Menšinové konkurzy NKA

Zriaďuje sa Dočasné národnostné kolégium pri Národnom kultúrnom fonde (NKA), ktoré by malo v tomto roku prerozdeliť granty v hodnote 100 miliónov forintov. O zriadení kolégia, ktorého predchodca pôsobil v roku 2004, sa rozhodlo ešte v septembri minulého roku na zasadnutí Parlamentného fóra národných a etnických menšín.

Ako nás informoval tlačový hovorca Ministerstva školstva a kultúry MR Bálint László, zakladajúcu listinu kolégia podpísal minister István Hiller ešte vlani v septembri. Zbor by mal mať sedem členov, ktorých vymenuje minister.

Vedúci odboru riaditeľstva NKA Márton Barna uviedol, že finančný rámec kolégia bol daný už aj minulý rok, ale k výpisu súbehov nedošlo preto, lebo nebolo zriadené kolégium. Je to zaujímavé preto, lebo na rokovaní parlamentného fóra okrem iného odznelo, že súbeh vypíšu v roku 2009, v poslednej tretine roka malo mať kolégium k dispozícii 100 miliónov forintov a tohto roku malo rozdeliť granty v hodnote 300 miliónov forintov.

(ef)

Zasadali výbory CSS

Pred pripravovaným zasadnutím Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy sa 10. februára uskutočnilo zasadnutie výborov CSS. Hosťom spoločného zasadnutia strategického a kultúrneho výboru bol poverený predseda Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku Ondrej Kiszely, ktorý informoval o pripravovanom obnovení činnosti tejto organizácie. Za týmto účelom sa 17. apríla uskutoční valné zhromaždenie organizácie, ktoré má prijať nové stanovy. Ako informoval O. Kiszely, problém im robí nadväzovanie kontaktov s mladými ľuďmi v celej krajine. Tí, ktorí sa mienia zapojiť do činnosti organizácie, sa môžu prihlásiť na e-mailovej adrese maszfisz@gmail.comTáto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .

Na programe spoločného zasadnutia dvoch odborných výborov bolo prerokovanie referátu o činnosti Ľudových novín v roku 2009 a vyhodnotenie Nášho kalendára na rok 2010. K týmto bodom programu bola pozvaná na zasadnutie šéfredaktorka Ľudových novín Alžbeta Hollerová Račková, ktorá referovala členom o zmenách, ku ktorým došlo v živote novín v minulom roku. Najdôležitejšími udalosťami bolo presťahovanie redakcie do nových priestorov v máji 2009, ktoré zakúpila CSS prostredníctvom spoločnosti Legatum a 1. januára tohto roku zmena vydavateľa novín.

O minuloročných podporách Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny v Maďarsku určených Slovákom v Maďarsku referovala kurátorka Ildika Klauszová Fúziková. Verejná nadácia hospodárila vlani so sumou 411 miliónov forintov (v roku 1995 to bolo 600 miliónov forintov), čo značne obmedzuje jej možnosti. Slovenské projekty dostali v roku 2009 36,8 milióna forintov, pričom všeobecný problém bol, že kvôli formálnym a obsahovým chybám muselo kuratórium mnoho žiadostí vyradiť. Nakoniec zo 149 slovenských projektov podporilo iba 97.

Po schválení návrhu rozpočtu CSS a jej inštitúcií na rok 2010 a modifikácii rozpočtu na rok 2009 rokovali výbory samostatne. Kultúrny výbor prerokoval referáty o činnosti inštitúcií CSS za účasti ich vedúcich a vyhodnotil minuloročnú činnosť výboru. O výpise súbehu CSS na podporu miestnych slovenských aktivít a masmédií, žiadosti o usporiadanie tohoročného Dňa Slovákov v Maďarsku a o výzve na predkladanie návrhov na udelenie vyznamenania Za našu národnosť po prerokovaní vo výbore rozhodne Valné zhromaždenie CSS 24. februára.

(br)

Slovo má predsedníčka Mária Nagyová

V znamení bilancovania (aj) o novinkách

O činnosti Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy

Predsedníčku Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy Máriu Nagyovú (inak starostku obce Čív a členku VZ CSS) sme požiadali o zhrnutie minuloročnej činnosti tohto zboru a o načrtnutie hlavných smerov práce samosprávy v roku 2010.

- Slovenská samospráva Komárňansko-Ostrihomskej župy aj v minulom roku vyvíjala svoju činnosť na základe pracovného plánu, zostaveného na podnet slovenských volených zborov našich miest a obcí. Na šiestich zasadnutiach zboru sme schválili, resp. podľa potreby modifikovali rozpočet samosprávy, vyhodnotili sme skúsenosti zo svojho prieskumu zameraného na zmapovanie identity slovenskej mládeže župy, no a v neposlednom rade sme pripravili svoje podujatia, určili sme si ďalšie úlohy a vymenili sme si skúsenosti. Výsledky spomínaného prieskumu sme zaslali Celoštátnej slovenskej samospráve a zároveň sme navrhli miestnym slovenským voleným zborom župy, aby prerokovali tento materiál a určili si úlohy, ktoré vyplývajú z jeho výsledkov. Vzhľadom na to, že naša samospráva kladie osobitný dôraz na záchranu slovenského jazyka, snažili sme sa čo najužšie spolupracovať so školami, v ktorých sa vyučuje náš materinský jazyk (ako predmet) a podľa možnosti aj podporovať ich neľahkú prácu. Pre žiakov týchto škôl sme sa rozhodli usporiadať jazykovú a komunikačnú súťaž. Pre 17 učiteľov slovenčiny (vrátane učiteliek materských škôl) sme usporiadali trojdňové odborné doškoľovanie na Slovensku. Popritom naša samospráva bola spoluorganizátorom stretnutia a metodického dňa učiteľov slovenských materských škôl župy.

V záujme zachovávania tradičnej kultúry župná slovenská samospráva v rámci svojich možností podporuje slovenské kultúrne skupiny a súbory, ako aj prácu osvetových domov a občianskych iniciatív. Oživovaniu tradičných slovenských ľudových hier a otázkam metodiky ich výučby bol venovaný kurz v Tatabáni-Bánhide za účasti 28 záujemcov, usporiadaný v spolupráci s tamojším Osvetovým strediskom A. Puškina. V roku 2009 sa naša samospráva spolupodieľala na uskutočnení stretnutia národnostných detských tanečníkov v Bánhide a medzinárodného stretnutia detí v Tardoši. Organizačne prispela aj k príprave detských ochotníckych skupín na náš tradičný župný národnostný festival. Okrem toho sme podporili aj súťaž pilíšskych slovenských vinárov a účasť Slovenského ženského speváckeho zboru v Číve na Dni Slovákov v Maďarsku.

Je potešiteľné, že Samospráva Komárňansko-Ostrihomskej župy venuje záležitostiam národností žijúcich na jej území patričnú pozornosť, podľa svojich možností podporuje ich kultúrnu činnosť, prejavuje záujem o ich podujatia. Napríklad v rámci župných dní jeden deň patril výlučne príslušníkom národností.

Najväčšou novinkou, a dúfame, že aj obrovským prínosom pre Slovákov žijúcich v Komárňansko-Ostrihomskej župe, je zriadenie regionálneho strediska Slovenského osvetového centra (patriaceho k Celoštátnej slovenskej samospráve). Nové stredisko so sídlom v Bánhide bude dozaista znamenať obrovskú pomoc v prvom rade pri realizovaní kultúrnych aktivít našich Slovákov v okolí Bánhidy, Tardoša, Orosláňu a Síleša (Vértesszőlős), ale podľa našich očakávaní bude mať pozitívny vplyv aj na náš širší región.

Slovenská samospráva Komárňansko-Ostrihomskej župy aj v roku 2010 pracuje podľa platného plánu činnosti, pričom zvýšenú pozornosť bude venovať adekvátnej príprave slovenských aktivistov župy na jesenné komunálne voľby, v rámci ktorých dôjde aj k zvoleniu slovenských samospráv.

(-hl)

Zasadala Slovenská samospráva župy BAZ

Začiatkom februára zasadala v budove slovenskej školy v Novom Meste pod Šiatrom Slovenská samospráva Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy (BAZ). Rokovania sa zúčastnil aj hlavný radca župného notára Róbert Tóth a vedúca regionálneho strediska Slovenského osvetového centra Anna Bačkaiová. Deväťčlenné grémium schválilo svoj pracovný plán a rozpočet na tento rok, prerokovalo rozpočet župnej väčšinovej samosprávy a vyhodnotilo vyúčtovanie podpôr miestnych slovenských samospráv.

Ako sme sa dozvedeli od predsedníčky župnej slovenskej samosprávy Júlie Kuczikovej, prioritou zboru je zachovanie slovenského jazyka v tejto časti Maďarska, starostlivosť o kultúrne dedičstvo a účinné politické zastúpenie. Zároveň chce aktívne napomáhať slovensko-maďarskú prihraničnú spoluprácu a výučbu slovenského jazyka. V záujme dosiahnutia svojich cieľov sa poslanci zriekli svojho honorára a dávajú všetkým miestnym slovenským samosprávam v župe podporu v hodnote 30 tisíc forintov ročne. Podporujú aj slovenské kultúrne telesá pôsobiace v župe a hľadajú nové možnosti spolupráce s materskou krajinou. V priebehu minulého roka sa im podarilo nadviazať kontakty s rôznymi inštitúciami (mestským úradom, základnou školou) v Moldave nad Bodvou a Regionálnym osvetovým strediskom v Trebišove.

Medzi plány na tento rok zaradili členovia župného slovenského zboru podporu materských a základných škôl pôsobiacich v župe BAZ, ako aj nadviazanie kontaktov so štátnymi úradmi a spoločenskými organizáciami regiónu v prospech dosiahnutia svojich cieľov. V záujme toho sa budú uchádzať o rôzne granty, vrátane európskych a medzinárodných fondov.

(ef)

Mlynky

IV. Pilíšska kavalkáda a Šiškový festival

Slovenská samospráva v Mlynkoch 13. februára usporiadala IV. Pilíšsku kavalkádu a Šiškový festival v Mlynkoch. Veľkolepé podujatie je z roka na rok obľúbenejšie, presiahlo rámec regiónu a našlo si stále miesto v kalendári celoštátnych podujatí podobného druhu. Cieľom hostiteľov akcie, o ktorú prejavilo záujem aj tento krát okolo dvetisíc návštevníkov, je oživovanie fašiangových tradícií regiónu, ako aj to, aby sa u nich každý dobre cítil, bez ohľadu na vek, pohlavie či národnostnú príslušnosť.

Podujatie poctili svojou prítomnosťou o. i. parlamentný poslanec regiónu Sándor Hadházy a členovia menšinových samospráv okolitých obcí a miest. Samozrejme, nechýbali ani hostia zo Slovenska, vrátane vedúceho Konzulárneho oddelenia Veľvyslanectva SR v Budapešti Ladislava Tischlera, ktorý vo svojom príhovore pri otvorení podujatia poukázal na to, že na Pilíšanoch akosi nevidno dopady celosvetovej hospodárskej krízy. Buď to dokážu dobre tajiť, alebo si povedali, že nech je inak akokoľvek, oni sa chcú mať výborne a svojej šiškovej tradície a veselej zábavy sa nemienia vzdať.

V rámci kavalkády a festivalu boli aj v tomto roku predstavené ľudové zvyky národnostných (najmä slovenských a nemeckých), ako aj maďarských obyvateľov okolitých lokalít, súvisiace s fašiangami či rozlúčkou so zimou. Program sa tradične začal svätou omšou a po fašiangovom sprievode, v ktorom boli zastúpené okolité pilíšske národnostné obce, celodňové podujatie sa odohralo už na dvore základnej školy. Na chodbe a okolo hlavného dejiska, vykurovaného stanu, vládla nefalšovaná jarmočná nálada s množstvom stánkov. Záujemci sa však očividne tešili najmä na bohatý kultúrny program, súťaž v jedení šišiek, no a, pochopiteľne, na ochutnávku rôznych druhov tejto fašiangovej lahôdky. Medzitým vyhrával dychový orchester z Vacova (Vác) a pred vyhlásením výsledkov rôznych súťaží, vrátane novinky: súťaže v pečení čokoládových šišiek, sa začali vystúpenia folklórnych telies, ľudových speváckych zborov a tanečných skupín o. i. zo susedného Santova, Pilisszentivánu a Mlynkov.

Bohatý kultúrny program, ktorý začali členovia mlynského pávieho krúžku a v rámci ktorého sa miestni školáci predstavili úryvkom z musicalu Kniha džungle, ako aj členovia Tanečnej skupiny Kolibrík, v ktorej sú zastúpené aj mlynské deti, vyvrcholil koncertmi populárneho speváka Tamása Hevesiho a kapely showmana - konferenciera podujatia Lászlóa Verbanitsa Fuel money. Tradičný večerný fašiangový bál, na potešenie príslušníkov viacerých generácií, bol trochu netradične skôr retro party. Počas bohatého dňa si na svoje prišli aj tí najmladší, v dome hier (v aule školy) si malí návštevníci mohli zhotovovať masky, pliesť košíky, maľovať si tváre pomocou odborníčky a zúčastniť sa na rôznych veselých kvízoch a súťažiach. Malým aj veľkým boli k dispozícii aj veštkyňa, bufet a tradičný jarmok, no a nechýbala ani možnosť viezť sa na pravom dedinskom koči.

Ako sme sa po vydarenej akcii dozvedeli od hlavnej organizátorky podujatia, predsedníčky zboru miestnych slovenských poslancov Marty Demjénovej, pripravených bolo celkovo šesť tisíc šišiek. Potešiteľný je aj primeraný záujem médií (napr. Duna TV, RTL Klub, MTI) a fakt, že tím miestnej káblovej televízie BIA TV uskutočnil celodňový priamy prenos podujatia.

Imrich Fuhl

Premiéra obnovenej veselohry Slovenského divadla Vertigo

Šestka prináša šťastie

Po ôsmich rokoch obnovili členovia ochotníckej zložky Slovenského divadla Vertigo veselohru Neila Simona. Rozhnevané dueto dostalo vtedy názov Spálená morka alebo recept na dobrú náladu. 16. februára mala táto divadelná hra pod názvom Šestka pre šťastie premiéru v Slovenskom inštitúte. Pod novú úpravu sa režijne podpísal Jozef Krasula, divadelník z Partizánskeho, pôsobiaci v amatérskych a profesionálnych divadlách na Slovensku i v Čechách. Dramaturgičkou obnovenej hry bola riaditeľka divadla Daniela Onodiová. V preplnenej divadelnej sále sme videli prominentov nášho verejného života, členov slovenských samospráv a milovníkov slovenského divadla z Budapešti a z okolia.

Šesť žien, šesť životov - rôznych a predsa rovnakých. Stretávajú sa pravidelne u jednej z nich, aby si zahrali spoločenskú hru. Avšak veľmi dobre vieme, že prvotným cieľom týchto stretnutí nie je hra, skôr možnosť porozprávať sa, poklebetiť si, poohovárať známych, vrátane vlastných kamarátok. Sú to také ženy, ako sme my všetci: ostýchavé, plné elánu, frajerské, zahĺbené do seba, hľadajúce možnosti na sebarealizáciu v práci alebo v domácom živote, silné, spanilé, dôstojné a zvedavé na všetko okolo seba. Sú to ženy, ktoré keď sa o niečo zaujímajú, idú za tým aj na koniec sveta. Sú to ženy, ktoré sme nestretli osem rokov, ale ktoré nám znovu ukázali, že nás vedia zabaviť.

„Oprášenie“ prvého úspešného predstavenia Vertiga sa osvedčilo. Musíme uznať, že ochotníci združujúci sa v tom čase v divadelnom súbore, zacítili slasť ozajstného úspechu práve so Spálenou morkou. Oľga Sinčoková (Silvia), Ildika Záluská (Renáta), Anna Kőszegiová (Viera), Miroslava Kováčová (Monika), Iveta Nagyová (Olívia) a Bibiana Budaiová (Júlia) nám v onen februárový večer predviedli ozajstné divadlo. Nebolo to už nejaké skúšanie, nebol to nijaký pokus, bolo to divadlo do špiku kostí. Hrali, až sme mali sto chutí im vynadať, utešiť ich a poplakať si s nimi. Alebo len zhíknuť a stiahnuť sa do úzadia, lebo sú také rodinné story, o ktorých neradi počúvame.

Príbeh šiestich žien by však nestál za veľa bez mužov. Práve v ich prípade nastala podstatná zmena oproti divadelnému predstaveniu spred ôsmich rokov. Vtedy sa o priazeň našich žien uchádzali ohniví Španieli, teraz sú to Maďari. Bol to zásah do živého, veď maďarský temperament, maďarský akcent je nám bližší ako španielsky a pointy lepšie zapadali. Hlavne tá s menom Boldizsára či božieho daru. Márton (Ján Benčík) je aj teraz veľký fešák a sukničkár a Boldizsár, teda Pavol Hrťan, sa za osem rokov vyšvihol na ozajstného herca, ktorý sa dokáže prevteliť na javisku do svojej role.

Šestka priniesla šťastie. Nielen preto, lebo ju režíroval režisér, ktorý má veľké skúsenosti s ochotníckymi divadlami, ale aj preto, lebo si našla cestu k divákom. Nám neostalo nič iné, len sa poďakovať, ako to vieme iba my: vrelým potleskom.

Eva Patayová Fábiánová

Madama Butterfly očarila Budapešť

Nočná Andrássyho trieda bola deviateho februára snáď len o trochu menej hlučná než cez deň. Autá v niekoľkých pruhoch prechádzali oboma smermi, semafory zo zotrvačnosti preskakovali z červenej na zelenú a naopak. Dav, vychádzajúci cez patinované brány budapeštianskej Opery, však hluk nevnímal. V ušiach mu ešte doznievali melódie jednej z najslávnejších, najpopulárnejších, najhranejších opier na svete: melódie príbehu o láske mladučkej, jemnej Čo-čo-san a oficiera amerického námorného loďstva Pinkertona... Príbehu o konflikte dvoch rozličných kultúr, o stretnutí tradícií, prirodzenej ľudskosti a čistoty so skazenosťou modernej západnej civilizácie. Príbehu, v ktorom na jednej strane stojí vernosť a oddanosť, na druhej strane zbabelosť a ľahkovážnosť, očakávania konzumnej spoločnosti, ktorá je presvedčená, že všetko sa dá kúpiť. Túto slávnu operu skomponoval taliansky skladateľ Giacomo Puccini, nástupca Verdiho dedičstva, ktorý sa pre spracovanie ľúbostnej romance (ba aféry) rozhodol po zhliadnutí divadelnej hry Madame Butterfly autora Davida Belasca v jednom londýnskom divadle. Vznikla podľa poviedky právnika a spisovateľa Johna Luthera Longa. Puccini v roku 1901 získal práva na zhudobnenie a ostatné už vieme. Osud zaľúbenej a do lásky a (z) lásky priam zbláznenej japonskej gejši ho uchvátil a už nepustil. Svetová premiéra diela bola v roku 1904 v talianskej Brescii. Odvtedy slávne dielo putuje svetom a časom. Siahol po ňom aj Peter Konwitschny, najúspešnejší nemecký operný režisér (jeho inscenácie získali mnohé ocenenia), ba niektorými považovaný za najväčšieho operného režiséra súčasnosti, keď sa rozhodol inscenovať túto operu najprv v rakúskom Grazi (1992) - a odtiaľto ju „preniesol“ aj do Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave, kde mala premiéru v roku 2007. (Pre zaujímavosť: v Bratislave ju po prvýkrát uviedli v roku 1910 - ako inak - v dnešnom SND.)

Nuž, a práve túto bratislavskú verziu slávnej opery si mohlo pozrieť aj budapeštianske publikum, v radoch ktorého sme našli početné zastúpenie Slovákov, žijúcich v hlavnom meste i na jeho okolí. Peter Konwitschy naštudoval modernú Madame Butterfly. Nie nejaký sladký cukrík, ale plnohodnotný príbeh, ktorý osloví aj diváka 21. storočia. Príbeh dvoch ľudí, ktorý je súčasne príbehom v širších súvislostiach. Inscenácie P. Konwitschneho sú vôbec moderné, novátorské, niekedy priam poburujúce, búrajúce konvencie, sú geniálne, ale nie každý ich prijíma - aspoň na prvý pohľad nie. Aj niektorí z budapeštianskeho publika si museli zvyknúť na modernú scénu (Jörg Kossdorf), ktorú tvorili vertikálne, horizontálne či šikmo postavené a posúvajúce sa panely, zadný naklonený horizont, teda na naoko jednoduchú, ale pritom dokonale premyslenú scénu, maximálne využívajúcu svetelné efekty, na zadnú projekciu fotografií (gejše s cenovkami v dolároch!), či premietanie filmu na plátno nad proscéniom, medzi druhým a tretím dejstvom, predstavujúcim uponáhľané veľkomesto (je zaujímavé, že bežiace obrázky maximálne ladili s Pucciniho hudbou), na gauč, prikrytý americkou zástavou, na slnečné okuliare dvoch hlavných protagonistiek, na zástupné rekvizity (napr. zdrapy papiera), teda žiadne ikebany, vejáre, súčasne na krásne a mierne štylizované kostýmy (Hanna Vartenegg). Dômyselná scéna skvelo dopĺňala obsah, čím vzniklo vzácne hlboké dielo. Áno, po skončení predstavenia som počula: Tá scéna bola síce trochu nezvyčajná, ale aj tak to bolo krásne... Alebo: Spočiatku mi tá scéna pripadala chladná, ale potom som si zvykla a už mi nevadila... A ten spev! V titulnej úlohe sa predstavila svetoznáma slovenská sopranistka Eva Jenisová, ktorá zaujala aj svojím hereckým prejavom. Drobné žieňa s úžasným hlasom (len pre zaujímavosť, jej manžel Dalibor Jenis je barytonista SND), ktorá part Čo-čo-san spievala aj v roku 2004 v jubilejnej inscenácii vo francúzskom Lille. Miroslava Dvorského, ktorý mal spievať part Pinkertona, kvôli chorobe nahradil tiež výborný Michal Lehotský. Zaujala tiež Terézia Kružliaková ako slúžka Suzuki, Peter Remenár ako konzul, Ivan Ožvát ako Goro, Martin Malachovský ako Bonzo, ale mohli by sme spomenúť aj ďalších. Operu hudobne naštudoval a dirigoval jeden z najlepších slovenských dirigentov Oliver Dohnányi. Hudobníci „dýchali“ spolu so spevákmi. A diváci? Tí niekedy ani nedýchali. Pri lyrickejších častiach sa uvoľnene zahniezdili na stoličkách, pri dramatickejších boli v napätí ako pri sledovaní dobrej kriminálky...

Bolesť krásnej Čo-čo-san, opustenej ženy a matky, nás sprevádza nocou. Jej posledný zúfalý čin je symbolom obety a oddanosti. Nádherná hudba, v ktorej sa spájajú japonské motívy, hudobné tradície orientu s melodickosťou talianskej opery prehluší motory áut, kvílenie sanitiek a policajných áut. Hlas Čo-čo-san sa nám zahryzne do duší. Bolesť nie je dobrá, ale ak je nesmrteľná ako žiaľ Madame Butterfly, prináša priam zastavenie srdca, katarziu, úžas nad veľkosťou umenia a hudby s veľkým H.

Giacomo, ďakujeme za krásnu operu, Bratislava, ďakujeme za krásnu inscenáciu!

D. Onodiová

My sa v klube dobre máme!

Po Valnom zhromaždení Klubu slovenských dôchodcov v Budapešti

„Je čoraz menej takých miest, kde sa môžem stretnúť s bývalými kolegami, kde si môžem zaspomínať na staré časy,“ odznelo z úst jedného z členov Klubu slovenských dôchodcov, pôsobiaceho pri Slovenskej samospráve Budapešti (SSB), účastníkov Valného zhromaždenia tejto občianskej organizácie. Dejiskom výročnej schôdze bol už tradične Slovenský inštitút (SI), ktorého riaditeľ Milan Kurucz sa vo svojom privítacom prejave poďakoval členom za ich ochotu navštevovať tamojšie podujatia. „Veľmi sa tešíme tomu, že sa môžeme schádzať v týchto krásnych priestoroch,“ poďakoval sa mu predseda klubu Ladislav Petro, ktorý pripomenul, že podľa možností by v Slovenskom inštitúte aj v budúcnosti radi usporadúvali svoje podujatia. Zároveň pozdravil hosťa zasadnutia, katolíckeho farára Stanislava Brtoša, ktorý od leta minulého roku vykonáva pastoračnú činnosť pre slovenských katolíkov v Maďarsku.

Pred oficiálnou časťou rokovania si prítomní minútou ticha pripomenuli tých členov, ktorí vlani navždy opustili ich rady. Prvým bodom zasadnutia bolo prediskutovanie a schválenie správy o činnosti a hospodárení v minulom roku, potom vypracovanie plánu činnosti na prvý polrok a prerokovanie návrhu tohoročného rozpočtu. Minulý rok bol v živote budapeštianskych dôchodcov bohatý na programy, ktoré boli hojne podporované. Rozpočet spolku pozostáva jednak z členského, ktoré činí ročne tisíc forintov na osobu a jednak z rôznych grantov. Vlani z iniciatívy predsedu Slovenskej samosprávy VIII. obvodu hlavného mesta Kazimíra Kápolnaiho začali organizáciu aj finančne podporovať obvodné slovenské zbory. Okrem toho bola úspešná aj v súbehoch, vďaka čomu mohla organizovať dva poznávacie zájazdy do našej materskej krajiny: na jar navštívili budapeštianski slovenskí seniori rodisko Jána Palárika Rakovú a v novembri Dovalovo, kde sa narodil slávny slovenský architekt pôsobiaci v Budapešti Ján Nepomuk Bobula. Okrem toho sa tradične zúčastňovali na podujatiach SSB, SI a usporiadali aj výlety do zaujímavejších častí hlavného mesta a okolia. Navštívili napríklad kerestúrskych Slovákov, biblické a židovské múzeum.

Vedenie klubu - L. Petro, Ružena Czifrová a František Zelman - pripravilo v tomto roku pre svojich členov množstvo zaujímavých programov. 5. marca o 15. hodine sa uskutoční v Slovenskom inštitúte Budapešť najdojímavejšia akcia spolku: oslava žien. Tento rok pozvú ochotnícky divadelný súbor mladých z Dovalova ATAK 9, ktorý prednesie inscenáciu Cesta k zdraviu. Podujatie je otvorené, slovenských divadelníkov si môžu prísť pozrieť mladí i starší, ženy aj muži. V máji podniknú členovia klubu výlet do troch slovenských novohradských obcí: Kirťu, Jače a Čúvaru. Polrok ukončia zájazdom na východné Slovensko. V dňoch 3. až 6. júna navštívia Košice, Jasov, Prešov, Bardejov, Spišskú kapitulu, Žehru a Gelnicu, cestou späť sa zastavia vo Vizsolyi a Blatnom Potoku (Sárospatak), pôsobisku Jána Amosa Komenského.

Ako predseda klubu pripomenul, nemôžeme zabudnúť, že tento rok je volebný rok, na jeseň sa uskutočnia voľby do menšinových samospráv. Pripomenul fakt, že väčšina poslancov budapeštianskych slovenských samospráv je v dôchodkovom veku. V menšinových voľbách bude klub nominujúcou organizáciou a zároveň sa bude aktivizovať pri získavaní registrovaných voličov.

Po oficiálnej časti rokovania pozdravili členov, ktorí v tomto roku oslávia okrúhle výročie a poďakovali najaktívnejším členom za ich prácu. Potom nasledovali najkrajšie momenty stretnutia, keď sa členovia klubu mohli pri pagáčikoch a pohári vína družne porozprávať so svojimi bývalými kolegami, priateľmi.

(ef)

Učiteľské noviny o Slovákoch v Maďarsku

Učiteľské noviny na Slovensku uvádzajú seriál článkov o živote, histórii a školstve Slovákov v Maďarsku. Seriál o národnostnom živote v Maďarsku pripravil vedúci Katedry telesnej výchovy a športu Fakulty záhradníctva a krajinného inžinierstva Slovenskej poľnohospodárskej univerzity (SPU) v Nitre Ivan Janko, ktorý v rokoch 1990-1993 pôsobil v Maďarsku. Bol vedúcim školy pri veľvyslanectve Československej federatívnej republiky v Budapešti.

Seriál článkov v štyroch pokračovaniach hovorí o histórii a súčasnosti národnostného školstva v Maďarsku a prináša aj osobné postrehy autora. V prvej časti, ktorá vyšla 11. januára, písal I. Janko o sťahovaní Slovákov na Dolnú zem. Zmienil sa o historickej situácii, o troch migračných vlnách Slovákov na juh, načrtol problémy vyplývajúce z presídlenia Slovákov, jeho dopad na spoločnosť. Druhá časť, ktorá vyšla 27. januára, sa zaoberala vývojom národnostného školstva v Maďarsku v rokoch 1949-1960. Priblížila systém slovenského národnostného školstva, zmienila sa o učebných osnovách a učebných pomôckach a načrtla problémy výučby nášho materinského jazyka.

Učiteľské noviny vydáva Ministerstvo školstva SR v príspevkovej priamo riadenej organizácii Academia Istropolitana ako dvojtýždenník o školstve a vzdelávaní. Toto periodikum má za cieľ prinášať informácie a vytvoriť priestor na výmenu skúseností v oblasti výchovy a vzdelávania v rámci pedagogickej komunity. Zároveň je otvorené pre odborníkov z oblasti školstva a vzdelávania, ako aj pre učiteľov z praxe a študentov. Ich zámerom je tiež prinášať trendy a podnety z krajín Európskej únie, prezentovať zámery rezortu školstva a byť priestorom na podnety a návrhy čitateľov. Šéfredaktorom je Ľubomír Pajtinka.

(ef)

Malá obec bez školy je stratená...

Základná škola v Ambrózke

- Tretí školský rok sme členskou inštitúciou Základnej umeleckej a materskej školy Sándora Petőfiho v neďalekom Pitvaroši, - predstavil Základnú školu v Ambrózke jej vedúci András Mészáros. - Predtým sme tvorili jednu inštitúciu so školou v susednom Alberte, avšak následkom zmien právnych predpisov, podľa ktorých škola bez vyšších ročníkov nemôže byť samostatnou inštitúciou, obidve malé školy sa pričlenili k Pitvarošu. Keďže rodičia si môžu vybrať, kam budú chodiť ich deti do vyšších ročníkov, nie všetky pokračujú v Pitvaroši. Tohto roku sa napríklad všetci štvrtáci chystajú do Slovenského Komlóša. Čo sa týka dochádzky, v podstate obe lokality sú rovnako ďaleko od Ambrózky, - pokračoval pán učiteľ Mészáros, ktorý vyučuje v obci od roku 1978.

Školu v Ambrózke navštevuje 20 detí, všetky sa učia slovenčinu pod vedením učiteľky Kláry Huszárovej, ktorá vyučuje aj v susednej Alberti. Stáva sa, že piataci z Ambrózky chodia do slovenskej školy v Slovenskom Komlóši.

V Ambrózke sa deťom na vyučovacích hodinách venujú dvaja pedagógovia a poobede jeden družinár. Všetky predmety okrem informatiky sa vyučujú priamo na mieste. S počítačmi sa žiaci môžu zoznamovať v Pitvaroši, kde prebiehajú pre žiakov z Ambrózky a Alberti aj niektoré hodiny angličtiny. Dopravu zabezpečuje autobus samosprávy.

O mimoškolskú činnosť žiakov sa stará organizácia s názvom Nezbedníci (Gézengúzok), ktorá v záujme užitočného využívania voľného času ponúka hlavne športové programy, alebo remeselnícke dielne. Usporadúva aj Deň vtákov a stromov, kedy sa môžu deti spolu s priateľmi z Alberti v rámci pretekov zoznamovať s prírodou.

- Čo sa týka našich kontaktov s inými školami, pochopiteľne, na prvom mieste je Pitvaroš a Alberti, s nimi máme množstvo spoločných programov... - konštatoval pán učiteľ. - To, že sme malou školou, má, samozrejme, aj svoje výhody a nevýhody. Podľa môjho názoru pre deti je optimálne, že žijú v takomto malom kolektíve. Môžeme sa intenzívnejšie venovať aj menej nadaným žiakom a máme dobré vzťahy s ich rodičmi. Každý žiak sa môže prejaviť, či už v rámci školských, resp. obecných podujatí, alebo na našom benefičnom večierku, na ktorom vystupujú spolu so svojimi rodičmi. Príjmy z tejto aktivity každoročne použijeme na týždňový tábor v matranských horách. Deti na tento pobyt vďaka rôznym grantom prispievajú skôr symbolicky. Inak naši žiaci dosahujú vynikajúci priemer, napríklad pri ďalších štúdiách na osemročnom gymnáziu v Makove, ktoré patrí medzi najlepšie v župe. Viacerí neskôr získajú vysokoškolský, resp. univerzitný diplom, avšak v Ambrózke nie sú pracovné možnosti, takže sú nútení usadiť sa inde. Spolu s obecnou samosprávou napriek hospodárskym ťažkostiam súčasnej doby vynakladáme všetky úsilia v záujme toho, aby sa žiaci nižších ročníkov aj v budúcnosti mohli učiť tu, v Ambrózke. Myslíme si totiž, že malá obec, ktorá nemá školu, je perspektívne stratená... - dodal na záver našej návštevy Základnej školy v Ambrózke András Mészáros.

(csl)

Festival špecialít z mangalice

Rarita: bio-prasa, light-slanina...

Čo myslíte, akého pôvodu je slovo „mangalica”? Rozhodne znie zaujímavo, exoticky. A čo asi znamená, čo má takýto názov? Je to rarita, mäso z nej je údajne zdravé, tuk takisto, dokonca sa v súvislosti s masťou z tohto prasaťa - lebo mangalica je druh prasaťa - teda masť z neho je vraj zdravá. Je to bio-prasa! No toto! Je také niečo možné? Nechajme to zatiaľ otvorené, zato vám porozprávam o tomto smiešne vyzerajúcom, typicky maďarskom druhu brava-svine-ošípanej-prasaťa, kvôli ktorému usporiadali v Budapešti dokonca festival. Hneď vhupnem do pravej festivalovej nálady na nádvorí zámku v Mestskom parku, hneď za sochami uhorských panovníkov, pri jazere na člnkovanie v lete a korčuľovanie v zime. Táto veselá kompánia pripravuje korčuľu - ak pod tým rozumieme niečo, po čom sa dobre kĺže, povedzme, pivo či víno. Začína sa v rámci festivalu súťaž vo varení čohokoľvek z mäsa mangalice. Takže narazil som hneď na družstvo Mangalica-Fitness. Hovorca Jani konštatuje, že gazdovia mangalicu kŕmia, oni mangalicu jedia. Práve varia jedlo, ktoré sa nazýva „vetrece”, o ktorom som ja jakživ ešte nepočul. Ale sa dozvedám, že je to vlastne kotlíkový guláš, ktorý varia aj s vnútornosťami, obličkami i srdcom, v neposlednom rade však dušou... Pripravia ešte aj oškvarky z mangaličej slaniny, ktoré okorenia dobrou náladou. Varí sa to prísne na dreve z jaseňa, pretože variť na plyne je priamou cestou k nafukovacej žene. Ježišmária! Až také ďalekosiahle závery som neočakával. A či majú aj bližší vzťah s mangalicou, myslím, či ju aj chovajú? - pýtam sa, na čo Jani odpovedá, že áno, vyzerajú presne ako mangalica, len nie sú kučeraví. A sme pri jednom typickom ryse tohto druhu prasaťa. Má kučeravú srsť, ako keby bola, dosť groteskne, naondulovaná. Ale oveľa dôležitejšie je to, čo je pod srsťou a kožou. Aj o tom si hneď pohovoríme. Sme uprostred obrovského jarmoku, vyvolávač tvrdí, že kto si kúpi, bude mať, kto si nekúpi, bude chorý... Žeby mali mäso či masť z mangalice liečivé účinky? To hádam nie! Aj človek, ktorý zodpovedá za genetický stav mangalíc v Maďarsku, zo zväzu chovateľov tohto druhu prasaťa László Kürti, je trocha opatrný. „Koniec koncov to nie je BIO, ide vlastne o prasa, ktoré je na svete najmastnejšie, má najviac tuku, niekedy až 70 percent hmotnosti. To však môžem tvrdiť, že sa v ňom nachádza ľahšia, lájtošnejšia masť, nie tá plná cholesterolu.“ No, táto masť, teda aj slanina, je dobromyseľná! Dobrá je určite, o tom sa presvedčím hneď, keď mi Laci báči odreže kus zo svojej desať centimetrov hrubej slaniny, položí ho na krajec bieleho chleba a posype fialovou cibuľou. Jem to ako maslový chlieb, pretože aj slanina je ako maslo. Naozaj, a takou zostane aj po polroku, nie ako obyčajná slanina. Dozvedám sa ešte, že mangalica je plavá, ryšavá a s lastovičím bruchom. V Maďarsku chovajú šesť a pol tisíc kusov. Viac ani nechcú, majú strach, že stratí svoju jedinečnosť, exkluzivitu, a teda aj cenu. Málokde ju dostať, vyváža sa najmä do Španielska, Ameriky a najnovšie za ňou „šalejú” Japonci. Je dvakrát drahšia ako bežné bravčové mäso. Všade navôkol hory mäsa, klobásy, jaternice, tlačenky, šunky, kolienka, bôčiky... A ľudia to kupujú, niet človeka, ktorý by odišiel z tohto festivalu bez kusu klobásy z mangalice. V radoch sa musí stáť aj na pečenú verziu, aj na cigánsku pečienku veľkú ako lopata. Ja zostávam pri spomínanej slaninke. Človek zabúda na všetky svoje zásady striedmosti. Utešuje sa tým, že je to light či bio-slanina. Malý čertík vo mne však hrá celý čas. Nejde tu len o dobrý marketing? Áno, určite. A dospievam k záveru, ktorý by sa mohol preniesť aj do ríše ľudí: Aj mangalica je sviňa, len má lepší PíáR...

Gregor Martin Papucsek

Tradičná zabíjačka a benefičný ples v Lucine

Slovenská samospráva v Lucine a tamojšia materská škola Hniezdo usporiadali v druhú februárovú sobotu tradičnú zabíjačku a benefičný ples.

Súčasný slovenský zbor v Lucine dostal do opatery aj miestny Dedinský dom, ktorý tu síce funguje od roku 2001, ale doteraz ho prevádzkovala miestna samospráva. Keďže nebol zaregistrovaný ako oblastný dom, obec sa nemohla uchádzať ani o granty na jeho prevádzku. Potom, ako sa vlani pomocou výkonného riaditeľa Verejnoprospešnej spoločnosti Legatum Juraja Anda podarilo oficiálne evidovať dom ako miestne múzeum, začína ožívať. Doteraz slúžil skôr ako múzeum. Bol miestom, ktoré bolo možné navštevovať, ale až na jedno-dve podujatia ročne bol nemým svedkom minulosti. Vďaka iniciatíve slovenskej samosprávy sa možno začína nová doba, keď sa tento dom naplní životom a ročne aspoň štyri razy (nadväzujúc na ročné obdobia) tu nájdu Lucínčania zaujímavé programy. V zime napríklad zabíjačku. Hoci v obci dodnes robia pri domoch zabíjačky, nerobia ich na starý spôsob. „Máme čo ukázať, veď aj teraz sa našiel taký 35-ročný muž, ktorý ešte nikdy nevidel opaľovanie brava slamou,“ tvrdí predsedníčka slovenského zboru Katarína Völgyesiová Pribišánová. „Vlani sme sa rozhodli, že oživíme naše zabíjačkové zvyky. Vydelili sme na to peniaze z rozpočtu nášho zboru,“ začala nám rozprávať príbeh o troch skoro 200-kilogramových bravoch členka slovenského zboru Štefánia Némethová Kazincziová. Pomoc poskytli aj miestni podnikatelia. Zadarmo prišli pracovať traja mäsiari Ján Sarturis, Ladislav Nilaš a Peter Pribišan. Veľký kus práce vykonali aj gazdinky, ktoré pomáhali mäsiarom a ktoré pripravovali jedlo pre účastníkov. Tých sa tu vystriedalo za deň vyše sto, medzi nimi aj zástupkyňa predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Etelka Rybová, ktorá neprišla s prázdnymi rukami: priniesla dolnozemskú pálenku, aby ňou Horniaci mohli zapiť mastné dobroty. Podujatie poctil svojou prítomnosťou aj jeden z dvoch patrónov akcie, parlamentný poslanec László Boldvai, ktorý sa tiež so záujmom pozeral na starodávne zvyky. Na tradičnú zabíjačku zavítal aj vedúci úradu CSS Ondrej Horváth a šéfredaktorka Ľudových novín Alžbeta Hollerová Račková, ktorá priniesla ceny do tomboly na večerný ples.

Zabíjačka sa uskutočnila na dvoch miestach: jednak na dvore základnej školy pod stanom, kde rozporciovali bravov a robili jaternice, tlačenky a klobásu, a jednak v jedálni základnej školy.

Večerný benefičný ples, nad ktorým mali záštitu predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy Ján Fuzik a László Boldvai, sa konal v budove základnej školy. Do tanca hrala kapela Nápad a tancovali na nej unavení i menej unavení Lucinčania so svojimi hosťami. Príjmy z plesu darovali organizátori materskej škole, ktorá ich chce použiť na nákup učebných pomôcok. Od Celoštátnej slovenskej samosprávy získala materská škola projektor a premietacie plátno - informoval o tom list J. Fuzika, ktorý prečítali na plese.

Čo mali účastníci plesu na večeru? Predsa zabíjačkové špeciality: jaternice a klobásu, plnenú kapustu a polievky. V Lucine varia na zabíjačke dva druhy polievok. Jedna je klasický vývar z kostí, ale servírujú ho so surovou cibuľou a čerstvým chlebom. Druhá polievka sa volá bačkor, či bačkore a je to vlastne kyslá polievka z mäsa z hlavy, mozočka a vnútorností. Ak sa o rok dostanete na lucinskú zabíjačku, nenechajte si ujsť ani lucinskú pečienku: pečienku, mäso a vnútornosti uvarené, ochutené, vložené do sadla a upečené.

(ef)

Textílie ako pamiatky kultúrneho dedičstva

Bánhedešské tkaniny v Békešskej Čabe

Verejnoprospešný spolok pre zachovávanie slovenských tradícií vo Veľkom Bánhedeši v spolupráci s Čabianskou organizáciou Slovákov usporiadal v priestoroch Domu slovenskej kultúry (DSK) v Békešskej Čabe výstavu bánhedešských tkanín. Expozíciu tvoria starodávne textílie s typickými ľudovými motívmi a ručné práce šikovných žien z Veľkého Bánhedešu, zhotovené v súčasnosti.

Vernisáž výstavy, ktorá sa konala v druhý februárový štvrtok, poctil svojou prítomnosťou aj generálny konzul Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefan Daňo, podľa ktorého trpezlivosť a tvorivosť ľudí, ktorá sa odráža vo vystavených dielach je nasledovaniahodná aj pre dnešné generácie.

Výstavu slávnostne otvorila riaditeľka DSK Anna Ištvánová, ktorá prácu bánhedešského spolku v oblasti zachovávania a šírenia miestnych slovenských tradícií pod vedením vedúcej Jolany Pepovej vysoko ocenila hlavne preto, lebo tieto diela, sú organickou súčasťou kultúrneho dedičstva Slovákov v Maďarsku.

- To, čo za tristo rokov vytvorili rôzne generácie tunajších Slovákov, myslím tu napríklad na architektonické pamiatky, ako sú kostoly, alebo typické rodinné domy tohto kraja, ale i predmety z keramiky, resp. textílie, je dôkazom toho, ako sa navzájom integrujú prvky kultúr jednotlivých národov a národností... Zmapovanie a zachovanie kultúrneho dedičstva Slovákov v Maďarsku a jeho odovzdávanie ďalším generáciám je úlohou nielen predstaviteľov slovenskej menšiny v MR, ale aj väčšinového národa... - upriamila pozornosť A. Ištvánová na širší kulturologický kontext a zároveň zdôraznila, že tradičné tkaniny a textílie s podobnými motívmi v rôznych slovenských osadách na Dolnej zemi si Slováci dodnes veľmi vážia ako prejav svojej identity.

Zachovaniu starobylých ľudových motívov a ich aplikácii na dnešné textílie sa už dlhé desaťročia venuje ľudová umelkyňa Anna Illéšová Boťánska, rodáčka z Veľkého Bánhedešu, ktorá bola aranžérkou výstavy. Účastníkom vernisáže priblížila odborné detaily a perličky zo sveta výšiviek. Zdôraznila, že tá generácia, ktorá sa tradične venovala tkaniu, nás pomaly opúšťa, avšak medzi súčasníčkami sa v hojnom počte nájdu ženy, ktoré používajú tradičné motívy tkanín vo svojich ručných prácach.

- Bolo by však dobré venovať sa aj samotnej technike tkania, - navrhla kurátorka výstavy.

Typickými farbami textílií vo Veľkom Bánhedeši boli napr. červená a čierna, používali ich hlavne pri tkaní sviatočných obrusov. Bánhedešanky sa kedysi vyznačovali viazaním strapcov, kurátorka má na tento proces živé spomienky zo svojho detstva. Ďalšou obľúbenou farbou v tejto dolnozemskej slovenskej osade bola modrá, typická farba Slovákov, občas sa vedľa nej objaví aj zelená. Fialová sa vyskytuje iba na príležitostných textíliách, je liturgickou farbou pôstu. Ako upozornila Anna Illéšová Boťánska, aj na výstave prevažujú textílie s čiernou farbou. Tieto sa zachovali vo väčšom množstve a v lepšom stave, lebo ich používali vyslovene iba v dobe smútku. Zároveň vyzdvihla, že aj na podobnosti motívov sa odráža pôvod osadníkov a rodinné väzby Bánhedešanov (Békešská Čaba, Nadlak, Slovenský Komlóš...).

Na vernisáži, na ktorej sa v hojnom počte zúčastnili nielen obyvatelia Veľkého Bánhedešu, ale aj rodáci žijúci v župnom sídle, spievala ľudové piesne čabianska slovenská sólistka Helena Štírová.

(csl)

Spomienka na Jána Valašťana Dolinského

Priateľské stretnutie speváckych zborov v Békešskej Čabe

Štyri spevácke zbory boli účastníkmi priateľského stretnutia v Békešskej Čabe, na ktorom si speváci a hudobníci uctili pamiatku významného rodáka mesta Jána Valašťana Dolinského.

Spoločné vystúpenie a naštudovanie skladieb J. V. Dolinského aktualizovala skutočnosť, že 15. februára sme si pripomenuli 118. výročie narodenia tohto významného slovenského skladateľa. Účastníci sa zišli v druhý februárový utorok v slávnostnej sále evanjelického cirkevného zboru. Organizátorka programu, spolupracovníčka Domu slovenskej kultúry Ildika Očovská po privítaní členov štyroch speváckych zborov (Čabianska ružička, Evanjelický cirkevný zbor, Zbor Chopin a Zbor reformovanej cirkvi v Békešskej Čabe) úvodom podujatia stručne zoznámila prítomných so životom J. V. Dolinského. Ako uviedla, narodil sa na sálašoch Fényes, pochádzal z chudobnej tesárskej rodiny. Pripomenula, že mená jeho rodičov (Valašťan, Beliczová) sú dodnes častými priezviskami v Békešskej Čabe. Dolinský po skončení učiteľského ústavu v Arade sa na krátky čas zamestnal v sálašskej škole neďaleko dnešného Telekgerendášu. Avšak ako uvedomelý Slovák sa chcel intenzívnejšie venovať pestovaniu slovenskej kultúry a preto pomocou ďalšieho čabianskeho rodáka, skladateľa a publicistu Jána Kraska sa usadil v Hrachovišti neďaleko Piešťan. Popri skúmaní folklóru, úprave ľudových piesní a skladateľskej tvorbe bol aj významným esperantistom. Neskôr pôsobil aj v Brezovej pod Bradlom a väčšiu časť svojho života prežil v Martine, kde je aj pochovaný na Národnom cintoríne.

Na stretnutí sa účastníci pod taktovkou I. Očovskej venovali naštudovaniu niektorých čabianskych slovenských ľudových piesní a kanonických skladieb z Dolinského zbierok. Pritom niektoré zbory sa predstavili s takými piesňami, ktoré už majú vo svojom repertoári, resp. ktoré naštudovali pri tejto príležitosti.

Evanjelický cirkevný zbor svojim kvalitným prednesom slovenských ľudových piesní, upravených oslavovaným skladateľom, naladil ostatných. Čabianska ružička potešila prítomných príležitostnými piesňami (Vianoce, fašiangy) a skladbami, ktorými sa Dolinský lúči so svojou rodnou Čabou. Zábavnejší štýl prezentoval Zbor Chopin. O piesni v jeho podaní Dýnom, dánom sa hlavná organizátorka zmienila tak, že sa s ňou stretla aj počas svojho zberu piesní v kruhu presídlených čabianskych Slovákov v okolí Komárna.

Popri záverečnom preopakovaní spoločne naštudovaných piesní členovia zborov sa mohli zoznámiť s Dolinského tvorbou aj na komornej výstave jeho pôvodných zbierok.

(csl)

Dunaj v čase a obrazoch

Slovenský inštitút Budapešť (SI), Slovenské národné múzeum (SNM) - Múzeum kultúry Maďarov na Slovensku a Stredoeurópsky kultúrny inštitút (SKI) usporiadali 10. februára otvorenie výstavy pod názvom Danubius - Fluvius, Dunaj v čase a obrazoch.

Prítomných v mene organizátorov privítal riaditeľ SKI Péter Módos. Ako povedal, jedna časť vernisáže bude v SKI a druhá v SI. - Dunaj je kultúrnou hodnotou, je našou spoločnou históriou, čo by sme vám chceli prezentovať aj tým, že v jednej vitríne je dielo Pétera Esterházyho o Dunaji, ktoré bolo preložené do trinástich jazykov. V druhej vidíme dielo Clauda Magrisa, ktorý vytvoril tiež prózu o Dunaji, ktorá bola preložená do dvadsiatich siedmich jazykov, - povedal riaditeľ SKI a predstavil prominentných hostí.

Ako prvá sa prítomným prihovorila štátna tajomníčka Ministerstva školstva a kultúry MR Márta Schneiderová, ktorá mala taký dojem, že výstava je hodná svojho mena, lebo sa rozlieva z priestorov SKI do priestorov SI. Tým pádom sa už vlastne sformulovalo aj hlavné posolstvo, ktorého je nositeľkou. Menovite to, že Dunaj nepatrí len Maďarom, nepatrí len Slovákom, ale patrí všetkým tu žijúcim národom, patrí všetkým Európanom. - Roku 2011 bude predsedníckou krajinou Európskej únie Maďarsko. Jednou z najdôležitejších politických úloh, ktoré Maďarsko v tomto období má je, aby sme vytvorili podunajský región, ktorý združuje všetky štáty, všetky národy tohto priestoru - povedala Márta Schneiderová.

Po jej slovách sa prítomným prihovorili generálny riaditeľ SNM Rastislav Púdelka, generálny riaditeľ Riaditeľstva múzeí Peštianskej župy Márton Kálnoki-Gyöngyössy, rektor Andrássyho univerzity a riaditeľ Podunajského inštitútu András Massák a štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí MR József Czukor.

- Myslím si, že je priam symbolické, že túto výstavu otvárame dva týždne pred konferenciou, ktorá sa bude konať v Budapešti a ktorej predmetom bude dunajská stratégia, - začal svoj prejav veľvyslanec Slovenskej republiky v Budapešti Peter Weiss. - Pre Maďarov, Slovákov, ale aj pre Rakúšanov a pre Nemcov Dunaj plní rozmanité funkcie. Ja som sa narodil v meste na Dunaji, v Bratislave. Tak ako tí, ktorí žili tu v Budapešti alebo vo Viedni, aj ja som počúval: „Žijem v krásavici na Dunaji“. Všetci, ktorí sú približne v mojom veku vedia, aká bola farba Dunaja začiatkom šesťdesiatych rokov, aká bola neskôr a aká začína byť teraz. Tak ako v maďarskej literatúre hrá Dunaj veľmi veľkú rolu, takisto je to aj v slovenskej literatúre. Medzi národné symboly Slovákov patrí hrad Devín, ktorý sa týči nad Dunajom, a Tatry. Vieme, že aj pre Maďarov plní Dunaj silnú symbolickú funkciu a vieme, že nie až tak dávno sme sa kvôli niektorým veciam na Dunaji dosť dlho hádali. Ale toto podujatie pripomína jednu dôležitú vec, ktorú si treba vážiť. Dunaj nevnímame iba z hľadiska našich národných záujmov ako náš národný symbol. Stále viac sa Dunaj stáva symbolom stredoeurópskej identity, čohosi, čo nás spája, čo máme spoločné a čo je dobré... Spája nás ekonomicky a spája nás ľudsky. Myslím, že je tu ešte jeden aspekt, ktorý si musíme uvedomiť. Dunaj je aj krása, je to súčasť prírody, často ešte panenskej prírody, na to musíme dbať, keď budeme spoločne pripravovať dunajskú stratégiu. Zo všetkých týchto povedaných a zamlčaných dôvodov by som chcel poďakovať ľuďom, v hlavách ktorých sa zrodila idea pripraviť túto výstavu a poďakovať všetkým, ktorí túto ideu dali do konkrétnej podoby, - dokončil svoj príhovor Peter Weiss.

Po privítacích slovách sa účastníci vernisáže presunuli do budovy Slovenského inštitútu, kde ich šampanským privítal riaditeľ SI Milan Kurucz. - Predovšetkým by som chcel poďakovať autorom výstavy, ktorí urobili fantastickú prácu. Dúfajme, že táto expozícia poputuje po mnohých krajinách. Prajem vám, aby sa vám výstava páčila, jej autorom prajem, aby mali ešte veľa takýchto dobrých nápadov, - povedal Milan Kurucz a pozval všetkých do kinosály, kde premietali dokumentárny film o Dunaji z roku 1956.

Expozícia na dvoch poschodiach v SI a v budove SKI ponúka množstvo zaujímavostí zo stáročnej minulosti toku a okolia Dunaja. Rukopisné mapy Luigiho Ferdinanda Marsigliho a Johanna Christopha Müllera vydané v roku 1726 i prvé vojenské mapovanie z obdobia 1769 - 1785 dokumentujú topografické počiatky koryta tejto veľrieky spájajúcej rôzne krajiny. Vzácnym dokumentom je film ôsmich národov o Dunaji, ktorý nakrútili v roku 1956 filmári z východnej a západnej Európy ako prvý jedinečný pokus medzinárodnej filmovej spolupráce.

Samostatné časti expozície sú venované rybárstvu, mostom a prechodom cez Dunaj, fotografickému cestovaniu po toku rieky i príbehu dunajského kapitána. Návštevník môže na veľkej videoprojekcii sledovať okolie Dunaja z leteckého pohľadu.

Výstava vznikla za spolupráce 14 múzeí zo Slovenskej a z Maďarskej republiky. Otvorená bude do 12. marca.

Andrea Szabová Mataiszová

Slovenský Komlóš

Tanečnice, piráti a princezné zaplavili slovenskú školu

V telocvični Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši žiaci, pedagógovia a rodičia usporiadali 12. februára maškarný ples. Účastníkov v mene učiteľského zboru po maďarsky a po slovensky privítala učiteľka Julianna Gojdárová. Poprosila žiakov, aby spolu so svojimi triednymi učiteľkami prešli okolo telocvične, aby sa diváci mohli kochať v maskách. Boli tu tanečnice z Honolulu, upíri, levice, motorkári, balerína, svetobežníci, hasiči, bosorky, brušné tanečnice, Spiderman, piráti a nádherné princezné. Niektoré dievčatá, napríklad kamarátky Rebeka Boborová a Laura Durkóová, sa predstavili spoločne ako Havajčanky. Mali na sebe pestrofarebné sukne z palmových listov, hornú časť bikiniek a náhrdelníky z umelých tropických kvetov. Ôsmak Patrik Keresztes si vybral kostým baleríny. Nie úplne náhodou, veď sa prihlásil do strednej školy tanečnej. Ôsmaci názorne predstavili svoje plány do budúcnosti, objavili sa ako kuchári, stavební robotníci, pedagógovia atď. Po predstavení masiek všetci žiaci predviedli otvárací tanec, spontánnu choreografiu, ktorú im predtancovala hosťujúca učiteľka Dagmar Kötelešová. Spoločný tanec vyvolal dobrú náladu, ktorú vystupňovalo vystúpenie gospelovej kapely ôsmakov. Počas prestávky učiteľky pripravili stôl s cennými darčekmi do tomboly. V triedach čakali deti a príbuzných rodičia s prestretými stolmi. V druhej triede si mohli pochutnávať na obložených chlebíčkoch, palacinkách, pagáčikoch, rôznych zákuskoch a hlavne ovocných džúsoch. Po prestávke nasledovalo losovanie tomboly. Niektorí mali veľké šťastie a niesli si domov aj päť-šesť darčekov, iní odchádzali s prázdnymi rukami. Riaditeľka slovenskej základnej školy Zuzana Lauková nám prezradila, že v ich škole už dlhé roky nie je zvykom hodnotenie masiek a to z jediného dôvodu - aby nedali podnet k vytváraniu rozdielov medzi deťmi. Väčšina masiek je totiž z požičovne, iba niektorí si ich zhotovili doma, podľa vlastnej fantázie. Maškarný ples skončil spoločnou zábavou. Triedne učiteľky nám nezabudli pripomenúť, že na vydarenom plese majú zásluhy najmä rodičia detí, za čo im patrí obrovská vďaka.

Andrea Szabová Mataiszová

Kestúcky farár Ignác Scolari zakladateľ Matice slovenskej

V Kestúci (Kesztölc) od nepamäti až do roku 1958 slúžili slovenský (alebo aj slovenský) jazyk dobre ovládajúci rímskokatolícki dušpastieri. Cirkev rešpektovala jazykové potreby ňou spravovaných obcí väčšmi než štátna správa a až do spomínaného roku obsadzovala kestúcku faru Slovákmi. (Posledným slovenčinu ovládajúcim farárom bol zo Slovenska vysídlený Peter Nagy, brat riaditeľa budapeštianskej slovenskej školy Barnabáša Nagya.) V dlhom menoslove kestúckych farárov nájdeme aj významných verejných činiteľov a cirkevných hodnostárov, ktorých mená nezapadli do zabudnutia. Spomedzi nich sa naši čitatelia mohli oboznámiť s významnou osobnosťou slovenského verejného a cirkevného života Jozefom Šrobárom, bratislavským kanonikom, ktorý strávil dvadsať plodných rokov (1900-1919) medzi Kestúčanmi (ĽN 2007, č. 30).

Ignác Scolari, zakladateľ Matice slovenskej, je ďalšou významnou osobnosťou slovenského cirkevného života, ktorá pobudla v Kestúci oveľa dlhší čas ako J. Šrobár, slúžila tu presne tridsaťdva rokov - od 11. januára 1836 do 16. januára 1868. O kestúckych rokoch Ignáca Scolariho však vieme menej ako o jeho činnosti v Tesároch na Slovensku, kam z Kestúca odišiel a kde aj zomrel.

Ignác Scolari napriek tomu, že má priezvisko talianskeho pôvodu, sa narodil 15. decembra 1808 v Banskej Bystrici, v uvedomelej slovenskej rodine. Po získaní základného vzdelania a maturity v rodnom meste študoval filozofiu a teológiu v Ostrihome. Po kňazskej vysviacke r. 1832 bol ustanovený za direktora chrámového chóru v Ostrihome, čo svedčí zároveň aj o jeho hudobnom talente. I. Scolari sa v maďarskom Ostrihome asi necítil dobre, veď využil prvú možnosť opustiť mesto: o dva dni po smrti kestúckeho kňaza Michala Mandíka 11. januára 1836 bol už oficiálne vymenovaným dušpastierom v slovenskom podpilíšskom Kestúci.

O jeho dlhej kňazskej činnosti v Kestúci sa zachovalo pomerne málo dokumentov. Tieto však svedčia o jeho úsilí o povznesenie obce, zlepšenie podmienok výučby v škole ako i obohacovanie vnútorného zariadenia kostola. I Scolari dlhé roky bojoval napríklad za zakúpenie nového organu. Spočiatku, roku 1836, dosiahol iba obnovenie starého, ale zápisnica kanonickej vizitácie (Visitatio Canonica) z r. 1846 spomína už nový organ. Tento však dlho nevydržal, lebo kňaz r. 1862 píše cirkevnej vrchnosti, že organ sa nedá opraviť, treba zakúpiť nový. Jeho vytrvalosť a časté urgovania priniesli ovocie až r. 1865, keď kostol dostal nový organ, ktorý potom celých štyridsať rokov spoľahlivo slúžil kestúckym veriacim. Kňaz taktiež po ťažkých bojoch s vrchnosťou dosiahol - ako sa o tom zmieňuje zápisnica kanonickej vizitácie z r. 1846 - že „tri staršie zvony vo veži vymenili za nové, väčšie”. Tieto zvony tu ostali až do prvej svetovej vojny, keď ich odviezli na vojnové účely.

Ignác Scolari dva roky po príchode do Kestúca sa ako predseda školskej stolice pričinil o to, že namiesto schátralej, z váľkov postavenej jednotriednej školy vybudovali novú, ale už z tuhého materiálu. Zo zápisnice zasadnutia školskej stolice 13. júla 1848, ktorú podpísal I. Scolari, sa dočítame: „Obec s 1020 obyvateľmi má naďalej len jednotriednu školu. Školopovinných je 74 chlapcov a 49 dievčat. Vyučovacím jazykom je slovenský jazyk.” Tu musíme poznamenať, že v každej pilíšskej katolíckej dedine škola bola cirkevná a na čele školských stolíc stáli miestni kňazi. Ich postoj v otázke jazyka vyučovania bol rozhodujúci.

Určite nepreháňame, ak I. Scolariho na základe jeho činnosti v Kestúci a neskôr v Tesároch pokladáme za uvedomelého Slováka, ktorý bol na tie časy dobre informovaný o úsiliach popredných činiteľov slovenského národného hnutia, s ktorými súhlasil a ktoré aj sám aktívne podporoval. Ako predplatiteľ Pešťbudínskych vedomostí prakticky vedel o všetkom, čo sa dialo v tejto oblasti na Slovensku, ale i v pokrokových slovenských politických a spoločenských kruhoch v Pešťbudíne. Do podrobností bol informovaný napríklad aj o prípravných prácach založenia celonárodnej slovenskej kultúrnej ustanovizne Matice slovenskej. Bol medzi prvými, ktorí vyhoveli požiadavke zachytenej v Stanovách MS, podľa ktorých zakladajúcim členom tejto ustanovizne sa môže stať ten, kto zaplatí do jej základiny sto zlatých v hotovosti. I. Scolari vyhovel tejto podmienke, dostal matičný diplom číslo 175 a zároveň si získal aj právo zúčastniť sa na zakladajúcom valnom zhromaždení s právom rokovania a hlasovania. Zakladajúcich členov Pešťbudínske vedomosti 1. júla 1863 (53. č.) pozvali na prvé valné, zakladajúce zhromaždenie, ktoré sa konalo 4. augusta 1863. (Po založení ustanovizne MS mala 501 zakladajúcich členov, medzi ktorými bol aj cisár František Jozef I. s príspevkom tisíc zlatých).

Ignác Scolari nebol radovým členom MS, bol viac, bol jej zakladateľom. V Letopise Matice slovenskej (Viedeň 1864) sa nachádza jeho meno na 72. strane pod číslom 491: „Scolari Ignác, farár v Kostelci pri Ostrihome (zakl. člen; číslo diplomu 175 (s príspevkom) 100 zlatých”. (Používanie názvu obce Kestúc namiesto Kostelec sa stalo všeobecným - aj vďaka J. Šrobárovi - až na prelome 19. a 20. storočia.) Kestúcky farár I. Scolari sa svojim postojom voči MS osvedčil ako zanietený rodoľub. K Matici mal srdečný vzťah. Pravdepodobne sa aj osobne zúčastňoval na niektorých matičných podujatiach (hlavne v čase, keď slúžil v Tesároch) a tam si získal priateľov aj medzi matičnými funkcionármi. Dá sa to vycítiť zo skutočnosti, že dlhé roky ostal verný Matici slovenskej, aj v tých ťažkých časoch, keď sa na ňu útočilo. Ako člena tejto celonárodnej ustanovizne ho uvádza aj menoslov z roku 1870, ale už ako farára v Tesároch.

Nevieme, z akých príčin I. Scolari opustil Kestúc. Isté však je, že v práci, ktorú úspešne vykonával v Kestúci, pokračoval aj v Tesároch. Aj tam sa pustil do výstavby novej školy, ba v susedných Slepčanoch aj do výstavby kostola a podieľal sa aj na obohacovaní zariadenia spomínaných kostolov.

Jeho cirkevná kariéra vyvrcholila v Tesároch. Stal sa organizátorom a vodcom viacerých slovenských pútí do Ríma, za čo dostal od pápeža Leva XIII. titul monsignora. Zastával niekoľko významných cirkevných funkcií, stal sa školským dekanom svätobeňadického dištriktu, jeho knihovníkom a kňazským špirituálom a neskôr i čestným metropolitným kanonikom ostrihomským.

Ignác Scolari, zbožný a príkladný kňaz, zomrel 4. marca 1887 v Tesároch vo veku 79. rokov. O tejto udalosti dal správu aj budapeštiansky týždenník Vasárnapi Újság, ktorý písal o ňom ako o kňazovi so zlatou svätou omšou (50. výročie kňazstva) a o čestnom ostrihomskom kanonikovi.

Zoltán Bárkányi

Literatúra

Július Botto: Dejiny Matice slovenskej (1863-1875), zlatyfond.sme.sk

Historia Domus. V rukopise (Kestúc, fara)

Fara. sk/tesarske mlynany

P. Parenička - A. Maťovčík: J. M. Hurban a matiční výtečníci. Trenčín-Martin 2008.

Ondrej Krupa

Každodenné prejavy Slovákov v Senváclave

Národopisné poznámky zo Senváclavu IV.

Kto by sa po polstoročí vrátil do obce, ten by ju vôbec nespoznal. Domčeky z hliny, vybíjané alebo z váľkov, sa zachovali len na ukážku. Ulice lemujú vysoké domy z pálených tehál, neraz obložené kameňmi s priestrannými izbami, veľkými oknami a svetlými verandami. Tieto začínajúce sa zmeny zachytil roku 1960 aj etnograf János Manga. Život v obci bol podobný, ako v maďarských lokalitách.

Dedina nebola všeobecne chudobná, vyvinuli sa tu vrstvy obyvateľstva. Jednu tvorili chudobní, nemajetní občania a bola vrstva, ktorá nemusela živoriť. Pomerne veľká vrstva obyvateľov žila na slušnej úrovni. Boli to sedliacke rodiny, ktoré chovali kone, kravu, mali kúsok zeme. Tie by sme mohli zaradiť medzi bohatšie. Naozaj bohatí ľudia pravdepodobne v obci nežili (nehovoríme o dnešnej dobe). Podľa jednej informátorky kto mal kravu, ten si mohol dopriať aj jemnejšie jedlá a lepšie zákusky, napr. ten si mohol opekance (pupáčiky) spariť mliekom, nielen vodou.

Hoci dedinka bola málopočetná, dokázalo sa tu uživiť aj niekoľko remeselníkov, živnostníkov. Nemohol chýbať kováč, veď kone bolo treba podkúvať, ráfy na kolesá pripevňovať. Obuvník predovšetkým opravoval obuv. Na poprednom mieste musíme spomenúť krčmára, lebo tunajší chlapi ľúbili liehoviny. (V tomto nenastali zmeny, chýrna tunajšia Jánošíkova krčma je veľmi navštevovaná). Kedysi mali v dedine mäsiara, pekára, ba i maliara a natierača, ktorý sa vyznal v mnohých remeslách.

Charakteristická figúra bol mäsiar - belér. Podľa respondentov to bolo dedičné remeslo. Mäsiar musel mať špecifické náradie (veľmi ostrý nôž, bard, širočinu, mlynček na plnenie jaterníc a klobás apod. Kým v susedných v Mlynkoch ešte donedávna opaľovali bravy slamou, v Senváclave ho obárali vriacou vodou. Preto mali v domácnostiach koryto z vŕbového dreva. Ak ho náhodou niekde nemali, priniesol ho mäsiar. Belér robil všetky práce, od očistenia brava až po naplnenie klobás. Okrem peňažnej odmeny mu darovali kóštolóv (tak to volajú aj Slováci na Dolnej zemi): karé, krvavú a rižovú jaternicu. Masť si vytápali domáci.

V Senváclave bolo rozšírené aj pytliactvo. Obec bola obklopená lesmi s množstvom lesnej zvere. Pytliak, rapšic, najradšej používal pasce. Stačilo ich večer rozložiť a zavčas ráno si prísť po korisť. Najčastejšie chytili zajace, občas aj srnu či jeleňa.

Často páchali škody v kurínoch líšky, aj im stavali pasce. Samozrejme, pytliactvo bolo trestné, ale ozajstný rapšic radšej zaplatil pokutu a znovu skúšal šťastie.

Ako sme v predošlých príspevkoch už spomenuli, Senváclavčania sa neuzatvárali pred svetom, chodili za prácou a na trhy do blízkeho aj vzdialeného okolia. Chodievali do Vacova, cez most prešili do Tahitótfalu a potom na kompe cez Dunaj. Na vacovskom jarmoku si kupovali kone, prasce, alebo tam predávali svoj tovar.

Podľa Jánosa Mangu v Senváclave nepoznali iné jedlá, len fazuľovú a zemiakovú polievku. My sme mohli spoznať ich pestré vianočné jedlá a zákusky a Johanna Bezzegová-Metzová nám priblížila svoj bohatý repertoár jedál. Na základe týchto údajov by sme mohli vyjadriť pochybnosti o skromnom výbere jedál v Senváclave, hoci nemáme údaje o miestnej gastronómii zo staršieho obdobia. Senváclavčania ľúbili makové halušky, makové nudle, makové vekle (bejgle) a varili aj orechové a zemiakové halušky.

Obľúbené boli na pekáči upečené zemiaky posypané škvarkami, perkelt a viacero druhov pagáčikov.

Údaje zo zabíjačkovej večere svedčia o tom, že tu robili dvojaké jaternice. V súčasnosti varia, smažia a pečú aj rôzne mäsité jedlá.

V horách pri práci si často opekali slaninu, ako to robili všeobecne robotníci v teréne. Deti, ktoré odprevadili otcov, museli strážiť oheň, aby nevyhasol. Občas si niekto priniesol studené jedlo: chlebík, klobásu.

Podľa výpovede Johanny Bezzegovej-Metzovej, ale aj podľa iných starších ľudí, Senváclavčania boli veľmi pobožní. Neraz sa na omši, nezmestili do kostola, niektorí museli stáť vonku. Túto hlbokú vieru si zachovala predovšetkým staršia generácia. Ženy sa doma každý deň modlia, najmä tie, ktoré žijú osamote. Pri modlení sa snažia zabudnúť na svoju osamelosť, modlitbou hľadajú útechu v Bohu.

Zita Petková-Holbová sa každé ráno takto modlí: Pán Božko nebeský, ďakujem vám, že ste mi dali zdravie, vlády, aby som mohla celý deň si porobiť.

O večernej modlitbe hovorí:

A večier zas sa začnem molliť, a zas jim poviem, zas za to, aby som mohla ráno stať. Aj ďakujem za šecko, čo som si dočilku mohla sama šecko spraviť.

A keď treba pomoc, k týmto prídem. Každý deň si zaďakujem pánu Bohu. A voľakomu mosím, keď ňemám, okolo sebe nikoho, nie?

O tom, ako si zachovali morálku, svedčí výrok: Stará mama mi tak hovorievali: dievča, dobroťkou ďál odejďeš, jak zlosťou. Dobrie dobrie rodí, zlie zlie.

Spomedzi zvykov uvedieme len náčrtovo veľkonočné (o vianočných hovorí osobitný príspevok).

Na Veľkú noc tu bola zvykom šibačka. Chlapi a chlapci šibali ženy a dievčatá po nohách vŕbovým prútom, aby boli po celý rok obratné a bystré.

Veľký sviatok boli aj Turíce. Na pôvodný názov sviatku - Ducha - sa pamätalo už len niekoľko starších žien Radšej citovali maďarský názov Pünkösd (je to zaujímavé aj preto, lebo slovenčina sa tu zachovala v širokom kruhu a aktívne ju používajú dodnes).

Na Tri krále (6. januára) kňaz požehná príbytky.. S dvoma miništrantmi chodí po domoch a pri obrade napíše na dvere tri písmená GMB, skratky mien Gašpar, Melicher a Baltazár.

Silvester bol aj v Senváclave veselý deň. Kedysi poriadali oberačkovú zábavu. Každý rok v júni, na deň Svätého Ladislava (Václava) oslavujú hody a vtedy nemôže chýbať hodový bál.

Staršie ženy si ešte pamätajú na niektoré mýtické bytosti. Napr. na raráška, miestny variant zmoka (v Novohrade, v Slovenskom Komlóši bóžik). Verili, že existuje strašidlo bezhlavý človek (na Dolnej zemi bezhlavé teľa). Deti strašili krvavým Jankom, ktorý ich údajne stiahne do vody (v Čechách, na Slovensku a medzi dolnozemskými Slovákmi sú to vodníci, topelci).

Deti sa aj v Senváclave najčastejšie hrávali vonku, na lúke pri dedine. V zime sa sánkovali na svahovitých uliciach, čo bolo dosť nebezpečné, cesty boli uvozené, veľmi klzké. Práve počas nášho pobytu v obci sa po týchto uliciach vozili dospievajúci chlapci na bicykloch. Leteli dolu ulicou, hoci tam bola dosť hustá premávka áut. (Darmo, časy sa menia, ale mládež je mládež!)

Zmeny v dedinskom spôsobe života vyvolali aj modifikáciu tradičných zvykov. Mení sa ich obsah a forma. Školopovinné deti sa prispôsobujú školskému poriadku, dospelí pravidlá na pracoviskách. Miestny spoločenský život ovplyvňovali kedysi príchody a odchody autobusov. Dnes majú v mnohých domácnostiach autá, ľudia sa môžu voľnejšie pohybovať, ich život nie je natoľko viazaný, majú viac času venovať sa starým, ale aj novým prvkov ľudových zvykov.

Môže sa stať, že realizácia zvykov a obyčají sa bude čoraz viac individualizovať, čo je už nová etapa ľudovej kultúry.

Ľudové novinKy - Iniciatíva hodná nasledovania

Keď som si vlani v septembri prečítala výzvu redakcie Ľudových novín pod názvom Napíšte do Ľudových noviniek!, veľmi som sa potešila. Potešila som sa ako pedagóg, lebo v plánovanej prílohe časopisu pre deti a mládež som videla ďalšiu možnosť, ako motivovať a prezentovať našich žiakov a školy. Iniciatívu som uvítala aj ako vedúca Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, lebo som si myslela, že náš ústav získa ešte jeden priestor uverejňovať najlepšie študentské vedecké práce, resp. úryvky z nich. Ako výskumníčka som sa potešila novým správam a informáciám o slovenskom národnostnom školstve z pohľadu najkompetentnejších; ako lingvistka novej možnosti používania slovenského jazyka. A v neposlednom rade som podnet vnímala aj ako rodič, lebo som dúfala, že výzva osloví i moju dcéru a jej spolužiakov.

Nečudo, že po toľkých očakávaniach som si v decembri s veľkým záujmom prelistovala prílohu posledného minuloročného, t. j. 53. čísla Ľudových novín. Musím úprimne prezradiť, a dúfam, že to nikoho neurazí, no bola som zvedavá predovšetkým na príspevky mladých. Najprv som si prečítala teda články žiakov a študentov. Zážitky z táborov a z filmového seminára ma opäť presvedčili, aké dôležité sú pri výchove našich žiakov pobyty na Slovensku a rôzne tradičné i moderné programy či akcie, ktoré počítajú s ich aktívnou účasťou. Pútavé sú listy Ježiškovi a súčasné rodinné vianočné zvyky v Slovenskom Komlóši. Osobité a pozoruhodné sú spomienky študentiek budapeštianskeho gymnázia. Poteší nás, ak sa v budúcnosti pozrieme na putovnú súťaž, aktivity santovskej školy a ďalšie naše výchovno-vzdelávacie ustanovizne očami zainteresovaných.

Formát Noviniek je veľmi praktický a vkusný. Vďaka farebným detským kresbám a fotografiám je mládežnícka príloha už na prvý pohľad príťažlivá. Z článkov mladších i starších žiakov sa dá pekne sledovať aj vývin ich slovenskej jazykovej kompetencie.

Za najväčšiu hodnotu iniciatívy vydať prílohu časopisu Ľudových novín pre deti a mládež považujem to, že sa redakcia rozhodla zapojiť do novinárskej práce žiakov. Veľakrát už odznelo na mnohých fórach slovne aj písomne, že Slováci v Maďarsku starnú, vymierajú, nemajú nasledovníkov, že nevedia získať mladých. Ľudové novinky sú dobrým príkladom, že ak dôverujeme mladým a poskytneme im potrebnú pomoc a priestor k sebarealizácii, dajú sa aktivizovať, sú ochotní aj schopní na dobrej úrovni reprezentovať svoju školu, národnosť, v našom prípade písať, kresliť, fotografovať. Každá slovenská inštitúcia, organizácia, samospráva by mala rovnako hľadať a nájsť metódy, ako pracovať s mladými. Aby ich činnosť bola úspešná, je nevyhnutná a nenahraditeľná podpora zo strany učiteľov, ktorí si musia nájsť správnu mieru usmerňovania, to znamená nepracovať namiesto svojho zverenca. Chvalabohu, máme takých pedagógov, ktorých si musíme nesmierne vážiť a snažiť sa ich morálne a finančne oceniť.

Zásluhou takýchto učiteľov, redakcie Ľudových novín a predovšetkým mladých prispievateľov sme dostali na Vianoce pekný darček, zaujímavé čítanie. Ľudové novinky sú - aj keď sa nepodarilo vo všetkom splniť pôvodné zámery - hodné nasledovania a pokračovania.

Alžbeta Uhrinová

Súbehy Verejnej nadácie

pre národné a etnické menšiny v Maďarsku

Súbeh pre kultúrne a náboženské programy v materinskom jazyku

Verejná nadácia pre národné a etnické menšiny v Maďarsku vypísala tohoročný súbeh na podporovanie činnosti zameranej na zachovanie a rozvíjanie kultúry a identity národných a etnických menšín v cieľovom tematickom okruhu Kultúrne a náboženské programy v materinskom jazyku. O podporu sa môžu uchádzať zaregistrované združenia, ako aj hospodárske spoločnosti, živnostníci a fyzické osoby. Podmienkou súbehu je, že kultúrne i religiózne programy, ako i programy zamerané na zachovanie tradícií, budú prebiehať v materinskom jazyku. Pri vypracovávaní projektov treba dbať na podrobné odôvodnenie žiadosti. Maximálna výška podpory je 100 000 Ft, ale v prípade multiprojektov môže byť až 300 000 Ft. Grant možno žiadať na programy, ktoré sa uskutočnia v termíne od 1. januára do 31. decembra 2010. Prihlášky treba zaslať do 1. marca. Rozhodnutie o udelení podpory vynesie kuratórium v apríli. Finančný rámec na tento okruh súbehov je 56 miliónov forintov.

Detské a mládežnícke tábory v materinskom jazyku,

resp. na prehlbovanie národnostnej vzdelanosti

Podporu možno žiadať na národnostné tábory v materinskom jazyku, zamerané na kultúru, resp. náboženstvo, ktoré sa budú konať od 1. januára do 31. decembra 2010. Podmienkou udelenia grantu je používanie materčiny, tábor musí trvať minimálne 7 dní, musí mať minimálne 20 účastníkov vo veku od 6 do 32 rokov. Udelené granty budú maximálne 200 000 Ft (do 50 účastníkov) a 400 000 Ft (nad 50 účastníkov).

Termín zaslania prihlášok: 1. marca.

Rozhodnutie: v apríli. Finančný rámec na tento okruh súbehov je 24 miliónov forintov.

Prihlášky treba podať na špeciálnom tlačive, ktoré si možno osobne vyzdvihnúť v kancelárii verejnej nadácie na Ul. 6. októbra č 17, I. poschodie, resp. stiahnuť z internetovej adresy: www.mnekk.hu. Na tejto webovej stránke nájdete aj ďalšie informácie o súbehoch.













.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
..........................................................................................................................................