Skončila sa nominácia do slovenských samospráv

Voľby do slovenských menšinových samospráv sa môžu uskutočniť v 122 lokalitách, kde nominačné organizácie navrhli do samospráv minimálne štyroch kandidátov. Po uzavretí voličských zoznamov (179 lokalít) boli voľby do menšinových samospráv vypísané v 126 obciach a mestách (na toľkých miestach sa do voličských zoznamov prihlásilo minimálne 30 osôb). Nenašla sa však nominačná organizácia, ktorá by bola podporila kandidátov v obciach Martonyi, Szendrő, Szendőlád a Szinpetri (Boršodsko-Abovsko-Zemplínska župa), kde Slováci nežijú. Po 294 kandidátov navrhla koalícia Zväzu Slovákov v Maďarsku, Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov a Organizácie dolnozemských Slovákov (ZSM-ZRKSPS-ODS) a Únia slovenských organizácií v Maďarsku (Únia). 50 kandidátov nominoval Klub slovenských dôchodcov v Budapešti a Slovenský spevácky zbor Ozvena, kým 11 kandidátov navrhli tri miestne organizácie.

V Báčsko-Kiškunskej župe sa uskutočnia voľby do slovenských samospráv v troch lokalitách. V Dunaeďháze nominovala kandidátov koalícia ZSM-ZRKSPS-ODS, v Malom Kereši a v Miške Únia.

Vo väčšine lokalít Békešskej župy, kde sa uskutočnia voľby v 19 obciach a mestách, navrhla kandidátov (spolu 74) Únia. Výnimkou sú mesto Békeš, kde miestny Spolok Slovákov v Békeši nominoval spolu s koalíciou ZSM-ZRKSPS-ODS, ďalej Čabačud, Gerendáš a Irminčok, kde navrhla kandidátov tiež táto koalícia a Kardoš, kde popri troch kandidátoch Únie jeden kandidát ide do volieb vo farbách koalície Zväzu.

V Boršodskej župe budú voľby v 13 lokalitách a na nominovaní sa podieľali obe veľké zoskupenia. Koalícia ZSM-ZRKSPS-ODS má v štyroch obciach 20 kandidátov, kým Únia v deviatich lokalitách 42 kandidátov.

V Budapešti sa voľby uskutočnia v 14 obvodoch, kde navrhli nominačné organizácie 84 kandidátov. Pred štyrmi rokmi sa na nominovaní budúcich členov obvodných slovenských samospráv podieľali tri spoločenské organizácie, Folklórny spolok Lipa, Klub slovenských dôchodcov a Slovenský spevácky zbor Ozvena. V tomto roku sa spolok Lipa neprihlásil za nominačnú organizáciu. Klub slovenských dôchodcov (KSD) a Slovenský spevácky zbor Ozvena navrhli v Budapešti 47 kandidátov a ďalších troch v Slovenskom Komlóši. Do nominovania kandidátov do obvodných slovenských samospráv sa vo viacerých obvodoch zapojila Únia (36 kandidátov).

Jedinou nominačnou organizáciou v Čongrádskej župe, kde sa uskutočnia voľby do slovenských samospráv na troch miestach, je Únia (15 kandidátov).

Vo Fejérskej župe sa o priazeň voličov v Černi uchádzajú 5 kandidáti Únie, kým v Stoličnom Belehrade je nominačnou organizáciou Kruh Fatra.

V Komárňanskej župe má Únia jediného kandidáta (Kestúc), ostatných členov všetkých desiatich slovenských samospráv zvolia voliči spomedzi 50 kandidátov koalície ZSM-ZRKSPS-ODS.

V Novohradskej župe budú voľby do slovenských samospráv v 23 lokalitách, do ktorých navrhli nominačné organizácie 129 kandidátov. Vo väčšine lokalít je jedinou nominačnou organizáciou koalícia ZSM-ZRKSPS-ODS, ktorá má v tejto župe 121 kandidátov. Výnimkou sú Lucina a Šámšonház, kde navrhla 8 kandidátov Únia.

Najviac, 30 slovenských samospráv, budú v októbrových voľbách voliť v Peštianskej župe. Únia nominovala do 20 samospráv 93 kandidátov. Vo väčšine lokalít je Únia jedinou nominačnou organizáciou, výnimkou je Budaörš, kde navrhla kandidátov spoločne s miestnym Slovensko-maďarským spolkom, Čobánka a Santov, kde navrhla jedného, resp. dvoch a Ďurka, kde nominovala 4 kandidátov. Nominačnou organizáciou v 13 lokalitách je koalícia ZSM-ZRKSPS-ODS, ktorá navrhla 63 kandidátov.

Zaujímavé je mesto Níreďháza v Sabolčskej župe. V tejto župe sa uskutočnia voľby do slovenskej samosprávy iba v župnom meste, pričom sa našli dve organizácie, ktoré navrhli spolu 7 kandidátov. Popri Tirpáckom kultúrnom spolku Níršég, ktorý vystupoval v úlohe nominačnej organizácie aj pred štyrmi rokmi, idú do volieb aj 4 kandidáti Spolku za dôchodcov záhradného mestečka (Kertvárosi Nyugdíjasokért Egyesület).

Vo Vesprémskej župe sa uskutočnia voľby slovenských samospráv v dvoch slovenských lokalitách, v Jášči a Capári. Nominačnou organizáciou v oboch obciach je Únia, ktorá navrhla 10 kandidátov.

A. Račková

Diskusný deň o menšinách v Novohrade

Samospráva Novohradskej župy usporiadala začiatkom septembra v poradí tretí diskusný deň o menšinách. Ako povedal na úvod hlavný župný notár László Barta, na fórum sa rozhodli pozvať čo najširší okruh zainteresovaných - vedúcich župných menšinových samospráv, župných inštitúcií a predstaviteľov štátnej správy.

„V posledných rokoch sme zaviedli tradíciu, že predsedovia župných menšinových samospráv nás stručne uvedú do ich problematiky. V tomto budeme pokračovať aj dnes,“ povedal na úvod L. Barta. Konštatoval, že aj keď v župe sa zvyšuje počet menšinových samospráv, ešte stále sú tu prítomné iba tri minority: vo veľkej väčšine rómska a slovenská a v dvoch osadách nemecká. Zmienil sa aj o tom, že nastolené problémy mienia riešiť na župnej úrovni čo najskôr, avšak väčšina z nich si vyžaduje novelu právneho zázemia a teda širšiu spoločenskú spoluprácu. Pripomenul, že práva národností sú v Maďarsku zakotvené aj v ústave. „Od roku 2007 sme zaviedli cenu Za novohradské národnosti. Myslím si, že v rámci svojich možností sa Valné zhromaždenie Novohradskej župy usilovalo urobiť niečo vo váš prospech,“ dokončil svoj prejav L. Barta.

Prítomným sa prihovoril aj podpredseda VZ Péter Kriston, ktorý nastolil niektoré problémy. Zmienil sa o tom, že podľa neho nie na každej úrovni sa pracuje v patričnej kompetencii. Veľmi ohraničené sú fondy a možnosti župnej samosprávy.

O činnosti župnej slovenskej samosprávy sa zmienila jej predsedníčka Katarína Plevová. „Keďže najdôležitejšie je zachovanie materinského jazyka, rozhodli sme sa preskúmať stav nášho školstva. Pripravili sme dotazník, ktorý po jeho vyhodnotení už nebol aktuálny, nakoľko niektoré školy sa museli pridružiť k regionálnym inštitúciám. Prerobili sme svoju koncepciu, ktorú v týchto dňoch odovzdáme predsedovi VZ Zsoltovi Becsovi a veríme, že sa stane súčasťou župnej koncepcie pre školské záležitosti,“ povedala K. Plevová, ktorá informovala prítomných o aktivitách ich 9-členného zboru.

Na to, aby výučba materinského jazyka bola na úrovni, je potrebné poskytnúť učiteľom možnosť vymieňať si skúsenosti a doplňovať si vzdelanie o najnovšie poznatky. Slovenská samospráva usporiada pre nich dve doškoľovania na Slovensku a jedno v MR. „Naši učitelia pripravujú deti na recitačné a spevácke súťaže, sprevádzajú ich do Školy v prírode, ktorú organizačne zabezpečuje Zväz Slovákov v Maďarsku (ZSM). Pre našich učiteľov sme založili cenu, ktorú sme prvýkrát udelili minulý rok. Pre deti sme organizovali župný deň, na ktorom sa zrodili nové priateľstvá,“ povedala K. Plevová. Nositeľmi zárodku slovenského kultúrneho života sú podľa nej kluby a pobočky ZSM, ktoré pôsobia v obciach a ktoré podporujú miestne folklórne skupiny. Informovala o tom, že rozbehli webovú stránku, na ktorej informujú o slovenských dianiach v Novohrade a Heveši, nakoľko majú dobré kontakty s dvomi slovenskými samosprávami z tejto župy. Predsedníčka župnej slovenskej samosprávy sa však zmienila aj o negatívach. Za nevhodný považuje diferencovaný systém podpôr, ktorý, podľa nej, viaceré samosprávy zneužívajú a pripisujú si aktivity, ktoré nevykonali.

„Najväčšiu podporu dostávame od ZSM: nielen formou súbehov, ale aj morálnu,“ poznamenala K. Plevová a hovorila o dobrých kontaktoch, ktoré udržiavajú s Organizáciou a regionálnym strediskom novohradsko-hevešských Slovákov vo Veňarci a so Slovenskou samosprávou Komárňansko-Ostrihomskej župy, s ktorou usporiadali aj spoločné doškoľovanie pedagógov. „Hoci máme päť členov vo VZ CSS, nemáme s CSS najlepšie kontakty,“ priznala sa a pripomenula, že nemajú najlepšie styky ani s rómskou župnou samosprávou. Zároveň navrhla, že by sa mali dohodnúť na spoločnom zasadnutí oboch župných zborov.

Pripomenula, že župné menšinové samosprávy nemali predchodcu, samé si vytvorili nové tradície a z ničoho vybudovali svoj systém. Zároveň sa poďakovala župnému VZ za záujem o problémy menšín formou diskusného dňa. Nič podobné neusporadúvajú v iných župách, ani na celoštátnej úrovni. Záverom svojho prejavu sa rozlúčila s prítomnými a oznámila, že v budúcnosti chce pokračovať v práci na miestnej úrovni.

Hlavný notár Novohradskej župy informoval o tom, že základom dobrej spolupráce môže byť fakt, že hneď po založení menšinových zborov podpísali zmluvu o spolupráci, v ktorej zakotvili práva a povinnosti obidvoch strán a ktorou sa môžu riadiť

Predseda Slovenskej samosprávy v Šalgótarjáne a poslanec župnej samosprávy Ferdinand Egyed pripomenul, že Slováci v MR nie sú v najlepšom stave: v porovnaní s rokom 2006 je o tritisíc menej registrovaných voličov, asimilácia sa zrýchlila. „Po ôsmich rokoch osvojovania si slovenčiny v základnej škole sa deti vedia maximálne poďakovať. O dvadsať rokov možno už nikto nebude vedieť na úrovni po slovensky. Dúfam, že aj v novom cykle budú župné menšinové samosprávy, ale tie už budú potrebovať slovenského referenta,“ povedal F. Egyed a poznamenal, že vítajú zbližovanie sa Novohradskej župy a Banskobystrického kraja, ale žiadal vedenie župy, aby počas rokovaní nezabudlo na tu žijúce národnosti. „V našich školách máme zastarané metódy a zastarané pomôcky. Zo Slovenska by nám mohli pomôcť obnoviť ich,“ povedal F. Egyed.

Starostka Šámšonházu Gyöngyi Bajnoková Képešová sa priznala, že odkedy je ich škôlka v školskom združení, má obec oveľa menej výdavkov, ale výučba slovenského jazyka sa zachovala. Oni teda získali pričlenením sa k väčšej škôlke.

Prítomným sa prihovorila aj predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková. Zmienila sa o tom, že ostatné župné menšinové zbory si vzali príklad od novohradských kolegov pri vytváraní svojich kompetencií. V Novohrade je 23 malých osád, ktorých prednosťou je ich súdržnosť. Zmienila sa aj o tom, že málo sa hovorí o občianskej sfére, hoci bez nej by sa ťažko zaobišli členovia samospráv. Spoločenské organizácie sú v zlej situácií, sú odsunuté do úzadia. Radikálne zmeny by boli potrebné v štátnom financovaní. Ako pracovníčka Župnej knižnice B. Balassiho hovorila o tom, že nie je bázová knižnica, kde by boli slovenské knihy. „Staré knihy sú aj na dedinách. Potrebovali by sme nové knihy, ktoré by zaujímali súčasnú mládež. V tomto by tiež mohla pomôcť Banská Bystrica,“ povedala.

Poslanec VZ, pôvodom Slovák Gyula Czene odporúčal zavedenie vyučovania slovenského jazyka pre dospelých. Dôchodca, bývalý riaditeľ školy z Kirti Jozef Budai sa poďakoval za to, že mohol byť čestným predsedom župnej samosprávy a upozornil na absenciu pedagógov.

O problémoch Rómov informoval prítomných predseda rómskej župnej samosprávy Árpád Csikós.

(ef)

Prezident Pál Schmitt dúfa v lepšie vzťahy so Slovenskom

Nádej na zlepšenie slovensko-maďarských vzťahov vyjadril 7. septembra vo Viedni prezident MR Pál Schmitt, ktorý absolvoval v Rakúsku svoju prvú oficiálnu zahraničnú pracovnú cestu. Schmitt v reakcii na novinársku otázku povedal, že voči novele zákona o uľahčení udeľovania maďarského občianstva zahraničným Maďarom vznieslo námietky iba Slovensko.

Súčasný slovenský zákon o občianstve, podľa ktorého by osoba, ktorá by prijala iné občianstvo, stratila slovenské, podľa Schmitta protirečí medzinárodnému právu. Vyjadril nádej, že situácia v slovensko-maďarských vzťahoch sa časom zlepší a pripomenul, že sa chystá na oficiálnu návštevu Slovenska. Prezidenta Pála Schmitta vo Viedni prijal jeho rakúsky politický partner Heinz Fischer. Najvyšší maďarský predstaviteľ informoval hostiteľa o snahách maďarskej zahraničnej politiky, o cieľoch pripravovaného maďarského predsedníctva v Európskej únii v prvom polroku 2011 a o politike novej maďarskej vlády. Schmitt otvoril aj otázku problematiky rakúskej spaľovne v Heiligenkreuzi, ktorá je neďaleko maďarských hraníc. „Maďarsko viaže k Rakúsku najistejší a najdôležitejší historický vzťah,” povedal prezident MR a dodal, že spolupráca týchto krajín je príkladná. Schmitt zdôraznil, že Maďarsko má záujem na užšej spolupráci regiónu. Popri krajinách Višegrádskej štvorky označil Rakúsko za určujúceho partnera Maďarska. Dodal, že pre jeho krajinu je dôležitá Dunajská stratégia, v rámci ktorej by sa vyplatilo Rakúsku a Maďarsku prerokovať svoje postoje. Prezidenti podčiarkli skutočnosť, že ich prvé zahraničné cesty už tradične vedú práve do Maďarska a Rakúska. Rakúsky prezident ocenil otvorenosť rokovaní so svojím maďarským partnerom. Potvrdil, že Rakúsko má záujem spolupracovať s Maďarskom v každej oblasti a podporí všetky ciele maďarského predsedníctva v EÚ. Prezident vyzdvihol otázku rozširovania únie. „Medzi našimi krajinami je úplná zhoda,” zdôraznil H. Fischer. P. Schmitt sa vo Viedni stretol aj s predsedníčkou dolnej komory rakúskeho parlamentu Barbarou Prammerovou a diskutoval s predstaviteľmi organizácií Maďarov žijúcich v Rakúsku.

(tasr-l)

Zahraničné výbory zasadnú 30. septembra

Zahraničné výbory slovenského a maďarského parlamentu uskutočnia 30. septembra spoločnú schôdzu v Bratislave. Informoval o tom na zasadnutí parlamentného výboru pre zahraničné záležitosti a Maďarov žijúcich za hranicami predseda výboru Mihály Balla. Balla povedal, že k dohode o termíne a mieste konania schôdzky došlo po dlhých vyjednávaniach so slovenskou stranou. Zároveň pripomenul, že spoločná schôdza výborov sa konala naposledy vlani v Ostrihome. Účastníci vtedy skonštatovali, že základnú medzištátnu slovensko-maďarskú zmluvu nie je potrebné upravovať, ale treba aplikovať jej obsah. Zhodli sa tiež v tom, že sú nutné pravidelné schôdzky - najmenej raz až dvakrát ročne, a okrem toho i v prípade, ak si to želá ktorákoľvek strana.

(t-l)

Maďarsko bude riešiť dvojaké občianstvo bilaterálne

Maďarsko bude riešiť kontroverzný zákon o dvojakom občianstve výlučne na bilaterálnej úrovni so Slovenskom. „Nepotrebujeme pomoc a sprostredkovanie tretej strany,” odpovedal maďarský minister zahraničia na otázku novinárov, týkajúcej sa vyjadrenia slovenskej premiérky. Iveta Radičová vyzvala Maďarsko, aby zákon o dvojakom občianstve zladilo s normami Medzinárodného súdneho dvora. Minister János Martonyi potvrdil, že politiku Budapešti voči zahraničným Maďarom koordinuje premiér Viktor Orbán a už nie je v kompetencii ministerstva zahraničia. Martonyi nepovedal, či to víta, alebo ľutuje, no pochválil vzťahy s Rumunskom, v ktorom tak ako na Slovensku žije početná maďarská menšina. „Vzťahy neboli celé desaťročia také dobré ako teraz,” povedal. Martonyi tiež prezentoval program maďarského predsedníctva EÚ, ktoré sa začína v januári 2011. Ako povedal, 13 z 15 neformálnych zasadnutí Rady EÚ sa bude konať v zrenovovanom zámku Gödöllő neďaleko Budapešti, v jednom z obľúbených zámkov cisárovnej Alžbety (Sisi), manželky Františka Jozefa I. Podľa Martonyiho to symbolizuje „obnovenie stredoeurópskeho myslenia a stredoeurópskej kultúry”. Maďarsko a Rakúsko majú v zahraničí 6 spoločných schengenských zastupiteľstiev a 5 spoločných miest na vydávanie víz. Ďalšie sú aj z úsporných dôvodov v pláne.

(s-t-l)

V. Orbán: Budujeme morálny systém národnej spolupráce

Zákony prijaté v prvých sto dňoch vládnutia majú za cieľ položiť základy úspechov nadchádzajúcich mesiacov. Povedal to v rámci hodnotenia prvých 100 dní svojej vlády premiér MR Viktor Orbán, ktorý prisľúbil Maďarom vybudovanie „nového morálneho systému”.

„Budujeme politický, hospodársky a morálny systém národnej spolupráce,” vyhlásil 7. septembra predseda vlády na pôde Gymnázia sv. Imricha v Budapešti pred pozvanými hosťami. Prvých 100 dní podľa jeho slov stačilo na to, aby vláda položila základy nového a silného Maďarska. Orbán opäť vo svojom prejave spomínal revolúcie. „Vieme, aké to je, keď o našom osude rozhoduje niekoľko dní. V roku 1956 bola ozbrojená revolúcia, v roku 1989 ústavná revolúcia a od roku 2010 vieme aj to, aká je dvojtretinová revolúcia,” konštatoval Orbán na margo dvojtretinového víťazstva Fideszu - Maďarského občianskeho zväzu, ktorý do volieb išiel v spoločnom bloku s Kresťanskodemokratickou ľudovou stranou (KDNP). Premiér poukázal na to, že vláda prijala a predložila parlamentu za 100 dní 55 zákonov. Vymenoval najdôležitejšie návrhy zákonov vládnych strán - z nich vyzdvihol zákony týkajúce sa zavedenia bankovej dane a maximalizovania miezd v štátnej sfére, a podčiarkol aj priebeh rokovaní s Medzinárodným menovým fondom. Zopakoval svoj názor, podľa ktorého vo svete nešlo o zvyčajnú hospodársku krízu, ale o to, že západný svet žil v domnienke, že trh vyrieši všetko a že svetové hospodárstvo je možné vybudovať aj na špekuláciách. Na margo krízy Orbán ešte dodal, že mať nádej v utópiách je možné iba dočasne. „Realita si skôr či neskôr nájde svoje miesto,” povedal s tým, že vytriezvenie a postavenie sa na nohy je vždy deprimujúcou úlohou. Premiér tiež zopakoval, že Maďarsko stojí pred veľmi ťažkými úlohami a že možné riešenia existujúcich problémov sa hľadajú ťažko. V. Orbán sa venoval viac hodnoteniu uplynulého obdobia a o ďalších plánoch vlády hovoril iba všeobecne, bez bližších detailov.

(tasr-l)

Oslavy štátneho sviatku SR v Budapešti a Békešskej Čabe

1. september je v našej materskej krajine štátnym sviatkom. Deň Ústavy Slovenskej republiky a Deň ozbrojených síl si každoročne pripomínajú aj recepciou na zastupiteľských úradoch v Budapešti a Békešskej Čabe. Na pozvanie veľvyslanca SR v Budapešti Petra Weissa a pridelenca obrany SR plukovníka Gejzu Videczkého sa v záhrade veľvyslanectva zišli poprední predstavitelia maďarského politického a kultúrneho života a diplomatického zboru. Medzi pozvanými hosťami boli aj predstavitelia slovenského verejného života v Maďarsku, vedúci slovenských samospráv, spolkov a inštitúcií z celej krajiny.

V Békešskej Čabe si v priestoroch Hotela Fiume na pozvanie generálneho konzula SR Štefana Daňa pripomenuli Deň ústavy SR predstavitelia politického a spoločenského života Békešskej župy, mesta Békešská Čaba a mnohí zástupcovia slovenského verejného života z Dolnej zeme. Súčasťou osláv štátneho sviatku SR v tomto dolnozemskom meste bol aj koncert Komorného orchestra Štátnej filharmónie v Košiciach Musica Cassovia.

Na (večný) odpočinok

Úsmevné epitafy G. Papučka knižne

V bratislavskom vydavateľstve Post Scriptum v týchto dňoch uzrela svetlo sveta najnovšia knižná publikácia jedného z našich najznámejších a najvýznamnejších literátov. V poradí dvanásta zbierka básní Gregora Papučka s veľavravným podtitulkom „na (večný) odpočinok“ sa volá Úsmevné epitafy. Vydanie knihy podporil Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, jej zodpovedným redaktorom je PhDr. Pavol Stano, ilustrácie pripravila Radovana Mihalovičová, a o vkusnú grafickú úpravu sa postaral Lukáš Pompa. Publikácia, ktorá má 96 strán, vyšla z tlačiarenskej dielne knihárstva Georg v Žiline.

Autora humorne ladených epitafov, časť ktorých sme uverejnili už aj na stránkach Ľudových novín, našim čitateľom nemusíme zvlášť predstavovať. Gregor Papuček si síce získal dobré meno aj ako publicista, bádateľ histórie a zberateľ ľudovej slovesnosti, pre väčšinu z nás však zostáva najmä „živým svedomím našej národnosti“ a básnikom, ktorý nás neustále upozorňuje na to, že bez jazyka niet národnosti, že opovrhujeme pokladom zdedeným od svojich predkov, lebo nedokážeme zabrániť tomu, aby naše slová umierali. No a keď sme už pri tom odumieraní, naozaj by sa mohlo doňho vniesť oveľa viac života. Pritom prečo by sme nemohli nielen ten náš všakový živôtik, ale aj svoju (individuálnu či kolektívnu) smrť brať trochu menej vážne. Mottom novej knižky G. Papučka by teda mohol byť aj známy zvrat režisérov veľkých dramatických diel: „Viac života do toho umierania!“

Autor doslovu novej knižky Úsmevné epitafy Viliam Jablonický poukazuje na to, že G. Papuček má už síce vyše sedemdesiat rokov, no tematický i žánrový rozsah jeho tvorby je naďalej pestrý. Opäť nás presvedčil, že dokáže písať o vážnych veciach s nadhľadom. „Prejavuje sa ako vážny, ale vie byť aj rozšafný, odľahčený, ba úsmevný. Týmito črtami oplýva aj jeho nová zbierka drobných básnických útvarov, kde nie nepodstatnú úlohu hrá ich tvar. Autor sa naozaj pohral, šarmantne a s nadhľadom, s rozličnými životnými situáciami, ktoré končia ľudským koncom. Aj „príbehy“ tohto druhu, pokiaľ si zachovajú úroveň, vtipnú účelnú pointu, či brisknosť jazyka, môžu oblažiť i obohatiť čitateľa, vyvolať ten povestný pozitívno-láskavý smiech cez slzy. Hovoriť o veľkých témach s úsmevom, ale dôstojne, nedokáže každý. G. Papučkovi sa to podarilo bravúrne!“ - píše V. Jablonický.

I. Fuhl

Nestrieľajte, sú tu ľudia!

Po skončení dovolenky som sa cestou do Maďarska zastavil v Komárne. Na moje rodné mesto nedám dopustiť! Viažu ma k nemu pekné spomienky na detstvo a školské roky. Každá ulička sa mi ešte stále prihovára, mám tu priateľov z ulice, aj bývalých spolužiakov. S jedným z nich sme si sadli na terasu kaviarničky v centre mesta a o chvíľu si k nám prisadli ďalší dvaja bývalí spolužiaci. To sa mi môže stať iba v Komárne. Neprešlo veľa času, keď sa k nám priblížila krívajúca postava. Zo športovo oblečeného mladého muža s maskáčovým klobúkom na hlave, aký nosia naši vojaci v Afganistane, sa vykľul môj synovec Radko. Viditeľne kríval. Nevideli sme sa už pár rokov, a tak sme si hneď padli do náručia. Vedel som, že sa pred rokmi prihlásil na misiu do Afganistanu. Po dvoch rokoch sa síce vrátil, doma však dlho nevydržal a vybral sa tam znova. Keď som ho mojim spolužiakom predstavil, povedal, kto je a kde pôsobí, nechceli ho pustiť. Celkom som ich chápal. Veď človek nestretne každý deň na ulici nášho vojaka, ktorý už roky pôsobí v slovenskej misii v Afganistane. Priznám sa, aj ja som bol zvedavý. Naše otázky nemali konca kraja. Ako strýko som sa zaujímal v prvom rade o jeho zdravie. Vysvitlo, že nekríva preto, lebo sa zranil v boji, ale dostal akúsi záhadnú infekčnú chorobu, ktorá mu napadla dolné končatiny a museli ho operovať. Na Slovensku bol na nútenej zdravotnej dovolenke. Počas dvoch hodín sa prejavil ako vynikajúci a zábavný rozprávač a dokonale uspokojil našu zvedavosť. Keď sme sa lúčili, padla obligátna otázka, či sa tam mieni vrátiť, či to tam nie je nebezpečné a čo ho tam vlastne ťahá. Odpovedal veľmi jednoducho: Áno, ide späť. Áno, je to tam nebezpečné. A ide tam práve preto, že je to nebezpečné. Poznám ho a jeho odpovede ma vonkoncom neprekvapili. Popriali sme mu skoré uzdravenie a veľa šťastia v tej ďalekej krásnej a divokej krajine, ktorú nám tak živo priblížil. A ja som pokračoval v ceste do Maďarska, ktoré je predsa len bližšie a menej divoké.

Nenapadlo by mi to všetko spomínať, keby sa toto stretnutie neodohralo krátko po tragickej udalosti, ktorá sa v Afganistane prihodila maďarským vojakom a zdvihla vlnu odporu proti ich pobytu v tejto krajine. Týmto problémom sa má zaoberať aj maďarský parlament. V jednej diskusnej relácii maďarskej televízie sa istý poslanec maďarského parlament, inak bojovne naladenej strany Jobbik, vyjadril v tom zmysle, že ich treba stiahnuť preto, lebo maďarskí vojaci tam nie sú v bezpečí. No to ma podrž! Aká to perla ducha! Maďarskí vojaci si podľa neho zrejme zaslúžia, aby boli doma pekne v teplučku a v bezpečí. Asi by tam podľa neho mal maďarský parlament vyslať deti, ženy alebo dôchodcov. Tí posledne menovaní sú každému aj tak len na oštaru.

Byť dnes vojakom je predsa také isté povolanie ako každé iné. Povedať vojakovi, aby tam nešiel, lebo je to nebezpečné, je smiešne. Je to také isté, ako povedať elektrikárovi, aby nechytal drôty, lebo ho to môže zabiť, alebo povedať hasičovi, nech nejde do ohňa, lebo sa môže popáliť.

Rád by som vedel, koľko maďarských vojakov zahynulo doma v Maďarsku pri rôznych, tzv. mimoriadnych udalostiach. Určite je ich oveľa viac, ako tých, čo zahynuli v Afganistane.

Vojaci vidia tento problém naisto úplne inak ako politici, ktorým je ťažko poradiť. Jednu radu by som im však rád poskytol. Netreba vojakov z misie hneď odvolávať. Možno na začiatok pre zvýšenie ich bezpečnosti postačí, ak podobne ako dobrý vojak Švejk začnú kričať smerom k afganským horám: Nestrieľajte, veď sú tu ľudia!

Paľo Žibrita

Grafik Gregor Bača z Luciny

Pri príležitosti Dňa Slovákov v Maďarsku sa v Lucine uskutočnila výstava miestneho mladého umelca slovenského pôvodu Gregora Baču. Účastníkov vernisáže v aule základnej školy očarilo sedemdesiat vystavených diel.

Návštevníkov expozície vítal skromný, usmievavý tridsiatnik, ktorého zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy E. Rybová predstavila slovami: „Gregor Bača sa narodil roku 1975 v Šalgótarjáne. Základnú školu vychodil v Lucine, strednú v Šalgótarjáne. Po maturite ho prijali na odbor slovenčina - dejepis na Vysokú školu pedagogickú Gyulu Juhásza v Segedíne. Žiaľ, štúdium z rodinných dôvodov nemohol dokončiť, vrátil sa do Luciny, kde začal pracovať. Popri práci sa zdokonaľoval v kreslení, ktoré ho plne zaujalo. O karikaturistovi veľa hovoriť netreba, má svojský náhľad na všetky témy, spojené so životom. Gregor Bača napriek mladému veku vyhral veľa cien. V roku 2004 vo Francúzsku a na Slovensku prvú cenu, zvláštnu cenu získal v Turecku, druhé umiestnenie dosiahol v Srbsku. V tomto roku vyhral dve prvé ceny, jednu vo Fiľakove na Slovensku a jednu v Százhalombatte. Zúčastnil sa na rôznych kolektívnych výstavách v Budapešti, Baji, Jágri, Miškovci, Kyjeve, vo Varšave a v Rumunsku. Momentálne pracuje na ilustrovaní rozprávkovej knihy.“

Slová E. Rybovej vo mne vzbudili záujem o diela autora, ktorého poznám už viac, ako pätnásť rokov. Ako poslucháči segedínskej vysokej školy sme spolu študovali na jazykovej príprave v Nitre a v Bratislave. Už aj vtedy bol skromný, tichý, mal zmysel pre humor a stále niečo kreslil. Vtedy som ani len netušila, že raz sa s ním stretnem za takýchto okolností. Bola som zvedavá predovšetkým na to, ako sa rodia jeho kresby, grafiky. Ako povedal, súťaže majú zvyčajne vopred určenú tému. Napríklad vo Fiľakove to bola Veľká noc. Prihlásil sa a v medzinárodnej konkurencii získal prvé miesto. Pri tvorbe ho neraz inšpirujú aktuálne správy a články, ale aj sledovanie televízie. Nápad zachytí na papier. Keď ho niečo zaujme, urobí si poznámky, z ktorých sa neskôr zrodia kresby. Veľmi rád sa zaoberá veľkými otázkami života, ako napríklad globálnym otepľovaním, mierom, chudobou atď. Najprv si myšlienky „naskicuje“ na papier, potom ich riadne nakreslí, naskenuje do počítača a v stroji ich vyfarbí digitálnou technikou. Uznávaní karikaturisti ho už prijali medzi seba, pozývajú ho na rôzne akcie a výstavy, ale napriek tomu iba touto prácou nedokáže uživiť päťčlennú rodinu. Karikatúry sa nepredávajú tak, ako napríklad obrazy. Preto sa nominuje aj do takých súťaží, kde možno vyhrať aj finančné ocenenie. Pracuje ako správca obce a popritom kreslí do troch-štyroch novín, hlavne do hádankárskych časopisov. V súčasnosti ilustruje rozprávkovú knihu o plaveckých zvykoch. Publikácia bez textu, na desiatich stranách, vyjde na Vianoce a určená je menším deťom, aby spoznali zvyky toho kraja. Ako povedal, kniha je preňho dôležitá aj preto, lebo žije medzi Plavcami, dobre ich pozná a bude pamiatkou nielen pre neho, ale aj pre jeho rodinu. Na obrázkoch sú zachytené aj jeho tri deti a niektoré udalosti z jeho života.

Andrea Szabová Mataiszová

Vyšlo nové číslo Dolnozemského Slováka

V centre pozornosti výtvarníci

Výtvarné umenie slovenských komunít v Maďarsku, Rumunsku a Srbsku je nosnou témou najnovšieho čísla časopisu Dolnozemský Slovák. Podľa autora úvodníka Vladimíra Valentíka „...výtvarné umenie a výtvarná kultúra, hoci tiež nie bez koreňov, v týchto priestoroch zostávali nejako na okraji kultúrnych prejavov národnostnej identity... Tematické číslo Dolnozemského Slováka venované práve tejto problematike vlastne pomôže dostať sa k cieľu, čiže k integrácii výtvarného umenia do slovenských menšinových kultúr v jednotlivých krajinách, ale možno podnieti aj organizovanie prvej spoločnej výstavy slovenského dolnozemského výtvarného umenia...“. Slovenským výtvarníkom a ich tvorbe vo Vojvodine je venovaný príspevok Ladislava Čániho, o ich kolegoch v Maďarsku píše Ladislav Lonovics, kým s výtvarným umením u Slovákov v Rumunsku čitateľov oboznamuje Dagmar Mária Anoca.

V čísle, ktoré je ilustrované dielami uvedených umelcov, však dostávajú priestor aj témy iného charakteru, ako je činnosť S. Czambela (A. Kováčová), slovenskí reemigranti z Rumunka (J. Porubský), divadelná prehliadka v Báčskom Petrovci (J. Černák), alebo vzácne životné jubileum slovenského básnika a spisovateľa vo Vojvodine Martina Prebudilu (L. Čáni) a slovenského básnika v Nadlaku, predsedu Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krasku, zodpovedného redaktora Dolnozemského Slováka Ivana Miroslava Ambruša (D. M. Anoca). Život a vedeckú činnosť Prof. RNDr. Štefana Šára, DrSc. približuje rozhovor Márie Kataríny Hrkľovej s týmto významným fyzikom, spoluzakladateľom prvej univerzitnej katedry jadrovej fyziky na Slovensku, ktorý svoje detstvo prežil v Békešskej Čabe. Autorka tejto reportáže v rubrike Návraty spolu s I. M. Ambrušom sú tohoroční laureáti Ceny Ondreja Štefanka, laudatio na nich napísali P. Hlásnik a M. Babiak.

Antológiu slovenskej poézie v zahraničí a Antológiu slovenskej krátkej prózy v zahraničí s titulom Medzi dvoma domovmi I., II., recenzoval na stránkach Dolnozemského Slováka Oldřich Kníchal.

Cs. Lampert

Níža

Polstoročie v prospech žiakov

Obnovenú školu v kaštieli pomenovali po K. Mikszáthovi

Pri príležitosti 50. výročia založenia pomenovali obnovenú Základnú školu v Níži po Kálmánovi Mikszáthovi. Za polstoročie absolvovalo inštitúciu sídliacu v miestnom kaštieli 1672 žiakov, ktorým vštepovalo vedomosti 135 učiteľov.

V onú augustovú sobotu vytrvalo popŕchalo a počasie bolo skôr jesenné, než letné. Tak akurát na začiatok školského roka: aby deťom nebolo natoľko smutno za hračkami a letnými radovánkami a aby sa tešili na staro-nových kamarátov v obnovenej škole. Lebo veru v onú sobotu oslavovali aj to, že po rokoch hľadania sa podarilo získať prostriedky na rekonštrukciu kaštieľa. Vlani začali vyučovanie pod novou strechou a tento rok vo zvonku obnovenej budove so zmodernizovaným sociálnym zariadením. V Níži žijú pobožní ľudia: nečudo, že aj túto veľkú udalosť začali slovom Božím v miestnom kultúrnom dome. Omšu slúžili biskup vacovskej diecézy Miklós Beer, ktorý pozdravil prítomných aj po slovensky, a miestny katolícky farár Jozef Gedeon. Pán biskup si v kázni spomenul na svoje študentské časy a na svojich učiteľov, ktorým za veľa ďakuje. Niektorí z nich dodnes žijú, s nimi udržiava kontakty. Po omši prešli účastníci slávnosti k budove školy, ktorú M. Beer posvätil a zároveň pozval prítomných na púť do Vacova, ktorá sa uskutoční 18. septembra.

Potom sa účastníci osláv vrátili do kultúrneho domu na otvorenie jubilejného školského roku, na ktorom mali vybrať meno inštitúcie. Svedkami slávnostného aktu boli nielen žiaci a učitelia školy na čele s riaditeľkou Zuzanou Kučerovou, vedenie obce so starostom Ondrejom Kučerom, ale aj zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová, predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku Ruženka Egyedová Baráneková a poverený riaditeľ Riaditeľstva pre národné a etnické menšiny Úradu predsedu vlády Anton Paulik.

Prvá obecná trojtriedna škola bola na mieste terajšej materskej školy. Funkciu akéhosi centra pre vzdelávanie detí z okolitých osád začala preberať už pred 50. rokmi, keď deti z vyšších ročníkov zo susedných Dolných Petian začali navštevovať nížanskú školu. Zvýšený počet žiakov si však vyžiadal väčšie priestory a vtedy sa vedenie osady rozhodlo umiestniť školu v kaštieli Reviczkovcov. To nám už rozprávala pani riaditeľka, od ktorej sme sa dozvedeli, že v posledných rokoch chodia do ich školy aj deti z Legíndu a že okrem tried majú aj odborné učebne prírodovedy a výpočtovej techniky.

Na otvorenie školského roka sa pripravili aj žiaci s krátkym programom: niektorí spievali, druhí hrali na hudobných nástrojoch, tretí recitovali a ďalší pripravili scénku o živote v škole.

Najväčší problém však mala škola kvôli Legíndu. V malej novohradskej obci zrušili školu v roku 2003 a odvtedy navštevujú tamojšie deti nížanskú inštitúciu. V Níži však nemohli zamestnať všetkých legíndskych učiteľov a samospráva v Legínde im nechcela zaplatiť odstupné, tvrdila, že nížanská škola je právnym nástupcom ich bývalej inštitúcie. Sedem rokov sa súdili učitelia a samospráva v Níži, až v tomto roku sa podarilo záležitosť uzavrieť: Nížania zaplatili spolu 24 miliónov forintov. Nížanská samospráva sa teraz bude súdiť so Samosprávou v Legínde. K týmto finančným ťažkostiam sa pridali problémy s budovou. Starý kaštieľ bolo treba rekonštruovať, lebo bol vo veľmi zlom stave. Poslanecký zbor v Níži na čele so starostom O. Kučerom sa obrátil na všetky možné fóra o podporu, aj na Intervenčný fond, odkiaľ sa mu podarilo získať peniaze. Dobročinné príspevky očakávali aj od účastníkov slávnostného otvorenia školského roka. Zo zbierky by chceli vybudovať osvetlenie kaštieľa, zakúpiť metodické pomôcky a obnoviť školské ihrisko.

Mimoriadne otvorenie školského roka poctil svojou prítomnosťou aj parlamentný poslanec a predseda VZ Novohradskej župy Zsolt Becsó, ktorý sa vo svojom príhovore zmienil o histórii školy. „Je veľmi dôležité, aby budova školy mala pevné základy, nemenej dôležité je, aby triedy boli osvetlené prirodzeným svetlom a aby vo výchovno-vzdelávacom procese mohli používať moderné učebné pomôcky. Podstata však spočíva v náplni, teda v tom, o aké poznatky sa obohacujú žiaci,“ povedal Zs. Becsó.

Prítomným sa prihovoril aj A. Paulik, ktorý pripomenul, že pre malé osady nie vždy je jednoduché udržať si školu. Fungovanie výchovno-vzdelávacej inštitúcie v starej budove môže znamenať ďalšiu ťarchu pre prevádzkovateľa. „Štátna správa by mala pri poskytovaní podpory zohľadňovať tieto skutočnosti,“ povedal.

V poslednú augustovú sobotu sme sa v Níži tešili novému školskému roku. Tomu, že nastáva ďalšia rušná časť života, keď učitelia nasmerujú žiakov na cestu za novými poznatkami, aby sa raz vedeli dobre uplatniť v živote. Prvá novinka, ktorú si osvojili, bola zmena názvu školy - odteraz nesie meno po slávnom maďarskom spisovateľovi Kálmánovi Mikszáthovi. Spisovateľ a politik vo svojom liste č. 29. spomína, že sa cestou do Siráku zastavil v Níži a prežil tam niekoľko pekných dní. Výber bol vhodný aj preto, že spisovateľ, ktorý zomrel pred sto rokmi, sa vo svojich novelách rád a často zmieňoval o slovenských obyvateľoch Novohradu. Portrét slávneho spisovateľa vyrezaný z dreva bude odteraz pýchou školy. Dielo drevorezbára Juraja Dudáša (absolventa školy) odhalil parlamentný poslanec Mihály Balla, ktorý sa vo svojom príhovore zmienil o dedičstve K. Mikszátha. Milým bodom slávnostného programu bolo odovzdanie novej vlajky ôsmakom, ktorú prevzali od predsedu regionálneho združenia, starostu Dolných Petian Imricha Laluju.

Po oficiálnom otvorení jubilejného školského roka nasledoval obed, po ktorom sa Nížanom predstavili dve folklórne skupiny: Rozmarín z Veňarcu a Lipa z Budapešti. Obidve mali veľký úspech. Deti sa mohli zabávať na kolotoči alebo v nafukovacom hrade a v tento deň sa konali aj stretnutia absolventov školy.

Eva Patayová Fábiánová

Dolnozemský pohár 2010

Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku

Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku (OSMM), po niekoľkoročnej prestávke, tohto roku opäť usporiada futbalový turnaj O dolnozemský pohár. Športové podujatie sa bude konať v Békešskej Čabe v dňoch 5. a 6. novembra. Prvý deň, v piatok, budú zápasy prebiehať od 18. do 20. hodiny, v ktorých účastníci pokračujú aj v sobotu doobeda. Po zápasoch mladí aktivisti OSMM pripravia pre hostí dolnozemského slovenského mesta kultúrny program.

Organizátori očakávajú prihlášky desaťčlenných mužstiev mladých Slovákov z našich obcí, pritom tohto roku sa na turnaji zúčastnia, prostredníctvom Menšinového výboru Maďarského futbalového zväzu, aj mužstvá štyroch ďalších domácich menšín. Bližšie informácie Vám poskytne, resp. prihlásiť sa môžete do 20. septembra u organizátora Pavle Kunovaca, 36 30 820 1790, Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. . Na prihláške treba uviesť aj to, koľko nocí plánuje dané mužstvo stráviť v Békešskej Čabe.

Koniec leta s dychovkami

XXIV. Zenit v Békešskej Čabe

Obyvatelia Békešskej Čaby sa už niekoľko desaťročí lúčia s letom na melódie dychovej hudby. Koncom augusta sa tu totiž koná Medzinárodný hudobný mládežnícky festival s názvom Zenit.

Na stretnutí sa okrem súťažných prezentácií dychových kapiel aj tohto roku konali rôzne sprievodné programy. Takou bola napríklad výstava hudobných nástrojov v nákupnom stredisku Csaba Center, alebo vystúpenia atraktívnych mažoretiek. V priestoroch Osvetového strediska železničiarov, ktoré zastupovala na festivale jeho dychová kapela, sa konalo stretnutie sólistov. Na festivale zožala veľký úspech aj Mládežnícka dychovka zo Slovenského Komlóša. A keďže ide o podujatie s medzinárodnou účasťou, obyvatelia a návštevníci Békešskej Čaby si mohli vypočuť aj kapely zo Slovenska. Tohto roku to bola Dychová hudba Kodurka z Košíc, ktorá sa na festivale viackrát prezentovala v rôznych častiach mesta. Hudobníci z metropoly Východného Slovenska sa z Dolnej zeme nevrátili domov s prázdnymi rukami. Okrem osobitnej ceny Čabianskej organizácie Slovákov Košičania získali aj ocenenie za najzábavnejšiu show tohoročného, v poradí 24. Zenitu.

(csl)

Slováci zo Zugló na Dolnej zemi

Slovenská samospráva Zugló v Budapešti od 19. do 22. augusta organizovala štvordňový výlet, okružnú cestu na Dolnú zem. Prvé zastávky boli v Kecskeméte a Ópusztaszeri. Pozreli sme si Múzeum Józsefa Katonu a starý katolícky kostol v centre Kecskemétu, ktorý dlhý čas slúžil ako vzor dolnozemských kostolov. Navštívili sme aj stredoveký kostol mníchov a secesné budovy Paláca Cifra a radnice. V kalvínskom kostole vysvätenom v roku 1684 sme si vypočuli históriu kostola a mesta. Dlhší čas sme strávili v meste Ópusztaszer, kde sme si pozreli zreštaurovaný panoramatický obraz Árpáda Fesztyho, kláštor, skanzen, rotundu, park kočovných kmeňov. Viacerí z nás si na obed dali bio-lečo s tofu a zeleninou. Po celodennom výlete sme večer dorazili do mesta Mezőhegyes, kde mala naša skupina zabezpečené ubytovanie.

Druhý a tretí deň patril návšteve Slovenského Komlóša. 20. augusta nás v pekne zariadenom Oblastnom dome čakali Anna Ištvánová Račková a Zuzana Venerčanová, ktoré nás zoznámili s históriou mesta. V čistej izbe sme si trochu posedeli a obdivovali sme krásne vymaľované steny, nábytok, vyšívané periny a vankúše. Tu sa nachádza aj pamätná izba Judity Tomkovej, organizátorky amatérskeho divadla v Komlóši, ktoré v roku 2007 oslavovalo sté výročie. Prehliadka pokračovala v Slovenskom pamiatkovom dome na Peknej ulici, kde sa členovia skupiny mohli zoznámiť so životom starých Komlóšanov a mohli si vyskúšať aj rozličné exponáty. V tejto budove zriadili pamätnú izbu komlóšskemu maliarovi a drevorezbárovi Sándorovi Szokolaymu. Potom sme zašli do ďalšieho miestneho múzea, ktoré sa nachádza na námestí Hrdinov. Zbierka dlhoročného evanjelického farára Jána Koppánya obsahuje predmety z každodenného života miestnych Slovákov. Okrem tradičného ľudového nábytku sú tu vystavené rôzne predmety používané v domácnosti. Maľované keramické džbány, taniere, misy, hrnčeky a komínne ozdoby, ozdobné nástenné skrine, kolovraty a praslice na pradenie, piesty na pranie a vaľkanie bielizne, necované čepce s ihlicami, tkané obrusy a uteráky, vyšívané vankúše, ktoré dekoratívne vyzdvihli ustlanú posteľ a všelijaké pletené slamienky.

Popoludní sme si vypočuli slávnostný koncert mládežníckej dychovky v evanjelickom kostole. Na druhý deň si smelší členovia skupiny pozreli aj okolie z kostolnej veže, presne napoludnie, keď začali zvony zvoniť. Veľký úspech zožal aj program v Alžbetinom sade, v ktorom vystúpil aj miestny tanečný súbor Komlóš.

V sobotu zostala skupina v Mezőhegyesi, kde sme si pozreli žrebčinec, kone a múzeum štátneho majetku. Tieto budovy sa nachádzajú v bezprostrednej blízkosti hotela Nimród, kde, našťastie, už nevidieť následky prírodnej pohromy, ktorá postihla mesto pred niekoľkými týždňami. Sprievodkyňa nám porozprávala o ničivej búrke, v ktorej zahynuli tri kone a mnoho diviny na okolí.

Predpoludním sme zase cestovali do Slovenského Komlóša na otvorenie gastronomického dňa v Slovenskom regionálnom centre, kde nás čakal František Zelman a jeho dcéra, naša štipendistka Álfija Zelmanová. Vďaka šikovným rukám Komlóšaniek sme mohli ochutnať tradičné komlóšske jedlá, špricky, makové, orechové a škoricové kvasienky, slávnu komlóšsku klobásu, ktorá bola výborná a nechýbala ani silná slivovica. O dobrú náladu sa postarala dychovka Kodurka z Košíc. Popoludní sme navštívili kúpele Gyopáros v neďalekom meste Orosháza.

Posledný deň sme sa zastavili v Pitvaroši, kde nás milo privítala predsedníčka slovenskej samosprávy Anna Lehoczká. Navštívili sme pamätný dom a katolícky kostol mesta. Poslednou zastávkou na našej okružnej ceste bol Segedín. Najprv sme si pozreli dóm, Votívny kostol a Klauzálovo námestie a druhú najväčšiu synagógu v Maďarsku.

Slováci zo Zugló a členovia slovenskej samosprávy sú radi, že sa mohli stretnúť so Slovákmi na Dolnej zemi, spoznali ich ľudové tradície, zvyky a zúčastnili sa na ich tradičných programoch.

Anna Ištvánová

členka Slovenskej samosprávy Zugló

Hradné hry s národnostným galaprogramom

Samospráva obce Pilisborosjenő usporiadala v prvú septembrovú sobotu v poradí tretie hradné hry. V chotári obce natáčali roku 1968 film podľa slávneho maďarského románu Jágerské hviezdy (Egri csillagok) a provizórny hrad, ktorý postavili ako kulisy, nerozobrali. Stala sa z neho atrakcia, ktorú radi vyhľadávajú turisti pri prechádzke po pilíšskych horách. Pred tromi rokmi sa skupinka nadšencov rozhodla naplniť zrúcaniny novým životom a usporiadať hradné hry, v rámci ktorých si prídu na svoje dospelí i deti.

Organizátori pripravili pestrý kultúrny program. Vzhľadom na to, že Pilíš je z národnostného hľadiska veľmi pestrý, pozvali aj predstaviteľov minorít, aby sa predstavili návštevníkom hier. Slovákov reprezentovala Tanečná skupina Stužka (Pántlika) zo Santova, ktorá dynamickými slovenskými tancami z Maďarska i zo Slovenska očarila publikum. Tanečné skupiny z okolitých osád predviedli nemecké, srbské, rómske a maďarské tance a piesne.

Pred a po kultúrnom programe záujemci si mohli vyskúšať stredoveké luky a šípy, zajazdiť si na koni, alebo si pozrieť film v stane, či si dať vyšetriť zdravotný stav. Rozprávka a dom hier boli zaujímavé nielen pre menších, ale aj pre väčších návštevníkov hradných hier. Deti si mohli zhotoviť štít z papiera a vyzdobiť si ho podľa vlastného vkusu, zatočiť sa na stredovekom kolotoči alebo zajazdiť si na koni. Pútavou formou sa prezentovali aj miestni dobrovoľní hasiči, ktorí predstavili deťom svoju záľubu.

Eva Patayová Fábiánová

Slovenský deň v Maglóde po 12. raz

V znamení spolupatričnosti a zachovania tradícií

S cieľom ukázať dnešným generáciám tradície ich predkov sa maglódski Slováci rozhodli usporadúvať slovenský deň. V prvú septembrovú sobotu slávili svoj sviatok už po dvanásty raz. Nie je ľahké zachovať si svoju identitu v blízkosti hlavného mesta, kam dochádzajú denno-denne za prácou a deti do školy. Nie je to jednoduché, ale potrebné. Každý z nás cítime potrebu patriť k nejakej väčšej či menšej komunite, tak aj maglódski Slováci na čele s predsedníčkou Máriou Pintérovou, ktorá neúnavne organizuje tieto podujatia. Scenár slovenských dní je jednoduchý, napriek tomu z roka na rok iný. Každý rok sa účastníci stretnú pred kultúrnym domom, odkiaľ potom v krojovanom sprievode prejdú na miesto, kde sa uskutoční slovenská bohoslužba (preto nehovorím, že do kostola, lebo napríklad aj v tomto roku sa bohoslužba konala v kultúrnom dome - kvôli vysokému veku účastníkov, ktorým by robilo ťažkosti prejsť do vyše dva kilometre vzdialeného evanjelického kostola). Po bohoslužbe nasleduje kultúrny program, v ktorom vystúpia všetky vekové kategórie folklórnikov z Maglódu a ich priatelia a dobrí známi z okolia: z Ečeru, Kerestúru, Dabašu-Šáre a Pilíša.

V tomto roku slovo Božie tlmočila sarvašská evanjelická farárka na dôchodku Alžbeta Nobiková. Jej slová v prekrásnom sarvašskom nárečí boli blízke každému a veriaci sa jej po bohoslužbe s radosťou poďakovali a popýšili, že hoci už sami nehovoria po slovensky, rozumeli jej. Podobne rozumeli aj piesňam a krátkemu programu, ktorý nasledoval po bohoslužbe. Snáď najväčším potleskom odmenili tie piesne a básne, ktoré vznikli dvojjazyčne, alebo ktoré majú svoj ekvivalent aj v maďarskom jazyku.

Na tomto slovenskom dni sa predstavila aj nová skupina: Tanečno-spevácka skupina Rosička vznikla v Maglóde pred necelým rokom, jej členovia sú zároveň členmi slovenskej samosprávy, ale je medzi nimi celkom mladá členka a mladé ženy. Ich prvoradým cieľom je zachovať miestne slovenské piesne a tance a odovzdať ich nastávajúcim generáciám. Debutovali v Dabaši-Šáre a svoje druhé vystúpenie mali na domácom javisku. Zožali veľký úspech a veríme, že v práci budú pokračovať. Tak, ako chce pokračovať vo svojej činnosti aj miestna slovenská samospráva. Ako nás informovala M. Pintérová, v tomto roku sa prihlásilo do menšinového zoznamu 111 voličov, kým pred štyrmi rokmi ich bolo iba 41. To znamená, že v Maglóde sa Slovač znovu prebúdza. Mohli sme sa o tom presvedčiť aj v prvú septembrovú sobotu, keď kultúrny program začali maglódske deti, po nich vystúpili členovia miestneho tanečného súboru Kacamajka, členovia klubu žien a klubu dôchodcov a na záver prezentácie miestnych skupín už spomínaná Rosička. Zo susedných osád vystúpili členovia Speváckeho zboru a tanečného súboru Kerestúr z Rákoškerestúru s kerestúrskym bálom, dabašskí speváci priniesli kytičku dvojjazyčných ľudových piesní a tanečníci právom chýrneho Folklórneho spolku Zelený veniec z Ečeru so slovenskými tancami.

Pozoruhodné bolo vystúpenie maglódskych a ečerských žien a dôchodcov - ich rezký tanec im mohli závidieť aj mladí tanečníci.

Slovenský deň sa skončil tanečnou zábavou, na ktorej hrala dychová kapela z Újhartyánu, ktorá má v repertoári nielen maďarské a nemecké, ale aj slovenské piesne.

(ef)

IV. Slovenský deň v Čemeri

Slovenská samospráva v Čemeri usporiadala 4. septembra IV. slovenský deň. Na javisku Slovenského domu deti predškolského a školského veku predviedli miestne svadobné zvyky. V záhrade pripravili organizátori „ľudové ihrisko“, kolotoč s poníkmi a ukážku slovenskej gastronómie - placky, plnenú kapustu, strapačky a záviny.

Prítomných privítala predsedníčka slovenského voleného zboru Alžbeta Szabová. - V prvom rade vítam medzi nami deti, s ktorými a pre ktoré sme usporiadali naše podujatie. Pred štyrmi rokmi sme s dospelými organizovali prvú slovenskú svadbu. Ženích prišiel z Ečeru a svadobná družina na kočoch z okolitých slovenských obcí. Vtedy sme sa vedeli spojiť v záujme spoločného cieľa, ktorý bol pre každého dôležitý. Spájala nás láska, úcta k dedičstvu našich predkov Dnes ukončíme štvorročný cyklus podujatím, ktoré hovorí o deťoch a je určené predovšetkým deťom. Bola by som rada, keby dnešná zábava v nás zosilnila pocit spolupatričnosti a úcty k našim predkom, - dokončila svoj prejav predsedníčka Slovenskej samosprávy v Čemeri. Prítomných, medzi nimi delegácie zo spriatelených osád zo Slovenska (Maňa a Mojmírovce) privítali parlamentný poslanec László Vécsey a starosta veľkoobce Juraj Bátovszki. Rečníci vo svojich príhovoroch poďakovali čemerským Slovákom za obrovskú prácu, ktorú vykonali v záujme oživenia ľudových tradícií.

Program na prekrásne ozdobenom javisku začal vystúpením tanečného súboru Slnečnica z Dunaeďházy, po ktorom nasledovalo oblečenie nevesty, rozlúčka s rodičmi, krojovaný svadobný sprievod, tanec nevesty a čepčenie nevesty. V kultúrnom programe so slovenskými tancami vystúpili detské tanečné skupiny Slnečnica z Dunaeďházu, Kvietok z Kerepešu, Zelený veniec z Ečeru a Malá Furmička z Čemeru. Po návrate nevesty (Réka Jakováczová) mladý pár rozdával hosťom tradičnú čemerskú makovú tortu, ktorá je vlastne obrovský závin stočený do tvaru torty. Ženích (Adrián Tóth) a nevesta rozdali približne sto porcií. Svadobné zvyky v podaní detí pokračovali v obrovskom stane, kde svadobnú družinu pri prekrásne prestretých stoloch pohostili tradičnými svadobnými jedlami. Na večeru boli slepačia polievka so špirálovitou cestovinou (brdovce), plnená kapusta, pečené hydinové mäso, zákusky a namiesto vína osviežujúci nápoj. Medzitým na javisku miestny rodák, dirigent László Takács porozprával publiku svoje zážitky z detstva a so slovenskými ľudovými piesňami vystúpili členovia Kultúrneho spolku Lipóta Bálóa. Kultúrny program skončil vystúpením miestnej tanečnej skupiny Furmička.

V rámci Slovenského dňa boli v záhrade Slovenského domu vystavené pomôcky a riady potrebné na prípravu svadobných zákuskov. Súčasťou programu bola aj súťaž tradičných svadobných koláčov a zákuskov, ktorú hodnotila odborná porota. Keďže všetky vzorky chutili výborne, ocenenie dostalo všetkých 30 súťažiacich.

Andrea Szabová Mataiszová

Budapešť

Nový školský rok s novým vedením

V prvý septembrový deň opäť ožili priestory budapeštianskej slovenskej školy. V priestrannej aule pobehávali slávnostne oblečené deti, všade sa ozýval veselý džavot. Menší i väčší žiaci sa zhovárali o tom, kde všade boli cez prázdniny, čo všetko videli, skúsili, zažili. S blížiacou sa deviatou hodinou sa utíšili, posadali si na pripravené lavice a stoličky a čakali na slávnostné otvorenie školského roku. V prvom rade sedeli deviati prváčikovia, upierajúci svoj zrak to na rodičov, to na svoju pani učiteľku Alenu Ivakovú Horváthovú, ktorá do konca predchádzajúceho školského roka pracovala v tunajšej materskej škole. Z reproduktorov zazneli tóny štátnej hymny Maďarskej republiky, Slovenskej republiky a Európskej únie. Potom sa prítomným deťom, pedagógom a rodičom prihovorila nová poverená riaditeľka školy Alžbeta Esešová Vrbovská, ktorá ich informovala o personálnych zmenách na čele inštitúcie a v pedagogickom zbore. Svoj príhovor zakončila tým, že popriala žiakom a pedagógom úspešnú prácu a poprosila ôsmakov, aby odovzdali prváčikom milé darčeky. Na záver slávnostného otvorenia školského roku študentky prvého ročníka gymnázia, bývalé ôsmačky školy, predniesli slovenské ľudové piesne, s ktorými v júni vyhrali prvú cenu v celoštátnej súťaži Slovenské spievanky. Potom sa deti na čele so svojimi triednymi učiteľkami pobrali do tried, kde sa pre nich začal prvý pracovný deň nového školského roku.

Andrea Szabová Mataiszová

Začal sa školský rok aj v Slovenskom Komlóši

Pre všetkých žiakov je 1. september sviatočným dňom. Tak tomu bolo i v Slovenskej základnej a materskej škole v Slovenskom Komlóši. Brány školy sa otvorili a oddýchnutí žiaci plní zážitkov z prázdnin sa zhromaždili v priestoroch krásnej modernej telocvične.

Privítali ich pedagógovia, ktorí mali istotne veľa práce, aby pripravili školákom všetko potrebné k výchovno-vyučovaciemu procesu. Miestnosť sa zaplnila a slávnosť sa mohla začať. Po odznení maďarskej a slovenskej štátnej hymny sa všetkým prítomným prihovorila riaditeľka školy Zuzana Lauková. Na úvod privítala viceprimátora mesta Ferenca Takácsa, členku slovenskej samosprávy Zuzanu Liborovú a evanjelického farára Atilu Spišáka. Po krátkom kultúrnom programe sa prihovorila pedagógom, ktorým o. i. povedala: „Buďme príkladom pre naše deti, odovzdávajme im to najcennejšie, čo máme - vedomosti a skúsenosti, učme ich hodnotám, ktoré môžu zmeniť náš svet k lepšiemu.“ Žiakov na začiatku nového školského roka povzbudzovala nasledovne: „V hlave sa vám vynárajú otázky, ako zvládnete matematiku, slovenčinu, ako ukončíte ôsmy ročník? Váš úspech záleží len od vás a vášho prístupu ku školským povinnostiam a riešeniu problémov. Buďte rozvážni a osvojujte si nové vedomosti so záujmom a motiváciou, nezabúdajte na spoluprácu, pomoc slabším spolužiakom a úctu k pedagógom, ktorí vám odovzdávajú svoje bohaté, často celoživotné vedomosti a skúsenosti. Vážte si jeden druhého, vážte si odlišnosti a krásu života, ktorý prežívate.“

V tomto školskom roku bude mať škola 157 žiakov, z toho 24 prváčikov. Vyučovať bude 15 učiteľov, 1 hosťujúca učiteľka a 3 vychovávateľky. Všetci prítomní sa potešili tomu, že od septembra bude na škole vyučovať slovenský jazyk bývalá hosťujúca učiteľka Ľubomíra Rollová, ktorá pôsobila v tejto škole v rokoch 2002 - 2006. Do učiteľského kolektívu pribudol aj nový pán učiteľ, absolvent vysokej školy Gábor Krcsméri. Obidvom novým pedagógom pani riaditeľka popriala, aby sa v škole cítili ako doma, veď učiteľský zbor na slovenskej škole je jedna veľká rodina.

Ľubomíra Rollová

Vesmírny tábor v Spojených štátoch amerických

„Je to raketa, ktorá vyslobodí človeka spod jarma gravitácie, ktorá nás pripútala k tejto planéte. Otvorí nám bránu do neba“ - asi takto by som si dovolila preložiť citát Wernhera von Brawna, ktorý zdobí vnútorný interiér tzv. Davidson budovy U.S. Space and Rocket Centra v Huntsville. A to všetko preto, lebo huntsvillské vesmírne centrum sa stalo jedným z najlepšie vybavených z troch veľkých vesmírnych centier v Spojených štátoch amerických len vďaka von Braunovi a jeho ďalším z Nemecka „utečeným” nacistickým vedcom, ktorí sa po druhej svetovej vojne v tomto meste usadili. Tu totiž zlepšovali, zveľaďovali a zmodernizovali raketový rozvoj na úroveň pristátia človeka na Mesiaci. Toto malé mesto si pre tento historický fakt vyslúžilo právo stať sa strediskom expozície raketového a vesmírneho výskumu pre publikum.

Súčasťou priestorov strediska, ktoré prevádzkuje muzeálnu i výstavnú časť, je aj výcviková základňa pre študentov rôznej vekovej kategórie. Budúci astronauti sú teda školený počas celého roka v rámci týždňových kurzov.

Maďarsko získalo príležitosť po prvýkrát do tohto vesmírneho tábora vyslať po jednom chlapcovi a dievčati v roku 1992. Systému delegovania študentov cez zaslanie najlepšej súťažnej práce, sa ujala Maďarská astronautická spoločnosť - MANT, ktorá každý rok súťaž vypisuje. V roku 2010 sa týmito žiakmi stali Otto Hanyecz a Noémi Simonfiová z Budapešti, ktorých, ako víťazka konkurzu pre učiteľov, do ďalekej Alabamy medzi 24. a 30 júlom 2010 sprevádzala riaditeľka slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom, učiteľka aprobácie fyzika-angličtina Júlia Kucziková.

V tábore s medzinárodnou účasťou bolo zastúpených 50 amerických štátov ako aj 19 krajín z Európy, Ázie a Austrálie. Táto pestrá účasť sa odrazila i na slávnostnom otvorení podujatia, kde dvaja študenti a ich sprevádzajúci učiteľ z každého štátu mali prezentovať krátky dvojminútový program.

Potom nasledovalo šesť dní intenzívneho výcviku. Mladí adepti sa na ňom zúčastnili oddelene v tímoch 17-18 študentov a sprevádzajúci učitelia si poznatky rozširovali vo forme metodického školenia pre pedagógov. Nádejní astronauti si vypočuli aj hodnotné prednášky. Nemecký vedec Dr. von Tiesenhausen im napr. porozprával o pôvode vesmíru, slnečnej sústavy a budúcich plánoch. Americkí astronauti Hoot Gibson a Story Musgrave sa s účastníkmi zase podelili o svoje skúsenosti získané počas niekoľkých letov do vesmíru. Stretnutie s Homerom Hickamom, autorom krásneho románu Rocket Boys, ktorého sfilmovanú verziu nazvali October Sky a v maďarčine ho poznáme ako Októberi égbolt, v češtine ako Říjnové nebe, si nenechali ujsť ani učitelia.

Samotná praktická časť výcviku bola veľmi realistická, pretože simulátory, ktoré boli študentom, aj učiteľom k dispozícii, navádzali atmosféru naozajstnej misie. Členovia tímu museli preto pracovať zodpovedne ako jednoliaty celok. Študenti sa zúčastnili až na šesťhodinovej misii EDM. Ako sa vyjadrili, táto misia bola vrcholom ich tábora! Predchádzali jej štyri jednohodinové tréningy a štyri jednohodinové simulácie. Ich úlohou bolo dostať sa na Mars, montovať na vonkajšej základni, a potom sa vrátiť a bezpečne pristáť na Zemi. Počas misie nastali menšie i väčšie poruchy. Objavili sa i zdravotné ťažkosti. Niektorí tam aj skonali. Prírodná katastrofa vo forme tornáda zdemolovala priestory pozemskej stanice a prerušila spojenie s orbitálnou stanicou na celú hodinu. Každý incident a nečakané prekážky sa však šikovným „astronautom” vďaka ich vytrvalosti, spolupráci, tvorivosti a hlavne dobrej nálade podarilo úspešne zvládnuť.

Mladí študenti sa pred misiou naučili skákať v tzv. mesačnej stoličke, ktorá sa pokúsila demonštrovať šestinu pozemskej gravitácie. Stav bez tiaže si zase vyskúšali po vystrelení na tzv. Space Shot stĺpe. Tlaku tri a pol krát znásobenom vlastnou hmotnosťou boli vystavení v tzv. G-Force zariadení, alebo 3,5 G odstredivke. Študentov neminula ani povinnosť vyštverať sa na obrie múry a pohyblivú vysokú tyč, kde ich na lanách zabezpečovali členovia tímu. Učitelia zase boli v sieti vyťahovaní z kapsúl po pristátí v mori presne tak, ako tomu bolo za čias éry Mercury, Geminni a Apollo letov. Okrem toho sa účastníci venovali stavaniu tepelných štítov, ktoré mali tentokrát ochrániť vajíčko. Vajcia sa stali hlavnými hrdinami i pri vystreľovaní rakety, ktorú stavali tri dni.

Žiaci aj učitelia ku koncu tábora boli veľmi unavení. Pracovalo sa od skorého rána, niekedy až do 9-10 hodiny večer a to až v 100 stupňových horúčavách (samozrejme vo farenheitoch!). Všetci však účasť na vesmírnom tábore pokladajú za najväčšie dobrodružstvo svojho doterajšieho života.

Milí mladí čitatelia, ak vás opísané dobrodružstvo zaujalo, tak si nenechajte ujsť príležitosť sa na ňom v budúcom roku zúčastniť. Maďarská astronautická spoločnosť totiž aj v roku 2011 vypíše súťaž, ktorej podmienky budú uverejnené už na jeseň tohto roku. Ak sa vám náhodou nepodarí súťaž vyhrať, nesmúťte! Príďte aspoň do letného astronomického tábora, ktorý sa v spolupráci so spomínanou spoločnosťou MANT, novomestská slovenská škola podujala vo svojich priestoroch o rok usporiadať.

Júlia Kucziková

Málo detí v peknej materskej škole v Šámšonháze

Je dobré byť škôlkárom v Šámšonháze. Priemerný počet detí je nízky, je ich sotva desať. Napriek tomu, že majú obnovenú budovu materskej školy, nové sociálne miestnosti a v posledných rokoch získali množstvo nových hračiek. Je zlé byť prevádzkovateľom šámšonházskej škôlky, lebo na nízky počet detí dostávajú na výchovu málo štátnej podpory, ale napriek tomu ju treba zachovať. Je jedinou výchovno-vzdelávacou inštitúciou v obci, nakoľko školopovinní žiaci dochádzajú do základných škôl v okolitých dedinách, do Luciny, Pastuchova, Veľkého Barkanu.

Vedúcou materskej školy je Zuzana Kašabrandová, ktorá nás informovala, že z 10 škôlkárov sú štyria v malej skupine a traja v strednej a veľkej vekovej skupine. Ráno začínajú telocvikom, po raňajkách nasledujú zamestnania. Sú rôzne: majú náboženskú výchovu, minulý rok chodili na plávanie. Raz do týždňa navštevuje škôlku špeciálny pedagóg a logopéd. Pred obedom trávia čas aj vonku na čerstvom vzduchu. Slovenčinu používajú hlavne vďaka pestúnke, ktorá pochádza z dediny a dáva základné pokyny deťom po slovensky. Slovenské zamestnania majú škôlkári týždenne aspoň raz: chodí k nim starostka obce Gyöngyi Bajnoková Képešová, ktorá od septembra minulého roka študuje na vysokej škole pedagogickej v Sarvaši. Hoci má ukončenú strednú školu pre učiteľov materských škôl so slovenskou špecializáciou, mikroregión nepovolil, aby vyučovala v materskej škole, kde nie je slovenčinár, lebo nemá vysokú školu špecializovanú na materské školy. Pani starostka Képesová vykonáva túto prácu vo svojom voľnom čase, bez nároku na mzdu. S deťmi sa zaoberajú dve učiteľky a jedna pestúnka od 7,30 do 16,30. Práve vďaka pestúnke Hilde Matúšovej žije slovenčina v šámšonházskej materskej škole.

Udržanie výchovno-vzdelávacích inštitúcií je čoraz ťažšie pre stále znižujúci sa počet detí a tým nízku štátnu normatívu. Aj poslanecký zbor v novohradskom Šámšonháze sa preto rozhodol pred dvoma rokmi pripojiť sa k viacúčelovému mikroregionálnemu združeniu samospráv v Bátonyterenye. Mikroregionálna materská škola má 12 členských materských škôl, z toho 5 v Bátonyterenye a po jednej v Mátraverebély, Mátraterenye, Mátramindszent, Mátranovák, Nemti, Szuha a Šámsonháze. Chceli by ju rozšíriť, lebo vybavenosť materskej školy je veľmi dobrá: v posledných rokoch formou súbehov získali množstvo metodických pomôcok, ktoré pomáhajú rozvíjať deti. Formou súbehov dokázali vybaviť inštitúciu modernou elektronickou sieťou a obnovili aj sociálne miestnosti, ktoré už vyhovujú európskym normám. Ich snom je rozšírenie škôlky na regionálnu, ktorú by navštevovali deti z okolitých osád. Od septembra môžu prijať aj 2,5 ročné deti. Aspoň tri aj prídu. Plánujú vybudovať aj moderné detské ihrisko, ktoré by umiestnili na strednom dvore medzi materskou školou a dočasným domovom detí. Pripojenie sa znamená finančnú istotu aj v tom prípade, ak nie je dostatočný počet detí v materskej škole.

V budove materskej školy sú umiestnené triedy, ktorých usporiadanie je štruktúrované tak, aby si deti mohli vyberať z viacerých činností v malých skupinách v tzv. centrách (kútikoch) aktivít. Školský dvor síce nie je priestranný, ale vzhľadom na nízky počet poskytuje deťom dostatok miesta na pohybové, ale i iné aktivity. Jedným z cieľov vedúcej materskej školy a starostky obce je zviditeľniť ju aj v širšom okolí. Plánujú rozbehnúť kampaň, aby sa prihlásili aj deti z okolitých osád. Dúfajme, že im to vyjde a takto nezanikne slovenčina v jedinej výchovno-vzdelávacej inštitúcii v tejto novohradskej osade.

(ef)

Modra - mesto Ľudovíta Štúra, vína a keramiky

Lono horského masívu Malých Karpát poskytuje krásne lesné chodníčky a zákutia. Tie vás zavedú aj na vrchol Veľká Homola, ktorý vám poskytne prekrásny výhľad na prírodnú scenériu. Slávnu minulosť podčiarkli mnohé osobnosti, ktoré v Modre žili a tvorili. Prítomnosť Ľudovíta Štúra v meste oprávňuje Modru, aby jej prináležalo označenie „Štúrova Modra“.

Poloha Modry na južnom úpätí Malých Karpát predurčila jej vznik, sídelný charakter aj spôsob obživy obyvateľov. Presnú dobu vzniku Modry nepoznáme. Počiatky možnej sídelnej predchodkyne Modry spadajú do 9. storočia, do rozkvetu Veľkomoravskej ríše. Najstarší hodnoverný písomný prameň, v ktorom sa spomína dedina Modra (villa Modor), je listina Belu IV. z roku 1256. Najstaršie vymedzenie chotára dediny Modry poznáme z listiny Ladislava IV. z roku 1287. Ďalšie písomné pramene pochádzajú až zo začiatku 14. storočia, z obdobia feudálnej anarchie po vymretí Arpádovcov, kedy bol zemepánom Modry Matúš Čák Trenčiansky. Do obdobia jeho vlastníctva spadá aj prvá zmienka o už rozvinutom modranskom vinohradníctve.

Malokarpatské vinohradníctvo má svoje regionálne zvláštnosti, zaujímavý sortiment, prekvapivú kvalitu vín a dlhú a bohatú agrárnu kultúru. Počiatky pestovania viniča v Modre, žiaľ ešte stále dostatočne nepoznáme. Prvé písomné zmienky sú až zo 14. storočia. To však už príjmy z predaja vína tvorili základ modranskej ekonomiky. Vrchol modranského vinárstva nastal v 16. a 17. storočí, keď turecká armáda blokovala obchodné cesty v južných častiach Uhorska. Túto situáciu Modra dokázala šikovne využiť. Úspešným predajom vína a ďalších remeselníckych výrobkov sa postupne zaradila medzi najvýznamnejšie kráľovské mestá Uhorska, ale aj medzi najväčšie vinohradnícke mestá na území Slovenska.

Tradičná modranská keramika je známa svojím jedinečným tvarom i farebnosťou. Zdobí nejednu domácnosť i verejné priestory nielen na Slovensku, ale po celom svete. V 18. storočí sa v Modre usídlili Habáni, ktorí so sebou priniesli vedomosti výroby fajansy. Už v roku 1883 bola založená Keramická dielňa. Modranskú keramickú výrobu preslávili viaceré generácie remeselníkov a umelcov. Modranskí keramikári v súčasnosti pracujú v niekoľkých malých súkromných dielničkách, ale najväčšia výroba modranskej keramiky zostáva naďalej vo výrobno-umeleckom družstve - Slovenskej ľudovej majolike.

(ef)

Modra je aj o priateľstve

Ústav jazykovej a odbornej prípravy zahraničných študentov Univerzity Komenského v Bratislave už tradične organizuje letné jazykové kurzy pre zahraničných študentov v Modre-Harmónii. V mestečku, ktoré sa nachádza severozápadne od Bratislavy, v tomto roku prebiehal kurz slovenského jazyka od 11. do 31. júla. Pre krajanov a maturantov z Maďarska, Rumunska, Srbska a Ukrajiny, ktorí sa pripravujú na riadne vysokoškolské štúdium v SR, usporiadali organizátori kurz slovenského jazyka a odborných predmetov. Pre krajanov prebiehal kurz slovenského jazyka a kultúry, a osobitný program pre tých cudzincov, ktorí majú manžela alebo manželku zo Slovenska. Na všetkých kurzoch sa zúčastnili študenti z Maďarska a z ďalších 12 krajín.

Keďže môj brat Dušan už absolvoval tento kurz dvakrát a mal som príjemné zážitky z letnej univerzity SAS (Studia Academica Slovaca), rozhodol som sa zúčastniť na ňom aj ja. Nesklamal som sa. Samotné vyučovanie trvalo každý deň do pol tretej a určite bolo pre každého prospešné. Okrem štúdia mali účastníci zabezpečené aj popoludňajšie a večerné programy, návštevu členov folklórnych súborov a kapely, ochutnávku modranského vína. Mali sme možnosť pozrieť si staršie slovenské filmy, napr. Fontána pre Zuzanu I-II-III, Orlie pierko a ďalšie. Zorganizovali pre nás aj výlet po Slovensku, na ktorom som spoznal miesta, kde som ešte nebol, napr. rodné mesto Milana Rastislava Štefánika, Slovenský orloj, Spišský hrad, atď.

Mali sme aj jeden voľný víkend, ktorý som využil na návštevu svojich príbuzných v Bratislave a v obci Neded, kde mám príbuzných po starom otcovi a mame. Niektorí sa narodili ešte v rodnom mestečku mojich starých rodičov vo Veľkom Bánhedeši a na Slovensko sa presídlili v rokoch 1946-47, počas výmeny obyvateľstva.

Na nedeľu som mal naplánovaný tiež nádherný výlet: navštívil som neďalekú Viedeň. Vyrazil som skoro ráno z Bratislavy. Vo Viedni ma čakal starý kamarát, Michael Hoefler, s ktorým som sa zoznámil vlani na SAS-e. Ukázal mi centrum mesta a zoznámil ma s dievčaťom, žijúcim v Rakúsku, ktorého mama tiež pochádza zo Slovenska. Pozval ma aj do reštaurácie, v ktorej jedna z čašníčok bola Slovenka, ďalší bol zase Chorvát, ktorý má manželku Slovenku. Po nabitom a zaujímavom dni som prenocoval u kamaráta vo Viedni a v pondelok ráno som sa prvým autobusom vrátil cez Bratislavu do Modry.

Pavle Kunovac

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.....................................................................................................................................