Únia má 15, koalícia ZSM-ZRKSPS-DOS 14 poslancov CSS

Výsledky volieb

do celoštátnej a teritoriálnych slovenských samospráv

9. januára sa uskutočnili voľby do Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) a do teritoriálnych slovenských volených zborov. Podľa predbežných, neoficiálnych výsledkov sprístupnených na internetovej stránke Celoštátnej volebnej komisie (OVB) www.valasztas.hu Únia slovenských organizácií v Maďarsku (Únia) má v CSS 15, koalícia Zväzu Slovákov v Maďarsku, Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov a Dolnozemskej organizácie Slovákov (ZSM-ZRKSPS-DOS) 14 poslancov.

Čo sa týka volieb do teritoriálnych slovenských samospráv, prevahu v slovenských samosprávach Békešskej, Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej a Peštianskej župy má Únia, zbor slovenských poslancov Komárňansko-Ostrihomskej a Novohradskej župy pozostáva výlučne z poslancov koalície ZSM-ZRKSPS-DOS a novú Slovenskú samosprávu Budapešti budú tvoriť 4 poslanci Slovenského speváckeho zboru Ozvena - Klubu slovenských dôchodcov a 3 poslanci Únie.

V 122 našich Slovákmi obývaných lokalitách, resp. obvodoch hlavného mesta bola volebná účasť takmer stopercentná, spomedzi 488 poslancov miestnych slovenských samospráv hlasovalo 484. Miestne volebné komisie zatvorené obálky s ich hlasmi poslali príslušným regionálnym volebným komisiám, ktoré ich spočítali 10. januára na svojich verejnosti prístupných zasadnutiach.

Celoštátnu volebnú listinu mohli zostaviť dve volebné zoskupenia: Únia slovenských organizácií v Maďarsku (Únia) a koalícia ZSM-ZRKSPS-DOS. Voľby do teritoriálnych slovenských samospráv sa konali v piatich župách - Békešskej, Boršodskej, Komárňanskej, Novohradskej a Peštianskej - a v Budapešti. V Komárňanskej a Novohradskej župe bola jediná nominačná organizácia: koalícia ZSM-ZRKSPS-DOS. V Békešskej, Boršodskej a Peštianskej župe mohli nominovať Únia aj koalícia Zväzu. Nominačnými organizáciami v Budapešti boli Slovenský spevácky zbor Ozvena - Klub slovenských dôchodcov a Únia.

Každý elektor (poslanec) mohol hlasovať len vo svojom bydlisku, v miestnosti, ktorú pre tento účel vyznačila miestna volebná komisia, a to za jednu celoštátnu a za jednu teritoriálnu listinu. Na základe odovzdaných hlasov vznikne 29-členná Celoštátna slovenská samospráva a 7-členné župné samosprávy, vrátane budapeštianskej.

http://www.valasztas.hu/hu/onkval2010/576/576_0_index.html

Novozvolení poslanci

Celoštátna slovenská samospráva

ÚNIA ZSM-ZRKSPS-DOS

Békešská župa

ÚNIA ZSM-ZRKSPS-DOS

Boršodsko-Abovsko-Zemplínska župa

ÚNIA ZSM-ZRKSPS-DOS

Budapešť

ÚNIA OZVENA-KSD

Komárňansko-Ostrihomská župa

ZSM-ZRKSPS-DOS

Novohradská župa

ZSM-ZRKSPS-DOS

Peštianska župa

ÚNIA ZSM-ZRKSPS-DOS

Údaje sú z oficiálnej stránky

Celoštátnej volebnej kancelárie

www.valasztas.hu

Únia Slovákov za našu budúcnosť

http://www.luno.hu/content/view/10877/1

Zásady a hlavné body programu Koalície Spolu

http://www.luno.hu/content/view/10878/1

Celoštátne a regionálne listiny

http://www.luno.hu/content/view/10870

Ombudsman Ernő Kállai hodnotil rok a predstavil novú publikáciu

Parlamentný ombudsman pre práva národných a etnických menšín Ernő Kállai začiatkom januára bilancoval minuloročnú činnosť svojho úradu a prezentoval najnovšiu publikáciu inštitúcie s názvom Od prišelcov po štátotvorných činiteľov.

Ako na úvod konštatoval, hoci parlament ešte neprerokoval jeho hlásenia o činnosti z roku 2008 a 2009, predsa by rád informoval širokú verejnosť o aktivitách úradu. Ako povedal, po jeho nástupe na úrad sa zdvojnásobil počet podaní občanov rôznej národnostnej príslušnosti. Aj v roku 2010 sa zaoberali vyše tisíc prípadmi, pričom v tomto počte sú zahrnuté nielen podania občanov, ale aj iniciatívy úradu ombudsmana. Pracovníci úradu vrátane ombudsmana sa zúčastnili na skoro 500 rôznych prednáškach, konferenciách a návštevách.

„Je potešiteľné, že aj zahraniční experti sa obracajú na náš úrad, ak sa chcú dozvedieť, ako žijú národnosti v Maďarsku,“ konštatoval E. Kállai, ktorý sa pozitívne zmienil o tom, že aj zákonodarný zbor si vyžiadal mienku ich odborníkov pri novelizovaní ústavy, ako aj pri skúmaní možností zastúpenia národností v maďarskom parlamente.

Po tomto ombudsman informoval účastníkov tlačovej konferencie o ôsmich dôležitých témach, ktorými sa v priebehu predošlého roka zaoberali pracovníci úradu. Najprv o hovoril vyšetrovaní zverejňovania etnických údajov, ktoré robili spolu s ombudsmanom pre ochranu údajov. Hlavnou úlohou vyšetrovania bolo zatvoriť „bočné dvierka“ v legislatíve a umožniť čím širšie realizovanie ústavných práv národných a etnických menšín tak, aby bolo vylúčené ich zneužívanie. E. Kállai navrhuje modifikovať nejednoznačné pasáže zákona.

1. januára vstúpil do platnosti zákon, ktorý zrušil právo veta celoštátnych menšinových samospráv a pretransformoval ho na právo pripomienkovania. Naďalej však zostali v platnosti nariadenia zákonu LXXIX. z r. 1993, ktoré umožňujú celoštátnym samosprávam právo veta pri vydávaní ministerských nariadení o predškolskej a školskej výchove národných a etnických menšín. V tejto otázke plánuje E. Kállai obrátiť sa na Ústavný súd.

Minulý rok zverejnili pracovníci úradu doteraz najdôkladnejšiu previerku uplatňovania kultúrnych práv národných a etnických menšín. Cieľom výskumu bolo podať objektívny a kompletný obraz o praktickom uplatňovaní práv menšín v oblasti kultúry. Pri zmapovaní inštitucionálnej siete národností spolupracovníci ombudsmana pracovali v šiestich odborných pracovných skupinách. Boli to: tím pre kultúrne pamiatky, pre osvetovú činnosť, pre múzeá a zbierky, ďalej pracovná skupina pre interpretov a kultúrne telesá rôznych umeleckých žánrov, pre knižnice a dokumentačné centrá a šiesta bola pracovná skupina pre filmovú tvorbu. Skoro 500-stránkový prieskum je k dispozícii na webovej stránke ombudsmana a obsahuje závery a odporúčania tak pre národnosti, ako aj pre zákonodarný zbor. Práve vďaka tomuto prieskumu novelizovali zákon o umelcoch-interpretoch a preradili národnostné divadlá do výhodnejšej kategórie.

Ďalšou témou boli voľby do menšinových samospráv. Výsledkom kontroly je hlásenie o všetkých fázach volieb do miestnych menšinových samospráv v rozsahu 62 strán, vrátane prvého kroku - zápisu do zoznamov menšinových voličov. Ako povedal E. Kállai, 8,6 percenta samospráv, zvolených 3. októbra t. r., vzniklo v takých osadách, kde doteraz neevidovali dané menšiny. Pracovnici úradu ombudsmana to zistili pri porovnaní údajov sčítania ľudu z roku 2001 so zoznamami menšinových voličov. Nájdu sa pritom aj také osady, kde sa iba niekoľko občanov hlásilo k danej národnosti, ale už druhýkrát tam zakladajú menšinovú samosprávu. Pripomenul, že počet menšinových samospráv v tomto roku vzrástol o 13 percent. S výnimkou Slovákov sa zvýšil aj počet registrovaných menšinových voličov.

Minulý rok odštartovali ďalší širokosiahly prieskum: školský. Skúmajú všetky typy vzdelávania v materinskom jazyku počnúc materskými školami a končiac univerzitami. Časť tohto prieskumu - o materských školách - zverejnia už koncom januára.

Počas minulého roku najviac podaní bolo sociálneho rázu, k doterajším pribudli aj nové, týkajúce sa odstraňovanie škôd spôsobených povodňami. Zvlášť veľa žiadostí prichádza od rómskych občanov, hlavne čo sa týka ich diskriminácie na pracovnom trhu.

Na záver E. Kállai predstavil prítomným publikáciu Od prišelcov po štátotvorných činiteľov, ktorú pripravili pracovníci úradu ombudsmana a ktorú nazval bibliou o domácich národnostiach. Treba však dodať, že hoci obsahuje čerstvé informácie o legislatíve menšín a ich živote, nie sú v nej čerstvé informácie týkajúce sa jednotlivých minorít. Ako príklad uvedieme, že podľa publikácie Ľudové noviny ešte stále vydáva Vydavateľstvo vestníkov, hoci už vyše roka je ich vydavateľom spoločnosť Legatum.

(ef)

Prečo nie sú peniaze?

V uplynulých dňoch denník Magyar Nemzet priniesol správu, podľa ktorej tzv. Národný ústav pre výskum technológie, založený a kontrolovaný bývalým ministrom školstva B. Magyarom, spreneveril v rokoch 2004-2005 takmer pol miliardy forintov. Túto ustanovizeň totiž zakladateľ využíval ako domácu pokladničku, z ktorej prostredníctvom súbehov poskytoval peniaze svojim „dvoranom“. Takýmto spôsobom bol vyplatený honorár vo výške 90 miliónov Ft skupinke filozofov za jedinú „štúdiu“, navyše vypracovanú nie na danú tému.

Správa priam bije do očú, keď si uvedomím, že pred dvomi rokmi som sa v rámci súbehu obrátil na sekretariát ministra kultúry I. Hillera so žiadosťou o udelenie podpory na preklad a vydanie výberu z diela významného maďarského básnika a esejistu. Podľa oficiálnych informácií pán minister mal na účely tohto druhu k dispozícii osobitný fond vo výške sto miliónov forintov (!). Sekretariát mi písomne odpovedal, že peniaze, čo sa už dá robiť, jednoducho nie sú. Navyše mi odporúčal, aby som skúsil šťastie nabudúce a konkurznú ponuku smelo publikoval v slovenských novinách (!).

Podobných zavádzajúcich manévrov sa už vyskytlo a zrejme ešte vyskytne dosť nielen na ministerských postoch. Snáď by stálo za to zamyslieť sa v tejto súvislosti napríklad nad osudom Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny v Maďarsku. A vôbec nad účelnosťou a efektívnosťou prideľovaných prostriedkov. O etnobiznise v prostredí menšín sa síce už dávnejšie hovorí a píše, ale o sankciách nevedno, ani o prideľovaní a využívaní finančných zdrojov. Lebo zodpovedných činiteľov nemožno označiť za defraudantov?

(ok)

Ples Pilíšanov v Dorogu

V poradí XII. fašiangový ples pilíšskych Slovákov usporiadajú 29. januára o 19. hod. v Kultúrnom dome A. Józsefa v Dorogu. Do tanca bude hrať kapela Pilischer Schramli z Verešváru. Lístky je možné kúpiť u organizátorov, tohto roku moďoróšskych Slovákov, ktorí by privítali, ak by účastníci prišli v ľudovom kroji. Vstup na podujatie je možný len s pozvánkou. Ďalšie informácie získate od P. Héviziho na tel. č. 06 30 5813374.

Pilíšania v Mlynkoch slávnostne o starom a novom roku

Organizácia Slovákov v Mlynkoch na prelome starého a nového roka už tradične usporadúva pre predstaviteľov našej Slovače z pilíšskych obcí spoločné oslavy Dňa menšín, vhodné rovnako na bilancovanie, ako aj na plánovanie. Nebolo tomu inak ani tento krát, keď miestna organizácia Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) na čele s jej vedúcou Gizelou Molnárovou a ďalšou hlavnou organizátorkou stretnutia, členkou Predsedníctva ZSM Martou Papučkovou Glückovou v Slovenskom dome v Mlynkoch privítali mini-delegácie takmer každej Slovákmi obývanej osady regiónu. Slávnostnú atmosféru navodili členovia miestneho slovenského pávieho krúžku. Predstavitelia slovenskej občianskej a samosprávnej sféry okolia sa tešili nielen úvodným piesňam, vrátane Pilíšskej hymny, ale najmä tomu, že môžu opäť spolu hodnotiť svoju minuloročnú činnosť, zároveň spoločne plánovať a úprimne sa porozprávať o aktuálnych úlohách svojich užších kolektívov i o problémoch neraz ďaleko presahujúcich hranice nášho symbolického Pilíša.

V úvode oslavy členovia Slovenskej samosprávy v Mlynkoch - predseda Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov (ZRKSPS) Jozef Havelka a vedúci celoštátnej listiny volebnej Koalície Spolu Imrich Fuhl - spolu s riaditeľkou miestnej základnej školy M. Papučkovou Glückovou a mlynským starostom Józsefom Lendvaim položili veniec k pamätnej tabuli na prvej škole v Mlynkoch. V 19. storočí vyše polstoročia tu pôsobili slovenskí učitelia Martin a Baltazár Kavanovci. I. Fuhl vo svojom príhovore vyzdvihol ich význam z hľadiska pretrvania slovenskosti našich predkov, ako aj obetavosť a príkladnosť oboch učiteľov pre ďalšie pokolenia. M. Kavan do konca svojho života vyučoval výlučne v našom materinskom jazyku, a keď bol maďarizačný tlak už neznesiteľný, radšej sa vzdal katedry, ale po maďarsky vyučovať slovenské deti nebol ochotný. Ako na to poukázal I. Fuhl, našťastie duch Kavanovcov ešte úplne nevymrel a ľahké to nemajú ani dnešní slovenskí pedagógovia v našich dedinkách, ktorým sa aj pri tejto príležitosti poďakoval. Podobne ako našim ľudovým spevákom a ďalším nositeľom našej živej slovenskej ľudovej kultúry, ktorí by si podľa neho tiež zaslúžili ak už nie sochu, tak zatiaľ aspoň reliéf s pamätnou tabuľou.

Po pietnom akte hostitelia v naplnenej veľkej sále Slovenského domu privítali predstaviteľov jednotlivých osád, ako aj tajomníčku ZSM Moniku Szabovú a predsedníčku Slovenskej samosprávy Komárňansko-Ostrihomskej župy, podpredsedníčku ZRKSPS. Mária Nagyová upriamila pozornosť prítomných na blížiace sa (tohoročné) sčítanie ľudu, nemalú úlohu v ktorom by mali mať v našich osadách práve slovenskí aktivisti. V prvom rade musia u notárov a ďalších kompetentných dosiahnuť, aby sčítacími komisármi boli podľa možnosti slovenskí pedagógovia, resp. priaznivci našej Slovače. Vôbec nie je totiž jedno, kto a ako položí tzv. senzitívne otázky našim Slovákom ohľadne ich pôvodu a materinského jazyka.

Po spoločnom zaspievaní Pilíšskej hymny prítomní zástupcovia pobočiek zväzu a slovenských volených zborov Čívu, Čobánky, Hute, Orosláňu. Perbálu, Pilíšskej Čaby, Pomázu, Santova, Senváclavu a, samozrejme, Mlynkov, si spevom a zapálením sviece spomenuli na tých obyvateľov, ktorí opustili ich rady v uplynulom roku.

Vedúca pobočky ZSM Gizela Molnárová hodnotila rok a vymenovala dôležitejšie podujatia tak na miestnej, ako aj na regionálnej a celoštátnej úrovni, kde zastupovali mlynskú Slovač. Ako povedala, rok už tradične začal plesom pilíšskych Slovákov v Dorogu, potom v Mlynkoch sa uskutočnila bohoslužba za spolupatrónov Európy sv. Cyrila a Metoda. Tradičný slovenský deň žien je síce miestne podujatie, ale je jednou z tých mála akcií, kde počuť slovenské slovo. Na podujatí ZSM Slovenská gazdinka 2010 vyhral mlynský kapustník G. Molnárovej prvú cenu. V júli zastupovali mlynskí speváci Slovákov v Maďarsku na svetovom stretnutí v Nitre. Pobočka ZSM sa zapojila aj do usporiadania Obecného dňa v Mlynkoch, ako aj do zájazdu 45-ročného pávieho krúžku na Slovensko a tradičného stretnutia Slovákov z Pilíša a Kóšpallagu. Pobočka ZSM prispela aj k organizovaniu duchovného života miestnych Slovákov, nakoľko sa zúčastnila Slovenského dňa vacovskej diecézy a 14. septembra privítala pútnikov. Venovala sa nielen ženám, ale aj starším občanom: pripravila pre nich krátky kultúrny program pri príležitosti Dňa seniorov. „Nech sa v Mlynkoch koná hocijaké slovenské podujatie, my sme pri tom. Pripravujeme pochúťky a organizujeme život našich Mlynčanov,“ zhrnula G. Molnárová. Na záver spomenula aj plán pobočky na tento rok, v ktorom figurujú podobné podujatia, ako v minulom a na záver dodala, aby v srdci každého vládlo teplo lásky, a nie krutá tma a chlad, ako aj to, aby to srdce hlasno volalo: mám vás všetkých veľmi rado.

Tradičné stretnutie Pilíšanov v Mlynkoch sa skončilo krátkym programom miestneho pávieho krúžku, vystúpeniami aktivistov jednotlivých osád a spoločným spevom pri bielych stoloch.

(ef-hl)

Čestné občianstvo obce Blatné Jozefovi Szivekovi IM

Zastupiteľstvo a starosta obce Blatné udelili čestné občianstvo družobnej obce Mlynkov Jozefovi Szivekovi in memoriam za rozvíjanie družobných stykov medzi Slovenským pávím krúžkom v Mlynkoch, Dychovou hudbou Šarfianka z Blatného a obcou Blatné.

Dokument o udelení čestného občianstva v Blatnom za slávnostných okolností z rúk dlhoročného lúčiaceho sa starostu Milana Šarmíra v prítomnosti novozvolenej starostky obce Kataríny Takáčovej a poslancov obecného zastupiteľstva prevzala manželka Jozefa Sziveka. Popri Kataríne Szivekovej, riaditeľke mlynskej školy na dôchodku, ktorá po svojom manželovi prebrala vedenie pávieho krúžku, slávnosti v Blatnom sa zúčastnila i delegácia z Mlynkov, vrátane vedúcej miestnej organizácie Zväzu Slovákov v Maďarsku Gizely Molnárovej (ktorá je tiež čestnou občiankou obce Blatné) a predsedu Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov Jozefa Havelku. Na veľkú radosť hostiteľov a Pilíšanov na slávnosti sa zúčastnil aj predchádzajúci mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti. Keďže Juraj Migaš má tiež nemalé zásluhy na plodnom rozvinutí priateľstva Blatňanov s Mlynčanmi, usporiadatelia slávnosti sa mu za to tento krát poďakovali aj odovzdaním pamätného listu.

Bývalý učiteľ slovenčiny a organizátor kultúrneho života v Mlynkoch Jozef Szivek nás navždy opustil 18. marca 2010. Rodák zo susedného Santova (1943) diplom učiteľa slovenčiny, dejepisu a ruštiny získal v r. 1965 na Vysokej škole pedagogickej Gyulu Juhásza v Segedíne. Svoju pedagogickú dráhu začal v Kisszállási a istý čas pôsobil v obci Perbál a v Základnej škole, gymnáziu a žiackom domove s vyučovacím jazykom slovenským v Budapešti. V rokoch 1974-1976 pracoval v santovskej základnej škole, kde bol i zástupcom riaditeľa. Roku 1976 v Mlynkoch ako riaditeľ miestnej klubovej knižnice v spolupráci s choreografom Ladislavom Urbaničom zorganizoval Tanečný súbor Pilíš. O dva roky sa stal vedúcim široko-ďaleko známeho mlynského pávieho krúžku. J. Szivek dosiahol nemalé úspechy aj ako učiteľ mlynskej základnej školy, v ktorej pôsobil viac ako dvadsať rokov. Zanietene sa venoval zachovávaniu, zbieraniu, pestovaniu a rozvíjaniu miestnych slovenských tradícií. Dlhé roky sa aktívne zapájal i do organizovania čitateľských, resp. jazykovo-vzdelávacích táborov. Spolu so svojou manželkou zostavil tri slovenské čítanky pre žiakov vyšších ročníkov základných škôl. V rokoch 1994-2002 bol aktívnym poslancom obecnej a miestnej slovenskej samosprávy, pričom v rokoch 1994-1998 pracoval aj ako člen Valného zhromaždenia a Školského výboru Celoštátnej slovenskej samosprávy. Roku 2003 ocenilo VZ CSS jeho činnosť udelením najvyššieho vyznamenanie našej Slovače Za našu národnosť.

(-hl)

Záver cyklu Slovenskej samosprávy

Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy

Maďarsko-slovenská dvojjazyčná národnostná základná škola a internát v Novom Meste pod Šiatrom, ako počas predchádzajúceho volebného cyklu mnohokrát, aj koncom decembra poskytla priestor záverečnému verejnému zasadnutiu Slovenskej samosprávy Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy. O bilancovanie minuloročnej činnosti zboru prejavilo záujem početné obecenstvo. Tvorili ho žiaci, učitelia, rodičia i priaznivci školy, ako aj členovia okolitých slovenských menšinových samospráv.

Sedem členov deväťčlenného zboru mohlo svojou prítomnosťou len potvrdiť hodnotenie predsedníčky, ktorej slová sprevádzala obrazová prezentácia. Júlia Kucziková najprv pristúpila k štatistickému hodnoteniu roka. Zbor sa zišiel štyrikrát, čím vyhovel zákonom stanovenému predpisu. Celkovo prerokoval 34 bodov a prijal 44 uznesení. K základnej podpore zo štátneho rozpočtu získal aj diferencovanú podporu na základe splnených úloh, druhú najvyššiu spomedzi slovenských teritoriálnych samospráv. Chvályhodná bola i snaha získať financie zo súbehov. Zbor získal grant od Úradu Slovákov žijúcich v zahraničí a od menšinového výboru župnej samosprávy.

Medzi v štatúte vytýčenými cieľmi samosprávy figuruje okrem iného i zachovávanie slovenského jazyka, angažovanosť za zachovanie kultúrneho dedičstva, rozvíjanie slovensko-maďarských prihraničných stykov. Všetky tieto kritériá boli preto uvedené ako podmienky udelenia podpory miestnym slovenským samosprávam, pôsobiacim v župe. Z 13, získalo podporu 12 miestnych zborov. Tak ako po iné roky, ani vlani pozornosti slovenskej župnej samosprávy neušla starostlivosť o mladú generáciu. Žiaci slovenskej školy z Novej Huty sa napr. vďaka podpore zboru mohli dostať do Tatier, kde spoločne strávili krásne a užitočné chvíle. Súbor Malá Bukovinka z Répašskej Huty zase pobudol týždeň v Ždiari, kde sa venoval ľudovému tancu a nacvičil nové choreografie.

Teritoriálna samospráva neostala neverná ani staršej generácii a na základe iniciatívy obyvateľov obcí Hollóháza a Fizér podporila 40-hodinový jazykový kurz pre 20 záujemcov v oboch obciach.

Župný zbor prispel aj k hradeniu cestovného pre súťažiacich z Répašskej a Novej Huty, účastníkov regionálneho kola Slovenských spievaniek a veršovačiek, ktoré sa konali v máji v Novom Meste pod Šiatrom. Získal podporu na realizáciu II. medzinárodného astronomického tábora, vďaka ktorej 55 žiakov novomestskej slovenskej školy a ich partnerov z Michaloviec a Moldavy nad Bodvou získalo veľa zážitkov a nových poznatkov počas týždňového tábora, garantovaného pracovníkmi Hvezdárne v Michalovciach. Nezištnú pomoc pri uskutočnení tábora ponúklo 11 učiteľov pedagogického zboru novomestskej slovenskej školy.

S menom tejto školy je spätý i tradičný Slovenský regionálny deň samosprávy, ktorý vlani spojil župný slovenský zbor s oslavami 60. výročia založenia tejto vzdelávacej inštitúcie. Jej členovia aj osobne poznajú mnohých jej absolventov. Ich mená sú uvedené v publikácii nazvanej „60 rokov v obrazoch - 60 év képekben“, ktorá vyšla pri príležitosti jubilea.

Záver verejného zasadnutia spestril sviatočný program žiakov miestnej slovenskej školy, ako aj oživenie „kračúnskych” zvykov v Baňačke v podaní členov súboru Rozmarín pod vedením členky miestnej menšinovej samosprávy Márie Holodovej.

(jk)

Komlóšan Ondrej Zoltán Šávolt

Majster, ktorý si váži tradície

Sú ľudia, ktorí sa nevedia, ale sa ani nechcú odtrhnúť od svojich koreňov. Niektorí, tí šťastnejší, si v nich nájdu zmysel svojho života. A tí naozaj vyvolení z toho majú nielen osobné potešenie, ale svojou prácou spôsobujú radosť aj iným. Takýmto vyvoleným je i Ondrej Zoltán Šávolt zo Slovenského Komlóša. Lásku k miestnym ľudovým tradíciám určite dostal do vienka. Na okolí niet človeka, kto by nepoznal jeho tkaniny, pravú komlóšsku klobásu, domácu pálenku z bazy, alebo nevedel o jeho zbierke predmetov, ktoré kedysi zdobili, alebo bežne používali v komlóšskych domácnostiach. Chýr o ňom sa rozniesol nielen v meste a po celej Békešskej župe, ale prostredníctvom nedávnej XV. Celoštátnej výstavy ľudového umenia v Národopisnom múzeu v Budapešti aj po celom Maďarsku. Od októbra do konca marca bude v múzeu vystavená kompletne zariadená komlóšska izba, ktorú kolektív ľudovoumeleckých tvorcov z Békešskej župy, menovite Ondrej Zoltán Šávolt, Andrea Barcsayová, Sándor Tóth a L. Kőfalviová, vyrobili na počesť niekdajšieho komlóšskeho drevorezbára, učiteľa Gejzu Kovácsa. Za toto kompletné a veľmi náročne zhotovené dielo im udelila porota prestížnu cenu Granátové jablko.

V Slovenskom Komlóši asi niet človeka, kto by nepoznal výrobcu kobercov Ondreja Zoltána Šávolta. Vedela som o jeho všestrannosti, ale pri práci som ho ešte nevidela, preto som sa rozhodla navštíviť ho v jeho dielni. Privítal ma dom ako z rozprávky, kde všetko hovorí o Slovenskom Komlóši, o koreňoch, o ľudových umelcoch, remeselníkoch. Zoli ma prijal so šľachetnou jednoduchosťou, voľne sa pustil so mnou do reči, vznikol z toho pútavý, neviazaný rozhovor.

Zoltán Šávolt je pravý Komlóšan, hrdý na to, že sa narodil v najslovenskejšom dolnozemskom mestečku. Jeho matka, aktivistka miestnej Slovače, bola riaditeľkou miestnej sporiteľne. Otec pracoval v priemyselnom družstve ako účtovník. Rodičia ho zapísali do miestnej maďarskej základnej školy, hoci vedel len po slovensky. Keďže boli zaneprázdnení, veľa času trávil so starými rodičmi, s ktorými sa zhováral krásnou mäkkou slovenčinou. Po dokončení základnej školy navštevoval békeščabianske odborné učilište pohostinských služieb, praktické vedomosti získaval v bývalej komlóšskej reštaurácii Komló. Bezstarostné roky trávil pri Balatone, kde pracoval ako čašník. Vtedy si zaumienil, že odíde do Nemecka, lenže mama mu skrížila jeho plány a on bol nútený hľadať si prácu v Segedíne. V roku 1976 sa dostal do reštaurácie Kékgolyó (Modrá guľa), ktorá vtedy patrila medzi najlepšie v meste. Ako tvrdí, dátum si zapamätal preto, lebo nechcel pracovať v Maďarsku, chcel sa naučiť jazyky a cestovať po svete. Bol zamestnaný v najlepších segedínskych podnikoch, v kasínach, na jeho podnet bola otvorená prvá benzínová čerpacia stanica (nie vlastná) na Tise, ktorá dodnes funguje a pracoval aj v rôznych krčmách. Vtedy si všimol, že mu niečo neštimuje s kĺbmi, keď mu začali padať peniaze z ruky. Mal len 34 rokov. Profesori na segedínskej klinike mu odporúčali zmenu pracoviska. Uvedomil si, že vo svojom milovanom povolaní nemôže pokračovať. Približne dva roky bol doma bez práce, žili z jedného platu a z úspor. Nechcel poberať sociálnu výpomoc, to by nebol jeho štýl. Podľa neho nič sa nedeje náhodou. V jeden deň, keď bol na prechádzke so psom, zbadal inzerát. Ktosi predával tkáčske krosná. Zavolal ich majiteľovi do Pápy, ten mu priviezol krosná a ukázal mu základy tkania. Tak sa pustil do tkania, sám od seba sa naučil základy. Približne dva roky tkal a páral. Vyrábal pestré a veľmi silné rohožky, ktoré predával na miestnom trhu. Vlákno kupoval v miestnej pradiarni. Ako povedal, kupoval aj zamat, lebo si myslel, že z toho budú najkrajšie koberce. Prišiel však na to, že skutočne najkrajšie budú z jednoduchých materiálov. Vtedy prišiel aj na niekoľko fortieľov, čo sa týka dĺžky, šírky a prania. Medzitým cítil, že mu čosi ešte stále chýba. Keďže už ako dieťa veľmi obľuboval ľudovú kultúru, s manželkou sa rozhodli, že sa presťahujú do Slovenského Komlóša, aby ho obklopovala a inšpirovala slovenská kultúra.

Väčšinou vstáva okolo deviatej, potom každý deň povinne navštívi kúpalisko Ruža. Po cvičení sa vráti domov, kde pracuje desať-dvanásť hodín. Záleží to od náročnosti objednanej práce. Počas mojej návštevy tkal prikrývky na lavice, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú na reumatológii miestneho kúpaliska. Zhotovenie jednej prikrývky trvá približne päť-sedem dní. Vlnu kupuje v Rumunsku veľmi draho. Ku kobercom používa len nový materiál, z odpadových nie je možné tkať pekné koberce. Látku kupuje aj na výpredajoch. Keď niektorý obchod s metrovým textilom skrachuje, podľa finančných možností vykúpi celú jeho zásobu tovaru.

Už ôsmy rok je členom Spolku ľudového umenia Békešskej župy, kde mu pomáhali osvojiť si túto profesiu na najvyššej úrovni. Osobne mal sklon k umeleckému priemyslu, ale medzitým sa naučil, že v ľudovom umení sú rôzne trendy. Dodnes miluje rytmus tkania komlóšskeho pásikového vzoru, ten tká s najväčšou radosťou, ani sám nevie, prečo. Z. Sávolt sa zaoberá nielen tkaním kobercov. Z odpadových materiálov, ktoré vzniknú pri spracovaní ovčej vlny (merino a racka) robí prikrývky. Tie nie sú posudzované odbornou porotou, ale koberce áno. Niektoré jeho diela, ktoré patria do najvyššej kategórie „A“, odzrkadľujú jeho individuálny štýl. Pred piatimi rokmi nominoval svoje práce do celoštátnej súťaže, témou ktorej bolo Posteľ a jej prostredie. Porota vybrala zo štyroch kobercov pod názvom Svadobná noc tri, ktoré boli potom vystavené v Maďarskej národnej galérii. Napriek tomu, že Zoli má v sebe ambície, zväčša je rezervovaný. Toto uznanie zvýšilo jeho sebavedomie. Odvtedy si jeho diela objednávajú majitelia luxusných bytov nielen z Budapešti, ale aj zo Slovenska, Holandska, Nemecka a Spojených štátov amerických. Tvrdí, že ak porota neprijme niektorý koberec, to ho inšpiruje, hľadá chybu, chce skorigovať svoju prácu. Často k nemu prídu návštevníci, hlavne študenti, ktorí sa zaujímajú o hodnoty minulosti, ale prichádzajú k nemu ľudia aj zo vzdialenejších kútov Maďarska. Jeho dielňa je jednou zo zastávok turistickej cesty mikroregiónu Maroš. Keďže nevykonáva otrockú prácu, nájde si čas na každého.

Na otázku, komu odovzdá svoje majstrovstvo odpovedal, že preňho ľudové umenie znamená život. Nie je materiálne založený, nemotivujú ho peniaze, ale tvorba. Pri tkaní kobercov sa usiluje o jednoduchosť, zrozumiteľnosť. Tvrdí, že najťažšie je robiť pekné, prakticky použiteľné diela. Najlepšie sa cíti vo svojej dielni. Raz ho určite navštívi niekto, koho osloví toto krásne remeslo a kto tam ostane, kým si ho neosvojí.

Za rozhovor ďakuje

Andrea Szabová Mataiszová

Bilancia a plány

Valné zhromaždenie Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku

V decembri sa v Békešskej Čabe uskutočnilo zasadnutie Valného zhromaždenia Organizácie slovenskej mládeže v Maďarsku. Predseda zoskupenia Ondrej Kiszely v Správe o činnosti organizácie v roku 2010 referoval o podujatiach a aktivitách, do ktorých sa zapojili členovia OSMM. Najdôležitejšou udalosťou minulého roka bolo usporiadanie futbalového turnaja o Dolnozemský pohár, na ktorom si po niekoľkoročnej prestávke opäť mohli zmerať sily mladí športovci z rôznych kútov Maďarska. Účastníci zhromaždenia získali informácie o aktuálnom finančnom stave OSMM, ako aj o potrebných zmenách v štruktúre organizácie. Potešiteľnou správou je, že po reevidovaní členstva sa vlani prihlásilo do organizácie vyše dvadsať nových členov.

Pri plánovaní budúcoročnej činnosti prítomní prerokovali ďalšie možnosti získania grantov z rôznych súbehov a zhodli sa v tom, že treba pokračovať v organizovaní futbalového turnaja. Najväčšou tohoročnou úlohou bude usporiadanie osláv 20. výročia OSMM, ktoré mládežnícka organizácia plánuje na jar 2011 v Békešskej Čabe.

(pk-cs)

Čarovný „sapún“ aj na citlivú pleť

- Dnešné gazdinky si ani len predstaviť nevedia, čo všetko sme kedysi dokázali doma zužitkovať. Zo starej potuchnutej slaniny, oškvarkov a masti, ktorá zostala na spodku genca (nádoba na masť), sme napríklad kedysi v kotlíku varili sapún (mydlo), - porozprávala nám Zuzana B. Kovácsová z Malého Kereša, oduševnená účastníčka podujatí miestnej slovenskej organizácie, aktívna členka družstva pripravujúceho rejteše na tradičnom kerešskom závinovom festivale.

- Dnes si už v obchodoch môžeme vyberať z množstva voňavých mydiel a ani bravčovú masť nepoužívame tak, ako kedysi. Dnešné gazdinky sa netrápia s prípravou domáceho mydla, ale ja zato z času na čas vytiahnem zo šuplíka starý recept, pretože dnešné mydlá sa ani porovnať nedajú s domácimi.

- Ako sa varí mydlo?

- K 6 kg tuku potrebujeme 1 kg mastnej sódy (lúh). Sódu zmiešame s približne 5 litrami vody. Vodu so sódou necháme zovrieť, potom do nej pridáme mastnotu. Dôležité je, aby bola nádoba dostatočne veľká, preto varíme sapún v kotlíku, lebo sa môže peniť. Na varenie potrebujeme približne dve a pol, tri hodiny. Celý čas treba zmes miešať, keby sa veľmi penila, treba priliať studenú vodu. Keď pod penou zbadáme hustejšiu látku, podobnú medu, môžeme kotlík odstaviť a veľkou lyžicou povyberať tekuté mydlo.

- Čo je tá tmavá tekutina na spodku kotlíka?

- To je lúh. Keďže bez rozriedenia je to mimoriadne nebezpečný, korózny materiál, musíme veľmi dbať, aby nám nefrkol na kožu a zvlášť dozerať, aby deti neboli nablízku. Gazdiné kedysi používali mastnú sódu, teda lúh, na pranie vlny. Krásne sa ňou dajú vyprať aj najšpinavšie šaty. Postrúhané mydlo sme používali na pranie v pračkách. Samozrejme vtedy, keď sa ešte používali tradičné pračky, do automatickej by sa mydlo asi nehodilo, pretože sa veľmi pení. Domáce mydlo používali kedysi aj maliari, pred líčením umyli stenu mydlovou vodou, aby sa farba lepšie lepila.

- Cítiť tu dosť silný pach, takúto vôňu bude mať aj mydlo?

- Možno k nemu podľa potreby primiešať levanduľový kvet alebo ružový olej, ale hotové mydlo už nemá neznesiteľný pach. Domáce mydlo možno používať na všetky typy pokožky, pretože neobsahuje umelé arómy, ani látky proti peneniu. Pleť bude po jeho použití mäkká ako hodváb, takéto mydlo priaznivo pôsobí na problematickú pokožku, na ekzémy a lupiny.

- Z tohto pozostáva celý proces?

- Ja zvyknem tekuté mydlo ešte raz prevariť, ale to nie je povinné, aj takto získame kvalitné mydlo. Krémovú látku prelejeme do foriem a na vzduchu ju necháme stuhnúť. O trvanlivosti domáceho mydla iba toľko, že vydrží aj desať rokov.

Zs. Bodová (br)

http://www.luno.hu/content/view/1009/93

http://www.luno.hu/content/view/4807/57

Vyšité zo srdca

Čabiansky Rozmarín desaťročný

Čabianski Slováci a ich hostia v Dome slovenskej kultúry (DSK) v Békešskej Čabe v rámci vernisáže veľkolepej výstavy s názvom Srdcom vyšité si pripomenuli 10. výročie založenia Výšivkárskeho krúžku Rozmarín. Kolektív, ktorý pracuje pod odborným vedením ľudovej umelkyne Anny Illéšovej Boťánskej, na XV. celoštátnej výstave ľudového umenia dostal prestížnu cenu odbornej poroty Granátové jablko.

V rámci intímnej slávnosti samotnú výstavu diel členiek krúžku otvoril predseda Čabianskej organizácie Slovákov (ČOS) Michal Lásik, ktorý pripomenul, že hoci ako muž sa vo výšivkách odborne nevyzná, ale práce šikovných ženských rúk si vysoko cení aj preto, lebo mu pripomínajú prostredie jeho detstva. Dnešné diela vyžarujú tú istú čistotu a harmóniu, ako kedysi starodávne textílie v tradičných domácnostiach - prízvukoval M. Lásik a vyzdvihol popri tvorivej práci aj nesmiernu súdržnosť jubilujúceho kolektívu.

Prehľad desaťročnej činnosti krúžku poskytla riaditeľka DSK Anna Ištvánová. Ako uviedla, počet členiek za desať rokov štvornásobne vzrástol a kolektív sa zúčastnil na vyše päťdesiatich výstavách, nespočetných jarmokoch a kreatívnych dielňach v Maďarsku, aj v zahraničí. Pritom okrem aplikovania slovenských motívov regiónu členky sa úspešne venujú aj záchrane maďarských motívov, ako aj výšivkám národov okolitých štátov. Okrem najčerstvejšieho uznania Granátového jablka je krúžok nositeľom množstva ďalších prestížnych odborných ocenení. Účastníci oslavy si pri sviečke pripomenuli zosnulých členov. Členky jubilujúceho kolektívu prevzali od členov vedenia ČOS a poslancov Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby štýlovo rozmaríny, ako aj náprstky z keramiky - diela umelca Ladislava Hudecza. Oslávenkyniam zagratuloval aj generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo, ktorý vysoko hodnotil ich prácu v oblasti sprostredkovávania tradičnej slovenskej hmotnej kultúry aj na Slovensku. Tajomníčka Spolku ľudového umenia Békešskej župy Anna Pálová popri gratulácii vyzdvihla, že kolektív je v župe najpočetnejším a najplodnejším krúžkom s najkvalitnejšími prácami a vyznačuje sa aj najnižším priemerným vekom členiek.

Po prijímaní gratulácií sa v mene krúžku za dlhoročnú podporu poďakovala vedúca A. Illéšová Boťánska a jeho „gazdovi“, a síce stánku slovenskej kultúry v centre Békešskej Čaby, ako aj spolku ľudového umenia a obom inštitúciám daroval po jednom obrovskom obruse, vyšitom zo srdcom prekrásnymi ľudovými motívmi. Slávnostné chvíle spestrili čabianske slovenské svadobné piesne v podaní Miešaného zboru Čabianska ružička, ktorý nedávno, pri príležitosti Dňa menšín, dostal vyznamenanie Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby.

(csl)

Deti z Nového Mesta pod Šiatrom v Košiciach

Cestu do Košíc sme si naplánovali v novomestskej škole ešte začiatkom tohto školského roku, no vtedy sme netušili, že práve v tom období prídu poriadne tvrdé mrazy a sneh, ktoré urobia tento výlet ešte príťažlivejším a skutočne predvianočným. A tak sme sa 17. decembra poobede poriadne poobliekali a zababušení sme sa vlakom pobrali do Košíc. Pridalo sa k nám aj pár rodičov a tak nás bola pekná skupina, ktorá mala už cestou dobrú náladu.

Košická vianočná výzdoba je z roka na rok krajšia a krajšia a ani toho roku to nebolo inak. Už po šestnástykrát sa historické centrum naplnilo trblietavými ozdobami, vianočnými melódiami. Košické Vianoce začínajú každoročne 5. decembra slávnostným rozsvietením vianočného stromčeka pri súsoší Immaculata a rozsvietením vianočnej výzdoby na uliciach tvoriacich tzv. zlatý kríž, teda na Hlavnej, Alžbetinej a Mlynskej. Neďaleko od súsošia je umiestnený aj vyrezávaný Betlehem - umelecké dielo, ktoré pre Košice vyrobil v roku 2007 drevorezbár Štefan Récky. Neodmysliteľnou súčasťou sú vianočné trhy, ktoré i tento krát prebiehali na Hlavnej ulici. Predajcovia z celého Slovenska ponúkali zaujímavé umelecké darčekové predmety, knihy, vianočné ozdoby, kožušiny, sviečky, oblátky. Na labužníkov čakali pečené gaštany, klobásky, langoše, syrové pochutiny, perníky, varená horúca medovina, či voňavé bylinkové čaje. Po prezretí jednotlivých stánkov a nakúpení pár drobností aj našu pozornosť zaujali práve pečené klobásy, ktoré chutili naozaj výborne. Lenže medzičasom sme poriadne premrzli a tak sme sa išli trochu zohriať do cukrárne, kde sme ochutnali lahodné zákusky, z ktorých sme si vedeli len ťažko vybrať. Takto posilnení sme sa ešte vybrali na prechádzku po námestí a keďže sa zvečerilo, pomaly sme sa pobrali opäť na stanicu. Cestou sme sa zastavili v potravinách, kde deti pomíňali posledné eurá a zároveň si aktívne precvičovali slovenčinu. A potom behom na vlak, lebo sme ho skoro zmeškali.

Aj napriek veľkej zime sa deťom návšteva Košíc veľmi páčila, tí väčší ľutovali, že to bolo naposledy a tým menším sme už teraz museli prisľúbiť, že si ju o rok zopakujeme.

Viera Mohayová

Rekordy v sarvašskej plavárni

V decembri sa v Sarvaši uskutočnil 6. ročník 24-hodinového plávania. Padlo tu viac rekordov. Prvým bol preplávaný úsek 526 950 metrov, ku ktorému prispeli hlavne žiaci slovenskej školy. Na rekorde sa podieľalo 168 plavcov. Preteky otvoril riaditeľ plavárne Ladislav Demeter.

Od vedúceho plaveckého oddielu Ondreja Daridu sme sa dozvedeli, že rekordy padli v počte účastníkov, preplávaných kilometrov jednotlivcov a družstiev.

V deň štartu sa 24 žiaci a traja učitelia slovenskej základnej školy doslova presťahovali do plavárne. Dostali jednu miestnosť, kde si zložili spacie vaky. Zo šiestich dráh si jednu objednali len pre seba. Po polhodinovom plávaní sa pravidelne striedali, vždy boli vo vode traja plavci. Za 24 hodín takto preplávali 187 400 metrov.

Učitelia Zoltán Fonád, Marika Gerőová a Erika Šinková počas celých 24 hodín sledovali svojich zverencov. Milý bol najmladší žiak, druhák Dominik Šinka, ktorý, keď ho v noci budili, sa spýtal, čo sa deje? No bez reptania skočil do vody a plával 30 minút, potom si išiel zasa ľahnúť. Boli aj takí žiaci, ktorí nespali celú noc, ale šantili v teplej vode.

Škola je pyšná na ich výkon a vďaka patrí trom učiteľom, ktorí nielen vypracovali presný harmonogram, ale aj osobne preplávali viac ako 7 kilometrov. Dobrý pocit bolo vidieť mamičky, ktoré priniesli pre všetkých ovocie, pečivo, aby takto pomohli doplniť kalórie, ktoré pretekári spálili pri zdolávaní kilometrov.

Predstavitelia jednotlivých miest dosiahli nasledujúce výsledky:

Sarvaš - 432 200 m, Debrecín 41 000 m, Békešský Sv. Ondrej - 30 000 m, Mezőtúr - 11 925 m, Terany - 5 350 m, Čabačud - 3 500 m, Budapešť - 2 600 m, Bercel - 300 m.

Ďalším rekordom sa mohol pochváliť László Rentka z Debrecína, ktorý sa stal držiteľom putovného pohára a pripísal si k svojmu menu 41 000 metrov. Najmladším plavcom bol 4-ročný Paľko Fay a preplával 300 metrov. Najstarší plavec Ján Galát zdolal 3 500 metrov. No spomenúť musíme aj 14 ročného Norbiho Tinku, ktorý sa môže pochváliť s 32 kilometrami. Svojej trénerke Agneše Gacsiovej pred začiatkom pretekov prezradil, že jeho cieľom je 25 kilometrov.

Každý účastník dostal diplom, na ktorom bol uvedený čas a dosiahnutý výkona, samozrejme, aj salónky a čokoládu. Cieľom tohto podujatia je v prvom rade získať priaznivcov tohto športu, ale hlavne urobiť niečo pre svoje zdravie, ktoré je najdôležitejšie v našom živote.

Zlatica Lišková

O pevcovi Liptova Petrovi Dobroslavovi Bellovi - Horalovi

(12. novembra 1842 Liptovský Mikuláš - 13. júna 1919 Budapešť)

Popri niekoľkých významných osobnostiach žijúcich dlhé roky v Budapešti na prelome 19. - 20. storočia treba spomenúť i básnika Petra Dobroslava Bellu, ktorého lyrická tvorba vychádzala z motivického poľa spomienok na rodný kraj, malebný Liptov.

Slovenský básnik, prekladateľ a železničný úradník Peter Dobroslav Bella, ktorý používal pseudonym Horal, pochádzal z mnohodetnej rodiny mikulášskeho kožušníka Jozefa Pravoslava Bellu (1810-1875).

Peter Bella sa ako 30-ročný mladík presťahoval z kopcovitého Liptova do Budapešti. Pravdepodobne ho priťahovala možnosť lepšieho a všestrannejšieho uplatnenia sa. Priaznivé podmienky multikultúrnej a mnohonárodnostnej metropoly dualistického Uhorska pre mnohých Slovákov - najmä pre intelektuálov - boli žriedlom najrôznejších skúseností. Hospodársky rozmach mesta mnohých ponúkal možnosť lepšieho uplatnenia sa a kariéry. Bella si v Budapešti našiel nielen dobré pracovisko, ale si tu založil aj rodinu. Z piatich bratov žili v meste Daniel Ctibor Bella, úradník na ministerstve dopravy, Ján Pravdoľub Bella básnik a národne uvedomelý učiteľ v Békešskej Čabe (prišiel tam v roku 1874) a určitý čas žil v Budapešti básnik a prekladateľ, učiteľ a kaplán slovenskej ev. cirkvi v Pešti Ondrej Miloslav Bella, (1851-1903)¹. Ich otec, kožušnícky majster Jozef Pravoslav Bella, žil u synov v Budíne od roku 1873. V jednom svojom liste adresovanom svojmu synovi, učiteľovi Jánovi (1836-1924) a neveste do Békešskej Čaby, sa ponosuje na zlé životné podmienky v Budapešti: „Práce dostať pre mňa žiadnej niet, preto ani groša na živnosť. (...) Petrík chodí do ministerského úradu písať, ale plat je tam malinký.“² Peter Bella sa vyučil za kožušníka, ale neskôr absolvoval telegrafickú a železničiarsku školu v Budapešti. Najprv pracoval v otcovej remeselníckej firme, ale keď táto skrachovala, roku 1873 začal pracovať ako pisár na ministerstve dopravy, neskôr ako železničný úradník v Rigellovej továrni. Od roku 1904 bol na dôchodku. Svoj život prežil v Budíne, býval v I. obvode na ulici Szőnyeg č. 3. Pred smrťou, po deviatich operáciách, bol odkázaný na opateru svojej rodiny.

Básnická činnosť

Peter Bella vstúpil do literatúry len v posledných dvoch desaťročiach 19. storočia. Popri úradníckej práci sa najradšej venoval písaniu básní. Hoci Bella svoje básnické prvotiny publikoval ešte v roku 1865 v Sokole, predsa len oveľa neskôr, až od polovice 90. rokov, začal pravidelnejšie publikovať básne pod básnickým pseudonymom Horal. Uverejňoval najmä básne, balady, povesti, bájky a tiež preklady.³ Básnickú tvorbu Bellovu, verše o Tatrách a krásnom Liptove, ctili si Slováci nielen na Dolniakoch, ale aj na Horniakoch. Keď hornouhorské časopisy, ako Dennica, Živena, Slovenské pohľady a Národnie noviny uverejňovali jeho básne, veľmi rýchlo sa stal obľúbeným a v širšom kruhu čítaným autorom. Neskôr jeho lyrické diela vychádzali aj v peštianskych novinách Slovenský denník a Naše Slovensko. Hoci tvoril v období literárneho realizmu, predsa ako väčšina básnikov, ktorí sa formovali v ovzduší sedemdesiatych rokov 19. storočia, inšpiroval sa ľudovou piesňou a štúrovským romantickým folklorizmom. Prikláňal sa k básnickej technike ľudovej piesne. Jeho piesne, romanticky ladené básne, ako aj diela jeho mladšieho brata Ondreja Bellu (1851-1903) charakterizuje nostalgický hlas túžby po vzdialenom liptovskom domove.

Jedna časť jeho tvorby vyšla posmrtne v zbierke Piesne zďaleka a iné verše v Liptovskom Mikuláši (1920). Sú to ponášky na ľudové piesne a verše vyjadrujúce túžbu za domovom.

Bella bol aj vynikajúcim prekladateľom zo slovanských literatúr. Prekladal najmä diela poľských a ruských spisovateľov do slovenčiny (A. Mickiewicz, H. Sienkiewicz, K. P. Tetmajer, A. S. Puškin, N. A. Nekrasov, I. A. Krylov, A. N. Majkov). Spomeniem napríklad Povesť z Tatier Kazimíra Przerwa Tetmajera. Všímal si aj chorvátsku literatúru (P. Preradovič) a poslovenčil Erbenovho Vodníka.

Je zaujímavým kultúrnohistorickým faktom, že je autorom známej básne „Aká si mi krásna, ty rodná zem moja”, ktorú neskôr do podoby hymnickej piesne zhudobnil Eugen Suchoň. Spievajú ju Slováci ako hymnickú pieseň pri rôznych národných podujatiach. Vytvoril prvý známy preklad do slovenčiny dnes už svetoznámej vianočnej piesne Tichá noc.

Ukážky z Bellovej básnickej tvorby

Bella po celý svoj život neprestajne túžil za svojim rodným Liptovom. Jeho elegické verše zachytávajú clivosť po kráse a teple rodiska. Bellove básne sú osobne ladené a sú to väčšinou ponášky na ľudové piesne. Charakterizujú prírodné, ľúbostné a vlastenecké motívy a predovšetkým vyjadrujú túžbu po rodisku. Opieral sa o melódiu a rytmus ľudovej piesne. Vo svojich veršoch oslavuje svoj rodný jazyk, kraj, vyjadruje svoj úprimný vzťah k slovenčine:

„I ja som vyrástol v milej zemi rodnej,

- ach - a teraz bývam tak ďaleko od nej!“

V básni Rodný kraj z roku 1897 vyjadril svoj žiaľ za svojim rodným krajom a svojím národom. Bellov topos materského lona a krajiny je jeho „otčina“. Jeho rodný kraj v Liptove je vyjadrený slovami:

„Tam, kde sa bystrý Váh k Dunaju poberá,

kde Kriváň sa v horách do jazier nazerá:

tam je ten milý kraj, tam je tá dolina,

tam je ten Liptov môj, tá moja otčina!“

Túžba po rodných horách ho sprevádzala nesporne po celý život. Aj najmenšia udalosť, ako napríklad sadenie jedličiek v budínskych horách, čo videl počas prechádzky, mu pripomínala Tatry, toto prekrásne pohorie, odkiaľ hoci aj mohli pochádzať mladými dievčatmi sadené jedličky. V tom momente pred očami sa mu bolestne zjavil ďaleký domov, čo ospieval v nasledujúcich veršoch:

„Hoc ich polievali, hoc ich radi mali,

len sa im halúzky nebárs zelenali:

nebárs zelenali, nebárs rozvíjali:

veď sa v cudzej zemi ťažko prijímali.“

Hoci zasadené sadeničky sa zakorenili a pekne rástli, predsa sa necítili dobre, ako ani ľudia, ktorí sa prisťahovali z Horniakov na Dolnú zem. Ako sám básnik, ktorý nemal nič proti životu v metropole, pretože mal dobrú robotu, založil si rodinu a mal veľa priateľov medzi Slovákmi. Predsa neprestajne cítil túžbu po domove, od ktorého bol už desiatky rokov vzdialený. Svoj smútok opísal nasledovne:

„A ja v cudzom kraji roztúžený stojím,

hľadiac na hviezdičky nad rodiskom mojím.“

Z listu z roku 1914, písaného Fr. Klimešovi, sa dozvedáme, že mu pripravovali dvojzväzkové vydanie jeho tvorby. Do prvého zväzku plánovali zaradiť Piesne zďaleka a iné verše a Piesne ľúbostné a verše rôzneho obsahu. Do druhého zväzku chceli zaradiť povesti, balady, legendy a bájky a tiež preklady.

V päťslohovej básni Materinská reč (1893) zdôraznil, ako si váži a chráni svoj ľubozvučný jazyk, čo všetko mu pripomína, keď hovorí svojím jazykom, v ktorom sa naučil modliť.

Materinská moja reč,

reč mojej otčiny!

V tebe cítim milotu

rodnej mi doliny,

čujem horu zelenú,

ako spevom hučí,

čujem si mať milenú,

jak ma modliť učí.

Spoločenská činnosť

Kultúrne programy cez polstoročie fungujúceho Slovenského spolku v Pešťbudíne (1868-1918), jeho Literárneho odboru navštevoval aj Bella. Keď vysokoškolskí študenti usporadúvali zábavy alebo poučné večierky v kruhu, požiadali prednášať aj Bellu. Tu mal aj príležitosť predstaviť svoje básne. V roku 1908, keď predstavili pri príležitosti 60. výročia narodenín T. G. Masaryka⁴ jeho prácu „Česká otázka“, tohto podujatia sa okrem Bellu zúčastnili aj členovia Českej besedy. O dva roky neskôr, na programe zasadania Literárneho odboru, Bella predniesol svoj preklad Tetmajerovho Jánošíka⁵, s ktorým mal veľký úspech.

Mladá húževnatá inteligencia v Pešti na čele s právnikom Dr. Emilom Stodolom (1862-1945) a redaktorom Slovenského denníka a Slovenského týždenníka Antonom Štefánkom (1877-1964) organizovala ľudovýchovné prednášky pre slovenských robotníkov. Myšlienky prednášok inicioval Albert Mamatej⁶. Prvá prednáška odznela 3. novembra 1912 v miestnosti Protestanského spolku (VIII. obvod, Alföld u. č. 13). Prišlo na ňu okolo 200 ľudí, prevažne remeselníci a členovia Budapeštianskeho katolíckeho delníckeho kruhu, založeného roku 1902, a tiež Stodolovej spoločnosti Kriváň, kruhu mladých remeselníkov. Vtedy Štefánek prednášal o Bulharsku, jeho dejinách, sociálnych, spoločenských a hospodárskych pomeroch krajiny. Zaujímavá bola aj prednáška o vývoji a príčinách balkánskej vojny. Po ňom Peter Bella-Horal prečítal svoj preklad Tetmajerovho Sobka Jaruščiaka. Účastníci stretnutia s dojatím počúvali opis Sobkových zbojníckych kúskov a jeho tragicky sa končiaci život, keď sa pokúsil utiecť zo žalára.

Bella chodil aj do Lutherovho dvora, často navštevoval učiteľa Ľ. Izáka⁷, jedného zo svojich dobrých priateľov. Učiteľovi, resp. hudobnému skladateľovi Izákovi sa Bellova báseň Materinská reč tak zapáčila, že ju zhudobnil.

Bellovu básnickú a prekladateľskú činnosť vysoko hodnotili aj na Horniakoch. Vedúci jednotlivých spolkov si nezabudli pripomenúť Bellove okrúhle životné jubileá. Hornovidiecke spolky ako Živena a Lipa v rámci poučno-zábavného večierka v Turčianskom Sv. Martine⁸ oslávili 70. výročie narodenia Bellu, kde hodnotili jeho životnú dráhu a tvorbu. Na jeseň roku 1912 sa v zábavno-poučnom časopise Živena môžeme dočítať o jubilejnej oslave Bellu-Horala.

Ev. kaplán Fedor Ruppeldt osobne poznal Petra Bellu ešte z peštianskeho pôsobenia z rokov 1909-1910. V roku 1910 F. Ruppeldt spolu s Viestovcami a Riggelovcami boli uňho na návšteve v Budíne. Pamätal sa na neho ako na milého a bezprostredného človeka. V roku 1911, keď sa Ruppeldt vrátil zo Škótska a krátko zas kaplánčil v Pešti, opäť navštívil Bellu. Občas sa stretli aj na programoch Slovenského spolku alebo v niektorej Slovákmi obľúbenej kaviarni. Neskôr, v roku 1912 z Liptovského Sv. Mikuláša poslanom liste ho Ruppeldt prosí, aby poslal svoju biografiu a tiež niekoľko vlastných čŕt, lebo na literárnej schôdzi mládeže pri príležitosti jeho 70. narodenín plánoval prednášať o jeho básnickej tvorbe⁹. Veľmi ľutoval, že sa s ním nemohol stretnúť a osobne s ním urobiť interview.¹⁰

Bellova korešpondencia

Peter Bella viedol rozsiahlu korešpondenciu nielen so svojimi bratmi a príbuznými, ale aj so známymi z horného Uhorska. Pravidelne písal do Békešskej Čaby svojmu bratovi Jánovi Pravdoľubovi Bellovi¹¹. V jednom liste Bella referuje o vianočnej slávnosti, pravidelne usporadúvanej Dobročinným ženským spolkom v škole na Lutherovom dvore, kde žiaci slovenskej ev. školy recitovali Vianočnú pieseň od Ondreja Bellu. Po ich vystúpení senior Daniel Bachát (1840-1906) vo svojom slávnostnom prejave popri hodnotení básnickej činnosti O. Bellu povedal i nasledovné: „Dnes večer zarečnili ste nám popri iných aj jednu vianočnú báseň od - bohužiaľ - tohoto roku v Bohu zomretého, nám dobre známeho pevca slovenského, ktorý aj medzi nami, čo mladoň nadšený požehnane účinkoval. Zarečnili ste nám báseň jeho o pastieroch na poli Bethlehemskom.“¹²

Peter Bella si dopisoval aj s Elenou Maróthy-Šoltésovou, prvou redaktorkou časopisu spolku slovenských žien v Martine Živena. V jednom liste (pravdepodobne z roku 1912) sa jej poďakoval za honorár, hoci s pripomienkou „z malej vody - malé ryby!“, čo zaiste znamenalo, že so zaslaným honorárom nebol veľmi spokojný. Zmienil sa aj o ťažkostiach prekladania a ponosoval sa, že za básne tak málo mu platí časopis. Redaktorke pripomenul, že už pre časopis pripravuje baladu. V ďalšom liste z 3. mája 1912 sa jej poďakoval za pozitívnu kritiku pôvodného diela a tiež za preklad Tetmajerovej Povesti z Tatier. Veľmi sa tešil jej mienke „lebo ste s tým vzácnu službu našej veci urobili, obrátiac pozornosť čitateľa na dielo toto. Čo sa mňa týka, mne bol vždy sviatok, keď vžijúc sa do toho čarovného kruhu Tatier prednášal som veci tieto, ako ste sa ´malebne´ vysloviť ráčili, po tých ´goralských chodníčkoch´ k nám.“¹³

Svoju radosť nad oslavami jeho sedemdesiatych narodenín v časopise Živena a Dennica vyjadril Bella aj v ďakovnom liste písanom Šoltésovej. Zvlášť sa tešil, že mu tam uverejnili básne Piesne z cudziny. Vyznal sa, že mu veľmi dobre padli jej „milé, vďačné a dobroprajné slová,“ až do takej miery, „že človek až do rozpakov prichodí pred toľkou láskavosťou, uznanlivosťou a úprimným porozumením.“ O básňach sa vyjadril nasledovne „Sú to veci z mladých časov, keď v láske k rodu svojmu vychovaný ocitnul som sa medzi ľuďmi cudzími, keď aj nie mne, ale národu môjmu neprajnými, vzbudila sa v srdci mojom nepremožiteľná túžba za domovom a všetkým, čo mi v ňom bolo drahé a milé. A žiaľ, tento bol aj príčinou toho, že piesne tieto som napísal.“ ¹⁴ K tomu ešte dodal, že sa teraz už uspokojil, žiaľ jeho sa zmiernil, a je šťastný, lebo si založil rodinu a má „šľachetnú družku a dobrú rodinu“.

Bella svojich dobrých priateľov a príbuzných často uctil priamo im písanými básňami. Na pozdravné pohľadnice k rôznym sviatkom veľmi často dodal aj krátke svoje veršíky, čím nesporne naznačoval svoju náklonnosť a pozornosť. Napr. roku 1899 na pohľadnicu, zaslanú novinárovi Ambrovi Pietrovi, ktorý sedel vo väznici vo Vacove, pripojil nasledujúcu básničku ¹⁵

„Preleť, vtáčku, preleť

Cez háj morušový,

Zanes pozdravenie

Mojmu Ambrušovi,

Zanes do Vacova,

Za ten Dunaj mútny:

Aby dúfal v Boha,

Aby nebol smutný!“

Ako významnému predstaviteľovi dolnozemských, resp. budapeštianskych Slovákov mu patrí čestné miesto aj v slovenských národných dejinách.

Anna Kováčová

____________________

1 - Bella, Ondrej Miloslav (1851-1903), básnik, prekladateľ a evanjelický kňaz. Od roku 1874 účinkoval ako kaplán v Budíne a od roku 1876 ako učiteľ a kaplán slovenskej ev. cirkvi v Pešti. V roku 1880 vydal v Pešti zbierku pod názvom Piesne. Od roku 1880 pôsobil ako vojenský kňaz.

2 - SNK ALU, sign. 145 A 3

3 - (sign. 13 A 1)

4 - Masaryk, Tomáš Garigue (1850-1937), politik, univerzitný profesor

5 - SD 12. marca 1910.

6 - Mamatey, Andrej (1870-1923), do roku 1893 pôsobil v Budapešti, od roku 1894 žil v Spojených štátoch. Bol predsedom Slovenskej ligy v USA a predsedom Národného slovenského spolku.

7 - Izák, Ľudovít, pseud. Miloš Lihovecký (1862-1927), oduševnený učiteľ, kantor a aktívny člen Slovenského spolku, kde usporadúval výlety, hudobné, literárne večierky a prednášky. V rokoch 1892-1919 viedol spevokol Slovenského spolku a bol poradcom alebo dirigentom aj českých spolkov. 33 rokov pôsobil v Budapešti.

8 - Živena, r. 3, č. 11,1912, s. 346-348.

9 - Slovenský denník, 6.11.1912,( SNK ALU sign. 42 I 229), Dennica, č. 11a 12,1912,

10 - List Fedora Ruppeldta Petrovi Bellovi (SNK ALU, sign. A 1315).

11 - Bella, Ján Pravdoľub (1836 Liptovský Mikuláš - 1924 Bratislava), pedagóg a publicista. Najdlhšie žil v Pešti, kde spolupracoval s J. Palárikom, J. Viktorínom, J. Franciscim. Pomáhal aj pri redigovaní Černokňažníka. Publikoval články o výchove remeselníckej mládeže o zdravotníctve, včelárstve a ovocinárstve v časopisoch Dom a škola, Dolnozemské listy a Obzor. Dokumentárnu hodnotu majú jeho články o Slovákoch a zvykoch v Békešskej stolici. Napísal viac učebníc, abecedár a čítanky. Od roku 1874 pôsobil ako učiteľ v Békešskej Čabe. V roku 1912 sa presťahoval do Ružomberka a potom do Bratislavy.

12 - SNK ALU, sign. 38 A 1

13 - SNK ALU, sign. 38 A 6

14 - SNK ALU, sign. 38 A 6

15 - Pietor, Ambro (1843 Liptovský Mikuláš - 1906 Martin). Právo študoval v Pešti, vo Viedni a Prahe. Najprv bol dopisovateľom, neskôr redaktorom Pešťbudínskych vedomostí. Potom sa stal zodpovedným redaktorom Národných novín. Vo svojich článkoch často komentoval aktuálny politický vývoj a následky stupňujúcej sa maďarizácie.

* Čitatelia nám píšu *

Nemôžem nereagovať na články o budapeštianskej slovenskej škole. Aj ja som tam učila v školskom roku 2001/2002 v materskej škole. Bola to veľmi krásna práca. Veľmi ma napĺňala a zaujímala. Vlastne všetko, čo som tam začala robiť, robia aj učiteľky, ktoré tam pôsobia po mne. Objaviť pokračovanie v začatej edukácii je pre mňa spätnou väzbou a zároveň ma napĺňa radosťou, že ten postup bol správny, aj keď vtedy nie každý to pochopil. Všetko dobré a veľa zdaru pri uchovávaní krásneho slovenského jazyka. Má to význam.

Izabela Holá

http://www.luno.hu/content/view/10930/1

http://www.luno.hu/content/view/10934/1

http://www.luno.hu/content/view/10875/28

http://www.luno.hu/content/view/10857/28

http://www.luno.hu/content/view/10456/58

http://www.luno.hu/content/view/9901/58

Stretnutie Kruhu priateľov Békešskej Čaby

Členovia Kruhu priateľov Békešskej Čaby sa koncom minulého roka stretli v budove Celoštátnej slovenskej samosprávy, aby vyhodnotili svoju činnosť. Prítomných privítal predseda kruhu László Kocsis a informoval ich o aktuálnych otázkach. Najbližšie zasadnutie bude koncom februára, na ktorom budú bilancovať minuloročnú činnosť. Účastníci stretnutia poslali slávnostný list primátorovi Békešskej Čaby Gyulovi Vantarovi, ktorý je riadnym členom organizácie a od ktorého dostáva spolok každoročne značnú podporu. Magdaléna Kabdebová Šajbenová po privítacích slovách prečítala svoju poému rodnému mestu, ktorú kruh poslal Mestskému zastupiteľstvu v Békešskej Čabe. V 49. čísle Ľudových novín bol uverejnený článok o starodávnych tkaninách v živote čabianskeho ľudu ilustrovaný fotografiami. Keďže spolok bol spoluvydavateľom publikácie Jánosa Tiboriho Vzorky ľudových tkanín z Békešskej Čaby, prítomní sa potešili, keď im organizátori stretnutia rozdali spomenuté číslo nášho týždenníka, ku ktorému priložili maďarský preklad článku a poďakovali redakcii Ľudových novín, ktorá im darovala niekoľko exemplárov 49. čísla.

(ho-aszm)

Náš kalendár 2011 očami bývalého redaktora

S potešením a s hlbokým uspokojením som vzal do rúk najobľúbenejšie čítanie Slovákov v Maďarsku Náš kalendár na rok 2011. Tešilo ma, že aj v tomto roku vyšla naša ročenka v peknom obale s pútavými textami a fotografiami. Moja zvedavosť a záujem o ňu sú hádam aj preto pochopiteľné, lebo viac ako dvadsať rokov som bol technickým redaktorom ročenky. Chcel som vedieť, čo je v nej tradičné, „kalendárne“ pútavé pre čitateľov. Treba však vedieť, že Náš kalendár nepatrí medzi najzaujímavejšie čítanie našej mládeže. Aspoň podľa mojej subjektívnej mienky a skúseností. Teda treba uverejňovať aj príspevky o bohatom živote vekove pokročilých ľudí, ktorí sú nositeľmi bohatých skúseností mnohostranného života. Ťažkého i úspešného. Teší ma, že zodpovedná redaktorka tohoročnej ročenky dobre chápe túto otázku, podobne ako početní ďalší autori článkov, ktorí pochopili, že jednou z podstatných úloh Nášho kalendára je zachovávanie našich tradícií a nie v poslednom rade našich nárečí, ktoré síce ošúchal čas, ale ešte žijú na perách vekove starších Slovákov, pričom sa o ne môže zaujímať aj mladšia generácia.

Keď píšem tieto riadky, príde mi na um dávne stretnutie s mojou nebohou matkou, keď som zavítal domov ako novinár, spolupracovník Našej slobody. Začal sa medzi nami dlhý rozhovor o mojom novom živote, samozrejme, výlučne po slovensky. Ako v každom prípade. Snažil som sa vyhnúť miešaniu maďarských slov, veď ja už predsa píšem ako slovenský novinár spisovnou slovenčinou. Moja drahá mama počúvala, počúvala, a raz sa len ozvala:

- Syn môj drahý, nehnevaj sa, nerozumiem ti, prečo nehovoríš po našom?

Vtedy som pochopil význam sarvašského, pre nás krásneho nárečia, ktoré duševne spája tu žijúcich Slovákov bez ohľadu na ich vek. Podľa mojich novinárskych skúseností podobná situácia je aj v oblastiach, kde používajú východo- alebo západoslovenské nárečia. Na stretnutiach - a tak je tomu ešte aj dnes - si vymieňame skúsenosti v nárečí. To nám tak dobre padne...

Fotografie. Chvályhodná tradícia v Našom kalendári. Stovky pekných fotografií svedčia o mnohostrannom bohatom živote našej národnosti. Stručné podpisy verne informujú čitateľa o celoročných politických, kultúrnych, školských, mládežníckych a náboženských udalostiach odohrávajúcich sa v našej vlasti. O tom ani nehovoriac, že čitatelia sa radi vidia na fotografiách a netrpezlivo očakávajú našu ročenku.

Hádam tu, na tomto mieste, sa treba zmieniť - s pochvalou - aj o ostatných zostavovateľoch Nášho kalendára, najmä o technickom redaktorovi, ktorý vykonal kus dobrej práce. Už aj obálka je pekná, pútavá, lákajúca zvedavého čitateľa. Pekná je kalendárna časť a farebné fotografie. Môžem s uspokojeným konštatovať, že celá ročenka svedčí o vysokej odbornej úrovni jej zostavovateľov.

A ešte niekoľko subjektívnych slov o uverejnených literárnych príspevkoch. Mňa príjemne prekvapili. Už aj preto, lebo v predošlých ročníkoch sme sa s nimi nemohli stretnúť v takomto rozsahu. Začal som uvažovať. Prišiel som na to, že „nový kolektív, nové myšlienky“. Ďakujem za úprimné slová a hádam nielen vo vlastnom mene, ale aj v mene ostatných pozdravených literátov, ktorí ma tým síce nepoverili, ale hádam sa na mňa nenahnevajú ako moji bývalí kolegovia.

Dokončil by som slovami, ktoré sa mi najviac páčili pri čítaní tohoročného Nášho kalendára: „Harčky, misky drotovať a korytá pantovať“. A z inej oblasti našej vlasti: „Motúzy, žinke a štrange“. To sú perly našich nárečí. Na dôvažok krásna vinšovačka zo Sarvaša, z môjho rodného mesta:

Už zme noví rok dožili,

sviňe, bravi sme pobili,

máme hurke aj klbási,

od tech máme dobrie hlasi.

Šťastlivý nový rok vinšujem každému zostavovateľovi Nášho kalendára!

(Kondač)

K osemdesiatinám Pavla Kondača

Bývalý šéfredaktor Ľudových novín, spisovateľ Pavol Kondač oslávil 16. januára osemdesiatiny. Pri tejto príležitosti mu v mene redakcie i všetkých čitateľov srdečne blahoželáme a prajeme mu veľa šťastia, zdravia a radosti v ďalšom živote.

P. Kondač sa narodil roku 1931 v Sarvaši, v slovenskej roľníckej rodine. Roku 1951 začal s čerstvým pedagogickým diplomom pracovať v Budapešti, v redakcii týždenníka Naša sloboda, ktorý od roku 1957 začal vychádzať pod názvom Ľudové noviny ako tlačový orgán Zväzu demokratických Slovákov v Maďarsku. V rokoch 1977 - 1990 bol jeho šéfredaktorom. Medzitým diaľkovo absolvoval Vysokú školu poľnohospodársku v Gödöllő, kde r. 1968 získal diplom agrárneho inžiniera. Roku 1990, po 39 rokoch, odišiel do zaslúženého dôchodku.

Pavol Kondač patrí k nepočetnej skupine slovenských spisovateľov v Maďarsku. Vydal viac knižných publikácií: v r. 1978 uverejnil dve poviedky v zborníku piatich autorov Výhonky, roku 1982 v zborníku šiestich prozaikov Pramene publikoval päť poviedok a úryvok prvého slovenského románu v Maďarsku. Vydal zbierku poviedok Osamelá izba a romány Hrboľatá cesta a Neskorý návrat, v ktorých na osudoch jednotlivých protagonistov poukázal na zložitosť problematiky národného bytia a identity v procese asimilácie.

Pri príležitosti významného životného jubilea prinášame úryvok z poviedky Rozvod. (Klik na link!):

http://www.luno.hu/content/view/10961/34

.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
. ...