Nominácia na Cenu Ondreja Štefanka

Na pamiatku literáta, spolkového činiteľa a slovenskej Dolnej zeme sa Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku v Nadlaku rozhodla založiť Cenu Ondreja Štefanka, ktorú od roku 2009 udeľuje každoročne dvom žijúcim osobnostiam slovenského zahraničného sveta, respektíve občanom Slovenskej republiky, ktorí svojou činnosťou výrazne a dlhodobo prispeli k rozvoju slovenského zahraničného sveta. Cenu udeľuje Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku v spolupráci so Svetovým združením Slovákov v zahraničí.

Návrhy môžu poslať organizácie Slovákov žijúcich v zahraničí so sídlom mimo územia Slovenskej republiky, ako aj organizácie so sídlom v SR, ktoré majú vo svojom predmete činnosti problematiku Slovákov žijúcich v zahraničí, na základe Štatútu Ceny Ondreja Štefanka do 10. februára 2011.

Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku

Societatea Culturală şi Ştiinţifică „Ivan Krasko”

str. Independenţei nr. 36

315500 NĂDLAC

Judeţul Arad

România

Adresy elektronickej pošty, na ktoré je možné zaslať návrhy:

Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

S riaditeľkou Danielou Onodiovou

O činnosti Slovenského divadla Vertigo

Divadlo, konkrétne Slovenské divadlo Vertigo, to nie sú iba aktivity divadelného charakteru, resp. príprava divadelných predstavení, ale aj organizácia ďalších kultúrnych podujatí celoštátneho charakteru. O tomto, ako aj o tom, ako sa rodí divadelné predstavenie a ako sa dostane k divákom, sme sa porozprávali s riaditeľkou Slovenského divadla Vertigo Danielou Onodiovou.

- Prečo je dobré divadlo pre Slovákov v Maďarsku?

- Mohli by sme sa skôr opýtať, prečo je divadlo „dobré“ vôbec. Prečo majú ľudia radi divadlo, prečo ho navštevujú? Pretože sa chcú zabaviť, vzdelať, chcú byť v dobrej spoločnosti, možno sa pokúšajú na niečo zabudnúť, alebo túžia po nových informáciách. Myslím si, že keď ide navyše o divadlo v slovenčine, do popredia vystúpi aj jeho jazyková stránka a možno istá citová väzba na slovenčinu, na históriu a možno aj na materskú krajinu. Pred temer pätnástimi rokmi, keď som sa lepšie rozhliadla a spoznala situáciu Slovákov v Maďarsku aj na poli kultúrnom a mala som informácie o tom, že tu dávnejšie pôsobili silné ochotnícke divadelné súbory, naraz som pocítila akési nutkanie, možno potrebu založiť divadelný súbor. Vyštudovala som síce televíznu a filmovú dramaturgiu, ale divadlo mi bolo a je blízke, preto som to skúsila... Bola to možno túžba odovzdať niečo, čo sa človek naučil a zužitkovať to pre dobro a blaho všetkých. Znie to síce ako fráza, ale bolo to naozaj tak. Oslovila som niekoľkých známych a kamarátov, ktorí prikývli. Myslím, že náš cieľ splnil očakávania - aj na poli jazykovom. Vidíme to napríklad vtedy, keď niekto po predstavení povie, že bolo úžasné zase počuť slovenčinu. Spisovnú slovenčinu.

- Diváci ovplyvňujú výber hry?

- Výber hry je veľmi ťažký, možno najťažší krok v procese prípravy nového predstavenia. Determinuje ho jednak zloženie potenciálneho publika, celkový počet Slovákov, žijúcich v Maďarsku, a, samozrejme, financie. V priemere naštudujeme dve hry ročne: profesionáli majú jednu premiéru ročne a ochotníci jednu za rok alebo jednu za dva roky. Takže: akú hru si vybrať? Niektoré žánre musím a priori odmietnuť. Napríklad naštudovať absurdnú drámu, ktorú mám mimochodom veľmi rada, by nebolo najšťastnejším riešením, pretože by nemala toľko divákov, ako napríklad veselohra, resp. hocaké „klasicky“ ponímané predstavenie. Samozrejme si uvedomujem, že jednoducho nie je možné, aby sa všetky predstavenia páčili všetkým, treba sa snažiť o akýsi kompromis, ale celkove si dovoľujem tvrdiť, že v dramaturgii Vertiga sú uprednostňované vážnejšie témy, hoc aj podávané formou veselohry... Možno by logika diktovala, že diváci majú radšej veselohru, ale nie je to tak... Dodnes si spomínam, keď sme v jednej malej dedinke hrali Dvoch J. Barča-Ivana a v kultúrnom dome, kde sa predstavenie hralo, bolo ticho ako v kostole. Bol to priam nadpozemský pocit. Výber hry je teda ťažký a zodpovedný krok, pretože danú hru máme „na tanieri“ aspoň poldruha roka, možno aj dva roky - kým sa naštuduje a potom kým sa hrá... Čo sa týka amatérov, doteraz (a vlastne aj v tejto chvíli) som musela brať do ohľadu aj to, aby vo vybranej hre bolo veľa žien... Neviem prečo, ale od počiatku je ich vo Vertigu značná prevaha...

- Ako sa pracuje s amatérmi?

- Amatéri tvoria jadro divadla. Väčšina z nich je v ňom prítomná už od založenia súboru. Dovolím si tvrdiť, že som ich za tie roky naozaj spoznala - mám teraz na mysli ich herecké a charakterové danosti - a tak si ich už pri čítaní vybavujem, priam počujem, ako tú-ktorú repliku hovoria. To isté sa týka aj profesionálov. Hlásia sa noví záujemcovia, čo je potešiteľné a myslím si, že naozaj nastal čas, aby sme súbor rozšírili. Dotyčný si však musí uvedomiť, že bude musieť obetovať nemálo voľného času - či už na prípravu predstavení, alebo na zájazdy. Napokon, toto vedia dobre všetci, ktorí sa venujú nejakej ochotníckej činnosti, nielen divadelnej. Herecký prejav ochotníkov sa za tie roky veľmi zdokonalil, dokonca na poslednom Arcusfeste sa ma niekto spýtal, či „dievčatá“, ktoré v scénke hrali, sú profesionálky alebo amatérky. Som na to - na nich - samozrejme pyšná.

- Ako skúšajú profesionáli? Aký je vlastne medzi dvoma zložkami rozdiel?

- Je tu veľký rozdiel. Profesionáli skúšajú jednu hru v priemere 5-7 týždňov 4-5 hodín denne, ak netreba robiť dlhšie pauzy, lebo aj to sa stáva. Amatéri si to, samozrejme, nemôžu dovoliť, lebo majú svoje zamestnanie, ktoré rozhoduje o ich voľnom čase. S nimi sa stretávame pri skúšaní novej hry raz do týždňa, niekedy raz za dva týždne, pri finiši je to častejšie, vtedy aj cez víkend. Predstavenie je hotové v priemere za rok. Skúša sa podľa potreby: niekedy so všetkými hercami, inokedy musia prísť iba niektorí, podľa toho, v akom štádiu je práve naštudovaná hra. Spôsob skúšania je iný a výsledok je tiež iný. Nehovorím, že jedno je lepšie, či druhé, lebo je to iná kvalita. Za posledné roky tieto zložky kráčajú paralelne vedľa seba a veľmi ma teší, že počiatočné, akési „podozrievanie“ zo strany amatérov zaniklo a dnes sú z nich, aj keď nie kamaráti na život a smrť, tak aspoň dobrí „kolegovia“. Dokonca si pomáhajú, veď napr. záskok v ochotníckom predstavení urobili Ági Gubíková a András Nagy, ktorý ochotníkov aj režíroval. Nadnes ich už diváci - a teraz myslím na divákov v Maďarsku - spoznali. Tí, ktorí sú našimi stálymi divákmi, vedia, kde kto hrá a v poslednom čase sa stále častejšie stáva, že organizátori si žiadajú titul, bez ohľadu na to, či ide o „amatérske“ alebo „profesionálne“ predstavenie.

- Odkedy vlastne ste riaditeľkou divadla?

- Vymenovaná som bola v roku 2003, popri práci kultúrnej referentky Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS), nuž a 1. januára 2008 som sa stala „výsostne“ riaditeľkou divadla, keďže v roku 2007 vstúpilo do platnosti vládne nariadenie, na základe ktorého sa tieto dve zaradenia, resp. funkcie vylučovali. Už v konkurznej práci som napísala, že budem túto prácu robiť len za tých podmienok a okolností, ak budem môcť naďalej organizovať podujatia, ktoré som rozbehla ešte ako referentka, teda ak prejdú do kompetencie Vertiga. Sama som sa rozhodla, že budem mať viac práce, ale jednoducho som si nevedela predstaviť, že by som tie podujatia viac neorganizovala... Samozrejme, súviselo to aj so zvýšením financií pre Vertigo. Ide o divadelnú prehliadku Deti deťom, ktorá sa dožila už 17 ročníkov, divadelný tábor pre žiakov základných škôl a posledné tri roky aj pre gymnazistov, filmový seminár, ktorý o dva roky dovŕši dvadsiatku, a nové podujatie - medzinárodné stretnutie slovenských ochotníckych divadelných súborov Spolu na javisku. Okrem toho v náplni činnosti SDV okrem príprav divadelných predstavení a ich propagácie sú aj vysielania pozorovateľov na rôzne divadelné festivaly, prijímanie komorných divadiel, spolupráca s rôznymi inštitúciami, organizáciami... Plánovala som tiež ďalší ročník akreditovaného školenia dramatickej výchovy, žiaľ, toto sa mi nepodarilo… jednoducho som to nestihla.

- Aké boli začiatky?

- Divadlo začalo pôsobiť oficiálne 1. januára 1997, ale schádzať sme sa začali už na jeseň 1996, teda pomaly tomu bude 15 rokov... Boli sme vlastne taká skupinka neskúsených nadšencov. Finančné prostriedky sme získavali cez CSS, kde som bola kultúrnou referentkou, a to predovšetkým z Verejnej nadácie pre národné a etnické menšiny v Maďarsku, ale aj zo Slovenska, predovšetkým na kulisy, kostýmy a cestovné. V roku 2003 sme sa stali inštitúciou CSS, čo znamenalo zmenu aj vo financovaní. Síce ešte stále píšem žiadosti o podporu (a budem ich písať), našťastie, zväčša úspešné, dôležité je to, že dostávame podporu zo štátneho rozpočtu. Od roku 2003 spolupracujeme s profesionálnymi hercami a od roku 2004 sa datuje aj naša spolupráca so sarvašským slovenským divadlom, teraz Cervinus Teátrom, s ktorým okrem prvého profesionálneho predstavenia (Lavička) vytvárame predstavenia v koprodukcii. Sme takpovediac zájazdové divadlo bez stáleho súboru, nemáme vlastné priestory, myslím tu na priestory na skúšanie a hranie. V roku 2006 sme vďaka štátnej podpore získali kanceláriu v ulici Ulászló. Je pri nej aj malý sklad na rekvizity, kostýmy a techniku. Mimochodom, niektorí, ktorí sú v horšej situácii, nám (v dobrom) „závidia“ ešte aj toto... Skúšame v zasadačke CSS, resp. v Slovenskom inštitúte. Momentálne sa črtá spolupráca s budapeštianskym divadlom Merlin, cez Maďarský národnostný divadelný zväz, viac sa dozviem onedlho.

- Toto všetko vykonávate sama, nemáte asistenta?

- Mala som jeden a pol roka asistenta, ktorý ale musel odísť. Odvtedy vlastne robím všetko sama: počnúc písaním súbehov, cez administratívnu a organizačnú prácu, realizáciu podujatí a predstavení, zároveň je tu aj moja práca dramaturga... Moja aktuálna prosba adresovaná Valnému zhromaždeniu CSS bola práve preto zriadiť post asistenta pre SDV, s čím súvisí aj navýšenie rozpočtu Vertiga. Inak všetci: herci, technický personál a ostatní, ktorí spolupracujú s Vertigom, pracujú na dohodu.

- Ste na každom predstavení osobne?

- Za tých skoro 15 rokov bolo možno 4-5 predstavení, na ktoré som nemohla ísť, ale na ostatných som sa zúčastnila. Divadlo má aj mikrobus, ktorý CSS dostal pre potreby Vertiga, bez neho by som si náš život jednoducho nevedela predstaviť. V priemere máme 30 predstavení za rok: domácich a zahraničných. Vyše dve tretiny sa hrajú v Maďarsku a probližne jedna tretina v zahraničí, predovšetkým na Slovensku. Posledné dva roky pribudla Vojvodina a Rumunsko. Veľmi dobré kontakty sa nám podarilo vybudovať aj vďaka stretnutiu Spolu na javisku.

- Je ešte taká lokalita, ktorá sa historicky považuje za slovenskú, kde by nevystúpilo Vertigo?

- Takých lokalít je ešte dosť. Čo sa týka zviditeľňovania predstavení, sú tu isté rezervy. Určite je to aj tým, že sama robím marketing a všetko okolo predstavení. Veľmi by som sa však tešila, keby som nie ja musela telefonovať, že: máme novú hru, nechcete, aby sme k vám prišli? Samozrejme, a je to potešiteľné, sú také lokality, kde už tradične hosťujeme, resp. ktoré za nami prichádzajú do Budapešti (napr. Tardoš, Mlynky, Santov, Čív, Kestúc, Síleš, Čerňa, Dabaš, Sarvaš, Békešská Čaba, Pišpek, Slovenský Komlóš, Segedín, Šóškút, Malá Tarča). Ešte stále by sa však našli osady, kde sme ešte nehrali a pritom sa o nich vie, že tam žije veľa Slovákov. Premiéru mávame vždy v Slovenskom inštitúte (len hru Azyl sme premiérovali vo Fészek klube). Po premiére hru vždy zahráme ešte 2-3-krát v Budapešti, práve preto, aby si ju mohli pozrieť aj záujemcovia z okolia Budapešti. Mrzí ma, že sme málo v Zemplíne alebo v Báčsko-Kiškunskej oblasti a v poslednom čase aj v Novohrade.

- Čo vám osobne dáva divadlo? Konkrétne Slovenské divadlo Vertigo?

- V úvode nášho minibulletinu, ktorý sme vydali pri príležitosti 10. výročia založenia Vertiga hovorím, že je to moje tretie dieťa. Týmto som vlastne na otázku odpovedala... Dodávam: Prednedávnom sme hrali v Bratislave veselohru Umy si rúčky. Na javisku Malej scény, ktorá bola jednou z hracích miest Slovenského národného divadla a ktorú som dávnejšie, buď ako gymnazistka (už vtedy som bola kultúrna referentka triedy!), alebo ako vysokoškoláčka hojne navštevovala a obdivovala herecké osobnosti. Vtedy som netušila, že raz budú na tomto javisku hrať herci nášho divadla a že dole, v hľadisku, im budú tlieskať Bratislavčania, ktorí zase netušia, že pri zrode tohto hosťujúceho divadla stála jedna z nich, Bratislavčanka. Osud ma zavial do Budapešti, kde som sa takpovediac náhodou dostala do komunity tunajších Slovákov, stala som sa ich pevnou súčasťou a vlastne vďaka nim som sa rozhodla ísť cestou divadla, cestou, ktorá vedie aj do môjho rodného mesta - a odtiaľ zase späť do môjho nového domova. Je to úžasný pocit.

Otázky kládla

Eva Patayová Fábiánová

Odišiel Michal Hliva

(1934-2011)

Michal Hliva sa narodil roku 1934 v Malej Náne, v Hevešskej župe. V rokoch 1949 a 1951 bol v meste Heveš kožušníckym učňom. Po zložení skúšok sa zamestnal v meste Eger vo svojej profesii. Roku 1954 nastúpil na prezenčnú vojenskú službu, kde ho zaradili k pohraničníkom. Po uplynutí troch rokov sa prihlásil za vojaka z povolenia. V armáde slúžil 12 rokov. Potom 22 rokov pracoval v Elektrárni vo Visonte. Po odchode do dôchodku sa aktivizoval v miestnej komunite.

Viac než 20 rokov bol členom speváckeho zboru Perla Mátry. M. Hliva bol predsedom slovenskej menšinovej samosprávy, v troch cykloch bol členom miestnej samosprávy. V kontrolnej komisii Združenia a kultúrneho strediska novohradsko- hevešských Slovákov pracoval od roku 2006.

Vždy otvorene a čestne pracoval za svoju komunitu. Poznali sme jeho priamy, otvorený štýl, tak sa prejavoval pri každej príležitosti. Samozrejme, poznali sme aj jeho víno, veď bol vždy pohostinný. V roku 2009 mu udelili cenu Anny Hudeczovej, ktorú odovzdávajú každoročne za slávnostných okolností na regionálnom národnostnom dni v Šalgótarjáne. Ohúrila nás zvesť, že krátko po voľbách, v novembri 2010, náhle ochorel a dostal sa do nemocnice. V decembri sa jeho stav zhoršil a v polovici januára nás hlboko zarmútila správa o jeho smrti.

Posledná rozlúčka s ujom Michalom sa konala 17. januára v Malej Náne. Pochovaný bol podľa rímskokatolíckeho obradu. Mnohí naňho s láskou a úctou spomíname. Česť jeho pamiatke!

T. N. (BR)

Maľby Ernesta Kocsisa v Békešskej Čabe

Deň maďarskej kultúry v DSK

V druhej polovici januára v Dome slovenskej kultúry (DSK) v Békešskej Čabe otvorili výstavu malieb univerzitného profesora na dôchodku, akademického maliara z Komárna Ernesta Kocsisa. Účastníkov vernisáže privítala riaditeľka hostiteľskej inštitúcie Anna Ištvánová, ktorá uviedla, že DSK pokladá za svoju povinnosť sprostredkovávanie kultúry zo Slovenska. Preto už roky systematicky na Deň maďarskej kultúry pozýva do Békešskej Čaby vystavovať umelca zo Slovenska. Zároveň potešila obecenstvo zarecitovaním básne Attilu Józsefa Pri Dunaji.

Expozíciu E. Kocsisa slávnostne otvorila predsedníčka Slovenskej samosprávy Békešskej župy Helena Čičeľová, ktorá zvlášť vyslovila radosť z toho, že ako Slovenka z Maďarska môže otvoriť výstavu Maďara zo Slovenska. Zároveň priblížila prítomným tvorbu umelca. Ako uviedla, okrem vystavovaných malieb sú veľmi významné jeho diela na verejných priestranstvách, napr. v Komárne a Mužle a veľmi atraktívne sú jeho mini maľby rozmeru 3 x 5 milimetrov. Pritom najčastejšími námetmi jeho diel sú kraje na južnom Slovensku, hlavne podunajská oblasť.

Čabanom a ich hosťom sa prihovoril aj maliar Ernest Kocsis, ktorý sa venuje i literárnej tvorbe. Na radosť publika predstavil niekoľko svojich humorných aforizmov. Ako uviedol, životné krédo má z rodičovského domu, jeho mama ho naučila, že dôležité je, čo robíš, a nie to, ku ktorej národnosti patríš. Umelca na Dolnú zem odprevadila aj jeho manželka, ktorá do kruhu čabianskych Slovákov prišla v podstate domov, mala osem rokov, keď sa jej rodina presídlila na Slovensko z mestskej časti Békešskej Čaby Jamina.

Návštevníci DSK sa v maľbách Ernesta Kocsisa budú môcť kochať do 15. februára.

(pk-csl)

Orgován v Čabe kvitne aj v zime

Ľudový spevácky zbor Orgován

Pri mojej nedávnej návšteve v Békešskej Čabe som z jednej klubovej miestností Domu slovenskej kultúry začula spev. Ktosi nacvičoval pre mňa neznáme slovenské ľudové piesne. Zvedavosť bola vo mne silnejšia než ostýchavosť, zaklopala som teda a vošla do miestnosti. Privítali ma známe tváre členiek (všetky sú ženy!) Ľudového speváckeho zboru Orgován, ktorý, ako som zistila, vedie moja dobrá známa z gymnázia Ildika Očovská. Opýtala som sa na tú neznámu pieseň a z jej odpovede sa vykreslila zaujímavá historka o tom, ako sa neustále mení a dopĺňa repertoár ich zboru. Pred časom našla na povale starodávnu farebnú vestu, ktorá sa členkám zboru veľmi zapáčila. Rozhodli sa dať si ušiť takéto vesty a takto si doplniť práve obnovené kroje. Neskôr, na vystúpení v Čechách, na Folklórnom festivale Jánošíkov dukát uvideli podobné vesty na jednom zo súborov. Zistili, že ide o kroj z okolia Nitry. Tento fakt prebudil ich záujem o folklór nitrianskeho regiónu a rozhodli sa nacvičiť tamojšie ľudové piesne. Ako som sa dozvedela od I. Očovskej, v marci býva v neďalekom Čorváši súťaž, na ktorej by chceli nové piesne predstaviť odborníkom a obecenstvu. Repertoár ich zboru sa skladá v prvom rade z čabianskych slovenských piesní a teraz sa snažia naštudovať piesne z tých krajov, odkiaľ pochádzajú predkovia čabianskych Slovákov, napr. z Nitrianskej stolice a Hontu. Vybrané piesne sú veselé, dobre sa hodia na fašiangovú sezónu.

Členky zboru sa stretávajú raz týždenne a skúšky trvajú obyčajne hodinu a pol. Začiatkom roka spočítali, že vlani mali dvadsať vystúpení, nepočítajúc do toho, že v Paríži a v Čechách napríklad vystúpili niekoľkokrát. V priemere to vychádza na dve vystúpenia mesačne. Vedúca mi prezradila, že ženy sú veľmi disciplinované, pravidelne sa zúčastňujú na skúškach. Keď som ich už vyrušila, porozprávala som sa s členkami zboru, ktoré sedeli okolo stola. Bolo očividné, že tvoria družný kolektív. Keďže spevácky zbor založili roku 1998 niektoré členky Klubu dôchodcov vo Viniciach, mestskej časti Jamina, bola som zvedavá, či je ešte medzi nimi niektorá zo zakladateliek. Mala som šťastie, členka, ktorej som položila svoje otázky ako prvej, je jedinou, ktorá patrila medzi zakladateľky zboru a spieva v ňom dodnes. Alžbeta Knihárová je síce Maďarka, ale sa vydala za čabianskeho Slováka a žije v Jamine. Mnoho sa naučila po slovensky, takmer všetkému rozumie, problémy jej však robí skloňovanie, preto nerada pred inými hovorí po slovensky. Počas svojich aktívnych rokov pracovala ako predavačka, potom v závode na výrobu pleteného tovaru a v družstve. Teraz je dôchodkyňa a ako hovorí, rada chodí do zboru a rada spieva slovenské aj maďarské piesne. Judita Bottová je čabianska Slovenka, ktorá šla do prvej triedy tak, že nevedela po maďarsky. V r. 1940 sa prisťahovala zo sálaša do Jaminy, kde dodnes žije. Ako 15-ročná začala pracovať v čabianskej tehelni, potom v závode na výrobu kobercov a 22 rokov odpracovala v pekárenskom priemysle. V čase založenia zboru bola tiež členkou klubu dôchodcov v Jamine. Podľa nej sú v kolektíve preto výlučne ženy, lebo je málo mužov, ktorí vedia spievať a aj radi spievajú. Mária Károlyová nie je rodená Čabianka, pochádza z Poľného Berinčoka. Do šiestich rokov tiež nehovorila po maďarsky. Ako spomína, v čase jej mladosti sa nesmelo hovoriť po slovensky. V r. 1947 odišli mnohí Slováci a v tom čase bolo veľmi-veľmi ťažko. Za mladi pracovala v závode na výrobu odevov a po prisťahovaní do Čaby r. 1968 sa zamestnala v nemocnici, kde pracovala takmer 30 rokov. Keďže v Berinčoku bola iba tehelňa a družstvo a deti nemali možnosť na ďalšie štúdium, rozhodlia sa odtiaľ odísť. Keď mala 51 rokov, dostala krvácanie do mozgu a musela sa znovu naučiť rozprávať. Na precvičovanie slovenčiny nemala možnosť, po slovensky zabudla. Ako sa spamätávala z choroby, uvedomila si, že svoj materinský jazyk nemôže zaprieť. Zapísala sa preto do slovenského klubu aj do pávieho krúžku. Už ako 6-ročná v škole spievala v zbore. Vystupovala ako sólová speváčka a jej výkon dvakrát odmenili zlatou cenou. Veľmi rada spieva a ako hovorí, dokedy bude vládať, určite bude chodiť do zboru. Stáva sa, že jej vnúčatá zavolajú, či bude doma, a ona im odpovie, že má skúšku. Spieva totiž aj v pávom krúžku, ktorého členovia sú už starší. Niekoľko dní pred naším stretnutím pochovali jedného zo zakladajúcich členov, ktorý mal 88 rokov. Teraz sú aktívni už iba štyria, piati sú chorí a už nemôžu chodiť ani na skúšky. Ako prvú sa naučila pani Károlyová pieseň Na čabianskej túrni, ktorá je dodnes jej najobľúbenejšou. Mária Kovácsová sa pridala k speváckemu zboru pred pol rokom. Dva roky je členkou Čabianskej organizácie Slovákov a počas návštevy Paríža začiatkom leta ju prehovorili, aby vstúpila do zboru. Neoľutovala a odvtedy veľmi rada chodí do kolektívu. Aj dcéra ju nahovárala, ktorá spieva v pávom krúžku v Telekgerendáši. Najviac si cení milú, priateľskú atmosféru a keďže žije sama, skúšky a vystúpenia jej nespôsobujú problém. V detstve slovenčinu tiež používala, po maďarsky sa naučila v škole. Naučila sa aj čítať a písať po slovensky, preto, ako vraví, slovenčina pre ňu nie je cudzím jazykom. Jej dcéra tiež hovorí po slovensky, maturovala v čabianskom slovenskom gymnáziu. Helena Štírová je rodená Čabianka, pochádza z Jaminy, neskôr sa presťahovala do mesta. Spievať začala už v škole, ale po jej vychodení skôr len tak pre seba. Začala pracovať v družstve a potom sa vydala na sálaš do neďalekej Gyuly. Pracovať začala až vtedy, keď si v meste postavili dom a prisťahovali sa do Čaby. V kuchyni internátu strednej školy vodohospodárskej odpracovala 21 rokov. Rada a často spievala, jej kolegyne o nej slovensky hovorievali, že „spievavá Ička spieva“. Keď ju niekto nepoznal podľa mena, určite ju poznal podľa spevu. Po odchode do dôchodku sa stala členkou klubu dôchodcov a keď na jednej zábave spievala, všimli si jej hlas a pozvali ju do maďarského pávieho krúžku. Potom sa zapísala do slovenského klubu, ktorý pôsobí na Békešskej ceste. Čoskoro si aj tu všimli jej hlas a pozvali ju spievať do už spomínaného slovenského pávieho krúžku. Keďže veľmi rada spieva, neskôr sa pridala aj k zboru Orgován. Prvá pieseň, s ktorou vystúpila, bola Padá dáždik, mrholí a na speváckej súťaži Cez Nadlak je... získala osobitnú cenu. Helena Beraczková spieva desať a najmladšia členka, Mária Flenderová štyri roky. Obe potvrdili, že ženy sú naozaj veľmi disciplinované, nezvyknú chýbať na skúškach. Ona, ako aj jej 88-ročná mama, hovoria po slovensky. Táto generácia si priniesla vzťah k jazyku a piesni z rodiny. Problém obe vidia v tom, že zatiaľ nevidno, kto od nich prevezme štafetu, veď mladší už iba rozumejú po slovensky, hovoriť veľmi nehovoria. Helena Kopanyiczová sa narodila v Čabe, žije v Jamine a v zbore Orgován spieva sedem rokov. Keďže klub, v ktorom zo začiatku prebiehali skúšky, bol v ich susedstve, pridala sa k nim. Matku mala Maďarku, otca Slováka a v repertoári zboru sú také piesne, ktoré pozná ešte zo školy, kde sa učila aj po slovensky.

Koľko žien, toľko osudov. Jedno však majú spoločné. Je to láska k spevu, k slovenskej ľudovej piesni.

Zhovárala sa Alžbeta Račková

Založila sa Slovenská samospráva Peštianskej župy

Podporovať kultúrne aktivity

Za dôstojných okolností prevzali mandát novozvolení poslanci Slovenskej samosprávy Peštianskej župy v sídle župy v Budapešti. V reprezentatívnych priestoroch historickej budovy poslanci zložili sľub a prevzali poverovacie listiny z rúk predsedu Teritoriálnej volebnej komisie. Dr. Tibor Kenéz úvodom informoval o výsledkoch volieb, ktoré sa v prípade Slovákov konali v 30 obciach a elektori mohli odovzdať svoje hlasy na dve listiny. Únia slovenských organizácií v Maďarsku (Únia) má v sedemčlennom zbore 4, koalícia Zväzu Slovákov v Maďarsku, Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov a Dolnozemskej organizácie Slovákov (ZSM-ZRKSPS-DOS) 3 poslancov. Na slávnostnom odovzdaní mandátov sa zúčastnil aj prednosta župného úradu Dr. Tibor Szép, ktorý pozdravil novozvolených poslancov z poverenia predsedu Samosprávy Peštianskej župy. Ubezpečil ich o tom, že všetci členovia župnej samosprávy, jej vedenie i pracovníci úradu pokladajú národnosti žijúce v tejto župe za skutočnú hodnotu. Vyjadril presvedčenie, že menšinové zbory nemajú iba symbolický význam, preto sa v rámci úradu bude o ne aj naďalej starať Sekretariát prednostu župy. Starostlivosť o národnosti patrí do kompetencie predsedu župného zastupiteľstva Dr. Lajosa Szűcsa a na slávnosti prítomnej radkyne pre národnosti Valérie Fogarasiovej Deákovej. Prednosta župného úradu prisľúbil predstaviteľom menšín podporu, ktorá bude v súlade s možnosťami posilňujúceho sa stredného stupňa verejnej správy.

Po odovzdaní mandátov sa uskutočnilo ustanovujúce zasadnutie Slovenskej samosprávy Peštianskej župy, členmi ktorej sú Csaba Ondrej Aszódi, Katarína Szabová Tóthová, Karol Kiss, Iveta Horváthová Körtvélyesiová (Únia) a Jozef Havelka, Alžbeta Klimásová a Július Kučera (ZSM-ZRKSPS-DOS). Zasadnutie otvoril najstarší člen zboru J. Kučera z Pilíšskej Čaby. Po formálnych záležitostiach sa pristúpilo k voľbe predsedu. Prítomní členovia za predsedu zboru jednohlasne zvolili Ondreja Csabu Aszódiho z Ečeru. Zástupcom predsedu sa stal Jozef Havelka z Mlynkov. Keďže v súčasnosti prebieha príprava rozpočtu na rok 2011, poslanci zvolili aj Finančno-kontrolný výbor, na čele ktorého bude stáť Karol Kiss z Kerepešu. Voľbu Kultúrneho výboru vzhľadom na neprítomnosť A. Klimásovej zo Sejďu odložili na nasledujúce zasadnutie.

Väzba ku kultúre prvý krok k jazyku?

S novozvoleným predsedom O. Cs. Aszódim o plánoch a predstavách zboru

- Čo mieni ponúknuť župná slovenská samospráva Slovákom z 30 obcí?

- Každopádne im ponúkneme svoju pomoc v záujme zachovania ich slovenskej identity. Veľké finančné možnosti určite nebudeme mať, ale v súlade s možnosťami chceme pokračovať v praxi vypisovania súbehu na podporu kultúrnych programov miestnych slovenských samospráv.

- V tejto župe je v dôsledku zániku výučby slovenčiny v školách pokročilá jazyková asimilácia mladšej generácie. Aké plány máte v tejto oblasti?

- Na tomto poli máme veľmi ťažkú úlohu. Veď sú také obce, kde sa slovenčina 80-90 rokov nevyučuje. Je však veľmi povzbudzujúce, že aj mladí ľudia sú hrdí na svoju slovenskú kultúru. Tí, ktorí sa zapájajú do kultúrnych spolkov, speváckych skupín a tanečných súborov, sa hrdo hlásia k slovenskej identite aj vtedy, keď po slovensky už nehovoria. Myslím si, že v okolí Pešti musíme vychádzať z tejto silnej väzby ku kultúre. Jazyková väzba existuje skôr iba v pilíšskych osadách, veď tam funguje aj školstvo. Vo východnej časti župy sa slovenčina vyučuje v škole iba v Dabaši-Šáre, resp. v niekoľkých materských školách, napr. v Čomáde. V tejto oblasti teda máme čo robiť a je to veľmi ťažká úloha, ako to vidím aj vo svojej obci. Rodičia skôr zapisujú svoje deti na niektorý svetový jazyk, ako na jazyk svojich predkov. Kultúru teda pokladám za východisko pri zachovávaní slovenskej identity v osadách na okolí Pešti.

- K tejto neľahkej práci vám želáme mnoho úspechov!

A. Račková

Oroslánčania otvorili tohoročnú fašiangovú sezónu

Fašiangový batôžkový ples v Orosláni má dlhoročnú tradíciu. Oroslánska slovenská samospráva usporiadala v poradí 14. ples 22. januára v najkrajšej sále mesta, v Gymnáziu Attilu Józsefa. Do tanca hrala kapela Santovská nálada.

Z materskej krajiny nás poctila svojou účasťou delegácia z Kozároviec na čele s poslancom miestneho zastupiteľstva pánom Majerom. Na ples zavítali aj novozvolený viceprimátor mesta Orosláň Péter Pap, generálny riaditeľ komunálnych služieb pán Mózes Lázár a vedúci miestnych občianskych organizácii. Prišli aj predstavitelia Slovenského regionálneho kultúrneho strediska Vérteš-Gereče so sídlom v Bánhide a to z obci Tardoš, Síleš i Tatabáne-Bánhidy.

Počasie nám prialo. Vo vestibule gymnázia pálenkou, chlebom a soľou vítali hostí členky slovenského klubu oblečené do krojov.

Účastníci bálu prichádzali s košíkmi-batôžkami, v ktorých si priniesli

rozličné pochúťky a množstvo nápojov. Predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Alžbeta Szabová privítala prítomných a hostí po slovensky a podpredseda Šimon Očkai v maďarskom jazyku. V kultúrnom programe vystúpila tanečná skupina Brána ocenená vyznamenaním Za našu národnosť. Predviedla tri slovenské tance a tradičný svadobný tanec so svadobným koláčom, ktorý sa volá brána. Práve podľa tohto koláča je pomenovaná skupina, ktorá rezkou svadobnou polkou pozvala do tanca prítomných a otvorila ples.

O polnoci sa vďaka sponzorom losovala bohatá tombola. Za ten čas sa mohli hostia osviežiť, oddýchnuť si a nabrať nových síl do tanca. Ples trval do piatej hodiny ráno a hostia odchádzali spokojní. Poďakovali sa usporiadateľom za vydarenú zábavu a s pozdravom „dovidenia o rok“ spoločne opustili budovu.

A. Szabová

Síleš

Slovenské slovo stále živé v škôlke i v jasliach

V prekrásnej dedinke Síleš (Vértesszőlős) sa nachádza materská škola a jasle Šamu. Dedina sa stala známou v roku 1960, keď v jej chotári objavili úlomky kostí a nástroje pračloveka. Neskôr pod vedením archeológa Lászlóa Vértesa tu odkryli obydlie najstaršieho pračloveka v Európe, ktorého odborníci pomenovali Šamu. Po praobyteľovi tohto kraja pomenovali aj predškolskú inštitúciu, ktorú vedie Erika Töröková Pátrovičová. Jej zverenci si osvojujú slovenčinu každý deň, avšak najviac hrdá je na projekt Operačného programu obnovy spoločnosti TÁMOP, v rámci ktorého spolu s miestnou základnou školou mohli rozbehnúť jednotný program spracovania miestnych tradícií.

„Budova našej škôlky bola pôvodne obytným domom, ktorý postavili v roku 1928. Škôlka tu funguje od roku 1950 a budovu neustále obnovujeme tak zvonka, ako aj zvnútra apravidelne modernizujeme aj hračky, učebné pomôcky. Snažíme sa prispôsobovať dobe,“ povedala vedúca škôlky a dodala, že v Síleši sú slovenské zamestnania v materskej škole od roku 1959. Postupne narastá počet jej zverencov, v súčasnosti majú tri vekové skupiny a jednu skupinu jasličkárov. Jasle môžu navštevovať deti od dvoch rokov. „Snažíme sa o to, aby sme pre najmenších obyvateľov obce vytvorili príjemné prostredie od momentu, keď prvýkrát prestúpia prah budovy. Uvedomujeme si, že výchova detí tohto veku záleží v prvom rade od rodiny a preto úzko spolupracujeme s rodičmi a snažíme sa zohľadňovať ich priority. Nezabúdame však ani na to, že tieto deti budú raz chodiť do našej materskej školy a preto sa snažíme uviesť ich do života inštitúcie v rámci spoločných podujatí, ako je napríklad remeselnícky jarmok na Michala alebo spoločná fašiangová zábava,“ podotkla E. Töröková Pátrovičová. V jasličkách sa s deťmi zaoberajú dve kvalifikované vychovávateľky, ktoré sa starajú o každodenné potreby a výchovu najmenších. Ich stravu pripravujú tiež v kuchyni škôlky, kde dbajú na vyvážené a zdravé stravovanie.

„Snažíme sa v deťoch posilniť ich väzbu k rodnej obci a ich národnostnú identitu na základe nášho samostatne vypracovaného pedagogického programu. V našom programe je na poprednom mieste výučba materinského jazyka, harmonické rozvíjanie osobnosti, telesnej zdatnosti, emocionálnych a intelektuálnych vlastností a v neposlednom rade spoznávanie najbližšieho okolia, vrátane miestnych tradícií a zdravá výživa. Veľmi dobré výsledky dosahujeme práve v spoznávaní najbližšieho okolia, naše deti vystupujú s kytičkou ľudových piesní, riekaniek a porekadiel na každom obecnom podujatí. Úspešná je aj naša účasť na župných stretnutiach materských škôl, kde sa vyučuje slovenčina,“ pochválila sa vedúca škôlky.

Slovenčina je v inštitúcii prítomná pri každej príležitosti: deti sa naučia základné zdvorilostné vety a množstvo miestnych a všeobecne známych detských piesní v jazyku svojich predkov. Ako nám prezradila vedúca inštitúcie, snažia sa o to, aby deti učili nové poznatky hravou formou, napr. návštevou miestneho pamätného ľudového domu, kde sa zoznamujú s predmetmi, ktoré používali ich prastarí rodičia pri každodennej práci. Okrem väčších sviatkov, ako sú Vianoce, príchod Mikuláša, fašiangy a Veľká noc, zoznamujú svojich zverencov aj s miestnymi tradíciami, ako sú napríklad vinobranie, jarmok na Michala, Deň seniorov, Deň matiek, rodinný športový deň, Deň detí. Pri príležitostí väčších sviatkov usporiadajú Dom hier spojený s remeselníckou dielňou, kde môžu deti zhotoviť malé darčeky alebo úžitkové predmety pre svojich najbližších. Nezabúdajú však ani na osobné sviatky a vždy oslávia narodeniny detí.

Ak deti zavŕšia päť rokov, v nasledujúcom školskom roku absolvujú prípravu na školu. V rámci špeciálnych zamestnaní sa pripravujú na školskú dochádzku. Pri výchove detí pomáha aj logopedička a je možnosť navštevovať bezplatný špeciálny nápravný telocvik. Okrem toho dvakrát ročne organizujú kurz plávania, deti navštevujú divadelné predstavenia v susednej Tatabáni a chodia aspoň raz ročne na výlety do blízkych osád, na návštevu múzeí a sú častými hosťami v miestnej knižnici, kde sa zoznamujú s knihami.

Dochádzka do škôlky je možná každý pracovný deň od 5.45 do 16.30 hod., cez leto sú zlúčené skupiny. Škôlkári v Síleši sa stali pravidelnými účastníkmi obecných slávností a podujatí a to nielen preto, lebo vedúca škôlky je zároveň predsedníčkou miestnej slovenskej samosprávy.

(ef)

Návšteva banského skanzenu v Tatabáni

Počas návštevy Tatabáne sme zavítali do banského priemyselného skanzenu Tatabanského múzea. Privítala nás jeho riaditeľka Anikó Molnárová-Fűrészová, ktorá nás najprv pozdravila tradičným baníckym pozdravom: Zdar Boh! - po maďarsky Jó szerencsét! - a potom nám predstavila tento jedinečný objekt.

Múzeum v Tatabáni je mladé, - zneli jej úvodné slová, - veď minulý rok sme oslávili 40. výročie. Samotný banský skanzen má ešte len 23 rokov. Napriek tomu je ojedinelý. Návštevník po jeho prehliadke získa obraz o ťažkej práci, ktorú baníci deň čo deň vykonávali pod zemou, ale aj o ich všedných dňoch mimo bane. Ťaženie uhlia sa v okolí skanzenu začalo v roku 1942, z tých čias pochádzajú všetky budovy. V súčasnosti sú obnovené v pôvodnej podobe a zriadili sme v nich stále výstavy, ktoré ešte lepšie ilustrujú život baníkov. Tým, že sme postavili ďalšie budovy, ako napr. školu, príbytok banského dôstojníka či dom remesiel, sa z múzea stal ozajstný skanzen. Väčšina skanzenov, na rozdiel od nášho, predstavuje život sedliackeho ľudu a preto je tento náš raritou v okolí. Počas sezóny nám v rámci sociálnej práce pomáha vyše 120 dobrovoľníkov, ktorí sa pri príležitosti rôznych osláv oblečú do dobových baníckych odevov a tvária sa, ako keby naozaj žili a pracovali v tejto baníckej osade, čo robí tento skanzen naozaj živým.

Tatabanský skanzen bol vybudovaný vďaka veľkej súdržnosti. Našťastie vždy sme mali sponzorov a aj mesto sa postavilo na našu stranu. Spočiatku nás financovala župná samospráva, ale nemala na nás dosť prostriedkov. Mesto nás však vždy považovalo za svoje a od roku 1992 nás pravidelne finančne podporovalo, ba 2 roky patríme pod jej správu. Okrem toho ešte pred zatvorením bane vznikla Nadácia pre banské múzeum v prírode, ktorá nás tiež podporuje, nehovoriac o už spomínaných dobrovoľníkoch. To, ako dnes múzeum vyzerá, je výsledkom spojenia všetkých týchto síl.

Počas prehliadky skanzenu nás sprevádzal aj banský inžinier Juraj Stubel, ktorý nám prezradil veľa zaujímavostí o miestnom baníctve. Baníctvo v Tatabáni prekvitalo približne 110 rokov. Kvalita tunajšieho hnedého uhlia bola vynikajúca, výhrevnosťou sa blížila k čiernemu. Nad ložiskom uhlia vyrástlo v priebehu troch rokov celé mesto - sídlisko spolu s nemocnicou a potrebnou infraštruktúrou. Veľa baníkov sa sem prisťahovalo z Liptova a preto meno Lipták je v okolí veľmi rozšírené. Rapídny rozvoj a rast populácie dobre znázorňuje aj fakt, že kým prvý vozík s uhlím vyšiel na povrch v roku 1896, v roku 1905 pracovalo v tunajších baniach už 5 000 ľudí!

V skanzene je možnosť vojsť aj do malej banskej šachty č. 15, v ktorej sú umiestnené menšie stroje a pre dokreslenie atmosféry z rozmiestnených reproduktorov znejú autentické banské zvuky z bane pod Márkušovým vrchom, ktorá aj v súčasnosti funguje. Ak navštívite Tatabáňu, jednoznačne sa oplatí nájsť si čas na tento jedinečný skanzen.

(zp)

Maďarská umelkyňa a slovenský umelec v Galérii 2B

V budapeštianskej Galérii 2B v Rádayho ulici bola otvorená výstava Martina Piačeka a Ilony Némethovej „History“. Pracovný vzťah umelkyne maďarského pôvodu žijúcej v Dunajskej Strede a slovenského umelca žijúceho v Rajke sa začal v roku 2009, keď uskutočnili spoločnú výstavu v Galérii mesta Bratislavy. Podnetom k výstave boli slovensko-maďarské vzťahy, ktoré občas pripomínajú hádzanie bahna. Problematika vzťahov a tolerancie spojila týchto dvoch umelcov, ktorí na prelome rokov 2010 a 2011 vystavovali v Budapešti. Martin Piaček predstavil niekoľko zo svojich skorších prác, kým Ilona Némethová priniesla ukázať budapeštianskemu obecenstvu dve nové diela.

(zp)

Slováci o sebe v SI

V priestoroch divadelnej sály Slovenského inštitútu v Budapešti sa 19. januára uskutočnil literárny večer pod názvom Slováci o seba, ne ktorom predstavili najnovšiu tvorbu dvoch popredných slovenských spisovateľov v Maďarsku. Boli to zbierka Gregora Papučka Úsmevné epitafy na (večný) odpočinok a zbierka poviedok Zoltána Bárkányiho Valkána Vianoce tetky Karovej. Prítomných v mene organizátorov privítal riaditeľ SI Milan Kurucz.

- Dnešný večer má názov Slováci o sebe. Zvolili sme ho preto, lebo literatúra vždy vypovedá o skupine, krajine, regióne. Dve diela, ktoré vám predstaví Karol Wlachovský, skutočne vypovedajú o Slovákoch v Maďarsku, - povedal riaditeľ inštitútu. Literárny kritik Karol Wlachovský krátko analyzoval tretiu zbierku drobnej prózy bývalého šéfredaktora Ľudových novín Zoltána Bárkányiho Valkána. Ako sme sa dozvedeli, obsah knihy rozdelil do dvoch skupín - v prvej sústredil 22 epických textov poetického, virtuálneho a literárno-faktografického charakteru, v druhej 6 textov literatúry faktu zo života emocionálne príťažlivého miesta, svojej milovanej dediny Kestúca.

O zbierke Gregora Papučka, v ktorej sú vtipné epitafy, uviedol, že sú to nápisy úsmevné, v ktorých zistíte, čoho sa treba vyvarovať, od čoho či vďaka čomu sa možno dostať do jamy rýchlo a nečakane. Nie je to len varovanie pred vodou, vínom, manželkou, prílišnou snaživosťou či problematickosťou identity. Je to aj upozornenie na najnovšie technické výviny, akými sú internet a počítač. G. Papuček publiku o zbierke epitafov prezradil, že tie sa nenachádzajú na cintorínoch, všetky sú vymyslené. V knihe sú aj preklady poľských a maďarských epitafov od Wawrzynieca Mareka Raka a Andrása Vecseyho.

Uvedeniu dvoch slovenských publikácií do života dodalo slávnostný ráz vystúpenie Budapeštianskeho slovenského speváckeho zboru Ozvena. Večer skončil dedikáciou spomenutých zbierok a voľnou debatou pri bielom stole.

Andrea Szabová Mataiszová

Apoštolská misia Stehlovcov

medzi dolnozemskými Slovákmi

Ondrej Stehlo starší a mladší farármi a seniormi

Korene evanjelickej rodiny Stehlovcov siahajú do horehronského Brezna. Podľa autora knižne vydanej rodinnej monografie Kornela Sztehlu Štefan Stehlo (1608-1673) bol v Brezne prvým evanjelikom ich rodu, z ktorého pochádza aj Matej Stehlo, zakladateľ rodu Stehlovcov, ktorí boli učiteľmi a farármi pôsobiacimi v Gemeri a na Dolnej zemi.

Breznianska rodina Stehlovcov bývala na námestí. Patrila medzi vážených mešťanov a zastávala popredné mestské posty. Už v druhej polovici 17. storočia sa Matej Stehlo a jeho potomkovia, ako zemania a vzdelanci so slobodným sťahovaním, presťahovali do Gemersko-malohontskej stolice. Rodina sa v tejto stolici natrvalo usadila, početne rozšírila a výlučne v duchovno-vzdelávacej činnosti pôsobila vo viacerých obciach. Matej Stehlo sa najprv v roku 1670 stal učiteľom vo Vyšnej Slanej a v posledných rokoch 17. storočia farárom vo Vyšnej Slanej a v Chyžnom. Okrem týchto dvoch miest Stehlovci pôsobili v Štítniku, Rejdovej, Dobšinej, Kameňanoch, Kraskove, Drienčanoch... V roku 1744 farár vo Vyšnej Slanej do cirkevných záznamov napísal (v čase jeho pôsobenia učiteľom bol tam Ján Stehlo): „XI. Mathias Stehlo. Tento byl rodem z Brezna do cirkvi této povolán za rektora, po navrácení svobody roku 1683 do Chyžného na knezstvy posvecen a odtud porádne povolaný roku 1687 do cirkvi této prišel a potom zde roku 1698 život v Pána dokonal“. Jedným z pokračovateľov rodiny Mateja Stehla bol jeho syn, učiteľ vo Vyšnej Slanej Ján Stehlo (1695-1744) a toho synom bol Ondrej Stehlo, ktorý sa narodil roku 1718 v Štítniku. Základné a stredné školy navštevoval v rodisku, Vyšnej Slanej a Dobšinej. Učiteľskú akadémiu absolvoval roku 1743 vo Wittenbergu. V roku 1746 sa oženil s Juditou Simonidesovou z Padaroviec. Začínal ako učiteľ v Kameňanoch, ale po ordinácii v roku 1751 bol farárom v Kraskove, roku 1753 odišiel za farára do Drienčan a roku 1757 sa stáva farárom v Pilíši, kde ako farár a senior Peštiansko-békešského seniorátu pôsobil 18 rokov. Za tento čas vykonal veľa záslužnej práce medzi slovenskými osadníkmi v Peštianskej stolici pri udržiavaní cirkevných zborov, stavbe kostolov, duchovnej a vzdelávacej činnosti a najmä zachovaní slovenskosti. Umrel 27.9.1775 v Pilíši vo veku 57 rokov. Jeho syn Ondrej Stehlo ml. sa narodil 11. 9. 1752 v Kraskove. Keďže bol vychovávaný v slovenskej rodine a býval v tom čase ešte v slovenskom Pilíši, po prvých dvoch rokoch slovenskej školskej výchovy ho otec ako 8-ročného poslal na tri roky k starému otcovi, farárovi Jánovi Simonidesovi do Padaroviec, aby sa naučil sa po maďarsky. V roku 1763 nastúpil do gymnázia v Dobšinej a roku 1764 v Bratislave. Vyššie ročníky a teológiu študoval v rokoch 1769-1777 v Šoproni a potom ďalšie dva roky v Jene. Medzitým mu v Pilíši zomrel otec a tak sa roku 1779 vrátil domov do Pilíša k ovdovenej matke a na krátky čas aj k sestre do T. Földváru. Určitý čas pobudol v Sarvaši u Samuela Tešedíka. Za farára ho v Banskej Štiavnici ordinoval superintendent Ján Čerňanský. Bol to práve on, kto vybral 31-ročného Ondreja Stehlu a odporučil ho Petrovčanom za najvhodnejšieho duchovného pastiera pre kraj osídlený Slovákmi v Báčke. Po prijatí tolerančného patentu Ondrej Stehlo bol od roku 1783, keď prišiel za farára do Petrovca, vôbec prvým evanjelickým farárom v týchto dolnozemských priestoroch (podobne v tom istom roku aj Matej Barány v Banáte). Za petrovského farára Ondreja Stehla inštaloval peštiansko-békešský senior Ján Bartholomeides. O rok neskôr v roku 1784 sa oženil so Zuzanou Dedinskou, dcérou očovského právnika Jozefa Dedinského, s ktorou mali desať detí. Prostredníctvom tohto manželstva sa dostal aj do príbuzenstva s rodinami Petkovcov, Gálikovcov a Blaškovičovcov. Prvých dvanásť rokov býval Ondrej Stehlo v skromnom sedliackom domčeku a až v roku 1795 postavili Petrovčania pod jeho vedením budovu fary a školy. Už od začiatku svojho príchodu okrem petrovskej cirkvi svojou osobnosťou vplýval aj na slovenských evanjelikov v Hložanoch, Kysáči, Laliti. Na synode v roku 1791 vystupoval Ondrej Stehlo ešte ako konsenior, ale v októbri v tom istom roku sa odčlenením z peštiansko-békešského seniorátu vytvoril druhý samostatný báčsko-sriemsky seniorát a za jeho prvého seniora bol zvolený Ondrej Stehlo. Pod jeho vedením vznikli v Slovákmi obývaných obciach viaceré samostatné cirkevné zbory, zriadili a postavili sa prvé školy. Ako petrovský farár a báčsko-sriemsky senior účinkoval až do svojej smrti do 17. 2. 1818. Na jeho pohrebe s veľkou účasťou ľudí aj z okolitých slovenských obcí mal rozlúčkovú reč po latinsky a po slovensky kysáčsky farár Michal Laukonides. Smútočné verše recitoval hložiansky farár Juraj Rohoň a pri hrobe hovoril novovrbaský farár Ján Škultéty. Jeho manželka Zuzana zomrela v Petrovci počas cholery v roku 1831.

Ján Stehlo spoluautor Slovenského prestolného prosbopisu

Jedným zo synov Ondreja Stehlu bol Ján Stehlo, ktorý sa narodil 27. 7. 1787 v Báčskom Petrovci. Do roku 1799 učil v domácej škole Daniel Záturecký a ďalší domáci učitelia, krátky čas kvôli osvojenia si maďarčiny pobudol v neďalekej maďarskej obci. Roku 1802 odišiel do Poľného Berinčoka, kde sa dva roky učil rétoriku. V rokoch 1805-1809 v Bratislave študoval teológiu, odtiaľ odišiel na dva roky do Wittenbergu. Po návrate roku 1811 a po ordinácii superintendentom Krištofom Lycim v Banskej Bystrici začína ako kaplán u svojho otca v Báčskom Petrovci. V roku 1812 sa oženil s Emíliou Weintrichovou, dcérou segedínskeho farára. Bola to jeho prvá žena, s ktorou mal osem detí. Jeho druhou ženou bola sestra hložianskeho farára Juraja Rohoniho. Od marca roku 1815 tri roky pôsobil ako vojenský farár na banátskej Vojenskej hranici v Slovákmi obývanej obci Padina sa počas návštevy Františka I. v Pančeve naňho osobne obrátil s prosbou o povolenie budovania studní a kostola z pevného materiálu. Cisár mu prisľúbil podporu. Dovtedy vojenská správa budovanie týchto stavieb odmietala. Kým studne boli na štátne náklady počas Stehlovho účinkovania vybudované, stavby kostola sa nedočkal, lebo po smrti svojho otca roku 1818 bol povolaný za farára do svojho rodiska, kde pôsobil plných päťdesiat rokov, pričom 21 rokov ako senior Báčsko-sriemskeho seniorátu. Cirkevný zbor, ktorému stál na čele zo začiatku bez zboru presbyterov, viedol autokraticky vo všetkých záležitostiach. Brojil proti zaužívaným ľudovým zvyklostiam a za jediné rozptýlenie a oddych pre ľudí považoval cirkevné obrady. Na druhej strane sa snažil upriamiť pozornosť ľudu na zdravie, ochranu majetku proti živelným pohromám, organizoval zbierky a z cirkevnej pokladnice umožňoval pôžičky. Aj keď zo svojho postavenia viedol s celou svojou rodinou nadštandardný život jednej z vedúcich osobností dediny, často sa priklonil na stranu chudobných a prvoradé mu boli celoobecné záujmy, lebo si uvedomoval, že keď bude prosperovať dedina ako celok, bohatšia bude aj miestna cirkev. Ján Stehlo bol dobrým rečníkom a pismákom ovládajúcim niekoľko jazykov. Aj keď bol rodeným Slovákom, v úradných záležitostiach aj v domácich pomeroch dával prednosť nemčine a maďarčine. Svoje najznámejšie a dodnes najcennejšie dielo Petrovskú kroniku s názvom História Ecclesiae Aug. Conf. Petrovácz brevota expozita per Joanem Stehlo písal od roku 1818 do roku 1862 prevažne po latinsky. Aj keď v niektorých otázkach ľudovej osvety a národno-kultúrnych otázkach zaujímal rozporuplné postoje, vyzdvihnúť treba jeho podporu založenia Spolku triezvosti, patronát nad založením Nedeľnej školy, ktorú založil, viedol a organizoval jeho kaplán Štefan Homola. V osvetových, školských a jazykových otázkach mal bližšie k Jánovi Kollárovi, ako v Novom Sade pôsobiacemu P. J. Šafárikovi, ktorého aktivity sa snažil bojkotovať. Z vtedajšieho postavenia boli farári málo národne zaujatí a zo začiatku to platilo aj o Jánovi Stehlovi, keď však v uhorskom sneme (1839-1840) boli odhlasované odnárodňovacie zákonné články na systematické zavádzanie maďarčiny do služobného jazyka v Uhorsku a tieto sa dostali aj na pôdu evanjelickej cirkvi, dovtedy národne nie veľmi vyhranený Ján Stehlo videl v týchto snahách neodôvodnený a nespravodlivý postup a ako senior sa rázne postavil proti tomuto odnárodňovaciemu prúdu. Už v januári roku 1842 spísal vlastnú petíciu, ktorá sa stala jednou z dvoch hlavných predlôh celoslovenského Slovenského národného prosbopisu z roku 1842, zredigovaného Ľudovítom Štúrom v Bratislave na základe nezávislých textov Jána Stehla z Petrovca a Jána Kollára z Pešti. V tomto roku sa Ján Stehlo pokúšal listom presvedčiť a ľudskými slovami požiadať aj Lajosa Kossutha, aby zmiernil svoje výboje a upustil od svojich extrémnych prepiatostí. Touto svojou osobnou iniciatívou sa však stal terčom osočovania v novinách Pesti Hirlap a nacionalistických výpadov na generálnom konvente evanjelických cirkví v Uhorsku v júli 1842. Už pár dní predtým na dištriktuálnom konvente podali proti nemu návrh na svetské súdne pokračovanie, ktoré nakoniec skončilo iba jeho napomenutím. Ján Stehlo sa nezľakol a za rovnoprávnosť bojoval na ďalšom fronte. Píše nové dve podania a odvolania ohľadne Slovenského prestolného prosbopisu na ríšskeho kancelára vo Viedni a už žiada nielen priaznivo vybaviť prosbopis, ale aj dostať povolenie na vydávanie národných novín pre Slovákov. Aj keď spoločne s Jánom Kollárom mal výhrady voči Štúrovej spisovnej slovenčine, bol to práve on, ktorý sa už v roku 1843 ako prvý verejne hlásil na ich obranu z titulu funkcie báčsko-sriemskeho seniora v maďarských cirkevných a školských novinách. Dokonca, keď Ľ. Štúr bol pozbavený miesta prednášateľa na bratislavskom lýceu, Báčsko-sriemsky seniorát nebojácne navrhol zaradiť pozbaveného Štúra na Palkovičove miesto. Tento seniorát pod jeho vedením v záležitosti zápasu proti maďarizácii v evanjelickej cirkvi a odnárodňovaní Slovákov v Uhorsku zotrval na pôvodne formulovaných požiadavkách v Slovenskom prestolnom prosbopise z roku 1842. I keď Ján Stehlo ako stúpenec konzervatívneho krídla slovenského národného hnutia mal na niektoré otázky iné názory, cítil sa vždy Slovákom, a to aj napriek tomu, že znalosť slovenčiny nedával pri svojej funkcii na prvé miesto pred ostatné v tom čase preferované jazyky. Rodnú reč medzi svojimi cirkevníkmi však považoval za prvoradý dorozumievací prostriedok. Za práva jazyka slovenského ľudu a národa bojoval a vytrpel veľa. V celonárodnom živote Slovákov a najmä živote Slovákov v Báčke zohral v čase svojho pôsobenia ako petrovský farár a báčsko-sriemsky senior nezastupiteľnú úlohu. Nič na tom nemení ani to, že ako vzdelanec mal v tom čase na zavedenie a používanie spisovnej slovenčiny rozdielny názor ako mali prívrženci Ľudovíta Štúra. Najväčším rodinným nešťastím Jána Stehlu je však skutočnosť, že sa všetci jeho synovia i napriek snahe otca zachovať rodinnú tradíciu pomaďarčili. Je však známe aj to, že jeho vnučky sa vydali za presvedčených Slovákov, jedna za Daniela Štúra (1813-1873) a druhá za Mikuláša Abafiho (*1853). Podľa údajov pomaďarčeného vnuka Jána Stehlu - Kornela Sztehlu, autora rodového biografického diela Kétszáznegyven esztendő az egyház szolgálatában (Budapest 1909) možno usudzovať, že asimilácia postihla postupne celú rozvetvenú rodinu Stehlovcov, žijúcu na území terajšieho Maďarska.

Ján Stehlo - popredný národno-kultúrny a osvetový pracovník na Dolnej zemi zomrel 13. 1. 1868 v Báčskom Petrovci, kde je aj pochovaný.

Padinský rodák - pokračovateľ rodovej tradície

Jedným zo synov petrovského farára a báčsko-sriemského seniora Jána Stehla bol Ondrej Stehlo, ktorý sa narodil 10. 7. 1816 počas otcovho trojročného pôsobenia v Padine. Základné slovenské vzdelanie získal od svojich rodinných vychovávateľov a v petrovskej škole. Ďalej študoval na gymnáziách v Novom Vrbase, Poľnom Berinčoku a v Banskej Štiavnici, teológiu a právo v Prešove a teológiu r. 1836 v Bratislave. Keď zložil kandidátske skúšky, odišiel na štúdium do Viedne a Jeny a následne ho superintendent Ján Seberíni vysvätil za farára. Ako kaplán začínal v roku 1841 v Dobšinej a na tom istom mieste od roku 1844 už ako farár pre nemeckých členov zboru. V roku 1845 sa oženil a za manželku si zobral dcéru dobšinského obchodníka Auréliu Šarkáňovú. Počas pôsobenia v Dobšinej zaslúžil sa o zriadenie novej školy s dievčenským oddelením, materskej školy o obnovu kostola. Keď lučenská slovensko-maďarská evanjelická cirkev mala problémy so získaním farára, v roku 1857 sa vybrali slovenskí zástupcovia novohradského seniorátu do Dobšinej a presvedčili Ondreja Stehlu, ovládajúceho slovenskú, maďarskú a nemeckú bohoslužobnú reč, aby prijal miesto farára v Lučenci. Dolnozemský rodák toto pozvanie v tom istom roku po dôkladnom uvážení prijal. Do úradu farára lučenského evanjelického cirkevného zboru ho inštaloval Ján Maróthy, farár v Českom Brezove a Pavel Švehla, farár z Dobroča. V Lučenci slúžil bohoslužby striedavo po slovensky a po maďarsky. Počas pôsobenia v Lučenci si aktívne počínal v činnosti cirkevného zboru, kde okrem iného založil aj mužský a ženský spolok cirkevnej podporovne. Znalosťou cudzích rečí, najmä nemčiny, svojou autoritou a vystupovaním získal pre lučenskú cirkev od Spolku Gustáva Adolfa takú podporu, že sa zbor skonsolidoval a prekonal dovtedajšie ťažkosti. Pre vybavenie interiéru kostola získal dary aj od miestnych šľachticov, s ktorými udržiaval priateľské styky. Interiér kostola mohol byť vybavený všetkým zariadením. Keď sa v roku 1859 pripravila posviacka kostola, do kostolnej veže udrel blesk, ktorý zapríčinil požiar. Táto nečakaná udalosť mala nepriaznivý vplyv na Ondreja Stehlu a rozmýšľal vrátiť sa do kraja svojich predkov - do Dobšinej. Tu prišla opäť pomoc od vplyvných šľachticov a aj plat mu zvýšili, čo ho povzbudilo a v Lučenci naďalej zostal. Okrem duchovnej a organizátorskej práce v lučenskej cirkvi sa venoval aj náboženskej spisbe. Dokonca v roku 1864 bol zvolený za seniora novohradských cirkví. I keď v Lučenci našiel dobré zázemie u novohradských šľachticov, predovšetkým u Margócsyho, Kubínyiho, Pokorného, Prónaya, Benického a dobré priateľské vzťahy udržiaval aj s farármi susedných cirkevných zborov, najmä Ľudovítom Pekárom z Tomášoviec, Jánom Dudíkom z Ozdína, Pavlom Švehlom z Dobroča, Jánom Maróthym (bratom Daniela Maróthyho) z Českého Brezova a Pavlom Freňom z Veľkého Krtíša, v roku 1865 neodolal pozvaniu za nemeckého farára do Budína, kde pôsobil do roku 1873, keď sa zo zdravotných dôvodov vzdal úradu. Potom ešte 26 rokov ako náboženský spisovateľ a filozof tvoril a venoval sa rodine. Keď v roku 1895 oslavoval s manželkou Auréliou zlatú svadbu, na tejto oslave sa zúčastnilo jeho šesť detí, 19 vnukov a dvaja pravnuci. Ako vidieť, podobne ako všetci jeho predkovia, mal početnú rodinu. Zomrel 23. 10. 1899 v Budapešti.

Ján Jančovic

Literatúra:

Kmeť, J.: Od predkov k potomkom (eseje a kritiky), Nový Sad 1987.

Kmeť, J.: Dolnozemské obrysy slovenskej sebaúcty. Zborník Spolku Slovákov z Juhoslávie. Zostavil Andrej Tordaji. Bratislava 1994.

Stehlo, K.: Kétszáznegyven esztendő, Budapešť 1909.

Ústne podanie a ďalšie informácie Doc. Ing. Pavla Stehlu, CSc. z Nitry.

Ustanovujúce zasadnutie Valného zhromaždenia CSS

Na čele CSS poslanci Únie: predseda Ján Fuzik, zástupcovia predsedu Ondrej Csaba Aszódi a František Zelman

V stredu 26. januára novozvolení poslanci Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS) v Paláci Dunaj prevzali mandáty z rúk predsedu Celoštátnej volebnej komisie Dr. Vilmosa Bordása. Po tomto akte sa v sídle CSS zišlo ustanovujúce Valné zhromaždenie (VZ) CSS. Na zasadnutí sa zúčastnila aj riaditeľka odboru Úradu verejnej správy hlavného mesta a Peštianskej župy Dr. Pálma Tóthová Szántaiová a I. tajomník veľvyslanectva SR v Budapešti Metod Špaček. Medzi hosťami bola aj predsedníčka Zväzu Slovákov v Maďarsku (ZSM) Ruženka Egyedová Baráneková a právny poradca CSS Dr. Dénes Nemes.

Piaty cyklus najvyššieho voleného zboru Slovákov v Maďarsku otvoril najstarší člen VZ CSS Július Alt z Vacova, ktorý je od začiatku členom VZ CSS a v prvom cykle zastával aj funkciu podpredsedu CSS. V úvode slávnostného zasadnutia odzneli hymny MR a SR. Poslanci potom zložili sľub, ktorý je podmienkou vykonávania činnosti poslanca. Počas krátkej technickej prestávky prebehlo prekontrolovanie mandátov predložením poverovacích dekrétov. Za predsedníčku Mandátovej komisie, ktorá po prekontrolovaní mandátov automaticky zanikla, bola zvolená Veronika Árendášová, za členov Zoltán Szabó a Ondrej Csaba Aszódi. Vedením zápisnice bola poverená referentka CSS Mária Matejdeszová, za overovateľky zápisnice boli zvolené Katarína Kormošová a Katarína Szabová Tóthová. Do sčítacej komisie poslanci zvolili Katarínu Priškinovú, Michala Lásika a Gyöngyi Képesovú Bajnokovú, predsedom sa stal Michal Lásik. Potom poslanci schválili program ustanovujúceho zasadnutia: voľba predsedu, modifikácia Organizačného poriadku CSS, voľby zástupcov predsedu, voľba Finančno-kontrolného výboru a informácie o majetkovom priznaní. J. Alt informoval poslancov, že podľa platného organizačného poriadku návrhy má právo podávať každý člen VZ. Kandidátom sa stane ten, koho podporí 25 percent prítomných, kým na zvolenie predsedu je potrebná väčšina hlasov všetkých poslancov. Oznámil, že 15 členov VZ podalo písomne návrh na hlasovanie podľa mena, preto voľba predsedu bude prebiehať takýmto spôsobom. Za predsedu CSS navrhol Jána Fuzika. Zuzana Hollósyová navrhla na tento post Imricha Fuhla. I. Fuhl prijal kandidatúru s tým, že požiadal o tajné hlasovanie. Iniciatívu tajne hlasovať J. Alt nemal možnosť akceptovať, pretože už predtým sa kvalifikovanou väčšinou rozhodlo o tom, že sa bude hlasovať podľa mena. V zmysle zákona sa na kandidátov hlasovalo v poradí navrhnutia, poslanci odovzdali svoje hlasy v abecednom poradí. Za Jána Fuzika hlasovalo 15 poslancov Únie slovenských organizácií v Maďarsku (Únia). Proti hlasovalo 14 poslancov koalície Zväzu Slovákov v Maďarsku, Združenia a regionálneho kultúrneho strediska pilíšskych Slovákov a Dolnozemskej organizácie Slovákov (ZSM-ZRKSPS-DOS). Július Alt potom odovzdal vedenie zasadnutia novozvolenému predsedovi. Ján Fuzik sa poďakoval za prejavenú dôveru a oznámil, že ďalším bodom programu je modifikácia organizačného poriadku. Navrhol, aby na rozdiel od doterajšej praxe, keď mal predseda jedného zástupcu v hlavnom zamestnaní, boli v budúcnosti dvaja zástupcovia so spoločenským mandátom. Poslanec Ferdinand Egyed vyjadril nesúhlas s návrhom, pretože, ako povedal, doteraz bolo viac poslancov a bol jeden predseda. J. Fuzik na vysvetlenie svojho návrhu uviedol, že v dôsledku zmien právnych predpisov vznikla nová funkcia vedúceho úradu, ktorý prevzal mnohé z povinností, ktoré pôvodne vykonávala zástupkyňa predsedu. Zároveň sa poďakoval Etelke Rybovej, ktorá túto funkciu zastávala v troch cykloch. Poukázal na protirečivosť právnych predpisov, ktoré na jednom mieste hovoria „o zástupcoch predsedov“, na inom zase o „jednom alebo viacerých zástupcoch“. Ako povedal, jedného zástupcu mieni navrhnúť z Dolnej zeme a druhého by chcel mať z praktických dôvodov „na dosah ruky“. Vo svojej odpovedi na otázku Márie Nagyovej, týkajúcej sa počtu výborov, J. Fuzik uviedol, že nový zákon, podobne ako je tomu v prípade miestnych menšinových samospráv, predpisuje trojčlenné výbory. Ako povedal, predpokladá založenie viacerých výborov, čo však bude na programe nasledujúceho zasadnutia. Poslanec Imrich Fuhl informoval, že skupina poslancov ZSM-ZRKSPS-DOS založila Klub poslancov CSS Spolu, ktorí sa o. i. zaviazali, že o štrukturálnych, koncepčných a finančných otázkach a pri voľbe funkcionárov, vrátane členov výborov, budú hlasovať spolu. Návrh predložený predsedom J. Fuzikom na modifikáciu Organizačného poriadku a zmenu statusu zástupcov predsedu dostal 15 hlasov. Poslanec I. Fuhl vyjadril názor, že demokratické by bolo, keby bol predseda z jednej strany a zástupca predsedu z druhej strany. V duchu novelizovaných stanov sa pristúpilo k ďalšiemu programu rokovania, voľbe zástupcov predsedu. J. Fuzik na tento post navrhol Ondreja Csabu Aszódiho a Františka Zelmana, ktorých otvoreným hlasovaním zvolilo 15 poslancov. Na post predsedníčky Finančno-kontrolného výboru navrhol J. Fuzik Dr. Zuzanu Szabovú (Únia). I. Fuhl pripomenul, že demokratické by bolo, keby finančný výbor viedla opozícia, pričom konkrétny návrh neodznel. Dr. Z. Szabovú zvolila na čelo výboru kvalifikovaná väčšina poslancov. Za členov navrhol J. Fuzik Alžbetu Gyimesiovú Hudikovú (Únia) a Tomáša Nagya (ZSM-ZRKSPS-DOS). Keďže T. Nagy nominovanie neprijal, predsedajúci navrhol za ďalšieho člena výboru Imricha Nováka (Únia). Navrhnutý to prijal a následne boli obaja zvolení za členov Finančno-kontrolného výboru. Poslancom boli odovzdané tlačivá, na ktorých musia do 30 dní po odovzdaní mandátu odovzdať svoje majetkové priznania.

A. Račková