Materská škola v Agárde

S pamiatkami minulosti pre budúce generácie

V malých osadách, kde nie sú žiadne inštitúcie, môže byť materská škola základňou pre kultúrne aktivity obce. Ľudia, ktorí majú radi pokoj a ticho, by zrejme ťažko zvládli povolanie učiteľa materskej školy. Nečudo, veď práca s deťmi je náročná, vyžaduje si neustálu pozornosť a je aj mimoriadne zodpovedná. Každá chyba môže mať ďalekosiahle následky. Chvíľková indisponovanosť, malá nepozornosť alebo neadekvátny prístup k dieťaťu môžu viesť k tragédii.

V materskej škole v Agárde (Ősagárd) má učiteľka Agneša Vidovská s dvomi pomocníčkami 17 zverencov. V tejto malebnej novohradskej obci je škôlka jedinou inštitúciou samosprávy. Pričom inštitúciou, v ktorej je slovenčina prítomná na každom kroku: počnúc výstavkou ľudovoumeleckých diel, pokračujúc každodennými pokynmi pre deti a končiac nácvikmi programov. V Agárde sa so slovenčinou môžeme stretnúť aj na ulici. Starší ľudia ešte hovoria po slovensky a to tou najkrajšou stredoslovenčinou, akú možno počuť iba v Novohrade. Najmladšia generácia po absolvovaní troch rokov v materskej škole navštevuje Základnú školu v Netejči. V tamojšej škole berú Agárdčania za samozrejmé študovanie slovenského jazyka. Takže na základy, ktoré dostanú v materskej škole, stavajú aj v školských laviciach.

Výhodná poloha škôlky - nachádza sa v strede dediny - predurčuje jej centrálne postavenie aj v živote osady. Škôlkári sú stabilnými účastníkmi každého kultúrneho programu: vystupujú na všetkých obecných slávnostiach.

Materská škola pôsobí na základe výchovno-vzdelávacieho programu, ktorý využíva prostriedky jednotlivých druhov umení, pričom bázou je ľudové umenie. „Snažíme sa prezentovať deťom ozajstné hodnoty, ktoré sú v súčasnom svete potláčané do úzadia,“ povedala vedúca škôlky a dodala, že slovenské a maďarské riekanky a spievanky sa učia deti paralelne. „Dôležitým aspektom je u nás aj výchova pomocou miestnych slovenských tradícií. V tejto oblasti spolupracujeme s obecnou a slovenskou samosprávou,“ dodala A. Vidovská, ktorá získala kvalifikáciu slovenskej učiteľky v Ostrihome.

„Deti doma už nemajú slovenské jazykové prostredie, o jeho vytvorenie sa snažíme my tu, v škôlke. U nás v rámci zamestnaní sú v každej vekovej skupine prítomné paralelne s maďarskými aj slovenské ľudové hry, riekanky a piesne, ktoré si deti veľmi obľúbili. Podľa našich skúseností deťom sa páči rytmus týchto riekaniek a ľahko si osvojujú aj text. stavaný práve na ľudových tradíciách. Avšak slovenčina je tu prítomná aj mimo zamestnaní - v každodennom styku. Naučíme deti základné zdvorilostné frázy, ako aj základné vety pri obliekaní. Máme odborné kontakty s ostatnými slovenčinárkami v Novohrade, pravidelne chodievam na doškoľovania, ktoré usporadúva župná slovenská samospráva spolu so Zväzom Slovákov v Maďarsku. Pri osvojovaní si jazyka znamená obrovskú pomoc odborný materiál, ktorý poskytuje aj našej škôlke Slovenské pedagogické metodické centrum Celoštátnej slovenskej samosprávy. Okrem systematicky zoskupených tematických okruhov v metodických zošitoch nám uľahčujú prácu aj sprievodné hudobné nosiče, pomocou ktorých sa deti môžu zdokonaľovať v slovenčine,“ dodala A. Vidovská.

O vzťahu škôlkárov v Agárde k slovenčine sme sa mohli presvedčiť aj na vlastné oči, v čase našej návštevy sa pripravovali na obecný deň seniorov, na ktorom vystúpili s kyticou slovenských a maďarských piesní a tancom na modernú slovenskú hudbu. Zožali obrovský úspech a rodičia i starí rodičia spievali spolu s nimi. Počas našej návštevy sme sa s nimi zhovárali po slovensky a musíme uznať, že pekne reagovali na základné slovenské výrazy.

Okrem miestnych aktivít organizuje vedúca škôlky pre svojich zverencov aj podujatia mimo obce. Chodievajú do Vacova a do Budapešti, do bábkového divadla a na rôzne výlety, vhodné pre deti predškolského veku. Obľúbené sú aj tzv. rodinné dni, keď pred väčšími sviatkami prídu k nám aj rodičia, aby spolu so svojimi deťmi pripravili napríklad adventné vence, vajíčka a pod. S deťmi pravidelne navštevujú obecnú knižnicu, aby v nich včas vytvorili dobrý vzťah k literatúre, ako aj Obecné múzeum, susediace s budovou škôlky, v ktorom sú vystavené národopisné pamiatky osady.

Takto teda žijú škôlkári v Agárde: dostávajú pevné základy zo slovenčiny, miestnych tradícií a ľudovej kultúry, aby raz aj ony mohli vytvárať nové hodnoty.

Eva Patayová Fábiánová

 

V návrhu rozpočtu hlavného mesta na rok 2011

Menšinám o 70 % menej financií

Podľa návrhu rozpočtu hlavného mesta na rok 2011 by mali menšinové samosprávy dostať o 70 percent nižšiu podporu, než dostali v predošlých rokoch. Informovala nás o tom predsedníčka Slovenskej samosprávy Budapešti (SSB) Zuzana Hollósyová, ktorá vyzdvihla, že výška podpory sa vlastne za poldruha desaťročia nezmenila.

O neslýchanom úmysle znížiť podporu sa predstavitelia národností dozvedeli koncom decembra z listu primátora Budapešti Istvána Tarlósa. Podľa slov Z. Hollósyovej suma figurujúca v návrhu by stačila iba na krytie základných administratívnych výdavkov. Navyše hlavné mesto plánuje zatvoriť všetky fondy, z ktorých získavali granty na svoje podujatia budapeštianske minority. Takto je vlastne ohrozené vydávanie časopisu Budapeštiansky Slovák, poriadanie jazykového kurzu, organizovanie školenia pre poslancov a podpora spoločenských a cirkevných aktivít Slovákov v hlavnom meste. „Bez týchto financií nevidím význam, aby sme sa hrali na slovenskú samosprávu, veď by sme ani nemali čo samospravovať,“ povedala Z. Hollósyová.

Predsedníčka SSB poslala primátorovi hlavného mesta list, v ktorom ho nielen informovala o aktivitách zboru, ale aj pripomenula, že doteraz mali predstavitelia národností vždy možnosť, aby v prípravnej fáze návrhu rozpočtu hlavného mesta rokovali o ňom s expertmi. V tomto roku sa to tak nestalo. Podobné listy napísali aj predstavitelia Nemcov a Srbov žijúcich v Budapešti. Týždeň po odoslaní listu boli pozvaní na zasadnutia rôznych výborov samosprávy, ktoré sa zaoberali návrhom rozpočtu. Najprv sa zúčastnili na rokovaní Výboru pre práva, organizačný poriadok, národnosti a kontrolu majetkových priznaní, predsedom ktorého je bývalý menšinový ombudsman Jenő Kaltenbach. Po rokovaní s predstaviteľmi národností tento výbor schválil päťpercentné zníženie rozpočtu menšinových zborov. Po zasadnutí výboru J. Kaltenbach pre maďarskú tlačovú agentúru MTI povedal, že pôvodne plánované zníženie podpory môže viesť k úplnej likvidácii národnostných komunít. Dodal, že hoci podpora národnostných teritoriálnych zborov sa skladá z viacerých častí, v tabuľke figuruje jeden stĺpec, kde minulý rok bolo 121 miliónov Ft a v tohoročnom pláne je 42 miliónov Ft. Rámec na súbehy pre národnosti vo výške 60 miliónov Ft plánujú celkom zrušiť.

Predstaviteľov národností pozvali aj na zasadnutie hospodárskeho výboru, tam však ich argumenty neprijali a predostreli Valnému zhromaždeniu nezmenený návrh rozpočtu. Pred zasadnutím VZ Budapešti I. Tarlós novinárom povedal, že vidí tri oblasti, v ktorých je možná zmena návrhu: riešenie problémov bezdomovcov, financovanie národností a udržiavanie verejných priestranstiev. Predstavitelia národnostných zborov žiadali o slovo, ktoré im síce nechceli dať, ale podpredseda srbského zboru Péro Lastić si presadil rokovacie právo. Aj keď sa napokon mohol prihovoriť, zastupiteľský zbor schválil návrh rozpočtu hlavného mesta, v ktorom znížil podporu národností o 70 percent. I. Tarlós prisľúbil stretnutie s predstaviteľmi menšinových samospráv.

Podľa slov Z. Hollósyovej nie je nezvyčajné, že na začiatku roka ešte nevedia, z čoho budú gazdovať, nakoľko rozpočet hlavného mesta schvália až po schválení štátneho rozpočtu. Ako však podotkla, doteraz bolo zvykom na toto prechodné obdobie určiť mesačne minimálnu sumu na fungovanie, ale doteraz o tom nebola reč. Jednou z možností by bola podľa nej podpora od Celoštátnej slovenskej samosprávy formou vytvorenia regionálneho kultúrneho strediska SOC v hlavnom meste, ktoré by organizovalo kultúrny život Slovače v Budapešti.

Eva Patayová Fábiánová

 

Vo Veľkej Tarči s novým elánom

Dňa 14. januára sa konalo prvé tohoročné zasadnutie Slovenskej samosprávy vo Veľkej Tarči, ktoré svojou prítomnosťou poctil starosta obce Sándor Rimóczi. Členovia zboru na čele s predsedníčkou Máriou Galántaiovou prerokovali a schválili novelu základných dokumentov zboru, predbežný plán činnosti na rok 2011 a zabezpečenie doručovania slovenskej tlače. Na začiatku zasadnutia starosta požiadal poslancov, aby začali hľadať na Slovensku obec či mesto, s ktorým by mohla Veľká Tarča nadviazať partnerské styky. Členovia samosprávy sa rozhodli, že sa budú uchádzať o granty z rôznych súbehov, aby mohli uskutočniť čím viac programov. Na zasadnutí schválili uznesenie, že budú iniciovať umiestnenie tabúľ so slovenským názvom obce, predplatia si Ľudové noviny a objednajú Náš kalendár na rok 2011. Samospráva v polovici januára odštartovala slovenský jazykový kurz, na ktorý sa už prihlásilo desať ľudí. Poslanci sa rozhodli, že umiestnia slovenské názvy k exponátom zbierky miestneho Dedinského Múzea, ktoré vlani oslávilo päťdesiate výročie svojho založenia.

Dedinské múzeum dokumentuje históriu obce od najstarších čias do konca dvadsiateho storočia. Budovu v štýle dolnozemského sedliackeho domu začali budovať z peňažného daru majiteľa čokoládovne Gézu Stühmera v roku 1938. Od roku 1939 v nej sídlila evanjelická ľudová vysoká škola Samuela Tešedíka, ktorú založil miestny Evanjelický farár Gabriel Stehlo. Pred druhou svetovou vojnou tu bola umiestnená základná škola, neskôr, keď sa škola presťahovala do novej budovy, niekoľko rokov stála prázdna. V roku 1960 v nej zriadili výstavnú sieň. Od evanjelickej cirkvi ju v roku 1962 odkúpilo Riaditeľstvo múzeí Peštianskej župy, roku 1965 dostalo povolenie na prevádzku, vtedy dom prebudovali.

Mladý manželský pár, pedagógovia Margita Molnárová Hajdúová a Lajos Molnár, sa roku 1950 začali zaoberať myšlienkou vytvoriť v obci národopisnú zbierku. Ich iniciatívu podporili aj miestni obyvatelia, ktorí im ochotne darovali rôzne historické predmety, modlitebné knižky, obrazy, truhlice, misy, praslice, džbány a nádoby z pálenej hliny, ktoré sa im čoskoro nezmestili do bytu, preto sa rozhodli vytvoriť samostatné múzeum. 28. augusta 1960 otvorilo svoje brány Dedinské múzeum vo Veľkej Tarči. Od r. 1966 sa manželia Molnárovci začali zaujímať o výskum v archíve, spojený s históriou a národopisom obce. Výsledky svojho bádania uverejnili v dobovej tlači. Usporadúvali rôzne výstavy a muzejnopedagogické programy. Lajos a Margita Molnárovci boli za ich múzejnú, vychovávateľskú a národopisnú prácu odmenení početnými vyznamenaniami. R. 2006 dostali vysoké štátne vyznamenanie. Od 1. júla 2008 je prevádzkovateľom múzea samospráva obce, riaditeľkou je od roku 2009 Andrea Győriová Kovátsová.

Ako sme už uviedli, Dedinské múzeum dokumentuje históriu obce od najstarších čias až do konca dvadsiateho storočia. Archeologické vykopávky a historické výskumy dokázali, že územie Veľkej Tarče bolo obývané už od praveku. Svedčia o tom aj kamenné sekery a nástroje z kostí. Z obdobia byzantského cisára Flavia Justiniana a kráľa Belu III. sú tu vystavené medené zvonce, nádoby v pálenej hliny a mince. Dnes v je Dedinskom múzeu sedem stálych výstav, na ktorých záujemcovia môžu vidieť okrem spomenutých pamiatok interiér kuchyne a prednej izby, roľnícke pracovné nástroje, ľudové kroje, históriu obce, dopravy, hasičstva, maloroľníkov a hospodárstva. Vystavené materiály sú označené len maďarskými nápismi, napriek tomu, že zakladateľom múzea ich darovali väčšinou miestni Slováci. Slovenská samospráva vo Veľkej Tarči sa rozhodla odstrániť tento nedostatok, pozbierať slovenské názvy a umiestniť v múzeu slovenské nápisy.

Andrea Szabová Mataiszová

 

Deň otvorených dverí na Filozofickej fakulte UK

Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave organizuje v sobotu 29. januára 2011 Deň otvorených dverí. Svoje priestory a priestory katedier otvorí verejnosti v čase od 10. do 15. hodiny. Akcia je určená predovšetkým potenciálnym uchádzačom o vysokoškolské štúdium, ktorí sa v tomto období rozhodujú o ďalšom smerovaní svojho štúdia. Prihlášky môžu záujemcovia podať do konca februára.

Filozofická fakulta UK v nasledujúcom akademickom roku otvára spolu viac ako 60 študijných programov bakalárskeho štúdia v širokej škále humanitných, sociálnych, pedagogických a filologických odborov. Celkovo plánuje prijať vyše 1 200 uchádzačov o štúdium.

O možnostiach a podmienkach štúdia na fakulte sa mladí ľudia budú môcť informovať na stretnutí s vedením fakulty (o 10. a 13. hodine v Moyzesovej sieni). S detailnejším zameraním ponúkaných študijných programov na jednotlivých katedrách fakulty sa oboznámia s predstaviteľmi jednotlivých katedier priamo v ich priestoroch.

Záujemcov o bakalárske či magisterské štúdium žurnalistiky privítajú pedagógovia Katedry žurnalistiky FiF UK v sobotu 29. januára v rovnakom čase na Štúrovej ulici č. 9, na 2. poschodí v učebni č. 205. Získajú informácie o študijnom programe, predmetoch či zámeroch katedry.

Katedra žurnalistiky FiF UK je najstaršou univerzitnou žurnalistickou školou na Slovensku s takmer 60-ročnou históriou. V súčasnosti ponúka 3-ročné bakalárske a 2-ročné magisterské štúdium žurnalistiky. Vedúcou katedry je docentka PhDr. Svetlana Hlavčáková, PhD.

Absolventi katedry žurnalistiky nachádzajú uplatnenie v printových aj elektronických médiách, v tlačových aj reklamných agentúrach, pôsobia ako hovorcovia i zahraniční korešpondenti.

Tešíme sa na všetkých záujemcov o štúdium na Filozofickej fakulte UK!

Bližšie informácie poskytne prodekanka pre prijímacie konanie a styk s verejnosťou doc. PhDr. Gabriela Lubelcová, CSc. Kontaktné adresy: Filozofická fakulta UK, Gondova 2, tel. +421 2 59 339 222, e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. . Informácie nájdete na webovej stránke FiF UK www.fphil.uniba.sk, na stránke Katedry žurnalistiky FiF UK http://www.fphil.uniba.sk/index.php?id=kzur a internetovom magazíne študentov katedry: http://www.webjournal.sk.

(gl, eb)

 

Jááánošííík zbíjal v Dorogu

Veniec tónov splieta sa nad srdcom Európy. Ako hudba cimbalu znie nad maďarskou pustou, tak tóny fujary rozozvučia štíty tatranské. Slovenské divadelné slovo sa nesie cez Dunaj na Dolnú zem. Umenie je slobodné. Umenie spája. Nepozná politické prekážky. Nebúra mosty. Netrpí bulvárom. Slovenské umenie klíči aj v cudzine. Pátra po koreňoch predkov, rozsieva hrdosť, volá po domove. Aj slovenské publikum, ktoré si našlo miesto mimo slovenskej hrudy, je akési otvorenejšie. Do kultúrneho stránku prichádza s radosťou a priaznivcov Tálie rátať na desiatky, ba i stovky.

Za siedmimi horami a siedmimi dolinami, v maďarskom meste Dorog, Jánošík zbíja. Neľakajte sa! Jánošík je Slovák ako repa. Buďme hrdí, že si túto našu osobnosť privlastňujú všetky okolité národy. Hriňovský Jááánošííík je však len jeden. Známa paródia Stanislava Štepku, zakladateľa Radošinského naivného divadla, sa ocitla aj v repertoári Hriňovského Divadla. Náš hrdina s valaškou sa vychytil na skusy do sveta. Prvý oficiálny zájazd Hriňovského divadla v zahraničí zožal úspech.

Prvýkrát uzrelo hriňovské publikum hru v januári 2006. Od toho okamihu sa jej nevedia nabažiť. Herci majú za sebou už vyše tridsať repríz. Na súťažnej prehliadke ochotníckych divadelných súborov 43. Palárikova Raková sa divadelníci umiestnili na treťom mieste. Za stvárnenie postavy Jánošíka si ďalšie ocenenie odniesol Anton Trebuľa - Kečkár.

Divadelné predstavenie oslovilo i učiteľky z Maďarska, ktoré navštívili Hriňovú. Priateľské vzťahy sa rozhodli utužiť a dotiahnuť Stredoslovákov k maďarským Slovákom. Príležitosť sa naskytla koncom minulého roka, keď Slovenská samospráva Komárňansko-Ostrihomskej župy sa rozhodla pripraviť svojim Slovákom príjemné zimné popoludnie na slovenskú nôtu.

Aj keď prevažná väčšina prítomných sa narodila alebo dlhodobo žije v Maďarsku, porozumieť slovenskému divadlu nebol problém. V hlavnej úlohe Jánošíka sa predstavil Anton Trebuľa - Kečkár. Ak vám v hlave vŕta, odkiaľ si vzal prívlastok Kečkár, odpoveď nám dáva sám vedúci súboru, režisér hry a hlavný hrdina: „Kečkári boli ľudia, ktorí mali vlasy spletené do vrkočov, rovnako ako Jánošík.“ Všetkých bez rozdielu pobavili i vtipné dialógy medzi Jánošíkom a Uhorčíkom. V postave Uhorčíka sa objavil talentovaný herec a cimbalista Peter Kamenský. Práve on má zásluhu na tom, že Hriňovské divadlo pred dvoma rokmi chytilo tak povediac druhý dych. História divadla siaha až do roku 1924. Odvtedy sa v ňom vystriedala celá plejáda hercov. V súčasnosti je umeleckou šéfkou súboru Zuzana Renčková. Divadlo pripravuje niekoľkokrát do mesiaca rôznorodé podujatia pre domácich divákov i návštevníkov z okolia. Dominantou je marcový festival Hriňovské dni divadla. Spolu s divadelníkmi zavítal z Hriňovej do Dorogu aj ženský spevácky súbor. Kultúrny dom ožil i vďaka slovenským gajdošom a fujaristom.

V Maďarsku sa stretávame s menšinovými župnými samosprávami. Je samozrejmosťou, že Slováci tu majú miestne slovenské samosprávy. Poďme pekne po poriadku. „Ak sa v desiatich obciach župy vytvoria miestne slovenské samosprávy, môže vzniknúť i župná slovenská samospráva. Mesto Dorog patrí k Slovenskej samospráve Komárňansko-Ostrihomskej župy,“ vysvetľuje predsedníčka tohto zboru Mária Nagyová. Komárňansko-Ostrihomská župa má družobné styky s Nitrianskym krajom.

Mária Nagyová bola vyše 20 rokov starostkou obce Čív neďaleko Dorogu. „Slováci sa na území obce usadili pred 310 rokmi. Dodnes tu žije slovenčina. O slovenských koreňoch obyvateľov obce svedčia aj mnohé priezviská,“ hovorí pani Nagyová. Narodila sa v Číve a považuje sa za Slovenku. „Babka Slovenka sa zoznámila s mojím dedom v Pešti. Spolu odišli do Čívu. Nuž a starý otec sa asimiloval medzi Slovákmi.“ Aj takéto možno trochu prekvapivé historky píše život. V každej obci sa usilujú zachovať tradície. Keď sa ich podarilo zachovávať vyše tri storočia, tak sa to musí dariť aj dnes. Oveľa väčším tlakom podlieha slovenský jazyk. Tým, že sa nepoužíva bežne v rodinách, zachádza do úzadia. Vyučovanie na školách nepostačuje. Katarína Huberová Kisgyőriová je učiteľkou slovenčiny na druhom stupni na slovenskej základnej škole v obci Šárišáp. Slovenčine sa však žiaci venujú len štyri hodiny týždenne. Ostatné predmety sa vyučujú v maďarčine. Rodičia síce majú záujem o to, aby ich deti ovládali slovenčinu, z domu si ju však do školy neprinesú. Plynule slovenčinu ovládajú už len starí rodičia. Deti sa so slovenčinou našťastie stretávajú aj prostredníctvom zamestnaní v škôlkach. „Na základnej škole musíme slovenčinu vyučovať skoro ako cudzí jazyk. Prispôsobujeme tomu aj didaktické metódy,“ informuje nás Katarína Huberová Kisgyőriová. Cez prestávky sa však žiaci rozprávajú po maďarsky. S predzvesťou vianočných sviatkov sa deti v škole zoznamujú aj so slovenskou kultúrou a tradíciami. Katarína Huberová Kisgyőriová organizuje už 18 rokov týždenné jazykové tábory na Slovensku pre vyše 40 školákov. Výlety sa nesú mnohokrát v znamení vysokohorskej nádhery. Tento rok žiakov očarila Malá Fatra, spoznali i rodisko Jánošíka - Terchovú, navštívili Oravský zámok a zdolali Veľký Kriváň. Rovnako príťažlivé sú pre nich i Jánošíkove diery či Lomničák. Odmenou za celoročné úsilie v tomto školskom roku bude pre žiakov výlet do Handlovej. Záujem u detí teda nie je až také ťažké vypestovať. Cestovanie je jedným z najprirodzenejších spôsobov učenia sa. Nezabúda sa ani na dospelých zo Šárišápu. I pre nich sa organizujú na Slovensku niekoľkodňové podujatia. „Niektorí Slováci žijúci v Maďarsku sú hrdí na svoje slovenské korene, iní sa natoľko asimilovali, že sa považujú za Maďarov,“ potvrdzuje učiteľka realitu. Jedno je však isté. Spoznávanie kultúry a krás Slovenska je jedinečnou príležitosťou, ako budovať náklonnosť ku krajine pod Kriváňom.

Monika Necpálová

(Slovenské dotyky)

 

V EP o maďarskom predsedníctve a o mediálnom zákone

Vášnivá diskusia sa rozvinula o maďarskom mediálnom zákone na plenárnom zasadnutí Európskeho parlamentu (EP) v Štrasburgu. V úvode schôdzky premiér Viktor Orbán predstavil program maďarského predsedníctva v Európskej únii, v stredobode ktorého stojí stabilizácia eura. Program (okrem euroskeptikov) podporili všetky frakcie EP, pričom prevažná väčšina príhovorov sa týkala mediálneho zákona. Po vystúpení maďarského premiéra predseda frakcie Európskej ľudovej strany (EPP) Joseph Daul zdôraznil, že Fidesz - Maďarský občiansky zväz je stranou demokracie a slobody. Vyjadril nádej, že ak sa zistí, že maďarský mediálny zákon sa prieči európskym normám, tak Maďarsko predloží nutné zmeny zákona. Predseda frakcie socialistov Martin Schulz vyjadril názor, že mediálny orgán, ktorý má hodnotiť vyváženosť spravodajstva, je zložený z nominantov jedinej strany, čo nie je európskym riešením. Šéf frakcie európskych liberálov Guy Verhofstadt mediálny zákon pripodobnil slovenskému jazykovému zákonu a dodal, že je nutné zachovať pluralitu médií. V mene Európskej komisie vystúpil slovenský podpredseda EK Maroš Šefčovič. Vyjadril radosť, že väčšina poslancov podporuje koncepciu silnej Európy, čo je hlavným cieľom maďarského predsedníctva. Na margo maďarského mediálneho zákona povedal, že medzi EK a Maďarskom prebieha odborná diskusia a že komisia koná rýchlo. Zároveň ocenil, že maďarský premiér sa zaviazal k úprave zákona, ak to komisia bude považovať za nutné.

Premiér Viktor Orbán vo svojej reakcii na kritiky mediálneho zákona zo strany europoslancov sa vyslovil proti spájaniu vnútornej politiky Maďarska s jeho predsedníctvom v únii. Zároveň vyhlásil, že ak Európska komisia príde s konkrétnymi návrhmi a presvedčivými právnymi argumentmi, maďarská vláda je ochotná zákon zmeniť. Predseda EK José Manuel Barroso povedal, že európska exekutíva v priebehu niekoľkých dní zašle maďarským úradom žiadosť o vysvetlenie niektorých častí mediálneho zákona.

OBSE pomenovala problémy mediálneho zákona

Mimoriadnym problémom v súvislosti s maďarským mediálnym zákonom je, že mediálny orgán je zložený výhradne z členov podporovaných vládou, čo môže podkopať pluralizmus médií, vyhlásila dnes v Budapešti predstaviteľka Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE) pre slobodu médií Dunja Mijatovičová. Ako uviedla po svojom rokovaní so štátnym tajomníkom Zoltánom Kovácsom zodpovedným za vládnu komunikáciu ďalším problémom je, že nový mediálny zákon nepodporuje nezávislosť verejnoprávnych médií a obavy vzbudzuje aj deväťročný mandát mediálnej rady. Podľa Z. Kovácsa dialóg s predstaviteľkou OBSE bol konštruktívny, časť nedorozumení sa podarilo vyjasniť. „Diskusiu okolo mediálneho zákona treba usmerniť späť do koryta triezveho rozumu a odbornosti,” dodal.

Proti mediálnemu zákonu sa ozvala aj občianska sféra, ktorá v polovici januára usporiadala na budapeštianskom Kossuthovom námestí demonštráciu za slobodu tlače. Znepokojenie nad novým mediálnym zákonom vo svojom vyhlásení vyjadril aj Slovenský syndikát novinárov.

(br)

 

Fašiangová klobúková zábava

Centrum sociálnych služieb Fantázia poskytuje svojim klientom s telesným a mentálnym znevýhodnením okrem starostlivosti i rôzne záujmové aktivity na podporu ich rozvoja. Jednou z nich bola i pracovná terapia, pri ktorej vlastnoručne zhotovovali klobúky. Následne, vďaka prehliadke klobúkov s názvom Fašiangová klobúková zábava, svoje krásne klobúky prezentovali i odbornej porote, ktorá spomedzi prác vybrala tie najkrajšie. Pretože každý klobúk mal svoje čaro, pracovníci centra sa rozhodli ich vystaviť a ukázať širokej verejnosti. Svoje miesto na výstave Fantázia majú i rôzne kostýmy (tiger, medveď, čarodejník) či pestrofarebné maškary. Výstava je návštevníkom k dispozícií v Kysuckom múzeu v Čadci od 17. januára do 13. marca 2011.

Z. Jančová

 

Ildika Makaiová rozhlasovým pracovníkom roka 2010

Šíriteľka dobrého mena slovenských hodnôt

Na stránkach nášho týždenníka pravidelne informujeme našich čitateľov o dianí v našom slovenskom svete a o živote okolo nás. Nie sme v tejto práci sami, veď šírením informácií o našom živote sa zaoberajú aj redaktori slovenských vysielaní Maďarskej televízie a Maďarského rozhlasu. Nestáva sa často, že by prácu novinárov ocenili na odbornej úrovni. Redaktorke slovenského vysielania MR Ildike Makaiovej však v decembri 2010 udelili titul Rozhlasový pracovník roka. Pri tejto príležitosti sme sa s ňou porozprávali o jej každodennej práci, záujmoch a plánoch.

- V decembri 2010 ste získali titul Rozhlasový pracovník roka. Gratulujeme! Čo pre vás znamená toto ocenenie?

- Ďakujem! Ocenenie ma príjemne prekvapilo a veľmi sa mu teším. Pokladám ho za uznanie mojej viac ako 17-ročnej práce v slovenskej redakcii Maďarského rozhlasu. Ako aj na slávnosti v Múzeu krásnych umení odznelo, ocenili ním aj moju nepretržitú osemročnú spoluprácu s reláciou „V jednej vlasti” o národnostiach žijúcich v Maďarsku, vysielanej tiež na vlnách stanice MR 4. Myslím si, že touto cenou zároveň uznali prácu celej národnostnej sekcie MR 4.

- Ako ste sa dostali do rozhlasu?

- Po skončení slovenskej základnej školy som maturovala v slovenskom gymnáziu vo svojom rodnom meste Békešskej Čabe. Tejto inštitúcii môžem ďakovať za svoj vzťah k slovenskej kultúre, keďže som mohla byť členkou viacerých umeleckých zoskupení (spevokolov, bábkového krúžku, hudobných skupín, atď.). Od jesene 1988 som ako študentka gymnázia začala externe spolupracovať so slovenskou redakciou MTV v Segedíne, najprv ako moderátorka mládežníckej relácie Výhonky, potom ako redaktorka správ magazínu Domovina. Po maturite som pokračovala vo svojich štúdiách na Vysokej škole pedagogickej Gyulu Juhásza v Segedíne a po štátniciach v júni r. 1993 som sa opäť vrátila do sveta médií. V rozšírenej novej programovej štruktúre som sa musela rýchlo naučiť a zorientovať sa vo všetkých oblastiach profesie rozhlasového reportéra. Moja láska k nej trvá dodnes.

- Čo máte najradšej vo svojej práci?

- Nevedela by som v tomto momente vymenovať, čo sa mi najviac páči v tejto práci. Asi všetko, lebo ju rada vykonávam. To, ako sa ľudia postupne otvoria, keď sa rozprávame, keď vznikne - samozrejme, vďaka respondentovi - jeden dlhší portrét, keď sa stretávam s mnohými známymi na rôznych podujatiach. Ale baví ma aj každodenná práca v štúdiu. Cez ňu som mohla bližšie spoznať každodenný život, kultúru a zvyky Slovákov žijúcich v Maďarsku. Viac ako 17 rokov redigujem aj náboženskú reláciu, pretože som vždy pokladala za dôležité, aby sa Evanjelium dostalo cez éter ku každému aj v materinskom jazyku.

Veľmi rada sa vraciam do prostredia svojej bývalej školy v Békešskej Čabe, rozprávam sa s bývalými učiteľmi, ktorým môžem veľmi veľa ďakovať. Je potešujúce, že aj oni nás pravidelne počúvajú a reagujú na rôzne témy. Okrem dolnozemských miest často chodievam aj do slovenských osád v okolí Budapešti a v Pilíši, rada pripravujem dlhšie portréty. Pri tejto práci vznikli aj vzácne priateľstvá. Zaujímavou prácou sú aj rozhovory na témy turizmus, náboženstvo, kultúra a mládež. Viac rokov som redigovala aj turistický magazín s názvom Tulácke topánky, pracovala som v projektoch Vstupujeme do Európy a Euranet. Myslím si, že našou úlohou je aj to, aby sme hodnoverne informovali aj väčšinový národ o starostiach a radostiach slovenskej národnostnej menšiny v Maďarsku, práve preto pravidelne prispievam do maďarského magazínu pod názvom: Egy hazában (V jednej vlasti). Pokladám za dôležité, aby sa ľudia dozvedeli o tom, že niektoré v celej krajine známe tradície, počnúc čabianskou klobásou až po ečerskú svadbu, majú slovensky pôvod.

- Ako prijíma vaša rodina, že skoro každý víkend ste na nejakom podujatí?

- Poviem úprimne, že niekedy ťažko. Festivaly a väčšina podujatí sa koná cez víkendy a keďže vtedy aj manžel často pracuje, 10-ročného syna Olivera obyčajne beriem so sebou „na vidiek”. Spočiatku som to robila zámerne, aby spoznal ľudovú hudbu, jazyk, pestrú kultúru a videl krásne ľudové kroje. Aj keď má zmysel pre umenie a kultúru, ako dieťa by potreboval v čase, keď nemusí ísť do školy, aby som bola doma. Ale je vnímavý, akceptuje môj životný štýl a je fakt, že táto práca sa nedá robiť zo zatvorenej izby. Je to naozaj 24-hodinová služba, ktorú by som bez pomoci a pochopenia manžela a mojej mamy nemohla vykonávať. Ďakujem mojim blízkym, veď sú nemenovaní spolupracovníci všetkých odvysielaných relácií.

- Ak by ste mohli zmeniť chod svojho života, čo by ste zmenili?

- Raz mi niekto povedal, že treba zabudnúť na také myšlienky, ako napr.: „čo by bolo, keby…” a „čo sa mohlo stať, keby vtedy…“ Snažím sa tešiť z každej chvíle tu a teraz. Aj toto ocenenie ma motivuje ďalej pokračovať v práci s novým elánom.

Otázky kládla

Eva Patayová Fábiánová

 

Staré mamy v Malom Kereši sa vedia zabávať

Mladistvý elán, nadšený spev, tanec starých mám i starých otcov - takto by sme mohli stručne charakterizovať zábavu, ktorá sa konala 7. januára v Kultúrnom dome v Malom Kereši. Miestni Slováci na čele so Zuzanou Gmoserovou začali usporadúvať bál starých mám už pred niekoľkými rokmi z toho dôvodu, aby aj tí starší ľudia mali možnosť spoločne privítať nový rok, ktorí počas silvestrovskej noci opatrovali svoje vnúčatá. O hudobný sprievod sa postarali miestni citaristi, ktorých repertoár sa ukázal byť nevyčerpateľný. Na stoloch nemohlo chýbať tradičné „zmačkalo“, teda nadrobno pokrájaná cibuľa osmažená v masti a ochutená paprikou, do ktorej sa „máčajú“ pečené zemiaky, ale boli tu aj ďalšie maškrty v podobe klobás, jaterníc, slaniny, údeného mäsa, tlačenky či vyprážanej cibule. Z batôžkov povykladali na stoly aj pagáče a zákusky, a keďže sa už blížia fašiangy, na viacerých miskách boli tradičné fašiangové šišky. Organizácia Slovákov v Malom Kereši sa na záver náhradného Silvestra postarala aj o párkovú hostinu.

(zsb-zp)

 

Čabianski Slováci privítali nový rok

Láska, úspech a užitočnosť boli ústrednými myšlienkami príhovoru predsedu Čabianskej organizácie Slovákov (ČOS) Michala Lásika na tradičnom novoročnom stretnutí Slovákov v Békešskej Čabe, ktoré sa uskutočnilo začiatkom januára v Dome slovenskej kultúry (DSK). Na pozvanie riaditeľky DSK Anny Ištvánovej sa v kultúrnom stánku čabianskych Slovákov zišli členovia vedenia ČOS, vedúci slovenských kultúrnych skupín a predstavitelia slovenských inštitúcií pôsobiacich v meste, aby spolu privítali nový rok. Prítomní boli aj poslanci slovenskej samosprávy, medzi nimi poslankyňa mestského zastupiteľského zboru a župnej slovenskej samosprávy Helena Čičeľová. S príhovorom vystúpil aj predseda Slovenskej samosprávy župného mesta Békešskej Čaby Juraj Ando. Ako skúsený muzeológ poskytol prítomným prehľad o tom, čo sa stalo vo svete a v Čabe v minulosti. Čabania si v tomto roku pripomenú napr. dvadsiate výročie obnovenia Čabianskeho kalendára a dvojnásobné okrúhle výročie svojho rodáka, sedliackeho politika Ondreja Likera Áchima (140. výročie narodenia a 100. výročie úmrtia). Zmienil sa aj o tom, čo môžeme očakávať v tomto roku. Prezradil, že rok 2011 bude podľa čínskeho horoskopu rokom zajaca a podľa predpovedí má byť veľmi pokojný, nemali by sa diať dramatické zmeny ani konflikty. Medzi čabianskych Slovákov zavítal aj generálny konzul Slovenskej republiky Štefan Daňo, ktorý prítomným predstaviteľom slovenského života vyjadril vďaku za ich nezištnú činnosť. Okrem iného im zaželal, aby čabianska Slovač obsadila svoje zaslúžené miesto vo verejnom živote mesta, čo by podľa jeho slov bolo určite veľmi pozitívnym signálom aj pre vývin maďarsko-slovenských vzťahov. Hostiteľka stretnutia Anna Ištvánová za najväčší úspech minulého roka označila udelenie najprestížnejšej ceny ľudového umenia, Granátového jablka, Výšivkárskemu krúžku Rozmarín a vyznamenania Slovenskej samosprávy Békešskej Čaby Za čabianskych Slovákov Miešanému zboru Čabianska ružička. Oba kolektívy pôsobia pri DSK. Ako dôležitú úlohu budúcnosti označila vyvíjanie úsilia v záujme toho, aby sa v kedysi najväčšej slovenskej usadlosti Uhorska ešte dlho nezabudlo na slovenských zakladateľov mesta. Účastníkom stretnutia odovzdala obrázkové nástenné kalendáre na rok 2011, ktoré zdobia fotografie výšiviek vyznamenaného krúžku a pozvala ich k bielemu stolu na priateľský rozhovor, ktorý zabezpečila miestna slovenská samospráva.

(br)

 

Obnovia Obecný dom v Kerepeši

Samospráva veľkoobce Kerepeš vyhrala koncom roka 2009 súbeh Európskej únie na rekonštrukciu a rozšírenie Obecného domu v Kerepeši.

- Volený zbor ešte v roku 2009 podal projekt do konkurzu Stredomaďarského regionálneho operatívneho programu. Zaviazal sa z vlastného rozpočtu hradiť 20 % investície a získal grant v sume 79 936 000 forintov. Z tejto sumy zrekonštruujeme obecný dom a vytvoríme z neho moderné kultúrne stredisko, - povedal miestny notár János Oláh. Rozbehnutie projektu sťažila skutočnosť, že pod budovou našli pivnicu, o existencii ktorej nikto nevedel a preto bolo nutné prerobiť projekty. V dome obnovia prízemie, divadelnú sálu a javisko, v suteréne vytvoria šatňu. Pri rekonštrukcii pripravia podmienky na vybudovanie poschodia, ktoré plánujú realizovať v druhej etape, takisto z prostriedkov získaných v konkurze. Odstránením bariér, modernizovaním energetickej siete a obnovením dvora sa budova stane moderným kultúrnym strediskom a spoločenskou inštitúciou. Podľa predbežných plánov práce dokončia v lete tohto roku.

(aszm)

 

Nad publikáciou A. B. Székelya o menšinách

Identita ako základ

Tematicky a žánrovo pestrý a zároveň obsažný pohľad na problematiku maďarských i nemaďarských menšín v strednej Európe z hľadiska minulosti i súčasnosti predstavuje súbor štúdií, článkov, prednášok a iných materiálov z posledných štyroch rokov, ktoré autor András Bertalan Székely, známy odborník v tejto oblasti, zhrnul pod názvom Közép-Európai szőttes. Kisebbség és kultúra - határon innen és túl (Stredoeurópska tkanina. Menšina a kultúra v rámci i mimo hraníc). Prezentácia tejto publikácie, ktorú vydalo Kultúrne združenie Kruhu priaznivcov Pomuria v Pilisvörösvári, sa konala v uplynulých týždňoch v Budapešti.

Už s poukazom na predošlé konštatovanie nie je ani zďaleka ľahké čo len stručne charakterizovať jednotlivé tematické okruhy sústredené na otázky identity, kultúrnej činnosti a spolunažívania menšinového a väčšinového obyvateľstva Maďarska, krajiny, ktorá spolu so značnou časťou svojho národa v zahraničí dodnes bolestne pociťuje traumu Trianonu. Táto osudová krivda však neslúži autorovi na to, aby pri posudzovaní problémov uplatňoval dvojakú mieru: rovnako a kvalifikovane je vnímavý aj voči nemaďarským menšinám. Svoje postoje sprístupňuje nielen na teoretickej rovine, ale spája ich s vlastnými skúsenosťami a zážitkami z rôznych miest a krajín kde práve verejne vystupoval - či už na Slovensku, Podkarpatsku, v Slovinsku, Rumunsku, Vojvodine, Rakúsku, Švajčiarsku, Taliansku, a, prirodzene, vo viacerých lokalitách v Maďarsku.

Situáciu tej-ktorej menšiny A. B. Székely nehodnotí len všeobecne, lež spravidla v kontexte s ľudskými a osobnostnými činiteľmi. Jednoznačne odmieta tabuizovanie faktov a skutočnosti označuje adekvátnym menom. Východisko tohto počínania spočíva v rešpektovaní autentických hodnôt, rovnocennosti a rovnoprávnosti. Ako sám píše, „na všetkých fórach, ktoré mi boli k dispozícii, som sa snažil pozdvihnúť hlas proti akejkoľvek forme fyzickej a /alebo/ kultúrnej genocídy a etnickej čistky...“

Zhodne s mienkou viacerých jazykovedcov za dôležité považuje o. i. ustálenie jednotnej normy v používaní jazyka maďarských menšín v susedných štátoch. V súvislosti s jazykovou výučbou na Slovensku konštatuje, že iba jedna štvrtina univerzitných poslucháčov maďarskej národnosti sa zúčastňuje vzdelávania v materinskom jazyku. Dodajme, že nedávne diskriminatívne opatrenia tamojšej vlády majú mimoriadne nepriaznivý dopad a odporujú ustanoveniam Charty jazykov menšín, ktorú ostatne prijali členské štáty Európskej únie. Keď Székely píše a hovorí o spoločnej minulosti, na príklade Malej Tarče a okolia, kde Slováci bojovali spolu s Maďarmi v rokoch meruôsmych, poukazuje na ich osudovú spriaznenosť a dokladá ju i textom zo súdobej ľudovej tvorivosti: „Už v Komárne na buben bijú,/ už na kone sadajú, / šabličky už brinkajú. / a jejich honvédi v rade stavajú“.

S ohľadom na spoločné tradície autor venuje osobitnú pozornosť spolužitiu Maďarov a iných menšín v Sedmohradsku i v ďalších oblastiach Dolnej zeme, ktoré dokumentuje vlastnými skúsenosťami a osobnými stykmi. Jednou z postáv, výrazne dominujúcich na stránkach knihy, je významný predstaviteľ maďarskej pospolitosti a bývalý poslanec parlamentu Slovinskej republiky Sándor Varga, ktorý zvečnil najmä dejiny a kultúru svojej vlasti a ktorého dielo náš autor oslávil v jednej zo svojich predošlých publikácií - nedávno vydanej pamätnici. Pozitívne hodnotenie menšinovej politiky v Chorvátsku dokladá faktom, že zákon z r. 2000 umožňuje príslušníkom menšín vzdelávanie v materinčine od materskej školy až po maturitu, hoci táto možnosť, pokiaľ ide o škôlky, neraz naráža na nezáujem rodičov.

Z hodnôt vytvorených v prostredí menšín nemožno zanedbať pestovanie kultúrnych tradícií a ich sprítomňovanie na rôznych fórach, respektíve v inštitucionálnych rámcoch. V tejto súvislosti autor pripomína o. i. činnosť Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku, jeho zakladateľku Annu Divičanovú a jej pôsobenie na poli národopisu a jazykovedy. Ako aktívny účastník viacerých tematických podujatí v Maďarsku autor nevynecháva ani umenie a literatúru, vrátane prekladateľskej tvorby príslušníkov menšín i väčšín, spolubudovateľov duchovných mostov v strednej Európe, a to bez ohľadu na národnosť a štátnu príslušnosť.

Napokon, nie však na poslednom mieste, organickou zložkou duchovnosti, pestovania jazyka a upevňovania národnej identity, ale aj zárukou odolnosti voči násiliu a klamstvu je viera a intenzívny náboženský život. Príklad rusínskej menšiny, ktorá si navzdory dejinným búrkam zachovala svoju dávnu kultúru, nás ubezpečuje, že kresťanská viera je tou silou, ktorá nabáda a slúži pokojnému spolunažívaniu, ale aj dôstojnému každodennému životu. „Nedopusťme,“ píše autor na margo skľučujúceho zážitku vo svojom bydlisku, „aby naše najposvätnejšie sviatky, naše všedné dni a spoločný majetok pustošili duševne narušení niktoši...“

Identita, jazyk a viera ani postupom času nestrácajú na svojej aktuálnosti a význame. Naopak. Práve uplynulé štyri roky, počas ktorých vznikali vyššie spomenuté state, podávajú názorný dôkaz, že zásada zachovania identity národov a národnostných menšín v podmienkach globalizácie a masívnej manipulácie nadobúda platnosť výzvy a príkazu. V tom nachádzame zmysel a memento Székelyovej knihy.

O. Kníchal

 

Zmeny vo financovaní menšinových samospráv a programov

Vznikla Správa fondov Sándora Wekerleho

Vláda Maďarskej republiky v záujme zodpovedného zaobchádzania s verejnými prostriedkami preskúmala fungovanie ňou založených verejných nadácií a na základe výsledkov rozhodla o zrušení, resp. transformovaní niektorých nadácií. Úlohy 35 zrušených nadácií prevezmú neziskové organizácie a orgány financované zo štátneho rozpočtu. V dôsledku týchto opatrení vláda zrušila Verejnú nadáciu pre národné a etnické menšiny v Maďarsku (VNPNEM). Jej úlohy súvisiace s podporou menšinovej kultúry prevezme novovytvorená Správa fondov Sándora Wekerleho.

VNPNEM zabezpečovala od roku 1995 rozdeľovanie zdrojov zo štátneho rozpočtu určených na financovanie menšinovej kultúry prostredníctvom súbehov. Takmer polovica a v poslednom čase viac ako polovica rozpočtu VNPNEM bola určená na vydávanie celoštátne rozširovaných národnostných novín. Od roku 2011 na žiadosť minorít bola rámcová suma na podporu vydávania novín preorientovaná na celoštátne samosprávy menšín. Podrobnosti sú zachytené vo vládnom nariadení č. 342/2010. (28. XII.).

Súbehy na podporu kultúrnych programov menšín, ktoré vypisoval VNPNEM, bude v roku 2011 zabezpečovať Správa fondov Sándora Wekerleho. Na zachovávanie identity pôvodu a materinského jazyka národností, pestovanie ich tradícií, duchovnej a hmotnej kultúry budú k dispozícii vyššie sumy ako doposiaľ. Zákon č. CLXIX. z roku 2010 o štátnom rozpočte Maďarskej republiky na rok 2011 vyčlenil prostriedky na realizovanie národnostno-politických úloh v rozpočte ministerstva verejnej správy a spravodlivosti. Z týchto zdrojov možno okrem iného financovať aj kultúrne programy v materinskom jazyku danej menšiny.

Najdôležitejšou úlohou Správy fondov Sándora Wekerleho je prevádzkovanie efektívneho systému súbehov, ktorý zabezpečuje transparentné, rýchle a efektívne využívanie domácich rozpočtových zdrojov a realizáciu čo najlepších projektov. Projekty do súbehov vypísaných Správou fondov na podporu národnostnej kultúry bude posudzovať 9-členný Výbor na podporu menšín. Jeho členov budú delegovať v rovnakom pomere parlamentný výbor pre ľudské práva, celoštátne samosprávy menšín a osoby delegované Správou fondov. O udeľovaní grantov bude rozhodovať predstaviteľ vlády zodpovedný za menšinové otázky.

Financovanie menšinových samospráv

Zákon č. LXXVII. z roku 1993 o právach národnostných a etnických menšín stanovuje, že štát poskytuje podporu na realizovanie verejných záležitostí menšín z rámca stanoveného v zákone o štátnom rozpočte. Táto podpora pozostáva zo základnej časti a z doplnkovej podpory na základe splnených úloh. Od roku 2007 bola miestnym a teritoriálnym menšinovým samosprávam poskytovaná diferencovaná podpora na základe vládneho nariadenia č. 375/2007 (XII. 23.). Uplatňovanie tohto systému v praxi sprevádzalo veľa kritiky. Predstavitelia celoštátnych menšinových samospráv žiadali urýchlenú novelu koncepcie tohto predpisu. Nové vládne nariadenie bolo vydané 28. decembra 2010.

Zákon č. CLXIX. z roku 2010 o štátnom rozpočte Maďarskej republiky na rok 2011 vyčleňuje pre miestne a teritoriálne menšinové samosprávy podporu v celkovej výške 1,52 miliardy forintov. Tento zdroj zabezpečuje aj diferencovanú podporu takmer 2400 menšinových samospráv na rok 2011.

Nové vládne nariadenie sa vo viacerých bodoch líši od predchádzajúceho a obsahuje celý rad zmien technického a procedurálneho rázu.

Nariadenie stanovuje pomer podpory základnej časti rozpočtu menšinových samospráv a doplnkovej podpory na základe splnených úloh 1/3 - 2/3. Na rozdiel od predchádzajúcich rokov základná prevádzková podpora bude od roku 2013 udeľovaná tiež diferencovaným spôsobom, s prihliadnutím na údaje blížiaceho sa sčítania ľudu. Cieľom zmeny je, aby miestne samosprávy dostávali podporu v súvislosti od početnosti menšinovej komunity.

Pri podávaní žiadosti o udelenie doplnkovej podpory na základe splnených úloh už nebude nutná doterajšia administratívna procedúra. Udeľovanie podpory sa bude diať na základe zápisníc zo zasadaní menšinovej samosprávy, ktoré beztak musia posielať vládnym úradom župy, resp. hlavného mesta. Spracovanie dokumentácie zabezpečí Správa fondov Sándora Wekerleho.

Žiadosti, ktoré predložili menšinové samosprávy do decembra roku 2010 ostávajú v platnosti paralelne s novým vládnym nariadením o spracovaní žiadostí.

Na základe aktuálnych informácií základná podpora v prípade miestnych menšinových samospráv by mala byť 200 tisíc Ft, v prípade teritoriálnych zborov približne 400 tisíc Ft. V priebehu druhej polovice roka môžu získať ďalšie financie zo štátneho rozpočtu formou doplnkovej podpory na základe splnených úloh.

Nový systém je prehľadný, zjednodušený a zákaznícky orientovaný.

Doplnkovú podporu na základe splnených úloh možno získať tak, že k žiadosti priloží samospráva zápisnice zo svojich pravidelných i verejných zasadnutí v období od 1. apríla 2010 do 31. marca 2011. Podľa právneho predpisu sú samosprávy povinné ročne usporiadať minimálne štyri riadne schôdze a jedno verejné zasadnutie a odovzdať zápisnice z týchto rokovaní župným vládnym úradom, resp. vládnym úradom hlavného mesta.

Menšinové samosprávy musia zaslať Správe fondov žiadosť o doplnkovú podporu na základe splnených úloh do 15. apríla 2011. Tie samosprávy, ktoré v súlade s predchádzajúcim nariadením podali žiadosť o podporu na základe splnených úloh do 1. decembra 2010, nemusia podať žiadosť ešte raz. V prípade zanedbania podania žiadosti, alebo absencie dokumentácie zo štyroch zasadnutí a verejného zasadnutia, nie je možné posudzovať žiadosť o podporu.

Informácie o založení, fungovaní a zániku menšinových samospráv môžete získať na e-mailovej adrese Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .

(nemzetpolitika.gov.hu - zp)

 

Ponuka práce

Redakcia Ľudových novín hľadá externého spolupracovníka pre Dolnú zem. Podmienky: ovládanie slovenského jazyka a znalosť slovenského verejného života. Podrobnejšie informácie získate na kontaktných adresách redakcie.

E-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

Telefón: (+36 1) 878 1431

Tel./ Fax: (+36 1) 878 1432

Adresa: 1135 Budapest, Csata utca 17. 1/9

Poštová adresa: 1555 Budapest, Pf. 99

 

Valné zhromaždenie Organizácie Slovákov v Malom Kereši

Rok 2011 bude obdobím uťahovania opaskov - zhodli sa členovia Organizácie Slovákov v Malom Kereši na svojom nedávnom Valnom zhromaždení. V súlade s tým sa dohodli na tom, že budú organizovať viac „batôžkových“ podujatí a kde sa len dá, znížia výdavky. Zhromaždenia sa zúčastnil aj primátor Malého Kereša László Domonyi, ktorý vyjadril veľké uznanie členom organizácie za činnosť, ktorú vykonávajú v záujme zachovania hodnôt a tradícií miestnych Slovákov. Hovoril aj o úlohách, ktoré musí mesto vyriešiť, o plánoch rozvoja a činnosti zastupiteľského zboru.

Vedúca Organizácie Slovákov v Malom Kereši Zuzana Gmoserová vyhodnotila podujatia uskutočnené v uplynulom roku. Vyjadrila svoju ľútosť nad nedostatkom mladých ľudí, ktorí by v budúcnosti mali pokračovať v ich práci. Napriek tomu aj tohto roku chcú uskutočniť veľa programov a podujatí, a aj ich Slovenský ľudový spevácky zbor a citarový súbor čaká množstvo vystúpení nielen v Malom Kereši. Členovia slovenskej organizácie sa aj tohto roku zúčastnia na tradičných programoch v okolitých obciach, ako aj v Slovákmi obývaných obciach a mestách v celom Maďarsku. Na svoje podujatia budú pozývať súbory a zbory z partnerských miest z Maďarsku i zo Slovenska.

Po oficiálnej časti zhromaždenia si členovia slovenskej organizácie oživili spoločné zážitky posledných mesiacov pri hostine s cibuľou a kačacou masťou, horúcim čajom a vareným vínom vyrobeným podľa receptu starých mám.

(zsb-zp)

 

Slovenský syndikát novinárov vyjadruje znepokojenie

Slovenský syndikát novinárov (SSN) vyjadruje znepokojenie nad novým mediálnym zákonom v tej podobe, v akej ho prijali maďarské inštitúcie.

SSN považuje likvidačné pokuty hroziace za vágne zdôvodnené „nevyvážené spravodajstvo“ za neprípustný zásah politickej moci do práce médií. Za rovnako nebezpečné považuje niektoré formulácie zákona, pripomínajúce snahy o vytváranie nie etickej, ale etnickej žurnalistiky.

Pokusy o manipuláciu médií alebo ich ovládanie nie sú v našom regióne, žiaľ, ničím novým. Mlčanie o mediálnom zákone sa nesmie stať súčasťou „dohody o neútočení“ v rámci špecifických slovensko-maďarských vzťahov.

Ako organizácia z krajiny, ktorá zdieľa s Maďarskom rovnaké demokratické hodnoty, pripomíname, že je povinnosťou všetkých demokraticky zmýšľajúcich novinárov, politikov a občanov ponúknuť priateľskú ruku a pomoc maďarským médiám a pripojiť sa k tlaku európskych inštitúcií na maďarskú vládu.

Slovenský syndikát novinárov chce ubezpečiť svojich maďarských kolegov o svojej podpore a solidarite.

V Bratislave 13. 1. 2011

 

Po najnovšej premiére SD Vertigo

Hlasno o tichu, ticho o intenzite hlasu

V budapeštianskom Slovenskom inštitúte sa 18. januára konala premiéra predstavenia Slovenského divadla Vertigo, „poetickej hry s katarziou“ mladého slovenského dramatika Romana Olekšáka Ticho. Réžie predstavenia sa ujal Štefan Korenči z Bratislavy, ktorý s divadlom režíroval už štvrtú hru (Matka, Dvaja, Umy si rúčky...). V hlavných úlohách sa predstavili Viola Thirringová, Ági Gubíková, Mátyás Dráfi a András Nagy. Inscenácia vznikla v spolupráci so sarvašským divadlom Cervinus Teátrum.

Olekšákove Ticho v podaní profesionálnej zložky divadla Vertigo je hlasnou výpoveďou o medziľudských vzťahoch. Keď kričíme, hovoríme, vysvetľujeme, ale nepočúvame, neostaneme chvíľu ticho, nezahĺbime sa do svojich myšlienok. Mladý slovenský dramatik (spolu s dramatičkou, riaditeľkou SDV Danielou Onodiovou) zobrazuje každodenný život ako neustály neúspech, ako stály boj, v ktorom musí byť víťaz pomenovaný a položený do času. Napriek tomu, že situácia je vyhrotená, predsa všetko zamlčíme, predsa nehovoríme o veciach, ktoré sú pre nás dôležité a predsa zatajíme svoje pocity pred najbližšími.

Rodina, ktorá nenájde spoločnú reč ani v momente zahlásenia očakávania nového člena rodiny, je (ak sa na to pozrieme naozaj sebakriticky) celkom normálna v našich končinách. Bežný deň pre nás pozostáva len z náhlenia, nemáme čas pristaviť sa. Dlhé monológy (mimochodom, režisérsky výborne zachytené na niektorých miestach veľmi dobre použitou formou) nie sú nudné. Autor hry sa vie hrať s tichom a herci nám to v onen utorkový večer v inštitúte výborne sprostredkovali.

Výhodou predstavení s menším počtom hercov je, že sa lepšie dajú rozoznať jednotlivé charaktery. Nevýhodou, či skôr výzvou pre hercov je, že sa musia naozaj plne nasadiť. Naši dobre známi herci nám ukázali svoju novú tvár. Matka v podaní Violy Thirringovej bola taká naivná, dobrodušná a pritom prefíkaná, aké vedia byť len naše mamy. Dcéra v stvárnení Ági Gubíkovej niesla v sebe všetku trpkosť, ktorú zažila počas celého svojho života, aby sa z nej stala dokonalá žena tretieho tisícročia: drzá, úprimná aj na vlastný úkor a pritom taká zraniteľná, ako myška pred kopou hladných mačiek. András Nagy v role nastávajúceho ocka bol servilný, rozpačitý a napriek tomu poznal také pravdy o živote, ktoré stoja za zamyslenie sa. Ozajstným otcom bol Mátyás Dráfi: neprítomne prítomný, silne slabý a lojálny sebec. Jeho charakter je jediný, ktorý môže znamenať východisko zo situácie, pričom jeho spôsoby smerujú skôr k zahĺbeniu sa do seba. Intimita v prejave medzi V. Thirringovou a M. Dráfim nám prezrádza o ich láske a o manželstve viac, než nimi vyrieknuté slová. Napriek pokročilému veku práve otec je schopný naučiť sa niečo nové, alebo počúvať ostatných. Čo by sme možno občas mohli aj my, diváci...

Eva Patayová Fábiánová

 

Viliam Pauliny-Tóth navrhoval zapojiť Slovensko do Európy

Dopravná sieť mala mať päť železničných trás

Kladiem si otázku, spolu s Michalom Eliášom (Slovenské národné noviny, 10/2002), čím bol Viliam Pauliny-Tóth väčším - národným činiteľom, politikom, organizátorom, básnikom, spisovateľom, literárnym kritikom, dramatikom, mysliteľom, novinárom či redaktorom?

Jedno je však isté: dobe, v ktorej žil a pracoval, vtlačil nezmazateľnú pečať svojej osobnosti. Všetko, čo robil, robil v záujme slovenského národa. A keď sa v druhej polovici 19. storočia začali v Uhorsku rýchlym tempom stavať železnice, tento poslanec v uhorskom sneme ako jeden z prvých si uvedomil význam výstavby železníc ako prostriedku hospodárskeho rozvoja. O tejto jeho účasti v úsilí o zapojenie Slovenska do dopravnej sústavy vtedajšej Európy sa vie málo...

Viliam Pauliny-Tóth (3. júna 1826 až 6. mája 1877) ako poslanec a podpredseda Matice slovenskej rozvinul iniciatívu v záujme technického smerovania celého Uhorska. Vyvrcholením celého snaženia bol fakt, keď v sneme podal 8 návrhov zákonov, medzi nimi aj návrh výstavby železničnej siete Uhorska. Bolo to na zasadnutí 23. novembra 1871. Návrhy zákonov vypracoval Tóthov spolupracovník, odborník v hospodárskych otázkach, v tom čase pokladník Matice slovenskej Andrej Červenák.

Zlá situácia

V prvej polovici 19. storočia bola vo výstavbe železníc v Uhorsku veľmi zlá situácia. Do roku 1850 celková dĺžka tratí bola iba 250 kilometrov, z toho na Slovensku len 76,7 kilometra. Smery železničných tratí určovala uhorská vláda, čiže záujmy maďarských vládnucich tried. Prejavilo sa to najmä snahou vytvoriť jednotný celouhorský trh s centrom v Budapešti. Tým sa ovplyvnila aj voľba železničných trás, ktoré sa sem mali vejárovite zbiehať. Výstavbu v Uhorsku zabezpečovali v tých rokoch veľké akciové spoločnosti s rakúskym a zahraničným kapitálom: slovenský kapitál, minimálny, sa na takejto výstavbe nemohol zúčastniť.

Návrhy V. Paulinyho - Tótha

Spomínaný súbor ôsmich zákonov sa zaoberal riešením výstavby železníc, cenou soli, zveľaďovaním železiarskeho priemyslu, riešením námornej otázky Uhorska, reguláciou Dunaja, zavedením zavodňovacej sústavy a financovaním predchádzajúcich návrhov.

V prejave, ktorým Viliam Pauliny-Tóth uvádzal návrhy, podotkol ako dôvod ich vzniku skutočnosť, že v Uhorsku v ostatnom čase postavili niekoľko železničných trás, no pri ich výstavbe nebrali za základ geografické podmienky, ale väčšinou len rodinné záujmy. Ďalej poznamenal, že pri doterajšej výstavbe tratí nebral ohľad na celok, ale iba na rozličné vrstvy obyvateľstva a pritom sa často uplatňovali protinárodnostné zretele.

Prvý návrh z tohto súboru zákonov je plán výstavby železníc v Uhorsku.

V úvodnom paragrafe sa hovorí: „...Zemepisná poloha Uhorska povolanými robí krajiny koruny sv. Štefana stať sa prirodzeným uzolným zväzom medzionárodnieho obchodu Evrópy a tejto s východom. Aby z takéhoto zväzu vyplývajúce veliké výhody staly sa otvorenými krajine, ustavuje sa: vystaväť menovaným obchodom slúžiace železnice a rozprestrieť po krajine národohospodársky rozvrhnutú sieť...“ (Pôvodný pravopis - pozn. autora).

Ďalej nasleduje návrh výstavby piatich hlavných železničných liniek. Keďže som mal k dispozícii dva príspevky, v ktorých sa spomína tento návrh liniek (L. Kmeť: Slovenský plán výstavby železníc v Uhorsku, Vlastivedný časopis, 1/1977 a Igor Thurzo: Nevšední „amatéri“, Slovenské národné noviny, 2/2004) a uvedené návrhy zákonov vyšli aj v Národných novinách (30. januára 1872), citujem ich z posledne menovaného prameňa.

Veľkorysý program železničných tratí

a/ uhorsko-adriatická, ktorá prevezme obchodnú záťaž pre stredomorie v Bohumíne a prechádza cez Trenčín, Nitru, Komárno, Pápu a Záhreb do uhorsko-chorvátskeho prímoria.

b/ uhorsko-carihradsko-solúnska, ktorá svojou severnou vetvou umožní dopravu zo severnej časti Uhorska cez Bohumín, Zvolen, Balašské Ďarmoty, Pešť, Nový Sad, Belehrad, do Carihradu a Solúnu. Druhý ťah vedený cez Levice, Nitru, Vrbové do Bohumína uskutoční obchodné spojenie severozápadnej Európy s Carihradom a Solúnom.

c/ čiernomorsko-uhorsko-adriatická, ktorá pripojením sa na sedmohradsko-rumunskú spojí juhozápadnú Európu cez uhorsko-chorvátsky Jadran s Čiernym morom, a to smerom na Sibiň, Veľký Bečkerek, Nový Sad, Mitrovicu, Požegu, Sisek a Karlovice.

d/ odesko-uhorsko-frankfurtská, vzniknutá spojením železníc Jasy-Kišinev a Hodonín-Brno cez Bystricu (Sedmohradsko), Deés, Erdőd, Miškovec, Jelšavu, Kremnicu, Opatovce, Skalicu do Hodonína.

e/ kyjevsko-uhorsko-strasburská, ktorá pripojením železnice z Bratislavy na Trnavu, Novú Baňu, Banskú Bystricu, Spišský Štvrtok, Bardejov, Duklu na železnice Brody-Ľvov-Przemyśl a Strasburg-Viedeň vytvorí obchodné spojenie medzi Kyjevom a Parížom.

Tieto železničné trate mali zapojiť Uhorsko do európskej železničnej siete tak, aby aj cez Slovensko viedli významné medzinárodné vlakové trate. Z piatich plánovaných železničných trás mali štyri viesť cez územie Slovenska. Pritom sa predovšetkým myslelo na ústrednú úlohu stredného Slovenska a význam západného Slovenska.

A aký bol vlastne osud predložených návrhov? - pýta sa autor L. Kmeť vo svojom príspevku vo Vlastivednom časopise (1977). Po podaní návrhov zákonov predseda snemu oznámil, že ich dá vytlačiť a potom prídu na rokovací poriadok. Diskusia o nich sa však už neuskutočnila, pretože snem predčasne rozpustili, a tak návrhy skončili v archíve nepovšimnuté ani v sneme, ani v maďarskej verejnosti. Veď nepochádzali od zástupcu vládnucich tried krajiny, ale od predstaviteľa potlačovanej národnosti...!

P. M. Kubiš

 

Výzva na študentskú vedeckú súťaž 2011

Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku a Slovenské pedagogické metodické centrum CSS vypisujú súťaž pre deti a mládež, ktorá bude zameraná na vlastný výskum a spracovanie výsledkov bádateľskej činnosti v slovenskom jazyku.

Témy súťaže sú:

1. Staviteľské pamätihodnosti Slovákov v Maďarsku

2. Živý odkaz osobností zašlých čias

Cieľom súťaže je spoznať a predstaviť významné osobnosti a staviteľské pamätihodnosti Slovákov v Maďarsku v kruhu mládeže. Prostredníctvom študentskej vedeckej aktivity vzbudiť záujem o život predkov, posilniť vedomie pôvodu a zabezpečiť ďalší priestor pre používanie slovenského jazyka.

Úlohou je vybrať si jednu z tém, príp. ich skombinovať.

Staviteľské pamätihodnosti Slovákov v Maďarsku

Navštíviť, zdokumentovať, opísať, sfotografovať, resp. nakresliť a predstaviť vybraný staviteľský objekt (ľudové pamätné domy, národopisné zbierky, kostoly, sálaše, staré rodinné domy, objekty na cintoríne a pod.). V práci je potrebné venovať pozornosť nielen historickému pohľadu, dejinám budovy, ale aj jej využitiu v súčasnosti.

Živý odkaz osobností zašlých čias

Spracovať životné dielo významných osobností, ktoré žili a pôsobili v Slovákmi obývaných osadách Maďarska a svojou činnosťou sa zapísali do dejín slovenskej národnosti. Pri mapovaní osudov dejateľov, pri opise životnej dráhy a celoživotného diela už nežijúcej osobnosti našej kultúrnej histórie (učiteľov, umelcov, vedcov, spisovateľov, osvetárov, kňazov, aktivistov atď.) je potrebné zamerať sa predovšetkým na ich činnosť.

Výskum sa môže konať formou štúdia literatúry o danej osobnosti, resp. o kultúrnohistorickej pamiatke, prácou v archívoch, spracovaním spomienok ešte živých svedkov a pod.

Odporúčaná literatúra

Čítanky vydané Výskumným ústavom (Čabianska, Sarvašská a Komlóšska čítanka atď. ).

Zborníky zo sympózií, ktoré organizoval Slovenský výskumný ústav (275 rokov v Békešskej Čabe, resp. v Sarvaši, 250 rokov v Slovenskom Komlóši).

Publikované a rukopisné práce vybraných osobností, ktoré sa nachádzajú v archíve VÚSM alebo v iných archívoch a knižniciach.

Monografické práce o slovenských osadách v Maďarsku.

Ondrej Krupa: Pamätné ľudové domy, zbierky, dedinské múzeá slovenských obcí v Maďarsku - Tájházak, gyűjtemények, falumúzeumok a magyarországi szlovák településeken. Békešská Čaba - Békéscsaba, 1997.

Juraj Ando/Ando György - Dr. Ondrej Horváth/Dr. Horváth Endre (red.): Slovenské národopisné zbierky v Maďarsku/Szlovák néprajzi gyűjtemények Magyarországon. Legatum, Budapest-Békéscsaba, 2009.

Mária Ondrušková: Ľudovýchovná činnosť slovenských učiteľov - národných buditeľov na Dolnej zemi v 18. a v 19. storočí. In: Slováci v zahraničí 10. Martin. 1984. s. 111 - 141.

Ján Jančovic: Vyorali hlboké dolnozemské brázdy. Nadlak: Vydavateľstvo Ivan Krasko 2009.

Miroslav Kmeť: Historiografia dolnozemských Slovákov v 19. storočí. Békešská Čaba: VÚSM 2010.

Vekové kategórie

I. kategória: žiaci 7. a 8. ročníkov základných škôl

Počet strán: min. 3 - max. 5

II. kategória: žiaci stredných škôl

Počet strán: min. 5 - max. 10

III. kategória: študenti vysokých škôl a univerzít, pracujúca mládež do 30 rokov

Počet strán: min. 8 - max. 12

Do poroty budú pozvaní slovenskí a maďarskí odborníci.

Odmeny:

I. veková kategória            I. cena            10 000 Ft

                                    II. cena             8 000 Ft

III. cena            6 000 Ft

II. veková kategória            I. cena            16 000 Ft

II. cena            12 000 Ft

III. cena            8 000 Ft

III. veková kategória            I. cena            20 000 Ft

II. cena            18 000 Ft

III. cena            15 000 Ft

Odmenu dostanú všetci účastníci súťaže, odmenení budú aj pedagógovia. Najlepšie práce, resp. ukážky z nich, budú predstavené autormi 20. mája v Békešskej Čabe a uverejnené v Ľudových novinách a v Čabianskom kalendári.

Práce prosíme zaslať v elektronickej podobe na CD a v štyroch exemplároch vytlačených na papieri formát A4 v textovom editori MS Word na adresu VÚSM: Výskumný ústav Slovákov v Maďarsku, 5600 Békéscsaba, Szabó D. u. 42. Tel.: 06 66 527 390, fax 06 66 527 391, e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript. .

Budeme sa tešiť, ak sa do prvej kategórie súťaže prihlásia aj naši krajania z Rumunska, z Vojvodiny a z ďalších krajín.

Termíny:

4. február 2011- Prihlásenie sa do súťaže

15. apríl 2011 - Zaslanie práce

20. máj 2011 - Vyhodnotenie súťaže, prezentácia najlepších prác

Prosíme dodržať termíny. Ďakujeme!

Cestovné hradí vysielajúca škola, resp. účastník súťaže, ostatné výdavky organizátori súťaže.

Dúfame, že naša súťaž vzbudí váš záujem. Čakáme vaše prihlášky.

Za projekt je zodpovedná:

doc. Alžbeta Uhrinová-Hornoková, PhD.

Organizačný sekretariát:

Magdaléna Laczová

Zuzana Kunovacová

Mária Czégéňová

riaditeľka SPMC

Anna Kováčová, PhD.

riaditeľka VÚSM

Prihláška

Meno:

Škola / pracovisko:

trieda:

Názov práce:

Učiteľ pripravujúci žiaka na súťaž

(okrem III. vekovej kategórie):

Adresa:

Tel.:                            Fax:                            E-mail:

Dátum:

podpis

 

Csillaghegy

Slovenský deň v evanjelickom kostole

V Evanjelickom kostole v Csillaghegyi (III. obvod hlavného mesta) sa tretia januárová nedeľa už desiatykrát niesla v znamení slovenského dňa. Presne pred desaťročím sa totiž Evanjelický cirkevný zbor v Csillaghegyi spolu so Slovenskou menšinovou samosprávou Starého Budína-Békášmederu rozhodli, že akcie Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov obohatia celodňovým slovenským duchovným a kultúrnym programom.

Ekumenický sviatok, ktorý v tomto roku pripadol na 16. januára, sa začal vystúpením Slovenského speváckeho zboru Ozvena, ktorý pod taktovkou Marty Pálmaiovej Pápayovej svojím prekrásnym viachlasným prednesom cirkevných skladieb v pôvodných jazykoch vyvolal v kostole ozajstnú slávnostnú atmosféru. Čajkovského skladba Tebe pojem, Lisztova Ave Maria, ale i Tovačovského Staroslovanský Otče náš priam očarili účastníkov, ktorí preplnili kostol. Po vystúpení súboru prítomných privítal kňaz miestneho cirkevného zboru László Donáth a členka Slovenskej samosprávy III. obvodu, presbyterka Edita Hortiová, ktorá slovensky pozdravila účastníkov a hovorila o peknej desaťročnej tradícii poriadania slovenských akcií v kostole.

Po slávnostnom otvorení slovenského dňa dvojjazyčnú ekumenickú bohoslužbu slúžili miestny evanjelický farár László Donáth a katolícky kňaz kostola mestskej časti Pünkösdfürdő Atila Kónya, ktorý kázal po slovensky. Vdp. A. Kónya vo svojej sugestívnej kázni poukázal na to, že mesiac január je už tradične spojený s modlitbami za jednotu cirkví. Túžba po jednote kresťanov je preto obsiahnutá v prosbách každej svätej omše. Vo svojej kázni veľký dôraz kládol aj na potrebu uskutočnenia pravého ekumenizmu a vzájomnej solidarity nás všetkých.

Ekumenická bohoslužba sa dokončila tak, ako sa začala: vystúpením speváckeho zboru Ozvena, ktorý potešil účastníkov cirkevnými skladbami F. Schuberta, J. D. Présa a Chovana Zsigmonda, ktoré predniesol na vysokej umeleckej úrovni a tým im zároveň daroval pekný umelecký zážitok.

Po agapé popoludňajší program slovenského dňa pokračoval prednáškou docentky Katedry slavistiky Univerzity L. Eötvösa Márie Žilákovej, ktorá predstavila svoju nedávno vydanú dvojjazyčnú knihu Ľudové liečenie Slovákov v Maďarsku. O mimoriadne zaujímavú prednášku bol živý záujem, o čom svedčilo aj množstvo otázok a príhovorov účastníkov.

Slovenský deň v Evanjelickom kostole v Csillaghegyi sa skončil v neskorých popoludňajších hodinách ekumenickou večierňou.

(bárkányi)

 

Modlitby z Budína v SI

V Slovenskom inštitúte Budapešť sa 11. januára uskutočnila prezentácia básnickej zbierky katolíckeho kňaza, básnika Stanislava Brtoša Modlitby z Budína. Prezentácia bola zároveň spojená s rozlúčkou, keďže pán duchovný sa na druhý deň vrátil na Slovensko. Prítomných privítal Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena pod vedením dirigentky Marty Pálmaiovej Pápayovej. Po očarujúcich náboženských skladbách nasledovali privítacie slová riaditeľa SI Milana Kurucza, ktorý poprial prítomným šťastný a úspešný nový rok, keďže podujatie bolo prvým v roku 2011.

- Už dávnejšie sme plánovali, že vám predstavíme básnickú zbierku pána farára Stanislava Brtoša Modlitby z Budína. Vtedy sme ešte nevedeli, že prezentácia tejto knihy bude zároveň aj dňom rozlúčky jej autora s Budapešťou, ale nakoniec si myslím, že je to dôstojná rozlúčka. Pán farár tu zanecháva určitú stopu nielen v našich mysliach a dušiach, ale aj svojou literárnou tvorivosťou, - povedal Milan Kurucz a odovzdal slovo pátrovi provinciálovi Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul v Maďarsku Viktorovi Kunayovi. Pán duchovný vysoko ocenil básnickú a kňazskú činnosť Stanislava Brtoša a poďakoval mu za približne dvojročnú spoluprácu. Mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec Slovenskej republiky v Maďarsku Peter Weiss taktiež srdečne privítal prítomných a poďakoval pánovi farárovi za spoluprácu.

- Cesty Božie sú nevyspytateľné. Stanislavovi Brtošovi chcem poďakovať za to, s akou ľudskou vehemenciou a zároveň kňazskou profesionalitou sa ujal tejto misie. My všetci, ktorí sa tu stretávame, vieme, aké dôležité je zachovanie slovenskej identity v Maďarsku, slova Božieho, a teda tá misia, ktorú robil pán Stanislav Brtoš. Vo mne ste zanechali naozaj hlboký dojem a som rád, že som mal možnosť zoznámiť sa s vami. Chcem vám zaželať, aby ste sa s takým prijatím stretli aj na novom pôsobisku, - povedal Peter Weiss.

V ďalšej časti programu literárny kritik a prekladateľ Karol Wlachovský podrobne analyzoval básnickú zbierku Modlitby z Budína. Dve členky zboru Ozvena predniesli ukážky z tvorby S. Brtoša. Katarína Noszlopyová zaspievala tri ňou zhudobnené básne a Mária Juhászová zarecitovala jednu báseň. Na rozlúčku Stanislav Brtoš zarecitoval prítomným jeden zo svojich veršov. Podujatie skončilo rozlúčkou, pohostením a dedikovaním básnických zbierok. Pri tejto príležitosti sme v mene redakcie Ľudových novín položili dôstojnému pánovi niekoľko otázok.

- Toto stretnutie v SI je mimoriadne preto, lebo vás spoznávame ako poeta, ktorý svoju tvorbu čerpá v láske k Bohu. Tento hlboký cit vyžaruje zo všetkých vašich veršov, tak aj z tých najnovších, ktoré sa zrodili počas vašej misie medzi slovenskými veriacimi v Maďarsku. Čo vás motivuje k tomu, aby ste svoje city, myšlienky, túžby vyjadrili vo veršoch? Kedy ste prvýkrát pocítili túžbu zverejniť svoje básne?

- Poézii sa venujem už pomerne dávno, ale istý čas som písal pre seba. Moje básne uzreli prvýkrát svetlo sveta v zbierke Dozrievanie, v ktorej je zhrnutá moja tvorba z rokov 1991-2006. Počas tohto obdobia som vlastne po večeroch skúšal písať básne. Potom z nich vznikol výber, ktorý som vydal knižne. Vlastne odvtedy píšem neustále a ako sme dnes od pána Wlachovského počuli, moje verše ešte nie sú celkom uhladené a ustálené. Píšem ich tak, ako prichádzajú, ako sa vlastne dávajú samé na papier, samozrejme, s nejakými úpravami, aby to sedelo v texte, ale je to základná myšlienka.

- Za poldruha roka ste si získali lásku a dôveru našich veriacich. Podarilo sa vám oživiť slovenské bohoslužby aj na takých miestach, kde práve ich absencia bola dôvodom, aby niektorí veriaci prestali chodiť do kostola. Predpokladali sme, že naďalej bude pokračovať tento priaznivý trend a že medzi nami, Slovákmi v Maďarsku, budete pôsobiť ešte dlhé roky. Čo je dôvodom vášho odchodu z Budapešti?

- Nechcel by som hovoriť na túto tému, sú to vnútorné cirkevné veci.

- Ako ste sa cítili medzi Slovákmi v Maďarsku? Aj vy máte taký dojem, že vás prijali medzi seba a že sa vám podarilo oživiť naše katolícke zbory?

- Keď som prišiel sem, vedel som, že idem pracovať medzi Slovákov, ale nemal som informácie o ich počte, ani o tom, nakoľko ovládajú jazyk. Bol som prekvapený, že je tu ešte tak veľa Slovákov, ktorí majú záujem aj o duchovný život. Veď liturgická reč, aj keď niekedy sa rozchádza s jazykom tradícií, je predsa len jeden z tých nosných prvkov, ktorý dokáže zachovať materinský jazyk. Tak, ako to dokáže rodina alebo škola. Pretože jazyk sa rozvíja tam, kde je spoločenstvo. Rodina je to najmenšie spoločenstvo, škola je pokračovaním rodiny a takisto liturgický život sa nedeje v súkromnom živote, ale v spoločenstve. Krásnu skúsenosť mám aj zo Santova, okrem toho, že som slúžil v Budapešti a v Pilíšskej Čabe. Tam sme začínali od úplného začiatku. Dokázali sme naučiť liturgiu, krásne odpovede a rozumieť celej slovenskej liturgii. Bola by to veľká škoda, keby to, čo sa veriaci postupne naučili, znova zaniklo.

- Veľmi úspešná bola spolupráca s Ľudovými novinami. Vidíte možnosť pokračovať v nej?

- Keď bude záujem, veľmi rád a ochotne budem pokračovať v spolupráci. Chcem poďakovať Ľudovým novinám, že som dostal priestor na náboženskú rubriku. Ako som počul od veriacich, bola veľmi pozitívna odozva na duchovné zamyslenia nad sviatkom, aj na iné témy, ktoré boli uverejnené. Z mojej strany je otvorenosť pokračovať ďalej.

- Máte informácie o tom, komu odovzdáte svoju misiu?

- Je tu páter Kunay, ktorý ma prijal do spoločenstva, kde som býval a kde som mal zázemie. Takisto pochádza zo Slovenska, ovláda veľmi pekne slovenský jazyk. Keď sa nepodarí na istý čas dostať sem slovenského kňaza, treba ho kontaktovať a požiadať, či by nebol ochotný vykonávať službu. Býva v Budapešti a vedel by pokračovať v slovenských omšiach, ktoré majú už svoju tradíciu. Takisto pozná aj pilíšsku oblasť, pretože istý čas býval v Pilíšskej Čabe, kde majú lazaristi jeden zo svojich domovov. Predo mnou slúžil slovenské bohoslužby v Pilíšskej Čabe a v Santove.

Chcel by som poďakovať Celoštátnej slovenskej samospráve a budapeštianskym samosprávam za prijatie a za všetko, čo som v Budapešti dostal. Poďakovať sa aj za to, že ony boli mojim oporným bodom a druhým slovenským domovom, keďže som žil v cudzom prostredí. Veľká vďaka patrí aj zamestnancom SI, ktorí ma vždy prijali otvorene a pánovi veľvyslancovi za úspešnú spoluprácu. Jeho prítomnosť na dnešnom stretnutí je vyjadrením našej spolupráce. Chcem sa mu veľmi pekne poďakovať za úprimný a korektný vzťah. Môžem povedať, že naozaj som tu našiel u každého človeka to dobré slovenské srdce a ďakujem za všetko, čo pre mňa dokázali urobiť. Nemôžem zabudnúť, samozrejme, na spevokol Ozvena, ktorý ma oslovil a kde som našiel isté pole pôsobnosti. Jeho členovia naozaj veľmi krásne spievajú. Nielen domáce piesne, ale aj duchovné, ktoré zazneli tu, na dnešnej prezentácii. Za všetko vďaka, - povedal na záver Stanislav Brtoš.

Andrea Szabová Mataiszová

Stanislav Brtoš sa narodil 19. 11. 1969 v Černovej pri Ružomberku. Po maturite v Ružomberku študoval v rokoch 1988-1993 na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach. Po skončení štúdia absolvoval polročný vojenský výcvik, potom pracoval v Severoslovenských celulózkach a papierňach ako chemik, ako biochemik na Okresnej hygienickej stanici v Liptovskom Mikuláši, ako chemik pracoval tri roky v Severoslovenských vodárňach a kanalizáciách v Černovej. Po ukončení šesťročného štúdia na Bohosloveckej fakulte v Spišskej Kapitule v júni 2004 bol vysvätený za kňaza pre spišskú diecézu. Najprv rok pôsobil v Starom Smokovci a od júla 2005 bol v Poprade. Podnet na zozbieranie, prepísanie a publikovanie básní vznikol počas liečebného pobytu vo Vyšných Hágoch. Zbierka básní „Dozrievanie“ je autorovým debutom a obsahuje básne z rokov 1992-2006. V novej básnickej zbierke Modlitby z Budína, ktorú ponúka a ktorá vznikla v Budapešti, na budínskej strane, v misijnom dome Lazaristov, vyjadruje svoj pohľad na modlitbu v každodennom živote. Doteraz boli publikované jeho básnické zbierky: Dozrievanie (2006), Putovanie za láskou (2007), Životné okamihy (2007), Loretánske veršovanie (2008), Kríž náš každodenný (2008), Spevy duše (2008), Spievajme o Srdci (2009), Spevy o slobode (2009), Slávime obetu (2009) a Postrehy zo života (2009), Blahoslavení… (2009), Krehkí a predsa krásni (2010). Básnická zbierka Modlitby z Budína na päťdesiatich siedmich stranách obsahuje tridsaťsedem veršov. Knižočku vydala tlačiareň a vydavateľstvo SLZA, s.r.o., Poprad.

 

Muzikanti na bicykloch

San Borondon Cyclo Fanfaria

Na Klobásový festival do Békešskej Čaby prichádzajú turisti zo všetkých kútov sveta. Úplne náhodou sme medzi divákmi objavili skupinu muzikantov multinárodnostného zloženia. Aj keď medzi sebou komunikovali po španielsky, traja z ôsmych členov formácie boli Slováci, jedna Poľka, dvaja Taliani a zvyšok tvorili Španieli. Zoznámila som sa s nimi v Dome slovenskej kultúry, kde práve obedovali. Aby som získala nejakú predstavu o ich hudbe, hneď poobede mi zahrali. Ťažko ju stručne charakterizovať, snáď najbližšie budeme k pravde, ak povieme, že je to svetová hudba prešpikovaná džezom, s nádychom bluesu, rocku, popu a ľudovej hudby. Proste zmeska, ktorá sa dobre počúva v hociktorom kúte Európy. Nečudo, veď po celej Európe putujú. V prestávkach si slovenskí členovia skupiny našli trochu času, aby nám porozprávali, kto vlastne sú a ako žijú.

Vystupujú pod názvom San Borondon Cyclo Fanfaria a dali sa do kopy na Kanárskych ostrovoch. Meno si vybrali podľa názvu jedného Kanárskeho ostrova. Súostrovie Kanárske ostrovy totiž zahŕňa sedem väčších a viac menších ostrovov v Atlantickom oceáne, asi 100 km severozápadne od pobrežia Afriky. Ostrov San Borondon je ôsmym, tzv. fantómovým kanárskym ostrovom. Je to neobývaný útes, ktorý sa zrazu objaví, inokedy zmizne. Podľa miestnych legiend piráti na ňom zakopali poklady. San Borondon inak patrí k legendárnemu ostrovu Atlantis. Slovo cyclo naznačuje, že muzikanti sa väčšinou prepravujú po Európe, fanfára je krátka slávnostná skladba pre dychové hudobné nástroje. Pred dvoma rokmi odcestovali zo Španielska na Ukrajinu, z Užhorodu prešli na bicykloch do Odesy a stadiaľ sa preplavili do Istanbulu. Na svojich cestách zbierajú rôzne skladby a ľudové piesne, majú ich už na stovky. Na vystúpeniach hrajú ruské ľudové piesne, klezmer, cigánske, slovenské, macedónske piesne, ale aj juhotalianske melódie, ako sú tarantella, pizzica a tammurriata. Členovia kapely hrajú na flaute, klarinete, trúbke, ukulele (menšia gitara z Madeiry), gitare, harmonike, bicích, hrkálkach a na charange (ľudový hudobný nástroj z Južnej Ameriky, podobá sa tiež na menšiu gitaru).

V DSK na moje otázky odpovedali zakladatelia kapely Marek, Vladimír a Marta. Ako povedali, sú kapelou pouličných muzikantov. Stále sú na cestách a zbierajú piesne všade, kadiaľ chodia. Učia sa stále niečo nové, ale aj tradičné v krajine, kde sa práve nachádzajú. Marek pochádza z Krupiny, na gitare hrá od detstva. Sám sa naučil hrať, ale najviac z techniky si osvojil na ulici. Po maturite sa dostal do Španielska. Ročne raz, alebo dvakrát cestuje na Slovensko, kde navštívi svojich rodičov. Klarinetista Vladimír je zo Žiliny, ale dlhší čas býval vo Zvolene. Na klarinete hrá približne sedem rokov. Absolvoval Vysokú školu múzických umení v Bratislave, odbor bábkové herectvo. Krátky čas pôsobil v Banskej Bystrici a v Prahe, ale vábilo ho cestovanie a život v slnečnom Španielsku. Jeho sen sa splnil pred siedmimi rokmi. Ako povedal, odvtedy už prišiel na to, že aj na Slovensku sú krásne miesta a je pohodlné žiť aj doma. Najprv cestoval stopom, potom prešiel na „kolesá“. Speváčkou a flautistkou je Marta, ktorá pochádza z poľského mesta Wroclaw. Pôvodne bola tanečnicou v poľskom folklórnom súbore. S ostatnými sa pred šiestimi rokmi stretla na Kanárskych ostrovoch, kde bola na turné. Ako povedala, bol to jej dávny, vytúžený sen, ktorý sa splnil, lebo miluje bicyklovanie v prírode i hru na hudobnom nástroji.

San Borondon cyclo fanfaria putuje už sedem rokov. Na začiatku boli dvaja Marek a Vladimír (Slovensko), k nim sa o rok pripojila Marta (Poľsko), pred štyrmi rokmi Silvia (Slovensko) a pred dvomi Valerio, Tonino (Taliansko), Sandro a Taddo (Španielsko). Keďže ide o „medzinárodnú“ skupinu, ktorá vznikla na Kanárskych ostrovoch, muzikanti komunikujú medzi sebou po španielsky. Každé leto si sadnú na bicykle a precestujú celú Európu. Veľmi radi hrajú v Taliansku, Francúzsku, Španielsku, alebo Chorvátsku. Minulý rok navštívili Belgicko, Maďarsko, Grécko a Ukrajinu, všade mali veľký úspech. Čo sa týka Európy, hrali už vo všetkých štátoch, okrem škandinávskych krajín. Ako povedali, muzika im otvára dvere všade a s takým spôsobom majú vždy vybavené ubytovanie a stravu. Cestujú ako nomádi, s nástrojmi na chrbte, ale ľudia ich prijímajú s veľkou radosťou. Výdavky si hradia z toho, čo dostanú za hudbu a hrajú všade, kde sa im zapáči, napríklad na ulici, na križovatke, v baroch, na terasách, alebo na svadbách. Podľa ich slov robia to preto, lebo ich to veľmi baví a chcú žiť s hudbou, čo by bolo popri zamestnaní veľmi ťažké. Len občas použijú na prepravu lietadlo alebo auto. Sú ochrancami životného prostredia. Zimujú vždy na juhu v Španielsku. Medzi ich dlhodobými plánmi figuruje cesta za oceán, lebo dostali pozvanie do Costa Rici. Ich druhý najväčší sen sa splnil práve v Maďarsku, kde nahrali svoju prvú CD-platňu v štúdiu R33 a koncertovali na lodi A38 v Budapešti, jednom z najatraktívnejších pódií v Maďarsku.

Andrea Szabová Mataiszová

Foto: autorka

 

Zomrel Ladislav Ťažký

Významný slovenský spisovateľ a publicista Ladislav Ťažký zomrel 20. januára po krátkej a ťažkej chorobe vo veku nedožitých 87 rokov. Spisovateľ, prozaik, publicista a esejista L. Ťažký sa narodil 19. septembra 1924 v Čiernom Balogu. Na Vojenskom zemepisnom ústave v Bratislave získal vzdelanie kartografa. Ako 17-ročný narukoval do slovenskej armády na východný front. Po vypuknutí SNP ušiel zo svojej jednotky, ktorá bola prevelená do Rumunska. Po vojne pracoval ako kreslič na technickom oddelení mesta Košice a ako sociálny referent na Okresnom národnom výbore v Brezne. V roku 1952 absolvoval štúdium na Vysokej škole politických a hospodárskych vied v Prahe a v roku 1960 ukončil vedeckú ašpirantúru na Inštitúte spoločenských vied v Prahe. Po štúdiách sa usadil v Bratislave, venoval sa hlavne tvorbe a neskôr pracoval v ústredných orgánoch v oblasti kultúrnej politiky. V rokoch 1967-1969 bol redaktorom denníka Smena, ktorý sa stal priestorom pre jeho politické vyjadrenia k udalostiam v auguste 1968. Pre tie, ako aj pre politické postoje vo Zväze slovenských spisovateľov, ho vylúčili z KSČ a až do konca 70. rokov 20. storočia nesmel publikovať.

Do literatúry vstúpil v polovici 50. rokov 20. storočia, keď začal v časopisoch publikovať fejtóny a poviedky. V roku 1962 debutoval zbierkami poviedok Vojenský zbeh a Hosť majstra čerta. Pokračoval novelou Dunajské hroby a románom Amenmária, samí dobrí vojaci, triptychom baladických noviel Kŕdeľ divých Adamov, románom Pivnica plná vlkov. Napísal aj knihu piatich noviel Pochoval som ho nahého a román Evanjelium čatára Matúša. Z jeho diela sú známe poviedková kniha Márie a Magdalény a romány Aj v nebi je lúka, Pred potopou, Smrť obchádza štadióny, Kto zabil Ábela. Osudy slovenských emigrantov sú témou noviel Fantastická Faidra, Dvanásť zlatých monarchov, Maršálova dcéra. Napísal aj Amor anti Moloch, Krásna zlatá beštia, V kráľovstve zelenej bohyne a Slzy neplačú. Bol aj autorom esejí Očami pútnika, Literárne vrásky, Žime s citom v kráse a publicistických vystúpení Zastavte paľbu, prosím (1996) a Ľudia nie sú anjeli (1998). Pre rozhlasové a televízne vysielania pripravil viaceré hry, rozhovory a relácie, napísal divadelnú hru Hriešnica žaluje tmu (1966). V tom istom roku bol nakrútený televízny film V páse zlomená a o dva roky neskôr filmový triptych Zbehovia, Pútnica, Dominika. Niektoré z jeho kníh preložili do nemčiny, rumunčiny, poľštiny, maďarčiny, češtiny.

Ladislav Ťažký nie je našim Slovákom neznámy. V 80. a 90. rokoch 20. storočia bol viackrát hosťom našich literárnych podujatí. S názvom Púť za Slovákmi napísal v roku 2004 cestopis, kde spracoval svoje dojmy z pobytu medzi Slovákmi v Maďarsku a Rumunsku.

Vždy sa vyjadroval k aktuálnym pomerom a nechýbal na rôznych kultúrnych a verejných podujatiach. V roku 1990 sa stal čestným členom Spolku slovenských spisovateľov a zvolili ho za predsedu prezídia Matice slovenskej. Ladislav Ťažký bol ženatý a mal tri deti.

Česť jeho pamiatke!