový zákon pokutu, a to napriek jeho platnosti. Rezort pripraví v súčinnosti s úradom vicepremiéra pre ľudské práva a menšiny novelu, na základe ktorej sankcie zo zákona vypadnú. V súčasnosti sa pohybujú od 100 do 5000 eur. Ministerstvo eviduje zhruba 30 podaní týkajúcich sa porušenia zákona. Pokuta hrozí maďarským ochotníkom z obce Klasov neďaleko Nitry za neúplný preklad pozvánky na predstavenie do slovenčiny a Strane maďarskej koalície (SMK) za ich jednojazyčné billboardy. „Som zástancom toho, aby sa urobilo maximum pre to, aby sa konanie zaobišlo bez sankcie,” uviedol D. Krajcer. Ochotníci by podľa neho nemali platiť pokutu. Pri nich, ako aj v prípade SMK sa mu ale nepozdáva politický rozmer, ktorý, ako pripomenul, nepochádza od bývalého ani súčasného vedenia ministerstva, ale z prostredia samotnej strany. „Je to nespochybniteľný fakt, čo mi trošku prekáža, pretože si myslím, že niektoré veci boli urobené zámerne,” vysvetlil. Podpredsedom miestneho Csemadoku v Klasove, pod ktorý divadlo Új Hajtás (Nový výhonok) spadá, je jeho člen Lajos Ladányi. Ten figuruje aj v Predsedníctve SMK, v minulosti zastupoval stranu v Národnej rade SR a z 20. miesta kandidoval v júnových voľbách do parlamentu. Zúčastnil sa na aprílovom neverejnom rokovaní so zástupcami Ministerstva kultúry SR, ktorí vykonávali dohľad nad dodržiavaním zákona. Na jeho základe sa malo posúdiť, či pozvánka, ktorú divadlo poslalo tiež do obce Jelenec, kde žije viac ako 50 percent občanov slovenskej národnosti, mala, a do akej miery, obsahovať aj informácie v slovenčine.

(t-l)

Tajomstvo úspechu výchovy spočíva v úcte žiakov

Otváracia slávnosť v sarvašskej slovenskej škole

Päťdesiat prváčikov si sadlo v týchto dňoch do školských lavíc Slovenskej základnej školy, materskej školy a žiackeho domova v Sarvaši. Privítali ich v kruhu ostatných žiakov, pedagógov a samozrejme rodičov v rámci oficiálneho otvorenia školského roka 2010/2011, ktoré sa konalo v priestoroch mestského Osvetového strediska P. Vajdu.

Návštevníkov a pracovníkov inštitúcie, ako aj hostí na otváracej slávnosti pozdravila po dlhých, osemdesiatdňových prázdninách riaditeľka inštitúcie Zuzana Medveďová. Ako uviedla, žiaci školy sa cez leto okrem súkromných dovoleniek zúčastnili na rôznych aktivitách. Vďaka prevádzkovateľovi inštitúcie, Celoštátnej slovenskej samospráve, ako aj nadácii školy, stošestnásť žiakov bolo v rôznych táboroch, ktoré boli buď odborného zamerania, resp. dostali možnosť spoločne oddychovať ako odmenu za prácu v minulom školskom roku. Deti sa zúčastnili aj na viacerých pobytoch na Slovensku, za čo sa vedúca inštitúcie poďakovala aj generálnemu konzulovi Slovenskej republiky Štefanovi Daňovi, prítomnému na slávnosti.

Riaditeľka školy Z. Medveďová informovala prítomných o novinkách v začínajúcom sa novom školskom roku, z ktorých je najdôležitejšia správa, že pomocou prevádzkovateľa sa vďaka finančnej podpore vo výške skoro osem miliónov forintov podarilo škole rozšíriť v značnej miere počet interaktívnych učebných pomôcok. Finančné zdroje sú zo súbehu Európskej únie a takto už máme desať elektronických tabúľ. O účinnosti vyučovania pomocou najnovšej techniky sa budú môcť presvedčiť aj rodičia, ktorí budú zapojení do niektorých vyučovacích hodín - dodala riaditeľka.

Pritom zvlášť privítala prvákov, ich rodičov, ako aj učiteľov, medzi nimi novú posilu školy Ildikó Vajdovú Sinkoviczovú. Zároveň v spoločnosti generálneho konzula zagratulovala jubilujúcej pedagogičke matematiky a chémie Kataríne Kondačovej, ktorá začína svoj tridsiaty školský rok v inštitúcii.

V našej dobe, ktorú charakterizuje kríza hodnôt je ešte dôležitejšie chrániť súdržnosť učiteľov, žiakov a rodičov v našej škole... Tajomstvo úspechu výchovy spočíva v úcte žiakov... - zdôraznila pani riaditeľka a informovala prítomných o niektorých zmenách, ktoré čakajú na pracovníkov a rodičov v tomto školskom roku. Rodičia sa majú pripraviť napríklad na voľby nového vedúceho Rodičovského združenia, kým učitelia začínajú pracovať na zmenách pedagogického programu školy. Podľa rozhodnutia pedagogického zboru žiaci v budúcnosti nedostanú rozsiahle textové ohodnotenia a priebežne budú pozmenené v zmysle zákona aj ďalšie prvky hodnotiaceho systému na nižšom stupni. Pritom na celoštátnej úrovni bude revízia zákona o verejnom školstve, ako aj Národného učebného plánu.

Na otváracej slávnosti sarvašskej slovenskej školy sa zúčastnila aj početná delegácia najvyššieho vedenia mesta na čele s primátorom Mihályom Babákom, ktorý tiež poprial žiakom veľa úspechov a vyzval ich, aby boli hrdí na svoju dvojjazyčnosť.

Program spestrili prednesy recitátorov a spevokolu školy, pritom niektorí sa prezentovali aj s originálnymi nápadmi. Monika Kovácsová napr. prečítala list, ktorý napísala zosobneným prázdninám, kým malého prváka Bálinta Szeljaka na javisku dôverne zasvätili do tajomstiev života žiakov školy jeho brat Bence a kamarát, Ármin Hruška.

(csl)

Santovské motívy a motivácie

Maľby Bélu Borbélya

Nedávno, počas malej oslavy, získali Santovčania vzácne umelecké diela. Pán Béla Borbély, ktorý so svojou manželkou žil v Santove trinásť rokov, v súčasnosti sú obyvateľmi Jágru, daroval obci šesť svojich malieb, ktoré zobrazujú santovské motívy.

Ako nás informoval pán Borbély, maľovaniu sa začal venovať u majstra Györgya Korgu, jednak v Umeleckom plenéri Istvána Szőnyiho v Zebegényi, ako aj v Umeleckom kruhu Istvána Dési Hubera v Budapešti. V Santove som sa cítil doma, až keď som sa odsťahoval, uvedomi som si, koľko som tu mal priateľov - povedal nám maliar a dodal, že počas svojho pobytu v Santove sa naučil aj niekoľko viet v miestnej slovenčine.

Slávnostnú zasadaciu sieň Obecnej samosprávy teda od tohto leta zdobia maľby, na ktorých obyvatelia podpilíšskej obce môžu pozorovať motívy svojho rodiska. Niektoré z nich zobrazujú napríklad pamätihodnosti, symboly a históriu dediny. Pri zrode týchto diel bol umelcovi nápomocný znalec miestnej histórie Ladislav Malý. Popri santovskom kraji sú na maľbách zvečnené aj niektoré momenty katolíckych obradov a miestnych zvyklostí (Roráte, Do kúta), resp. kedysi významné osobnosti, ktoré si pôvodní Santovčania pamätajú dodnes, akým bol napríklad Paľo Nemý.

(csl)

X. Komlóšske dni so slovenskou gastronómiou

Predseda Valného zhromaždenia Békešskej župy Zoltán Farkas navštívil 19. augusta Slovenský Komlóš, kde sa začali X. Komlóšske dni. Počas „návštevy župy“ sa informoval o dlhodobých plánoch, histórii i o súčasnej situácii mesta.

- Slovenský Komlóš získal titul mesta v roku 1993, odvtedy pestuje priateľské styky s viacerými obcami z okolitých krajín - začala svoj privítací prejav v obnovenom Dome prírody primátorka mesta Rita Garayová. Ako dodala, obyvateľom mesta zabezpečuje živobytie v prvom rade poľnohospodárstvo. Kvôli dnešnej neľahkej hospodárskej situácii v uplynulom období vznikli v meste rôzne podniky, čím sa vytvorili nové pracovné príležitosti. Hostiteľka nezabudla pripomenúť ani to, že vďaka usilovným ľuďom je mesto bohaté na pamätihodnosti, preto nesie aj titul Mesto zberateľov a zbierok.

Predseda Valného zhromaždenia Békešskej župy Zoltán Farkas vo svojom príhovore vyzdvihol, že v uplynulom štvorročnom cykle si župná samospráva vytýčila za prvoradý cieľ zastupovanie miest a obcí župy, ako aj ochranu ich pamätihodností. Súčasťou toho je aj podujatie „návšteva župy“, ktoré odštartovalo pred približne troma rokmi a zameriava sa na nadväzovanie stykov s obcami a mestami župy. Ako povedal, cieľom je to, aby sa navzájom oboznámili s ich rozvojovými plánmi, ako aj ich zosúladením. Z. Farkas doteraz navštívil 72 osád, nasledujúcou bude uprostred septembra obec Kardoš. Predseda župného zhromaždenia sa zmienil aj o dlhodobých rozvojových plánoch, súčasťou ktorých je aj rozšírenie Spoločenského hospodárskeho programu, pokračovanie rozvoja plánovanej diaľnice M44, ktorá spojí diaľnicu M5 pri meste Kecskemét s Békešskou Čabou a rumunskou štátnou hranicou pri Gyule. „Návšteva župy“ sa skončila v starostovskom úrade mimoriadnym zasadnutím poslaneckého zboru, kde sa prítomným predstavili samospráva, Archív Békešskej župy a Jókaiho divadlo.

Program druhého dňa sa začal už tradičnou katolíckou svätou omšou v kostole Sv. Štefana. V deň štátneho sviatku 20. augusta primátorka mesta Rita Garayová a predstavitelia spriatelených miest: Jelšavy, Zvolena, Galanty, Berecku, Nadlaku (Rumunsko) a Kanjiže (Srbsko) položili vence k soche sv. Štefana na Námestí hrdinov. - Podľa tradícií našich predkov je 20. august Dňom mesta, keď sa konajú Komlóšske dni a v rámci nich aj Komlóšske hody. V týchto dňoch spomíname na budovateľa štátu Svätého Štefana, oslavujeme nový chlieb a s pestrými programami čakáme hostí - povedala Rita Garayová, ktorá sa vo svojom prejave zmienila o význame Svätého Štefana.

Po slávnostnom akte sa v evanjelickom chráme konala dvojjazyčná, slovensko-maďarská bohoslužba, kde slovo Božie kázala putujúca farárka Hilda Guláčiová Fabuľová. Popoludní Komlóšanov a všetkých hostí očarili ukážky ľudového tanca na prírodnom javisku v Alžbetinom sade, kde vystúpili folklórne skupiny Harruckern (tanečná skupina Inštitútu všeobecného vzdelávania Jánosa Harruckerna, ktorý prevádzkuje samospráva Békešskej župy), Gyimes z Rumunska a Komlóš zo Slovenského Komlóša. Oslavy štátneho sviatku ukončili ohňostrojom.

Séria podujatí Komlóšskych dní pokračovala na tretí deň v Slovenskom regionálnom osvetovom stredisku ukážkou tradičných slovenských jedál. Komlóšanky varili a piekli pre hostí kvasienky (parené buchty), špricky (tyčinky z odpaľovaného cesta), klobásy a perkelt. Hosťom slovenskej samosprávy a spolku ako aj regionálneho strediska bola dychová kapela Kodurka z Košíc, s ktorou má miestna mládežnícka dychovka dlhoročné dobré kontakty a ktorá zabávala účastníkov slovenského gastronomického dňa. V Alžbetinom sade sa najprv predstavilo Národné divadlo zo Segedína s detským programom, po čom vystúpili miestne kultúrne skupiny, Zsolt Bartos s ľudovkami a večer vyvrcholil Fásyho lokálom a retro diskotékou.

Program Komlóšskych dní spestrili koncerty známych maďarských popových a rockových kapiel a amatérskych kapiel v Alžbetinom sade. Sprievodnými programami boli hody pri Alžbetinom sade, vychádzka na koči, výstava holubov, Deň parašutistov, vysviacka brány katolíckeho cintorína, koncert Mládežníckej dychovky v evanjelickom kostole, vláčik Dotto pre turistov, nočné oddychovanie na kúpalisku Ruža, člnkovanie na Suchej riečke a súťaž na crossovej dráhe.

Andrea Szabová Mataiszová

XI. Paprikový festival vo Veľkom Bánhedeši

Subjektívne cez okuliare lokálpatriotky

Pestovanie papriky zabezpečuje v našej osade živobytie pre mnohé rodiny, preto sme koniec paprikovej sezóny v polovici augusta oslávili dvojdňovým veľkolepým podujatím.

Súčasťou programov bola výstava krojovaných bábik, zo Slovákmi obývaných osád v Maďarsku, s názvom Krása, ktorú neodviali stáročia. Výstava sa uskutočnila v aule Základnej školy a materskej školy Ede Tellera, v ktorej sa vyučuje slovenčina ako predmet. Usporiadali sme ju v súvislosti s projektom Podaj ruku, na ktorý získala škola podporu zo zdrojov Európskej únie. Uchádzala sa o ňu spoločne so školami partnerských obcí, Vlčian na Slovensku a obce Gelence v Rumunsku. Žiaci troch škôl zbierajú a v digitalizovanej forme archivujú miestne svadobné tradície, pripravujú publikáciu zostavenú z textov starejších a vydali trojjazyčný receptár. Ďalším zaujímavým programom bolo otvorenie výstavy o minulosti miestnej reformovanej cirkvi, ktorú zostavila Nadácia za reformovaný kostol vo Veľkom Bánhedeši. Zlatým klincom podujatia však bola papriková súťaž krásy. Vynaliezaví pestovatelia pripravili nápadité a estetické „exponáty“, akými bola napríklad kytica z papriky alebo Noemova archa.

Pre nás, členov Spolku na zachovávanie slovenských tradícií vo Veľkom Bánhedeši, boli najvzácnejšie chvíle, ktoré sme strávili s priateľmi. Naše ženy pripravili na obed miestnu špecialitu, kapustu s baraninou, ochutenú sladkou smotanou, ktorú sme zjedli s kamarátmi zo Slovenského Komlóša a niektorými členmi vedenia Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku.

Neodmysliteľnou súčasťou paprikového festivalu bolo aj vystúpenie mažoretiek, odborná konferencia a poradenstvo o pestovaní papriky, súťaž vo varení leča a celý rad zaujímavých programov a koncertov pre deti a dospelých.

Verím, že sa mi podarilo vzbudiť pozornosť a na budúci rok sa nájdu ďalší návštevníci festivalu aj z radov čitateľov Ľudových novín.

Jolana Pepová (br)

predsedníčka Spolku na zachovávanie

slovenských tradícií vo Veľkom Bánhedeši

Desiate Svetové stretnutie Elekčanov

Desiatykrát usporiadali u nás Svetové stretnutie tých, ktorí pochádzajú z nášho mesta, z Eleku, ktoré obývajú príslušníci štyroch národností: okrem Maďarov tu žijú aj Rumuni, Nemci a aj my, Slováci tu máme malý kolektív. Organizovaním série podujatí takéhoto typu začali u nás pred dvadsiatimi rokmi. Žiaľ, tradičný sprievod slávnostných kočov tohto roku sa kvôli nepriaznivému počasiu nekonal. Dejiskom slávnostného privítacieho programu bol miestny rímskokatolícky kostol, hostí privítal primátor László Pluhár. Na trojdňovej akcii začiatkom augusta sa v hojnom počte zúčastnili potomkovia Nemcov, ktorí po druhej svetovej vojne boli vysídlení z Eleku.

Aj my, Slováci sme pokladali za dôležité prezentovať sa na tejto významnej udalosti mesta. Mali sme svoj stan, ktorý sme vyzdobili a naša skupina pripravila typickú plnenú kapustu sármu, ktorá sa tešila veľkej obľube aj v kruhu našich hostí. V tento deň k nám zavítali Slováci z Čabačudu pod vedením Kataríny Fehérovej, ako aj členovia Slovenského klubu z Békešskej Čaby s vedúcou Alžbetou Ančinovou. V sobotu v rámci slávnostného programu sme oslávili 14. výročie získania mestského štatútu, pritom primátor zagratuloval najmladšiemu a najstaršiemu obyvateľovi Eleku. Nasledoval folklórny program, v ktorom sa predstavili naši hostia z Čabačudu, a síce ich Spevácky zbor pod vedením Jozefa Majora s maďarskými a slovenskými ľudovými piesňami a Tanečná skupina Elek, ktorá má v repertoári maďarské, nemecké, rumunské a slovenské choreografie. Veľký úspech zožali aj sólisti tohto kolektívu András Szilágyi a Mihály Bogár Szabó.

Trojdňová séria podujatí, na ktorej sme sa aj tohto roku cítili výborne, sa skončila koncertom maďarskej populárnej skupiny Republic.

Margita Ficzereová Baloghová (cs)

Viacstoročné styky medzi Brezovčanmi a Berínčanmi

Evanjelický cirkevný zbor v Brezovej pod Bradlom oslávil 22. augusta 400. výročie svojho založenia. Na slávnosť pozvali aj Organizáciu Slovákov v Poľnom Berinčoku.

Okres Senica a Békešská župa mali niekoľko storočí trvajúce kontakty. Symbolom tohto vzťahu by, o. i., mohol byť aj viac ako storočný živôtik (vesta) so starobylou formou, ktorý je chránený v čabianskom župnom múzeu. Živôtik s totožnou formou nosili kedysi nevesty aj v Brezovej, o čom sa presvedčila berínska delegácia, keď sledovala kultúrny program folklórneho súboru Brezová. Pravdepodobne v 18. a 19. storočí sa pár rodín zo senického okresu presťahovalo na Dolnú zem a s nimi sa dostal živôtik na Čabu. V oboch týchto oblastiach bývalého Uhorska žilo a tvorilo viacero významných osobností. Patria medzi nich napr. učiteľ a kantor, výborný organista v Békešskej Čabe, ktorý neskôr pôsobil v Brezovej, Michal Kútzky a brezovský majster výroby organov, ktorý vyrobil organy v Brezovej a v Poľnom Berinčoku, Martin Šaško. Medzi nich sa radí aj čabiansky rodák, učiteľ, pedagóg hudby, skladateľ a dirigent speváckych zborov na Slovensku, krátky čas aj v Brezovej, Ján Valašťan Dolinský. Nemôžeme zabudnúť ani na Milana Rastislava Štefánika, ktorý sa narodil v blízkosti Brezovej a maturoval na gymnáziu v Sarvaši.

Pokračovaním stáročných dobrých vzťahov sú v súčasnosti časté stretnutia ľudí z Brezovej a Berinčoka. V auguste dostali Berínčania pozvánku na 400. jubilejné oslavy Brezovčanov. Hostí z Dolnej zeme už vo dverách kostola privítala spomienka na spoločnú minulosť v podobe voňavých kytičiek, tzv. pierok, ktoré im darovali miestne ženy oblečené v kroji. Dievky a ženy kedysi aj na Dolnej zemi nosili so sebou do kostola pierka z rozmarínu a ovoniavali ich, aby počas bohoslužby ostali svieže a bdelé.

Pozdrav zo strany Berínčanov začala na jubilejných bohoslužbách Ildika Očovská zaspievaním náboženskej piesne „S Bohem ja chcí začíti“ v pôvodnej bibličtine. Pieseň je kultúrnou pamiatkou všetkých evanjelických Slovákov. Spev, ktorý sa nachádza v zbierke Juraja Tranovského, vydanej r. 1636, spievali naši predkovia takzvanou biblickou češtinou počas dlhých stáročí. Bolo dojímavé vidieť slzy starších brezovských a berínskych evanjelikov, ktorí dojato spievali spolu. Hľa, spoločná minulosť a spoločná kultúra ešte stále spájajú Slovákov, nech žijú kdekoľvek. Jubilujúcemu cirkevnému zboru sa prihovorila predsedníčka Organizácie Slovákov v Poľnom Berinčoku Judita Borguľová nasledujúcimi slovami: „Nech dá Pán Boh členom 400 ročného evanjelického cirkevného zboru v Brezovej veľa sily a zdravia, aby ich zbor ešte dlho pôsobil v záujme duchovného vzdelávania svojich členov a výchovy budúcich generácií brezovských evanjelikov - priateľov našich potomkov. Prosíme požehnanie od Pána Boha, aby aj naďalej bola medzi nami láska, spolupráca a priateľstvo naveky.“

I. Očovská

Návštevy Čabanov na Slovensku

Čabianski Slováci prežili august v znamení spomienok na predkov a stretnutí s ich potomkami na Slovensku. Prvé slovenské rodiny katolíckeho vierovyznania sa presťahovali do Békešskej Čaby v roku 1750 z územia dnešného Slovenska, z obce Litava. Občania Litavy nedávno oslavovali 845. výročie založenia obce a na oslavy pozvali aj Čabiansku organizáciu Slovákov (ČOS). Pozvanie prijali koordinátorka programov Alžbeta Ančinová a aktivistka organizácie Mária Kiseľová. Dvojčlennú delegáciu prijal starosta obce Štefan Matejkin. Podujatie poctil svojou prítomnosťou aj primátor okresného mesta Krupina Radoslav Vazan, odkiaľ v roku 1993 dostali Čabania kameň na pamätník k 275. výročiu znovuosídlenia Békešskej Čaby, ktorý stojí pred radnicou.

„Pozreli sme si 670-ročný kostol dediny, v ktorom sa - ešte pred jeho prestavbou - modlili aj predkovia čabianskych katolíckych Slovákov!” - spomínali oduševnene členky delegácie po svojom návráte domov. Súčasného kňaza litavskej katolíckej cirkvi, pána velebného Jozefa Krausa, obdarovala delegácia lexikónom o katolíckych rodinách v Békešskej Čabe (1750-1895), ktorý zostavil pán farár Gábor Bielik.

S potomkami presídlencov z Čaby na Slovensku sa stretli Čabania aj koncom augusta. V posledný augustový víkend usporiadali v Komárne Čabianske dni. V rámci dvojdňového podujatia členovia čabianskeho Slovenského klubu pod vedením Alžbety Ančinovej usporiadali výstavu starých čabianskych tkanín a fotiek, ktoré predstavujú život čabianskych Slovákov. Ženy tohto klubu uvarili čabiansku gurmánsku špecialitu - halušky (rezance). Na fare komárňanskej evanjelickej cirkvi sa stretli čabania so Slovákmi, ktorí sa r. 1947 presídlili z Békešskej Čaby do Komárna. Súčasne s touto akciou usporiadali na Nádvorí Európy aj 10. Medzinárodný festival dychoviek. Medzi pozvanými dychovkami bola aj Pokerešská dychovka železničiarov z Békešskej Čaby.

Ildika Očovská

Kóšpallag

Obecný deň v znamení desaťročnej spolupráce

V polovici augusta usporiadali v Kóšpallagu už tradičný obecný deň. Podujatie, ktoré usporiadala obecná samospráva už 12. raz, odštartovala prezentácia výcviku psov pre prípad úniku z blízkeho väzenia v Márianostre.

Popoludnie patrilo kultúrnym zážitkom. Program otvoril starosta obce Viliam Čizmadia, ktorý vo svojom slávnostnom prejave pripomenul, že obecný deň smeruje k športovému a kultúrnemu podujatiu, ktoré zároveň nadväzuje na tradície dávnych pútí: keď je rodina spolu a do obce zavítajú aj jej bývalí obyvatelia. Po ňom sa slova ujal predseda Slovenskej samosprávy Peštianskej župy Július Alt, ktorý zvlášť privítal členov delegácie zo spriatelenej obce na Slovensku, z Plášťoviec. Po pozdravných slovách starosta Kóšpallagu odovzdal vyznamenania tým, ktorí pracovali za zveľaďovanie dobrého mena obce. Vyznamenania prevzal z rúk V. Čizmadiu aj starosta Plášťoviec Ladislav Korčok, ktorý pred desiatimi rokmi nadviazal kontakt s touto novohradskou dedinou. Vyznamenanie Za Kóšpallag dostala Katarína Sarková, vedúca Csemadoku v Plášťovciach M. Kramorová, ktorá už 20 rokov pracuje na starostovskom úrade v Kóšpallagu.

Po oficiálnej časti nasledoval kultúrny program, v ktorom sa predstavili miestni folklórnici, spevácka skupina zo Szokolye a tanečníci z Plášťoviec.

Večer ukončili program obecného dňa koncerty maďarských populárnych umelcov.

(o-ef)

Súbeh maďarského parlamentu

Spolužitie kultúr vo fotografii

Národné zhromaždenie Maďarskej republiky vypísalo medzinárodnú súťaž fotografií s názvom Spolužitie tradičných kultúr v Karpatskej kotline. Do súbehu možno zaslať fotografie na tému život národností žijúcich v Maďarsku a spolužitie Maďarov žijúcich v zahraničí s väčšinovým obyvateľstvom.

Do súbehu možno nominovať fotografie a série fotografií v štyroch kategóriách: portrét, staviteľstvo, každodenný život, oslavy a tradície. Jeden autor môže zaslať maximálne desať súťažných prác, pričom séria fotografií sa pokladá za jeden projekt, ktorý môže tvoriť maximálne desať fotografií. Súbehu sa môžu zúčastniť profesionálni aj amatérski fotografi.

Fotografie treba zaslať elektronickou poštou na webovú stránku www.egyuttlet.eu od 1. do 30. novembra. Potom, ako porota vyberie najlepšie fotografie, ich bude môcť posúdiť aj širšia verejnosť na portáli www.fotoklikk.hu. Keď široká verejnosť vyberie postupujúcich, o poradí najlepších projektov rozhodne odborná porota, ktorá mená víťazov oznámi v decembri na medzinárodnej tlačovej konferencii. V každej kategórii udelí tri peňažné ceny, pričom elektronicky možno hlasovať aj za cenu publika. Odovzdanie výhier sa uskutoční na otvorení výstavy najlepších prác na budapeštianskom Námestí L. Kossutha v marci 2011.

Ďalšie informácie získate na webovej stránke súťaže.

Súbeh

Osvetová činnosť

Kuratórium umeleckej a osvetovej nadácie vypisuje súbeh na podporu tradičnej osvetovej činnosti, ktorá slúži na rozširovanie základných znalostí miestneho obyvateľstva. Do súbehu sa môžu zapojiť spoločenské organizácie, združenia, nadácie, knižnice, dedinské domy a osvetové inštitúcie. O podporu možno žiadať v nasledujúcich okruhoch: uskutočnenie umeleckých a osvetových podujatí, podpora fungovania kultúrnych inštitúcií a tvorivých skupín, usporiadanie sérií prednášok, ktoré prispejú k spoznaniu miestnej histórie a kultúrnych hodnôt danej osady, usporiadanie podujatí, vďaka ktorým záujemci môžu získať základné humánne vzdelanie, poznatky o výtvarnom umení, literatúre, hudobnej a tanečnej kultúre. Jedna organizácia môže podať iba jeden projekt, pričom na bankový účet nadácie treba zaplatiť účastnícky poplatok vo výške 4000 Ft. Maximálna výška podpory je 300 000 Ft. Súbehy je možné podávať od 1. septembra do 1. októbra. Ďalšie informácie, ako aj formulár získate na adrese:

http://www.tabulas.hu/vigado/msza/palyazat/doc/
p_adatlap2010.doc http://www.tabulas.hu/vigado/msza/palyazat/doc/p_adatlap2010.doc.

(ef)

Haluškový festival vo Veňarci

V novohradskom Veňarci sa pripravujú na súťaž vo varení halušiek (strapačiek) zo surových zemiakov, ktorá sa po siedmykrát uskutoční 11. septembra. Súťažiť budú 3-členné družstvá z domova i zo Slovenska. Súťaž sa začne o 10. hodine. Aby rýchlejšie plynul čas do prípravy pochúťok, záujemcovia sa budú môcť kochať vo folklórnom programe, v ktorom od 11. hod. vystúpia miestni mladí tanečníci, Ľudová kapela Kóborzengő a Anna Komjáthiová, po nich Žofia a Viera Komjáthiové a Martin Hubaček a na konci spevácka skupina z Ďurky. O 13. hod. sa uskutoční súťaž v jedení halušiek a o hodinu neskôr čaká najmenších bábkové divadlo. V druhej časti folklórneho programu, ktorá sa začne o 15. hodine, vystúpia folkloristi z Dolnej Strehovej, miestni dospelí tanečníci, členovia Folklórneho spolku Lipa z Budapešti a tanečníci z Jače, Pišpeku a Čúváru. Vyhodnotenie súťaže sa uskutoční o 17. hod. Sprievodnými programami celodenného podujatia bude jarmok s ľudovoumeleckými výrobkami, domácimi pochúťkami, kreatívna dielňa umeleckých remesiel a jazda na koči a traktore. Za posledné roky sa stalo tradíciou, že v rámci programov haluškového festivalu organizátori dajú možnosť predstaviť sa jednému z tých regiónov Maďarska, ktoré sú obývané Slovákmi. V tomto roku padol výber na Slovákov z Bakonského regiónu.

Leto s božím slovom

Evanjelický cirkevný zbor v Slovenskom Komlóši usporiadal tohto leta podujatia pre všetky vekové kategórie od najmenších až po mládežníkov.

Tábor pre najmenších

Chvalabohu, v tomto roku sme mali možnosť usporiadať tábor aj pre najmenších, ktorí navštevujú hodiny náboženstva. Tábor sme na veľkú radosť detí usporiadali v blízkosti jednej z periel komlóšskeho chotára, pri kaplnke pochádzajúcej z Arpádovej doby, v Kopánči. Osobitná vďaka patrí Rímskokatolíckej cirkvi, ktorá nám dala k dispozícii toto územie. Tábor sa začal túrou na bicykloch: 11 kilometrovú vzdialenosť medzi Komlóšom a kaplnkou príkladne zvládli všetci účastníci. Po približne jeden a pol hodinovej ceste na bicykloch aj najmenší s radosťou konštatovali, že aj oni sú schopní takéhoto nevšedného výkonu. Program tábora pre žiakov nižších ročníkov základnej školy a škôlkárov bol prispôsobený vekovým špecifikám detí. Témy náboženskej výchovy sme sa snažili spestriť hrou, spoločným spevom a remeselníckou dielňou, aby ani v najväčšej letnej horúčave nechýbali dobrá nálada, radosť a smiech. O nezabudnuteľné zážitky sa postarali staršie deti, o najzákladnejšie potreby starostliví rodičia a niektorí členovia zboru. O úspechu tábora svedčí, že po päťdňovom nomádskom živote sa deti nechceli vrátiť domov, ako aj to, že jeden večer, ktorý sme plánovali ako spoločnú rodinnú akciu s táborákom a opekaním slaniny a večernou pobožnosťou, sa na nej zúčastnilo viac ako sedemdesiat záujemcov. Dôležitým ponaučením pre organizátorov bolo, že takéto tábory sú veľmi potrebné, lebo značne prispievajú k utužovaniu komunity.

Cyklistický tábor pre mládež v Šámšonháze

Vďaka finančnej podpore Celoštátnej slovenskej samosprávy a cirkevného zboru aj v tomto roku sme mohli usporiadať v poradí tretí Cyklistický evanjelický biblický tábor. Mladí ľudia z Komlóša sa vybrali do ďalekého Novohradu, aby absolvovali túry medzi kopcami a vychutnávali si radosť z cyklistiky. Pravidelné raňajšie a večerné pobožnosti, slovenské a maďarské piesne vytvárali dobrý základ na to, aby človek nepociťoval iba letnú voľnosť, ale po potrebnej teoretickej príprave mal možnosť na obsažné rozjímanie počas bicyklovania. V neobyčajnej júlovej horúčave nám dobre padol letný dážď, ktorý z času na čas prerušil bicyklovanie. Takýto čas sme strávili inak, napr. návštevou baníckeho múzea v Šalgótarjáne, ktoré patrí medzi európske rarity. Pestrosť novohradských letných programov prišla vhod našej spoločnosti, veď okrem toho, že počas národnostného festivalu v Banke sme sa ponorili do chladných vĺn jazera, mohli sme sa kochať aj v pestrých slovenských krojoch novohradských dedín a pozreli sme si prezentáciu slovenského folklóru. Základný tón národnostného festivalu udala slovenská bohoslužba. Galyatető je komlóšskym cyklistom dôverne známy, veď mladí z dolniakov na tohoročnej túre zdolávali Matru už tretíkrát. Vrcholom celého podujatia, so svojimi úctyhodnými 120 kilometrami, stúpaním a následne hodinovým spúšťaním sa, bola práve táto túra. Chvalabohu, tohoročné novohradské dobrodružstvo sme prežili bez vážnejších zranení a vrátili sme sa domov obohatení o mnohé zážitky a dôležité poučenia z Biblie.

Veterná ruža v Sarvaši

Dvojročne usporiadaný Festival evanjelickej mládeže Veterná ruža prebiehal v tomto roku v Sarvaši, na ktorom sa zúčastnili aj mnohí mladí ľudia z Komlóša. Naša skupinka si postavila stany a prežila takmer týždeň na brehu rieky Kereš pod luteránskou vlajkou pochádzajúcou zo Slovenska. Tohoročné stretnutie sa snažilo poskytnúť účastníkom čo najširšiu možnosť na predstavenie, napr. aj Slovenská samospráva v Sarvaši predviedla krátku epizódu zo života Slovákov v Sarvaši. Podujali sa na priblíženie ľudovej hudby v podaní Tibora Mótyána a jeho ľudovej kapely. Jeden z programov stretnutia navštívil aj biskup východoslovenského dištriktu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku Slavomír Sabol. Vo svojom príhovore označil za dôležité zbližovanie oboch cirkví, poukázal na spoločnú minulosť a možnosti budúcej bratskej spolupráce. Komlóšska mládež bola dôležitou súčasťou festivalu, veď každý deň prispela k dobrej nálade účastníkov chutným jedlom pripraveným v kotlíku. Priestor Komlóšanov sa tak stal významným bodom stretnutí, lebo napriek veľkým vzdialenostiam v tábore mnohí prichádzali ochutnávať ich čerstvé dobroty. Zaujímavé prednášky a príjemné letné programy budú pre účastníkov festivalu peknou spomienkou a všetci sa tešia na nasledujúci tábor, ktorý sa má uskutočniť o dva roky v rumunskom Brašove.

Atila Spišák (br)

farár ev. cirkevného zboru v Slovenskom Komlóši

Bohatý slovenský program na Šáranských dňoch

Divadlo, výstava, tanečníci, speváci a „ríteše“

Šárania si v predposledný augustový týždeň mohli vybrať z bohatej ponuky rôznych kultúrnych programov, ktoré boli organizované v rámci tradičných Šáranských dní. Potešiteľné je, že v obci, ktorá je obvodom mesta Dabaš, pri tejto príležitosti obyvateľom a ich hosťom, organizátori ponúkali množstvo slovenských programov.

Týždňová séria podujatí sa začala tradičnou púťou, šáranskí Slováci sú známi svojou silnou katolíckou vierou, ich kostol je zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie, takže procesia sa tu koná každý rok okolo pätnásteho augusta. Zo širokej palety programov spomeňme predovšetkým slovenské. Do Šáre zavítalo aj Slovenské divadlo Vertigo, ktoré siahlo po „klasike“, po prvej inscenácii v histórii profesionálnej zložky kolektívu. Prostredníctvom predstavenia hry Lavička šáranské slovenské obecenstvo rozveselili Denisa Dérová a András Nagy. Záujemcovia o výtvarné umenie, ako aj o miestne slovenské zvykoslovie, v hojnom počte navštívili vernisáž výstavy umelcov Jozefa Garajského (plastiky a maľby) a Mikuláša Praudu (fotografie) s názvom Spoločné korene. Na otvorení výstavy zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová popri slovách vďaky za umelecký zážitok zdôraznila, že títo umelci slovenského pôvodu so znalosťou slovenčiny by sa mali dostať do umeleckého života a povedomia slovenských výtvarníkov v Maďarsku aj v celoštátnom meradle. Toto podujatie spestrili ľudové piesne v podaní miestneho Speváckeho zboru Rozmarín a mladej dvojice, speváčky Alexandry Gogolákovej a harmonikára Gabriela Gogoláka. So slovenskou tradičnou kultúrou sa v týchto dňoch stretli aj tí, ktorí zavítali na oslavy štátneho sviatku, kde členovia Rozmarínu tentokrát vystúpili spolu s deťmi z materskej školy Dúha.

V ďalších dňoch bohatého programu sa deti mohli zoznámiť s hračkami svojich starých rodičov v rámci kreatívnej dielne a výstavy. Usporiadali aj ochutnávku vína a večer ľudových piesní, kým jeden celý deň bol venovaný športu. Vo futbalových zápasoch s mužstvami z družobnej obce na Slovensku, z Kalinkova, si zmerali sily nielen juniori, ale aj seniori.

Podobne, ako v iných našich obciach, aj Slováci v Šáre majú svoju gastronomickú špecialitu, a to záviny, alebo ako ich tu nazývajú, „ríteše“. Miestni labužníci tohto roku už po piatykrát usporiadali tzv. Ulicu rítešov, kde sa v umení prípravy tohto cesta prezentujú rôzne skupiny, napríklad priateľské kruhy, jednotlivé ulice dediny, alebo aj gastro-kolektívy oficiálnych orgánov a inštitúcií, akou je škola, resp. materská škola. Dokonca pred niekoľkými rokmi tu otvorili v spoločnom dvore s Oblastným domom aj Dom rítešov, kde návštevníkov na bráne víta slovenský vinš s názvom Hlásenie zo Šáry:

„Na Šáre je všetko fajn, zelená sa tráva,

každý veľa pracuje a len málo spáva.

Preto sme my bohatí a všetkého máme!

Keď nás láme únava, „RÍTEŠE“ si dáme!“

Tohoročná ulica rítešov obohatila obyvateľov Šáre s niečím aj materiálne. Pri tejto príležitosti slávnostne odovzdal novú bránu a plot na dvore Oblastného domu a Domu rítešov primátor mesta Dabaš Zoltán Kőszegi. Zdôraznil, že je hrdý, že sám patrí do tohto súdržného šáranského kolektívu, veď jeho starý otec Pavol Bukovský žil práve na rohu pri dejisku stretnutia, často pobudol u neho a viažu ho sem pekné spomienky. Dokonca pred veľkými svadbami v dedine do pece jeho starého otca nosili ženy upiecť ríteše. Zároveň sa poďakoval poslancom miestnej slovenskej samosprávy, osobitne predsedníčke Mariane Gogolákovej za obrovskú prácu, ktorú vykonali počas štyroch rokov v záujme zachovania slovenčiny a slovenského rázu obce.

Šárania a ich hostia, predovšetkým zo slovenských osád z okolia Budapešti, sa v tento deň predstavili aj v rámci Národnostného stretnutia. Program začali miestni pestovatelia folklóru, zbor Rozmarín. Spolu s citarovou kapelou Bažalička nedávno vydali CD a ukážkami z neho potešili aj návštevníkov Ulice rítešov. Do Šáre v tento deň zavítali početné slovenské súbory z okolia s rôznymi choreografiami a kyticami piesní. Ženy z Kerepešu so svojimi piesňami vzdali hold vínu, Kerestúrčanky sa predstavili, o.i, s dvojjazyčnými piesňami (polovica v slovenčine, polovica v maďarčine) zo zbierky B. Bartóka, ich deti a vnúčatá zase so slovenskými riekankami, dôchodcovia z Peterky zaspievali zmes slovenských a maďarských piesní a ženy z Rosičky z Maglódu v typickom maglódskom čepci tiež potešili divákov. Mladá generácia sa prezentovala v rámci tanečných skupín: s rezkými slovenskými a maďarskými choreografiami prišla Furmička z Čemeru, rôzne slovenské tance predstavil aj čerstvo vyznamenaný Folklórny súbor Lipa z Budapešti, kým na večernú veselicu obecenstvo naladil aj Zelený veniec z Ečeru s originálnou verziou slovenskej Ečerskej svadby. Vyvrcholením programu bolo vystúpenie miestnych mladých tanečníkov, ktorí sa pred domácim obecenstvom predstavili v takejto forme prvý raz. Choreografiu s názvom Šáranské tance zostavila odborníčka Eva Szilágyiová Šubová na základe odborného záznamu miestnych tancov z 40-tych a 50-tych rokov minulého storočia. Pri nacvičovaní tancov so skupinou jej pomáhal aj syn Zsolt. Pri zostavení produkcie naše rady posilnili skúsenejší tanečníci z neďalekého Ečeru, s ktorými sme počas skúšok nadviazali nielen dobré pracovné kontakty, ale aj skutočné priateľstvá. S choreografiou sme sa už predstavili na Dni Slovákov v Maďarsku v Lucine, ako aj na Žatevnom dni v Sarvaši, ale domáce, šáranské publikum malo radosť z našich tancov prvý raz - informovala nás predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Mariana Gogoláková.

V posledný deň série podujatí sa v rámci slovenskej bohoslužby Šáranom predstavil slovenský Spevácky zbor Ozvena z Budapešti.

Csaba Lampert

Spevácky zbor Ozvena v Šáre

V predposlednú augustovú nedeľu sme v rámci šárskych dní pricestovali do Šári spolu so speváckym zborom Ozvena. Putovali sme v spoločnom sprievode k miestnej kaplnke, ktorá je zasvätená bolestnej Panne Márii (po slovensky sedembolestnej Panne Márii). V úvode zazneli krásne zborové spevy v podaní budapeštianskeho Slovenského speváckeho zboru Ozvena - Veni Creator Spiritus, Starosloviansky Otčenáš, Chváltež Boha našeho, Sláva na výsostiach Bohu, Ku tebe Otče náš voláme. Potom sa začala litániová pobožnosť. Na úvod sme si pripomenuli, prečo sme sa tu zišli, aby sme oslávili nebeskú Matku, Pannu Máriu. Máme vlastne dve matky, jednu tú pozemskú, ale aj druhú, spoločnú našu i Božiu Matku v nebi. Úvodné slová zo slovenčiny do maďarčiny prekladala členka speváckeho zboru, pani Ruženka Czifrová. Potom nasledovali samotné loretánske litánie, ktoré nám v jednotlivých invokáciách opisujú Pannu Máriu, jej krásne vlastnosti, aká je ona sama. Po krátkej modlitbe spevácky zbor znova pokračoval v speve, skladbami - Ave vera, Panis angelicus, Ave Mária od Ferenca Liszta a druhou skladbou Ave Maria od Arcadelta, napokon zaznela skladba Adoramus. To všetko pod vedením Marty Pálmaiovej-Pápayovej. Po záverečnej modlitbe a požehnaní sme sa vrátili späť do dediny. Po duchovnej časti nás čakalo aj telesné posilnenie v miestnom Dome závinov, kde sme sa posilnili nielen obyčajným pohostením, ale aj vynikajúcimi koláčikmi a to fantastickými štrúdlami, ktoré napiekla domáca Terezka Bálintová. Znova jeden pekný deň plný zážitkov, duchovných i tých ľudských, pre všetkých, ktorí prišli, domácich, i hostí.

Stanislav Brtoš

Cirkevné sviatky v septembri

Povýšenie svätého kríža - 14. september

Povýšenie svätého kríža - v tejto vete, ktorá nám hovorí o názve dnešného sviatku, môžeme pozorovať dve proti sebe stojace skutočnosti. Tou prvou je povýšenie, tou druhou je kríž.

Povýšenie, ktoré znamená v našom bežnom ľudskom slovníku niečo príjemné, ako nejaká odmena za niečo, čo sme vykonali. A tak slovo povýšenie spájame s úradom, v ktorom človek pracuje. Povieme, že niekto bol povýšený na vedúceho, alebo dokonca na riaditeľa.... Asi takto nás môžu napadnúť prvé myšlienky, keď počujeme slovo povýšený, povýšenie.

Kríž - však už znamená niečo celkom iné. Dnes si svet akosi zvykol na kríž uprostred seba. Vidíme ho zavesený doma na stene, kostolné veže často zdobí kríž. A je celkom bežné, že znamenie kríža, ktoré robíme sami na sebe pri modlitbe, pri vstupe do kostola, pred jedlom alebo po ňom, alebo ktorým nás žehná kňaz, v nás nevyvoláva nič potupujúce. Mohli by sme povedať, že sme si zvykli na kríž. Kresťan a kríž idú jednoducho k sebe. Je to vlastne náš základný symbol.

Jestvuje však aj iný pojem kríža. Ten, ktorý si nesieme každý so sebou na svojej životnej ceste. Pretože každý z nás má nejaký ten kríž. Človek bez kríža, by asi ani nebol človekom. Aj v tomto je človek podobný Bohu. Veď je stvorený na Boží obraz. Ak Boh v osobe Ježiša Krista niesol kríž na svojej krížovej ceste a bol na ňom pribitý, tak aj človek, ak má byť podobný Bohu, na obraz ktorého bol stvorený, tiež musí prejsť v živote určitou krížovou cestou. Možno nič príjemné, radostné. Ale život človeka je toho dôkazom. Niet jednoducho človeka, ktorý by nemal nejaký ten kríž.

V evanjeliu môžeme čítať aj takéto slová: „Nik nevystúpil do neba, iba ten čo zostúpil z neba, Syn človeka. A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život“.

Aby každý kto verí, mal život večný. Inými slovami povedané a znova Ježišovou rečou: „Každý, kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme každý deň svoj kríž a nasleduje ma“ (Lk 9,23).

Čo znamená pre nás povýšenie kríža? Iste je to sviatok, ktorý zaviedla do svojej liturgie Cirkev na základe istých udalostí, ktoré sa stali v dejinách. Ale čo znamená povýšenie kríža, aj toho nášho pre nás, v našom každodennom živote?

Ježišov výrok „vezmi každý deň svoj kríž“ sa nám môže zdať príliš pesimistický, v rozpore s dnešnou mentalitou. To, po čom človek z hĺbky srdca túži, je niečo celkom iné: šťastie, pokoj, radosť, láska,...Takéto zmýšľanie nám však bráni pochopiť ten pravý, hlboký význam Ježišových slov „vezmi každý deň svoj kríž“.

V dnešnej, konzumne orientovanej spoločnosti, zdá sa, že ideálnym človekom je ten, kto je mladý, prekypuje zdravím, kto má úspech vo svojej práci, kto je hrdý na seba, na svoje výsledky, kto ľahko dokáže riešiť problémy svojho života, kto jednoducho kráča plným priehrštím s dobou. Takto sa snaží prezentovať dnešného človeka reklama, rozhlas, televízia. A cieľom toho všetkého nie je nič iné, ako vsugerovať ľuďom ilúziu, že šťastie, krásu, mladosť si možno rýchlo kúpiť a dosiahnuť vlastným pričinením. Dokonca aj reklama pre ľudí vysokého veku sľubuje mladosť, krásu a zdravie, ktoré možno dosiahnuť najnovšími výrobkami.

Utrpenie, staroba, choroba, smrť a podobné okamihy ľudského života akoby nepatrili do kategórie predstáv o šťastnom živote. A pod vplyvom takéhoto zmýšľania sa človek, ani si to možno neuvedomí, snaží zakrývať pred inými svoje trápenie, ťažkosti, nedostatky,... svoj každodenný kríž. Navonok sa ukazuje veselý, aj vtedy, keď mu je možno do plaču.

Ak Ježiš hovorí „vezmi svoj každodenný kríž“, tak vlastne chce, aby sme uznali aj svoje slabosti, svoju krehkosť, tak pred sebou, ako aj pred inými.

A tak Ježišove slová „vezmi svoj kríž“ môžu znamenať: „vezmi sa taký, ako si“, uznaj a prijmi vo svojom živote aj to, čo je v ňom negatívne, svoje neúspechy, svoju samotu, opustenosť, svoje utrpenie, bolesti a pokús sa povedať aj tomuto všetkému „svoje áno“, usiluj sa z toho niečo získať pre svoj ľudský a kresťanský život. Použi na stavbu svojho životného šťastia ten materiál, ktorý máš.

Nezabúdaj, že niet na svete človeka, ktorému by nič nechýbalo, ktorý by bol úplne zdravý, nemal problémy. Sú na svete možno tisíce ľudí, ktorí by na kolenách ďakovali za to, čo máš ty.

Vezmi na seba každý deň svoj kríž, a bude aj tento tvoj kríž, podobne ako Kristov, pre teba a pre mnohých prameňom spásy a milosti, slobody, očistenia a radosti.

Keď povedal Pán Ježiš Petrovi, že aj on zomrie na kríži, Peter sa ho spýtal: „Pane a čo bude s Jánom?“ Ježišova odpoveď bola krátka a výstižná: „Čo teba do toho? Ty poď za mnou“ (Jn 21,21n).

Každý z nás má svoju vlastnú cestu, po ktorej treba kráčať. A cesta každého z nás obsahuje v sebe často aj krížovú cestu, po ktorej treba každodenne kráčať a niesť svoj kríž.

Povýšenie kríža pre nás, v našom živote znamená práve toto. Prijať túto Ježišovu výzvu. Vziať svoj kríž a kráčať ďalej po našej životnej ceste. Pretože nech by človek mal akokoľvek ťažký svoj kríž, ktorý musí niesť, pri pohľade na Kristov kríž zisťuje, že predsa nie je až taký ťažký, ako ten Kristov. Pretože jeho kríž, to boli aj všetky naše kríže. V spojení s Ukrižovaným a jeho Matkou, ktorá stála pod krížom, možno pochopiť, že aj utrpenie pochádza z Božích rúk. Ak budeme hľadieť na všetku bolesť a utrpenie v tomto svetle, vtedy možno povedať, že sme pochopili, čo pre človeka znamená Povýšenie kríža. A vtedy znova objaví zmysel svojho života a úlohu utrpenia.

V utrpení človek môže dospieť k slúžiacej, nezištnej, opravdivej láske, alebo sa z neho stane uzavretý egoista, ktorý môže skončiť skôr alebo neskôr v zúfalstve. Všetko závisí od toho, ako pochopí zmysel kríža.

Mohli by sme povedať, že kríž je životným štýlom kresťana. Je znakom obety a utrpenia, ale aj prameňom nesmierneho požehnania pre jednotlivca, cirkev, i celú ľudskú spoločnosť.

Aj my sme Kristovi učeníci, nasledovníci Ukrižovaného, ktorí berieme na seba a nesieme svoj každodenný kríž. Ale vždy v nádeji, že naša krížová cesta, podobne ako Kristova, vedie vždy k víťazstvu. Pretože nikdy nemožno zabudnúť na to, že Pán Ježiš nám ponúka to, čo sa odohralo aj v jeho živote: ZMŔTVYCHVSTANIE, ktoré nasledovalo po krížovej ceste, Golgote a Veľkom Piatku. Kristov kríž, ktorý bol predtým iba znakom utrpenia, sa stal symbolom víťazstva. Svätý Otec Ján Pavol II na tému Ježišovho kríža a jeho krížovej cesty povedal tieto slová: „Iba ten, kto zakúsil trpkosť kríža, zaslúži si tešiť sa z radosti a šťastia zmŕtvychvstania“.

Albíno Luciani, čiže niekdajší pápež, Ján Pavol I., ešte ako kardinál a benátsky patriarcha, napísal tieto slová: „Bolo potrebné, aby bol vyzdvihnutý na kríž; a odvtedy priťahuje celý svet k sebe. Pribili ho na kríž. A on roztiahol ruky, a odvtedy priťahuje ľudí k sebe. Kto kedy spočíta ľudí, ktorí v jeho kríži a jeho objatí našli útočište?“

Stanislav Brtoš

Čitatelia nám píšu

Vážená redakcia Ľudových novín!

Dnes sa mi prostredníctvom mojich známych dostal do rúk výtlačok Vašich novín z 8.7.2010 a tak som si pozrel so záujmom aj Vašu webovú stránku. S príjemným prekvapením som zistil, že ste uverejnili článok (Pavel Danada - Matuzalem z Dolnej zeme v Diakovciach) o našom občanovi z Diakoviec - pánu Pavlovi Danadovi, rodákovi z Albertu (Csanádalberti).

Bohužiaľ, dovoľte mi, aby som Vám oznámil, že tento veľký a svojím životom, nám mladšej generácii, príkladný človek, opustil nás v 92. roku života dňa 30.7.2010. Rozlúčka zo zosnulým bola 1. 8. 2010 na miestnom cintoríne.
S pozdravom Váš čitateľ

Peter Hanušniak, Diakovce

http://www.luno.hu/content/view/10413/27

Zo súťažných prác Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

Sálašská romantika

Volám sa Vivien Vargová. Som žiačkou 7. triedy slovenskej základnej školy v Békešskej Čabe. Prácu som písala o svojej mamičke Márii Šušánskej. Má 41 rokov, jej rodina je slovenského pôvodu. Rodičia hovoria po slovensky a starí rodičia po maďarsky skoro ani nevedeli. Hoci rodičia ju neučili po slovensky hovoriť, ale predsa veľa rozumela. Práve preto ju zapísali do slovenskej školy, kde chodím aj ja, aby som sa naučila jazyk. Keďže rodina bývala na sálaši (samote), mama bola celý týždeň v internátnej škole, čo bolo veľkou výhodou, lebo nemusela zďaleka dochádzať každý deň. Často som sa pýtala mamičky, aký bol život na sálaši a ona s radosťou rozprávala. Povedala mi mnoho zaujímavostí o podmienkach v akých žili, o práci a o zvykoch. Myslím si, že hoci ich život nebol jednoduchý, ale predsa akosi romantický. Zato som dala nadpis prvej časti práce Sálašská romantika. V druhej časti som sa pokúsila dať dokopy mamine Spomienky na školské roky a na život v internáte. Prácu som písala v prvej osobe, tak ako mi to mamička rozprávala.

Sálašská romantika

Volám sa Mária Šušánska. Narodila som sa 1. februára 1969 v Békešskej Čabe. Mamička mi rozprávala, že v ten deň, keď ma niesli domov z nemocnice bola taká fujavica, že nepremávali žiadne dopravné prostriedky. Moji rodičia bývali na sálaši, presnejšie v časti „Csabai tanyák”. (Čabianske sálaše), 14 kilometrov od mesta. Bolo to v 60. rokoch, keď ešte mnoho ľudí žilo v tejto forme. Toľko sálašov bolo rad radom, že vytvorili ulice (sálašské rady) a vyzeralo to ako dedina. Dnes vidíme, žiaľ, len roztrúsene osamotené, staré sálaše. My sme bývali asi 4 kilometre od hlavnej cesty a autobusovej zastávky, ale nám to až tak neprekážalo, lebo do mesta sme chodili len zriedkavo. Rodičia a starí rodičia pracovali v miestnom družstve. V týchto rokoch družstvá ešte prekvitali a dali prácu mnohým ľuďom, či už v poľnohospodárstve alebo pri chove dobytka. V prvom rade zamestnávali chlapov, lebo ženy mali čo robiť okolo domu. Otecko a môj starý otec pracovali v Družstve Szabadság (Sloboda). Starý otec bol vedúcim brigády. Jeho povinnosťou bolo (kontrolovať) riadiť prácu nádenníkov. Otec bol kováčom. Podkúval kone a opravoval nástroje. Používali už aj stroje (môj druhý starý otec bol traktoristom), ale ručná sila a kone boli ešte vždy populárnejšie.

Ženy pracovali v domácnosti a okolo domu a len v čase žatvy a zberu úrody vypomáhali v družstve. Samozrejme aj okolo sálašu bolo dosť práce. Zeleninu a ovocie si pestoval každý sám. Nepotrebovali si kupovať ani mäso, lebo chovali hydinu (sliepky, kačice, husi a morky) ošípané, kravy a niektorí mali aj holuby. Kravy všeobecne pásli deti, alebo ich vyviazali cez deň na pasienok. Ja som to už nerobila, ale mamička mi rozprávala, že niekedy kvôli práci nešli deti ani do školy, hlavne na jar. Každý deň dojili kravy (ich mlieko pili). Čerstvé mlieko bolo veľmi chutné. Z mlieka vyrábali smotanu, tvaroh, syr a zvyšok mlieka predali do mestskej mliekárne. Sliepky niesli vajcia a každé zviera bolo spracované a stalo sa potravou rodiny. V tých časoch neboli ešte chladničky mrazničky, ba ani elektrika, ale veľmi ani nechýbala, lebo bravčové mäso konzervovali údením a hydina „behala“ po dvore. Keď potrebovali mäso, hlavne v nedeľu, tak iba chytili sliepku alebo kačicu a mali čerstvé mäso na stole. Myslím si, že bolo aj chutnejšie ako z mrazničky. Zeleninu na zimu usušili alebo skladovali v pivnici. Veľmi bola obľúbená i kyslá kapusta. Z ovocia a zeleniny urobili zaváraninu.

Aj kúrenie a svetlo fungovalo iným spôsobom ako dnes. Ako svetlo slúžila petrolejová lampa, ktorá dala čarovné, ale slabé svetlo a často aj dymila. Najčastejšie sa kúrilo v kachliach a v peci. Pec bola veľmi praktickým a dobrým vynálezom, lebo zohriala dve miestnosti a hlavne cez zimu tam varili a piekli skoro každé jedlo. Pec vykurovali cez dvierka z kuchyne so zetkami a šúľkami. Aj my sme mali pec a ja som mala veľmi rada jej teplo a často som pri nej sedávala. To teplo sa nedá porovnať s teplom dnešných radiátorov. A tie jedlá! Dodnes som nejedla také chutné jedlá, aké sme pripravovali v peci. Samozrejme najdôležitejšie, čo moja mama pripravovala v peci, bol chlieb. Ten chlieb bol omnoho lepší ako dnešný z obchodu a zostal čerstvý celý týždeň. Kvôli pečeniu chleba sa musela pec vykúriť aj v lete. Keď sa nekúrilo, tak varili na sporáku (v šparcherte). U Slovákov, takže aj u nás, boli typické jedlá, ktoré sme pravidelne pripravovali. Napríklad každú sobotu sme jedli cestoviny, hlavne halušky (rezance) s tvarohom, bryndzou, makom a lekvárom. V nedeľu bolo vždy nejaké vyprážané alebo pečené mäso. Obľúbené boli aj jedlá pripravené z čerstvej alebo kyslej kapusty.

Keďže na sálaši sme nemali elektrinu, niektoré domáce práce boli ťažšie a trvali dlhšie. Napríklad prali sme v koryte a žmýkali sme rukami, čo nebolo ľahké hlavne pri veľkých kusoch bielizne. Toto žmýkanie nebolo také dokonalé ako v dnešnej žmýkačke a v šatách zostalo mnoho vody. Pamätám sa, ako sme v zime bielizeň povystierali na dvor, kde zamrzla a bola tvrdá ako kosť. Žehlili sme železnou žehličkou, ktorá sa dala roztvoriť, dali sme do nej žeravé uhlie, ktoré prehrialo spodnú časť. Kúpeľňu sme vôbec nepoznali. V lete sme zohriali vodu v cínovej vani na slnku. Pamätám sa, že ako decká sme sa často čľupkali vo vode. V zime sme sa kúpali v dobre vyhriatej kuchyni v lavóre. Záchod bol len vonku na dvore. To už nebolo také „romantické“, hlavne v zime, ale prežili sme to. Nemali sme ani televízor. V tom čase ľudia počúvali rádio. Aj to bola veľká vec! Tieto nedostatky mali aj svoje výhody. Ľudia sa častejšie zhovárali, schádzali, hrali sa, pomáhali si navzájom a zabavili sa spolu. Keď som sa narodila, ani my sme nemali ešte elektrinu! Neskoršie sme získavali elektrinu pomocou agregátu a tak sme si mohli kúpiť „moderný“ čierno-biely televízor a práčku, ktorá veľmi odľahčila maminu prácu. Na čabianskych sálašoch žilo len slovenské obyvateľstvo. Medzi sebou sa rozprávali len po slovensky. Niektorí ani neovládali maďarčinu, alebo len slabo. Moja mamička a jej súrodenci takisto nepoužívali maďarský jazyk. Až keď začali chodiť do školy tak si osvojili aj maďarčinu. Čo je dôležité, že u nás sa nepoužívala spisovná slovenčina ale nárečie. Do nárečia sa neskoršie zamiešali aj maďarské slová. Tak vznikli zaujímavé a často humorné vety. Napríklad: „Jano, adjál a konyáknak jacsmenyát meg szlamát!“ / „Jano daj koňom jačmeň a slamu!“. Typickým javom bolo aj to, že maďarské slová „poslovenčili“ tak, že ich skloňovali a časovali ako slovenské slova! Napríklad: megtekintovaty (pozrieť), utazovaty (cestovať). V slovenskom nárečí sú aj také slová, ktoré sa celkom odlišujú od spisovnej slovenčiny, napr. špirko - pes, cesto - zákusky, geceľa - sukňa, šparhert - šporák, cipele - topánky, firhang - záclona, halušky - rezance, koč - auto, krompľe - zemiaky, hábe - šaty atď.

Vráťme sa k prácam okolo domu. Každá rodina mala okolo sálaša väčšie-menšie pozemky, na ktorých pestovala hlavne obilie a kukuricu. Pri zbere úrody si susedia alebo príbuzní navzájom pomáhali. Najťažšia a najnáročnejšia práca bola lámačka. Gazdovia sa museli ponáhľať, aby kukurica nezmokla. Každý lámač mal svoj rad a samozrejme každú jednu kukuricu musel ručne zlomiť, struhnúť a hodiť do kôpky. Tieto kôpky potom vyhádzali na voz a odviezli domov. Doma na dvore museli kukuricu ešte ošúpať (odtrhnúť šúštie). To bola ale dobrá zábava! Rodina a známi sa znovu zišli a pri práci sa zhovárali, spievali a rozprávali vtipy. Aj my deti sme si našli „prácu“. Skrývali sme sa do šúštia, alebo sme sa s ním hádzali. Po skončení zberu úrody bolo čoraz menej práce vonku. Museli len obriadiť stajne, vyčistiť chlievy, zamiesť dvor a samozrejme zakúriť do pece. V tých časoch boli tvrdé zimy. Často napadlo toľko snehu, že sálaše boli týždne izolované od sveta. V dome v teplučkej izbe pracovali usilovné ženské ruky: priadli, tkali, šili a vyšívali. K vyšívaniu dala petrolejka málo svetla, takže mnohým ženám pri tejto práci zoslabli oči.

Druhou typickou zimnou činnosťou bola zabíjačka. Skoro každý týždeň sa niekde zabíjalo. Niektoré rodiny zabíjali aj viackrát. Ľudia považovali túto prácu za veľmi dôležitú, lebo vtedy si zabezpečili stravu skoro na celý rok. Preto sa neponáhľali, pracovné pokyny robili presne. Tu o všetkom rozhodoval gazda. Pri večeri sa potom vyhodnotili jedlá, hlavne kvalita klobásy a potom sa začala zábava. U nás bolo typické, že chlapi hrali karty.

Školské roky

Takto v pokoji prešlo mojich prvých 6 rokov. Keď som zavŕšila 6 rokov, rodičia začali uvažovať o tom, do ktorej základnej školy by ma mali zapísať. Do materskej školy som nechodila, len na predškolskú prípravu do blízkej dediny Čabasabadi. Sálašské školy dávno nefungovali a keď som sa stala školopovinnou, tak ani v Čabasabadi už škola nebola. V tomto roku sa moji starí rodičia presťahovali do Békešskej Čaby k svojim rodičom, ktorí už boli starí a potrebovali pomoc. Tí bývali v Jamine. Tak sa rozhodli, že rozšíria dom, aby obidve rodiny mali dosť miesta na bývanie. My sme vtedy ešte vždy bývali na sálaši a bolo samozrejmé, že cez týždeň budem v Čabe u starých rodičoch a odtiaľ budem chodiť do školy. Vtedy si rodičia uvedomili, že by bolo dobre, keby som chodila do slovenskej základnej školy, čo malo aj tú výhodu, že škola mala aj internát, aby som nemusela každý deň dochádzať. O slovenskej škole uvažovali aj preto, lebo sa zdalo, že by som sa ľahko naučila jazyk, keďže som vyrastala v slovenskom prostredí. Neviem prečo, ale rodičia a starí rodičia hovorili so mnou vždy po maďarsky, ale medzi sebou používali slovenčinu. Keď som bola staršia, dosť veľa som porozumela, len hovoriť som nevedela. Starí rodičia mi často vravievali: „Teba by už nevedeli na pľaci (na trhu) predať“. Mali pravdu a naozaj som si ľahko osvojila slovenčinu.

V roku 1975 ma rodičia zapísali so slovenskej školy. Žila som v kolégiu a chodila som domov len na víkendy. Keď bola zima a sneh, prišli pre mňa starí rodičia a koniec týždňa som trávila u nich. V lete to bolo jednoduchšie. Družstvá organizovali autobusy, ktoré nás porozvážali domov. Samozrejme vystúpili sme na hlavnej ceste a ja som išla pešo ešte 4 kilometre, ale zvládla som to. Hoci som mala rada víkendy doma, ale veľmi skoro som si obľúbila aj kolégium. Cítila som sa tam dobre, lebo sme mávali mimo vyučovania pestrý program.

Triedy 1-4 boli v jednej budove spolu s internátom, čo bolo pre malé deti veľmi praktické. Vyššie ročníky a gymnázium boli na ulici Atilu Józsefa, kde je teraz Hudobná škola. Začiatkom 80. rokov postavili v meste nové kolégium „Iskolacentrum“, takže polovica internátu sa vyprázdnila. V roku 1983 sa aj ostatné triedy presťahovali na Ulicu Jilemnického a vtedy vznikla aj materská škola. Pedagógovia a vychovávatelia boli našimi vzormi. Naučili nás, aby sme voľný čas využívali čo najlepšie. Organizovali pre nás rôzne krúžky a každý si mohol vybrať podľa svojho záujmu.

Krúžky

Krúžok šikovných rúk: tu sme mali možnosť vyšívať, pliesť a robiť bábky. S týmito bábkami sme hrali potom divadlo a zúčastnili sme sa aj na súťaži. Vedúcou krúžku bola teta Estika Očovská, ktorej dcéra Ildika pokračovala v jej šľapajach a teraz vyučuje spev a hudbu v slovenskej základnej škole a gymnáziu. Aj ona je veľmi šikovná. Niektorí pedagógovia, ktorí ma učili, pôsobia na škole dodnes: Libuše Peštiová a Daniela Horváthová. Obidve učiteľky sa snažia, aby deti naučili čo najlepšie po slovensky. Mandolínový a citarový krúžok: Kto mal záujem o hudbu, ten sa mohol naučiť hrať na mandolíne. Škola mala vynikajúcu mandolínovú skupinu, ktorú viedol Ján Šutinský. Športový krúžok: tí, ktorých bavil šport, si mohli vybrať volejbal alebo atletiku. Tanečný krúžok: Ja som mala najradšej tento krúžok, lebo veľmi rada tancujem, ale často som musela tancovať chlapčenskú časť, lebo to vždy vyšlo tak, že bolo viac dievčat ako chlapcov. Nebránila som sa, aspoň som sa naučila používať valašku. Aj mimo krúžkov sme mali veľa možností ako stráviť voľný čas. Poobede sme často chodili po parku „Széchenyi liget“, na ihrisko a večer sme sa mohli vyblázniť v miestnostiach na hranie a v takzvanom „Dühöngő“, kde boli nakladené matrace, aby sme sa nezranili. V školskej jedálni sme pozerali televíziu a hrávali sme sa aj na dvore.

Život v škole

S láskou si spomínam na hodiny techniky, kde chlapci a dievčatá boli zvlášť. Chlapci s pánom učiteľom Jurajom Krettom robili mužské práce a my dievčatá s Helenou Hankovou sme sa oboznamovali s domácimi prácami. Pamätám sa, ako sme sa učili organizovať čajové popoludnie. Samozrejme všetko bolo originálne: čaj, pečivo a ostatné. Často sme sa zúčastňovali na rôznych súťažiach, ale samozrejme najdôležitejšie boli slovenské recitačné alebo jazykové súťaže. Veľmi som pyšná na to, že v 4. triede v celoštátnom kole čitateľskej súťaže som získala 1. miesto a ako odmenu som vyhrala dvojtýždňový tábor na Slovensku. Každoročne organizovali branné dni, kde sme súťažili a ešte aj strieľali. Pravidelne sme chodili na sídlisko skrášľovať záhradky a zbierať odpadky. Raz nás pozvala k sebe naša triedna učiteľka pani Gombošová do svojej záhrady do Telekgerendášu, kde sme piekli fantastické langoše. Táto škola mi dala veľmi veľa, čo sa týka vedomostí a zážitkov. Moja triedna veľmi chcela, aby som pokračovala vo svojom štúdiu na slovenskom gymnáziu, ale naša rodina nebola v takej finančnej situácii, aby mohla podporovať moje vysokoškolské štúdium. Tak som si vybrala odbornú strednú školu, v ktorej som po zložení maturity získala aj remeslo. Chodila som do Gymnázia Pála Vásárhelyiho. Samozrejme, že aj popri práci som študovala. Učila som sa informatiku. Potom sa mi narodila dcéra, ktorú som podľa mojich pekných spomienok zapísala tiež do slovenskej školy. Vlastne vtedy som si uvedomila, že nepoužívam slovenčinu a skoro som aj zabudla hovoriť po slovensky. Pomyslela som si, že to nemôže tak zostať. Informovala som sa a dozvedela som sa, že pani učiteľka Danka vedie kurz slovenčiny, tak som sa prihlásila a začala som sa znovu učiť jazyk. Tento krok mal veľký vplyv na moje možnosti v budúcnosti. Urobila som jazykovú skúšku stredného stupňa a potom som sa prihlásila na kurz pre vedúcu úradu, kde podmienkou bolo ovládanie jedného cudzieho jazyka. Potom som študovala na vysokej škole, kde mi takisto pomohla slovenčina. Nemusela som sa učiť cudzí jazyk a urobiť jazykovú skúšku, aby som dostala diplom. Keďže v rodine a medzi známymi používame skoro vždy len maďarčinu, už aj ja pomaly zabúdam slovenčinu, ale kedy-tedy predsa len mám možnosť, aby som sa prejavila v tomto jazyku. Môj ujo je v Čabasabadi predsedom slovenskej samosprávy. Obec má družobné mesto na Slovensku, Hradište. Už aj ja som bola s mojou mamou a s dcérou v Hradišti. Veľmi ma potešilo, keď ma niekto pochválil za dobrú výslovnosť. Vlani na klobásovom festivale v Čabe som sa už vedela znovu dohovoriť s nimi aj bez pomoci.

Podľa mňa ovládanie jedného slovanského jazyka je v našej krajine veľmi dôležité, lebo vo viacerých štátoch nám pomôže dorozumieť sa a taktiež pri hľadaní práce znamená plus. Ešte nevieme presne, kde bude dcéra študovať, ale chcem, aby popri angličtine ovládala aj slovenčinu.

Záver

Dúfam, že rozprávanie zážitkov mojej mamy o sálašskom živote bolo pre vás zaujímavé. Jeho účelom bolo poukázať na to, že aj pri nepriaznivých podmienkach sa dá krásne žiť, aj keď to nie vždy také ľahké. Po druhé som chcela presvedčiť čitateľa o tom, že nesmieme zabudnúť na svoje korene, materinský jazyk a zvyky.

Vivien Vargová

Slovenská základná škola v Békešskej Čabe

Ja a moji predkovia III.

Cena Celoštátnej slovenskej samosprávy v I. kategórii

Pripravujúca učiteľka: Mária Ištvánová

Pred 120 rokmi sa narodil Ján Závodný

Priekopník slovenskej kinematografie

Ján Závodný sa narodil pred 120 rokmi v Brezovej pod Bradlom. Do USA sa dostal v roku 1908 so strýkom. Pracoval ako stolár v dielni na výrobu klavírov a vo voľnom čase ako uvádzač v kine Casimir v Jeffersonovom parku v Chicagu. O desať rokov bol už jeho majiteľom. V roku 1920 sa Závodný stal spoluzakladateľom a akcionárom americko-slovenskej spoločnosti Tatra-film Corporation.

Zástupcovia spoločnosti, americkí Slováci Ján Závodný (produkcia), bratia Jaroslav Siakeľ (réžia) a Daniel Siakeľ (kamera) a František Horlivý (kostýmy) prišli v roku 1921 na Slovensko s cieľom nakrútiť prvý slovenský hraný nemý film Jánošík. Na Slovensku sa nakrúcalo od júna do augusta toho roku v Blatnici, v Gaderskej a Blatnickej doline, v Mošovciach a Šútove. V úlohe Jánošíka sa predstavil legendárny Teodor Pištěk. Na jeseň sa filmový štáb presunul do Prahy, kde dokrútil niekoľko interiérových scén a záverečnú scénu filmu - rozsudok nad Jánošíkom - na Kampe a pod Černínskym palácom.

Film Jánošík mal premiéru 25. novembra 1921 v Prahe, 1. decembra toho istého roku v Chicagu a 3. januára 1922 v Žiline. Na anglické titulky peniaze nezostali, preto sa film v Chicagu premietal len Slovákom. Tržby v Československu dosiahli skoro 19 miliónov korún.

Po nakrútení filmu sa filmová spoločnosť rozpadla. Slovenská verzia Jánošíka sa stratila, americká verzia sa stala majetkom Jána Závodného. Jánošík ležal zabudnutý takmer 50 rokov v jeho garáži v Chicagu. V roku 1970 ju daroval Slovenskému filmovému ústavu v Bratislave, ktorý film po zreštaurovaní historikom Ivanom Rumanovským a ozvučení hudbou Jozefa Malovca uviedol v obnovenej premiére v Bratislave v roku 1975. Zúčastnil sa na nej aj Ján Závodný, ktorý v tom čase nakrútil pre amerických krajanov dvojhodinový farebný film o Slovensku.

Prvý slovenský hraný nemý film Jánošík bol v roku 1995 zapísaný do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Slovensko sa zaradilo medzi prvých desať krajín, ktoré vyrobili dlhometrážny nemý hraný film.

Ján Závodný zomrel 18. februára 1980 v Chicagu vo veku nedožitých 90 rokov.

(slovacivosvete.sk)

Detail ako mravná hodnovernosť a morálna zodpovednosť

Nové prózy Zoltána Bárkányiho Valkána

„Slovenská literatúra v Maďarsku zaniká, lebo nevzniká.“ Táto triviálna veta sa ocitla na papieri a dotkla sa jej aj tlačiarenská čerň bezmála pred piatimi rokmi. Vystihovala skôr vývinovú tendenciu, perspektívu vývinu, ako jej súčasný stav. Provokatívny podtón vety síce vyvolal šum a šomranie v kuloároch slovenskej literatúry v Maďarsku (ak niečím takým vôbec ešte disponovala), ale vecná polemika sa nerozvinula. Ozvali sa iba dôverní znalci toho segmentu slovenskej literatúry mimo územia Slovenska: Michal Harpáň (Nový Sad) s argumentáciou za obsah citovanej vety a Peter Andruška (Nitra, Šaľa) s argumentáciou proti jej obsahu, že je predsa len predčasné vyzváňať na pohreb a chystať rekviem za slovenskou literatúrou v Maďarsku. Obe stanoviská sú akceptovateľné, lenže bez ohľadu na to slovenský literárny život v Maďarsku išiel (a ide) ďalej svojou „vyznačenou a vydláždenou“ cestou a zanecháva za sebou neklamné vývinové stopy. Čo z nich možno vydedukovať? Stačí prelistovať slovenskú periodickú tlač za a nad Dunajom a občasne vydávané knižné publikácie a zistíme, kto vlastne svojou novou tvorbou bráni zániku slovenskej literatúry v Maďarsku. Počet pravidelne publikujúcich autorov možno zrátať na prstoch jednej ruky. Pozrime sa teda bližšie na prsty tejto ruky: Je to rúči osemdesiatnik Juraj Dolnozemský (poézia), ďalej dvaja zrelí sedemdesiatnici Michal Hrivnák (próza) a Oldřich Kníchal (próza, poézia a hlavne preklady poézie z maďarčiny do slovenčiny) a ďalší dvaja nastávajúci sedemdesiatnici Alexander Kormoš (poézia a preklady poézie z maďarčiny do slovenčiny) a Zoltán Bárkányi Valkán (próza, publicistika). Takže: päť autorov s priemerným vekom 73,2 roka. Táto pätica slovenských autorov v Maďarsku už teraz dosiahla rekord, lebo prekonáva maďarský štatistický priemer života, keď muži v Maďarsku sa dožívajú v priemere niečo vyše šesťdesiat rokov. To si vyžaduje našu úctu, ale neberie právo položiť si otázku, dokedy bude táto pätica príčinlivá do takej miery, že jej bude prislúchať označenie „nositelia vývinu slovenskej literatúry v Maďarsku“? Naši muži slovenskej národnosti predsa nie sú nijakí starci na chmeli, ale aktívni tvorcovia v mladšom stareckom veku. A čo ich nasledovníci? Nástupcovia (azda okrem jediného zo „svätej“ pripeštianskej obce, daj mu, Bože, pevné zdravie!) sa strácajú v ranom šere úsvitu, takže ťažko možno odpovedať v množnom čísle. Ak sa chceme vyhnúť sebaklamu, a to sa chceme, tak to (žáryovsky povedané) nebudú „po nich iní,“ ale „po nás iný.“ Pritom nehodno ani zabudnúť, že jednotlivec sotva zastúpi (čo len národnostnú, ak vôbec taká jestvuje) literatúru ako celok.

Ani najmenej nie je naším úmyslom nadsadzovať a rozsievať pesimistické myšlienky, ale keďže stav literatúry každého národného a (v našom prípade) národnostného celku nevdojak odzrkadľuje aj stav celej spoločnosti, ku ktorej prislúcha, potom v uvedenom zmysle ide o varovný signál, ba zvoní sa na poplach, lebo slovenská literárna inteligencia v Maďarsku akosi prestáva vyrastať a dorastať. Nepochybne bezpečnejšie a istejšie sa pohybuje v maďarskom (spoločenskom, politickom aj kultúrnom) prostredí. Svedčí o tom fakt, že v poslednom období sa zjavili viacerí nádejní prekladatelia zo slovenskej literatúry do maďarčiny (Garajszki Margit, Pecsenya Péter, Tóth Annamária), ktorých maďarskí vydavatelia nemôžu obviňovať zo znalosti „žitnoostrovskej“ maďarčiny, pričom navyše prví dvaja vyšli (vychádzajú) z tunajšieho slovenského prostredia. Je to výraz postupnej a akiste nezastaviteľnej (proti nej už chýbajú sily jednostaj oslabovanej vysokoškolskej a univerzitnej slovakistike v Maďarsku najmä v tzv. bolonskom systéme výučby) maďarskej asimilácie a akulturácie. Nuž, povieme si, len aby nebolo nič horšie, keď väčšinové obyvateľstvo Maďarska vidí iba seba a keď vlastne okrem pekne sformulovaných národnostných zákonov a predpisov, ktoré majú už takmer stopäťdesiatročnú tradíciu, neberie na vedomie a prakticky na svojej koži ani nepociťuje (mimo príslušnej rozpočtovej položky) menšinu, lebo tá zasa s ňou komunikuje, akože inak, len po maďarsky. Zákon či nezákon, samosprávnosť či nesamosprávnosť, napokon výsledok nemôže byť iný, ako je. Treba ho prežiť, resp. dožiť sa ho.

Ak aj nie také isté, ale zaiste podobné myšlienky zavše mátajú aj mysle našej pätice autorov. Dokumentujú to ich sporadické publicistické a esejistické literárne prejavy, v prípade Juraja Dolnozemského, sú to priamo verše, v ktorých hovorí o tom, že v Maďarsku sa materinský slovenský jazyk sťahuje do cintorínov. Má pravdu, navyše aj v tom, že najúčinnejšou protizbraňou môže byť iba vlastná tvorba a publikačná aktivita. V tomto zmysle v prekladovej tvorbe udáva tón Oldřich Kníchal, ktorý v plynulých rokoch toho naprekladal z modernej maďarskej lyriky za celú rozsiahlu antológiu, čo si však na Slovensku nik okrem Petra Andrušku nevšimol. V próze nepochybné prvenstvo náleží Zoltánovi Bárkányimu Valkánovi. Po knižnom súbore Vianoce tetky Karovej (Budapešť 2009), ktorý obsahuje 23 fiktívnych prozaických textov a 6 príspevkov žánru vecnej literatúry poväčšine na rozhraní umeleckej reportáže, v rozpätí polroka zaradom uverejnil na stránkach Ľudových novín ďalšie štyri kratšie-dlhšie poviedky: Dve smeny (č. 49/2009), Delírium (č. 11/2010), Balada o maliarovi (č. 23/2010) a Zaistenie (č. 30/2010). Z novopublikovanej štvorice textov baladická próza o tajuplnom maliarovi sa jednoznačne priraďuje k najlepším číslam knižného súboru. Pre nášho autora udalosť (dej) sa zakaždým stáva fikciou už vo chvíli, keď sa udial, keď je dej zavŕšený. V literárnej fikcii potom ožíva prostredníctvom (neraz symbolického) detailu a realistickej (nie opisnej) drobnokresby. Pritom pod realizmom v jeho chápaní netreba vnímať nejakú faktografickú vecnosť, ktorú, pravdaže, ani fikcia nadobro nevylučuje, ale predovšetkým a najmä mravnú hodnovernosť a morálnu zodpovednosť. Tento postup zároveň vymedzuje výsostné poslanie umenia (vrátane literatúry) v tom, že nepredstiera, a hoci sa nevyhýba zámlkám, nezamlčuje, neklame, je pravdivé. Bárkányiho próza má teda korene nielen v slovenskej realistickej spisbe, napríklad v textoch obľúbeného Jozefa Gregora-Tajovského (Mamka Pôstková ako istý predobraz tetky Karovej a nepomenovanej starkej z poviedky Balada o starkej), ale má veľmi blízko aj ku krédu Antona Pavloviča Čechova: „Umenie je osobité tým, že v ňom nemožno klamať.“ Ak však pôvodnosť Zoltána Bárkányiho Valkána nie je v inovácii prozaického tvaru a narácie, treba ju vidieť v zavše navonok až zdanlivo zanedbateľných detailoch, drobnostiach a podrobnostiach, ale potom mu asi nebude ani taký vzdialený francúzsky majster krátkeho prozaického tvaru Guy de Maupassant a nemôže mu byť cudzí ani jeho známy výrok: „Veľdiela boli napísané o bezvýznamných podrobnostiach, o obyčajných veciach.“

Najnovšie časopisecky uverejnené prózy (okrem vyznačenej Balady o maliarovi) nie sú lokalizované do Barkányiho nostalgického (čo bolo, naozaj bolo!) podpilíšskeho sveta, ale tematizuje ich v súčasnom, bližšie neurčenom mieste. Jadro knižného súboru (poviedky Pivnica, Vianoce tetky Karovej, Balada o starkej) umiestňuje do rodného kraja pod Pilíšom (Kestúc). Je to zakaždým zažitý a prežitý svet, z ktorého sa nedá vykoreniť ani sám autor, ani jeho postavy (napríklad Ján Trpilek starší v poviedke Balkón). V tomto svete do ľudského života zdanlivo nezasahujú záchvevy spoločenského (politického) života, a ak áno, tak naozaj iba z času na čas. Každý moment tohto života však súvisí s mnohými faktmi bezprostredného okolitého (prírodného) sveta. Keď sa Bárkányiho postavy (v duchu, nie priamo slovami) zamýšľajú nad životom, uvažujú obdobne ako Dmitrij Dmitrič Gurov z Čechovovej poviedky Dáma so psíčkom, že „všetko je v podstate krásne, všetko okrem toho, načo myslíme a čo robíme, keď zabúdame na vyššie ciele a na svoju ľudskú dôstojnosť.“ Barkányiho postavy ľudskú dôstojnosť však nestrácajú ani v posledných, záverečných chvíľach života.

Nezvyčajne úprimný je štylizovaný denník autorovho života Päťdesiat rokov (Zlomky zo zápisníka) od 4. apríla 1941 do 1. januára 1992. Etickú kategóriu úprimnosti a nezamlčovania zvýrazňuje nefalšovaná, nepredstieraná irónia, až sebairónia, čím sa tento text zaraďuje medzi pozoruhodné literárne výpovede o vymedzenej dobe a mieste v ňom z pera slovenských autorov. Autor by zaprel sám seba, keby toto obdobie vyčiarkol zo svojho života.

Peter Andruška v stati O žánrovej a tematickej mnohostrannosti prózy Zoltána Bárkányiho Valkána výstižne postrehol, že náš autor presunul ťažisko súčasnej slovenskej prózy v Maďarsku do pilíšskeho regiónu. Pravda, obdobne to urobil v najnovších prózach (Na predmestí, Na pravom brehu Dunaja) aj Michal Hrivnák, ale so zložitejším veľkomestským prostredím Budapešti. Takto sa zo slovenskej prózy v Maďarsku vytratila jej dominancia: Dolná zem.

V cykle šiestich publicistických textov Z úcty k rodnému Kestúcu vecné reálie a fakty celkom pochopiteľne a zákonite majú inú funkciu ako vo fiktívnych prózach. Možno povedať, že sú podpivničením prvej dvojtretinovej časti knihy. Podčiarkujú, že autorove fiktívne abstrakcie detailov neboli nijako náhodné. Len tak na okraj však hodno podotknúť, že jazyk týchto vecných textov, napr. vo Výmene obyvateľstva v Kestúci v rokoch 1946-48, je štylisticky menej čistý a vybrúsený ako v žánroch autorovej umeleckej prózy.

Slovenská kritika prijala tretiu knihu próz Zoltána Bárkányiho Valkána napospol empaticky, takmer bez výhrad, hoci v slovenskej krátkej próze inak dominujú zväčša prvky postmoderny. Najnovšie prózy Zoltána Bárkányiho Valkána vznikli mimo tohto hlavného slovenského vývinového prúdu. Na veci to nič nemení. Avšak podľa známej povrávky v Maďarsku pravda platí, ak je vyslovená tri razy: po prvý a druhý raz ju vyslovili (v abecednom poradí) Andrej Červenák a Peter Andruška a po tretí raz (z konca abecedy).

Karol Wlachovský

Z tvorby Zoltána B. Valkána:

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=8390&Itemid=34

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=7992&Itemid=63

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=7638&Itemid=63

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=7453&Itemid=63

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=7148&Itemid=63

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=6809&Itemid=63

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=6755&Itemid=63

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=6545&Itemid=63

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=6053&Itemid=63

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=5625&Itemid=63

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=5575&Itemid=63

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=4874&Itemid=63

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=4388&Itemid=63

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=3162&Itemid=63

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=1676&Itemid=63

http://www.luno.hu/index.php?option=com_content&task=view&id=1316&Itemid=63

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
................................................................................................................................................

		Jún 2025

Po	Ut	St	Št	Pi	So	Ne
26	27	28	29	30	31	1
2	3	4	5	6 Súbeh VPN ZSM Poznaj svoje korene – Škola v prírode na Slovensku 2025	7	8
9	10 Výzva Verejnoprospešnej nadácie ZSM na predkladanie žiadostí o podporu	11	12	13	14	15
16	17	18	19 Súbeh na spoluorganizovanie slovenskej kultúrnej činnosti	20	21	22
23 Výzva na prihlásenie do Budapeštianskeho slovenského odborného kolégia na akademický rok 2025/2026	24	25	26	27	28	29
30 Cena Samuela Tešedíka 2025 Výlet spojený s účasťou na medzinárodnom folklórnom festivale v Rijeke	1	2	3	4	5	6

ludove@luno.hu
Tel.: (+36 1) 878 1431
Fax: (+36 1) 878 1432

Poštová adresa: 1558 Budapest, Pf. 199

RSS Facebook E-mail

luno.hu

OnLine LuNo Portál | Ľudové noviny
Portál Slovákov v Maďarsku
Az Országos Szlovák Önkormányzat által alapított lap
Ľudové noviny –
týždenník Slovákov v Maďarsku
(ISSN 0456-829X)
Főszerkesztő neve: Fábián Éva

Školy

Samosprávy

Odporúčame

E-mail: ludove@luno.hu
Adresa/Cím: 1135 Budapest,
Csata utca 17. 1/9
Poštová adresa:
1558 Budapest, Pf. 199
Telefón: (+36 1) 878 1431
Tel./ Fax: (+36 1) 878 1432
Vydavateľ/Kiadó: SlovakUm Nonprofit Közhasznú Kft.

red blue brown green gray pink

Žiadne ťahanie za jeden povraz

Na večné časy a nikdy inak?

Paľo Žibrita

Mikuláš Dzurinda:

Vo vzťahoch SR-MR treba pozerať dopredu

(SITA-l)

Vláda SR vymenila svojich šéfov

v slovensko-maďarských komisiách

(tasr-l)

Pokuty nebudú

(t-l)

Tajomstvo úspechu výchovy spočíva v úcte žiakov

Otváracia slávnosť v sarvašskej slovenskej škole

(csl)

Santovské motívy a motivácie

Maľby Bélu Borbélya

(csl)

X. Komlóšske dni so slovenskou gastronómiou

Andrea Szabová Mataiszová

XI. Paprikový festival vo Veľkom Bánhedeši

Subjektívne cez okuliare lokálpatriotky

Jolana Pepová (br)

predsedníčka Spolku na zachovávanie

slovenských tradícií vo Veľkom Bánhedeši

Desiate Svetové stretnutie Elekčanov

Margita Ficzereová Baloghová (cs)

Viacstoročné styky medzi Brezovčanmi a Berínčanmi

I. Očovská

Návštevy Čabanov na Slovensku

Ildika Očovská

Kóšpallag

Obecný deň v znamení desaťročnej spolupráce

(o-ef)

Súbeh maďarského parlamentu

Spolužitie kultúr vo fotografii

Súbeh

Osvetová činnosť

(ef)

Haluškový festival vo Veňarci

Leto s božím slovom

Tábor pre najmenších

Cyklistický tábor pre mládež v Šámšonháze

Veterná ruža v Sarvaši

Atila Spišák (br)

farár ev. cirkevného zboru v Slovenskom Komlóši

Bohatý slovenský program na Šáranských dňoch

Divadlo, výstava, tanečníci, speváci a „ríteše“

Csaba Lampert

Spevácky zbor Ozvena v Šáre

Stanislav Brtoš

Cirkevné sviatky v septembri

Povýšenie svätého kríža - 14. september

Stanislav Brtoš

Čitatelia nám píšu

Peter Hanušniak, Diakovce

Zo súťažných prác Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku

Sálašská romantika

Sálašská romantika

Školské roky

Krúžky

Život v škole

Záver

Vivien Vargová

Slovenská základná škola v Békešskej Čabe

Ja a moji predkovia III.

Cena Celoštátnej slovenskej samosprávy v I. kategórii

Pripravujúca učiteľka: Mária Ištvánová

Pred 120 rokmi sa narodil Ján Závodný

Priekopník slovenskej kinematografie

(slovacivosvete.sk)

Detail ako mravná hodnovernosť a morálna zodpovednosť

Nové prózy Zoltána Bárkányiho Valkána

Karol Wlachovský

Z tvorby Zoltána B. Valkána:

Mapa Slovenská Budapešť

Oznamy

Oplatí sa nás predplatiť

Redakcia | Kontakt

Rozhlas | Televízia

Facebook