Pacifistická revolučná demonštrácia...

Pred maďarským parlamentom opäť protestovali tisíce ľudí proti mediálnemu zákonu

„Nie sme zombíkovia, ale myslíme si, že máme právo na slobodné vyjadrovanie sa... Čo právo?! Je to náš prirodzený životný pocit!“ – takto spontánne ukončil 14. januára prvú – „panenskú“? – masovú demonštráciu jej hlavný moderátor, známa mediálna figúra, novinár, hudobný kritik a najmä liberálny flegmatik Tibor Bakács. Dostal potom dosť kritiky, vraj viedol protest neprofesionálne, nič nevyťažil z vyhecovaného davu a desaťtisíc ľudí poslal domov po hodine. Nuž, po druhý raz to už je oveľa revolučnejšie – ak môže byť takáto pacifistická demonštrácia revolučná...

Mierumilovnosť sa ukázala už pred začiatkom, keď známeho krikľúňa, Jóži báčiho, ktorý už pred dvoma týždňami reval ako zmyslov zbavený a mával symbolom socialistov, červeným karafiátom, chceli organizátori odhovoriť od opätovného vyčíňania, ale bol iba agresívnejší, tak ho nechali – pre radosť zahraničných televíznych štábov, ktoré aspoň mali čo točiť. Lebo inak to bola nuda, ale v tom dobrom slova zmysle. Trocha školenia, ako demonštrovať a kričať tie správne heslá, absolvoval dav pod vedením Bakácsa celkovo úspešne, počas celej demonštrácie totiž ľudia disciplinovane, hoci skôr so šibalským úsmevom v kútiku úst skandovali „Preč s mediálnym zákonom!“, „Nechceme cenzúru!“, „Nenecháme to tak“ a iné hrozivé a nebezpečné heslá. Sem-tam bolo vidno dokonca aj zdvihnuté päste.

Preboha, prišli aj anarchisti! Traja chlapci postávajú s rúškom až po oči a držia červeno-čiernu zástavu. Čo sa nepáči im? „Je to predsa nonsens, aby piati ľudia z tej istej politickej strany určovali, čo je správne v médiách a na čo sa majú ľudia pozerať v telke,“ vraví ich hovorca, ktorý sa hneď aj prizná, že nemá televízor. Na otázku, čo robievajú v týchto časoch maďarskí anarchisti, je odpoveď zarážajúca, lebo je tiež pacifistická: „Chystáme sa cez víkend čistiť les pri obci Csömör“. To je po slovensky Čemer, a zdá sa, že aj vzorke obyvateľstva na tomto námestí (sú to v prevažnej väčšine dobre naladení mladí ľudia do 30 rokov) – sa sčemerila celá vláda na čele s Viktorom Orbánom. „Ako sú politici omámení mocou, no to mi nesmierne vadí,“ hovorí vysokoškolák, ktorý si kvôli mne strhne z úst aj nálepku s nápisom „Sajtószabadságot!“. Podľa neho: „Moc je šialená droga, no a dvojtretinová moc, akú má Fidesz, je najtvrdšia droga, inak by neboli tamtí hore takí zhulení.“

Medzi prejavmi sa striedajú alternatívne speváčky a speváci, jeden z nich spôsobuje nemalé prekvapenie, pretože spieva: „Tancuj, Feri, vráť sa, Feri, potrebujeme ťa...“. Nie je sporné, kto je ten Feri, a tak na demonštrácii je predsa prítomný touto formou aj politik, hoci organizátori chceli byť totálne bez politikov. Na záver to trocha napráva jeden z najdrsnejších maďarských raperov Dopeman, ktorý by mohol úplne vytočiť jednofarebnú mediálnu radu, keby to, čo spieva, vyšlo aj v tlačenej forme, či by to zahrali v televízii a rádiu. Hoci na plátne za sebou má v kruhu červenú číslovku 18!

Happeningový charakter sa našťastie nestráca, moderátor Bakács varuje účastníkov, aby nedávali priestor kritikom z nepriateľských médií a nehádzali smeti na zem. Dáva aj ďalšie rady, ktoré so zámerom oživiť demonštráciu presekne heslami ako „Čo čítame, čo pozeráme a čo píšeme – o tom nech rozhodujeme my sami!“ No a dvojica policajtov na rohu budovy ministerstva rozvoja vidieka oproti Parlamentu vystreľuje z úst až hlasný smiech, keď ten beťársky a buričský Bakács pri mikrofóne každého povzbudzuje: „Od zajtra, prosím vás, zoznamujte sa s cudzími ľuďmi normálne, nepýtajte sa ich, z akej sú politickej strany, s akou politickou stranou sympatizujú, pravicovou či ľavicovou, ale sa ich opýtajte pekne, či majú radi Felliniho alebo či ľúbia prerastenú slaninu s cibuľou...“ A na záver zvoláva: „Stretneme sa opäť 15. marca!“ Zrejme to bude ďalšia etapa tejto pacifistickej revolúcie...

Gregor Martin Papucsek

O slovenských nápisoch v Békešskej Čabe

Zo záverov jedného medzinárodného výskumu

Jazykové podoby a jazykové menšiny v Európe - pod týmto titulom zhrnula svoje skúsenosti z medzinárodného výskumu Eszter Szabóová Gilingerová zo Segedínskej univerzity, ktorý sa zameral na skúmanie tohto, čo charakterizuje tzv. jazykovú podobu malých miest, teda v akých jazykoch uvidí texty na neoficiálnych a oficiálnych nápisoch ten, kto navštívi v Chorvátsku Pulu, v Českej republike Český Těšín, vo Walese Llanelli, alebo v Maďarsku Békešskú Čabu... Čabianski Slováci sa dostali do zorného uhla tohto výskumu v rámci Európskej únie, v ktorom vedci skúmali to, nakoľko sa odráža v tzv. jazykovej podobe mesta existencia Slovákov. Samotný miestny výskum trval poldruha roka, za tento čas výskumníci viackrát navštívili Čabu, spravili fotografie a snažili sa porozprávať sa o tejto téme s čím viacerými ľuďmi. Názov výskumu je v podstate skratka výrazu Languages in Network of European Excellence Linee (Jazyky v európskej sieti výnimočností). Siete výnimočností sú také konkurzy EÚ, v ktorých sa spoja univerzity, vykonávajúce kvalitnú vedeckú prácu, aby po skončení týchto výskumov získali výsledky nie miestneho významu, ale skôr také, ktoré sa týkajú viacerých krajín, alebo dokonca majú celoeurópsky význam...

"Jazyková podoba je súhrn jazykových znakov, vyskytujúcich sa na danom mieste. Na jej opis najčastejšie používajú počet vyskytujúcich sa jazykov, ich vzájomný pomer a obsah, význam textov, vyjadrovaných v týchto jazykoch. Väčšina autorov upozorňuje na to, že vo vytváraní jazykových podôb popri... zámeroch politiky jazyka (zhora prikázaných smerom dole, alebo zdola iniciovaných smerom hore) majú dôležitú úlohu také ideológie alebo systémy myšlienok, ktoré jazykom na nápisoch pripisujú symbolický význam: jeden anglický nápis napríklad môže mať akýsi kozmopolitický význam, ktorý presvedčuje okoloidúceho o (vynikajúcej) kvalite tovarov daného obchodu, alebo o (kvalitnej) obsluhe..." píše E. Sz. Gilingerová a zároveň kladie otázku: „Kde je povinné umiestnenie týchto tabúľ a kde nie? "Často kladú túto otázku jazykovedci v spojitosti „so smerom” politiky jazyka: zhora, z oficiálnych, štátnych kruhov prídu príkazy smerom dole, alebo tieto kroky iniciujú zdola súkromné osoby? Prvý prípad sa týka obyčajne štátnych, župných alebo mestských inštitúcií, druhý zase obytných domov a súkromných podnikaní. Túto dvojitosť dobre badať aj v Békešskej Čabe: súkromná firma skôr vyloží do svojho výkladu anglický, alebo čínsky nápis, než slovenský, kým jednotlivé inštitúcie vo veľkom počte uverejnia svoje názvy aj v slovenčine. Zaujímavé je pri tom, že ani v jednom prípade nie je výber jazyka nápisov podložený číslami, alebo praktickými dôvodmi: nedajú sa očakávať na obchodnej ulici masy anglických, ani čínskych solventných kupujúcich, ale by nezablúdili po meste bez slovenských nápisov ani tí, ktorí chodili do slovenského gymnázia."

Eszter Szabóová Gilingerová skúsenosti výskumu v dolnozemskom slovenskom meste zhrnula nasledovne: V Békešskej Čabe "...je jednoznačné, že existujú takéto (dvojjazyčné - pozn. red.) nápisy: hneď pri vstupe do mesta zelená tabuľa s názvom mesta a aj na území mesta je veľa názvov ulíc a inštitúcií vypísaných v slovenčine. Je aj veľa dvojjazyčných pamätných tabúľ, aby bolo prirodzenejšie si spomínať na dôležitých slovenských činiteľov a udalosti. Treba však pripomenúť, že tieto texty sú vždy pri maďarských nápisoch a taký nápis snáď ani neexistuje, ktorý je nositeľom informácií iba v slovenčine. Aj to je dôležitým hľadiskom, že nápisy s názvami osád a ulíc neprečítame deň čo deň dôkladne a pozorne, veď si môžeme byť istí, že napr. ulica Bánskeho je ešte stále na tom istom mieste a ešte stále ju takto volajú. Ide teda o také stále nápisy, praktický význam ktorých si miestny obyvateľ neuvedomuje každodenne.

Všetky tieto uvedené slovensko-maďarské nápisy sú dobre viditeľné, celé roky sú už umiestnené na svojom mieste. Napriek tomu, keď sme sa spýtali okoloidúcich po meste a účastníkov rôznych mestských podujatí, či existujú takéto nápisy na Čabe, väčšina okoloidúcich odpovedala jednoznačne „nie”. Táto odpoveď bola pre nás veľmi zaujímavá a snažili sme sa pochopiť, prečo je tomuto tak.

Na základe rozhovorov sa však situácia v Békešskej Čabe zdá byť oveľa zložitejšou. Jednak pre viacerých Čabanov sú slovenské nápisy jednoznačný, symbolický poukaz na komunitu slovenského pôvodu, práve preto viacerí by radi uvítali viac takýchto nápisov. Nemajú nič proti tomu, keď umiestňujú ďalšie, veď preciťujú, že spomienka na miestnu Slovač je zároveň prejav ich čabianskeho lokálpatriotizmu a sympatie voči nej. Pritom si však veľmi ťažko dokážu predstaviť také konkrétne miesto, resp. situáciu, kde by bola potrebná nová slovenská (alebo slovensko-maďarská) tabuľa. Kľúčovým pojmom je „potreba”, pretože podľa našich respondentov v skutočnosti nie je potrebných viac dvojjazyčných nápisov, veď čabianska Slovač dobre ovláda maďarčinu. Dokonca tento fakt potvrdzujú aj štatistické údaje, totiž čoraz menej ľudí hovorí po slovensky. Nápisy teda podľa okoloidúcich nie sú v prvom rade symbolickým mementom, alebo znakmi menšinovej komunity, ale skôr aktívne inštrumenty, ktoré sú potrebné predovšetkým vtedy, keď informácie, ktorých sú nositeľmi, sa inak nedajú získať. Teda jeden nápis s názvom ulice alebo inštitúcie nie je dostatočne dobrým (fiktívnym) objektom na to, aby ho podporil aj okoloidúci, ktorý sa nehlási za Slováka, pretože je tam už uvedený po maďarsky a beztak ho pochopí každý aj v maďarčine.

Podľa malej skupiny čabianskych ľudí, ktorých sa nám podarilo osloviť, nie je potrebných viac ani nemeckých, ani anglických tabúľ. Každý uznáva, že by mohlo byť viac vyslovene turistom adresovaných nápisov, ale jednoznačne mnohí narážali na svoju skúsenosť, že v skutočnosti nie je na to ozajstná potreba...", uvádza ďalej Gilingerová.

Zaujímavou skúsenosťou výskumného tímu je, že "...podľa rozhovorov veľmi dobre sa dá identifikovať národnostné pozadie... respondentov. Ak má niekto silné slovenské zázemie, s veľkou pravdepodobnosťou o nápisoch skonštatuje, že ideálnou situáciou by bolo, keby všade boli aj slovenské nápisy a preto súčasná situácia by sa mala zmeniť: potrebné sú nové nápisy a tabule. V opačnom prípade, ak sa niekto počas rozhovoru sústreďoval na svoju väčšinovú maďarskú príslušnosť, aj keď sa k Slovákom staval pozitívne, v prípade nápisov sa nezmienil o potrebnej zmene a súčasnú situáciu pokladal za vyhovujúcu. Je teda zaujímavá súvislosť, podľa akých noriem a očakávaní posudzujú respondenti veci a kde je ich miesto na osi menšina-väčšina."

Pre väčšinu miestnych respondentov Békešská Čaba je "... jednojazyčne takým mestom, kde okrem maďarčiny sú potrebné iné jazyky iba vo veľmi zvláštnych, nezvyčajných situáciách. Zdá sa nám, že to môže byť zaujímavou otázkou pre miestnu slovenskú menšinu: aká je na to možnosť, resp. aká možnosť sa má vytvoriť v budúcnosti na to, aby Čabania nezávisle od svojho pôvodu a znalosti jazykov pokladali slovenčinu za dôležitý, dynamický a významný jazyk pre miestnych obyvateľov," rozoberá situáciu ďalej výskumníčka a dodáva: "Samozrejme, nenazdávame sa, že každý to vidí tak, ako sme to vyššie načrtli, a ani to, že práve z tých dôvodov mali účastníci nášho výskumu podobné názory, aké sme tu vymenovali. Skôr sa nazdávame, že uvedené aspekty a názory sú v menšej-väčšej miere prítomné v každodennom živote Čabanov a prispievajú k vytvoreniu takého súhrnného obrazu, ktorý neprospieva zachovaniu jazyka. Európsky prehľad zase poukazuje na to, že zviditeľňovanie menšín nikde nie je výsledkom jednoduchých vzorcov: všade je to veľmi vážna, zložitá otázka závisiaca od mnohých faktorov."

Sprac.: (csl)

O Slovákoch a investíciách v Kerepeši

Na slovíčko s predsedom slovenskej samosprávy a vicestarostom Karolom Kissom

- Keďže Karol Kiss je v jednej osobe vicestarostom Kerepešu a predsedom miestnej slovenskej samosprávy, dané sú všetky predpoklady k tomu, aby bola spolupráca medzi slovenským voleným zborom a obecnou samosprávou bezproblémová. K realizácii akých plánov očakávate pomoc od samosprávy obce?

- V prvom rade by sme očakávali pomoc pri financovaní kultúrnych podujatí. Existuje u nás súbeh na podporu občianskych organizácií, do ktorého som už podal žiadosť a samospráva vo svojom rozpočte obsahuje položku na podporu menšinových samospráv. V Kerepeši sa v roku 2010 založila aj nemecká samospráva, resp. už dávnejšie existuje aj rómsky volený zbor, má však nové vedenie. Očakávame, že v tomto cykle dôjde k pokroku v oblasti spolupráce. Všetky tri menšinové samosprávy podpísali dohodu o spolupráci, resp. sa zúčastňujeme na podujatiach ostatných národností.

- Aká je organizovanosť Slovákov v Kerepeši? Máte nejkú občiansku organizáciu? Ktoré vekové skupiny sa zapájajú do vašej činnosti? Darí sa vám oslovovať mladých?

- V Kerepeši sa o pestovanie slovenských tradícií stará v prvom rade páví krúžok. Okrem toho máme aj dve ďalšie organizácie, kluby dôchodcov Fialový agát a Zlatý dážď. Páví krúžok, resp. spolok pre zachovávanie tradícií má svoju skupinu Kvietok, ktorá je aktívnym dorastom staršej generácie a často sa stáva, že spoločne s pávím krúžkom vystupuje na podujatiach. Máme všetky predpoklady k tomu, že z tejto skupiny raz vyrastú tanečníci, ktorí budú pestovať slovenské tance a piesne.

- Vzhľadom na to, že v osadách na okolí Budapešti už dávno neprebieha výučba slovenského jazyka, menšinové samosprávy majú podstatne ťažšiu úlohu pri hľadaní spôsobu odovzdávania jazyka a kultúry mladým ľuďom. Aké plány, aké snahy má vaša samospráva?

- Áno, máme v pláne od budúceho školského roka začať s výučbou slovenčiny. Čo sa týka školy, došlo k zmene v jej vedení, čo nám dáva nádej, že sa podarí tento cieľ realizovať. Vlani, keď Slovenská samospráva Peštianskej župy vypísala recitačnú súťaž, poprosil som riaditeľku, aby vybrala aspoň dve-tri deti, ktoré by zastupovali v súťaži Kerepeš. Ja som sa podujal aj na to, že s deťmi naštudujem povinné básničky, ale pani riaditeľka neprejavila ochotu pomôcť nám. Nová riaditeľka má podstatne lepšie schopnosti aktivizovať deti a organizovať podobné aktivity a veľmi dúfam, že od jesene sa nám podarí v prvej triede zaviesť slovenčinu.

- Formou krúžku alebo v rámci vyučovania?

- Ja by som chcel, aby bolo zavedené vyučovanie. Pri zabezpečovaní personálnych podmienok veľmi počítam s Katarínou Szabovou Tóthovou z Malej Tarče, ktorá už v Kerepeši vyučovala slovenčinu. Chceli by sme, keby dvakrát do týždňa v prvej triede vyučovala slovenčinu. Budeme mať dve paralelné triedy a ja veľmi dúfam, že sa nájde 8-15 detí, ktoré sa chcú učiť po slovensky.

- Kerepeš je osadou v blízkosti hlavného mesta, z čoho vyplýva, že počet obyvateľov obce sa v uplynulých desaťročiach výrazne zvýšil. Spôsobuje tento fakt nejaké problémy napr. pri realizácii takýchto predstáv?

- Obec má približne 10 300 obyvateľov. Posledných desať-dvanásť rokov výrazne vzrástol počet obyvateľstva a najmä počet tých, ktorí cestujú za prácou do Budapešti. Môžem povedať, že v obci sú tzv. nocľažné štvrte, z ktorých dochádzajú ľudia každodenne do hlavného mesta, domov chodia len spávať. Títo sa k nám, Slovákom, určite nepridajú. Sú to ľudia, ktorí sem prišli zo všetkých kútov krajiny a slovenčinu neovládajú, nemajú k nej žiaden vzťah. Naše kultúrne podujatia pritom veľmi radi navštevujú. Prišli aj na spoločné Vianoce do kultúrneho domu, chodievajú na medzinárodný národnostný festival, ktorý organizujeme každý rok v poslednú júnovú sobotu a na ktorom tohto roku budeme mať hostí zo Slovenska, Čiech a Poľska.

- Nedávno sme informovali našich čitateľov o tom, že obec obnovuje obecný dom. Aké investície u vás ešte prebiehajú, alebo aké sa pripravujú?

- V decembri bolo vypísané verejné obstarávanie na obnovenie kultúrneho domu, ktoré nebolo úspešné a teraz je vypísaný ďalší súbeh. S najväčšou pravdepodobnosťou budú rokovania o verejnom obstarávaní pokračovať vo februári. Už prebieha jeden takýto proces, ktorý sa vzťahuje na Detské jasle Háj bábik (Babaliget). Ide o európsky projekt, na ktorý príspevok Európskej únie pokrýva 90 percent nákladov. Podobne je to aj v prípade Dedinského domu. Jedinou nevýhodou týchto projektov je, že podnikateľ, ktorý sa prihlásil realizovať tieto investície, určil podstatne vyššie stavebné náklady. V prípade projektu jaslí sme sa už dostali do tej etapy, že samospráva k pôvodne plánovaným 10 percentám priloží ďalších desať, pričom ani tieto rokovania nie sú ešte uzavreté. Okrem toho plánujeme rekonštrukciu budovy Služby na pomoc rodinám a Domu dôchodcov. To znamená, že v tomto roku počítame s tromi-štyrmi investíciami. Inak Kerepeš za posledné tri až štyri roky získal podporu vo výške viac než jeden a pol miliardy forintov. Na spomenuté jasle to bolo 240 miliónov, na Dom kultúry Forrás približne 100-120 miliónov. Najväčšou investíciou je spoločný projekt zabezpečenia zdravej pitnej vody, na ktorom sa zúčastňujú Kerepeš a Malá Tarča. Tunajšia pitná voda totiž obsahuje veľa nitrátu. Vyriešenie tohto problému pre obe obce bude stáť približne 1,5 miliardy forintov.

- To znamená, že získanie zdrojov je ľahšia úloha, väčší problém znamená realizácia projektov?

- Je to tak. Peniaze sa nám prostredníctvom súbehov podarilo získať, ale podnikatelia, ktorí sa nám ponúkajú na realizáciu, dávajú podstatne vyššie cenové ponuky. V prípade jaslí sa nám podarilo túto pôvodne stanovenú sumu podstatne znížiť a veľmi dúfam, že sa podarí do stanoveného termínu, do 30. júna, tento projekt zrealizovať. Je to veľmi tesný termín.

Otázky kládla:

Alžbeta Račková

Dva poklady v Maďarskom národnom múzeu:

Zlaté mince z Košíc a priateľstvo v Karpatskej kotline

Slávny košický zlatý poklad môžu vidieť záujemcovia od 1. februára prvýkrát aj na území Maďarska. Výstavu vzácneho nálezu otvorili v Maďarskom národnom múzeu (MNM) v posledný januárový deň dvaja ministri: šéf rezortu kultúry Slovenskej republiky Daniel Krajcer a maďarský minister národných zdrojov Miklós Réthelyi.

Základný tón vernisáže udal generálny riaditeľ MNM László Csorba, ktorý prirovnal poklad zo zlata k takisto vzácnemu pokladu priateľstva medzi slovenským a maďarským národom. Metaforami preplnený bol aj slávnostný otvárací prejav M. Réthelyiho. Výstavu označil za veľký sviatok maďarskej muzeológie, dokonca za udalosť roka v maďarských múzeách, pretože košický zlatý poklad v Maďarsku ešte nikto nikdy nevidel. „Nález ukryl pravdepodobne vysoko postavený člen spišskej komory niekedy po roku 1680, keď sa k mestu Košice práve blížili Thökölyho kuruci, z čoho teda „komorník“ radosť nemal, akiste patril k labancom,“ pripomenul maďarský minister a dodal: „Týchto 2920 mincí predstavuje 2920 momentov našej spoločnej histórie, môžeme na nich vidieť erby i panovníkov. Ale pri pohľade na mince nám predsa neprídu na myseľ rodiny uhorských magnátov či králi, ale naše historické spomienky, naše spoločné dejiny, ktorých kurz je vyšší ako hodnota zlata.“ D. Krajcer si zvolil za hlavný motív protirečivosť zlata, ktorého dejiny sú vlastne dejinami kultúry i barbarstva ľudstva. Predsa vyzdvihol len jedno posolstvo tohto pokladu: kultúru, remeselnú zručnosť, umenie a krásu civilizačného odkazu. „Medzi Maďarskom a Slovenskom sa z času na čas objavia témy, v ktorých si celkom nemusíme vždy rozumieť. Do istej miery je to prirodzené, ale osobne som presvedčený, že stále je tu viacej tém, ktoré nás spájajú. Nie je to len naša spoločná, uhorská história, ale aj naša spoločná stredoeurópska budúcnosť,“ uzavrel slovenský minister.

Košický zlatý poklad bude v Maďarskom národnom múzeu sprístupnený verejnosti do 20. marca 2011.

Medenú nádobu s vyše 2000 zlatými mincami, tromi medailami a 214 cm dlhou renesančnou zlatou reťazou našli 24. augusta 1935 počas rekonštrukcie budovy Finančného riaditeľstva na Hlavnej ulici v Košiciach. Sídlila tam v 17. storočí Spišská komora, ktorá bola zrejme najdôležitejšou finančnou inštitúciou vo východnom Uhorsku. Poklad ukryli počas protihabsburského povstania Imricha Thökölyho, ktorého vojská obsadili mesto roku 1682. Mince pochádzajú z 84% z Uhorska, Sedmohradska a Nizozemska, ale sa medzi nimi objavili aj sliezske, české, poľské, nemecké, dánske, švédske i talianske a španielske. Najstaršie z nich sú zlaté dukáty kráľa Žigmunda Luxemburského z roku 1404, najmladšie zasa kremnické dukáty kráľa Leopolda I. z roku 1679. Poklad je unikátny v celej Európe.

G.M.P.

Dvestoročnica Franca Liszta

Prvá európska megahviezda

Bol prvou európskou „megastar“, on „vynašiel“ klavírny koncert ako hudobný žáner, v laických kruhoch – pravdaže, oveľa neskôr – ho preslávili Tom a Jerry, ktorých spor pri klavíri bol jednou symfonickou básňou. Apropo, aj tento výraz vymyslel F. Liszt, ktorý by mal pomaly už 200 rokov. Veď preto sa o ňom aj toľko hovorí, hoci pozornosť si zaslúži permanentne, aj keď sám si nebol celkom istý, čím je.

Skladateľ, samozrejme, netušil, že sa na melódiu 2. Uhorskej rapsódie raz bude predvádzať kreslená mačka a myš. A možno väčšina milovníkov Toma a Jerryho zasa netuší, čo to je za hudbu, kto ju zložil, kedy a prečo. Veľká chyba! – zvolali maďarskí marketingoví mágovia, ktorí nedbajú, keď sa priblíži k mladým ľuďom či širokým masám na celom svete hoci aj cez kreslený film. Reč je o Lisztovi, Ferencovi (Franzovi, Františkovi) Lisztovi, geniálnom skladateľovi a klavírnom virtuózovi 19. storočia.

„Liszt bol v podstate prvou megahviezdo,“ hovorí jeho súčasný najlepší znalec, maďarský dirigent a klavirista Zoltán Kocsis. Veľa cestoval, všade zbieral hudobné impulzy aj ako odrobinky, ktorými potom kŕmil svoju inak nevyčerpateľnú inšpiráciu...

Uhorská rapsódia bola ešte vo hviezdach roku 1811, keď sa narodil v obci Raiding, po maďarsky Doborján, dnes v Burgenlande, vtedy, pred 200 rokmi, v jednotnom Rakúskom cisárstve. Matka Rakúšanka, otec asi tiež... alebo Maďar, či dokonca Slovák, ako o tom hovoria niektoré teórie? Priezvisko, ako vieme, nie je vždy smerodajné. Syna rozhodne nevolali Ferike či Ferko, ale Franz, a Liszt sa takto podpisoval do konca života. Po maďarsky vôbec nevedel, až na starobu sa naučil pár slov.

Štátny tajomník kultúry Géza Szőcs pripúšťa maďarskú i „hungarus” identitu, nech to druhé znamenalo vtedy čokoľvek. „Hrdo sa k tomu hlásil,“ zdôrazňuje maďarský „minister“ a ako dôkaz si privoláva Lisztovu okrídlenú vetu vo francúzštine: „Je sui hongrois“. Avšak takisto ako vo francúzštine, aj v maďarčine znamená uhorské zároveň maďarské. Liszt však určite myslel: Uhor. Akiste sme najbližšie k pravde, keď povieme, že to bol uhorský vlastenec. A pokojne dodajme, že v nacionalistickom 19. storočí skutočný tolerantný Európan!

Ako dieťa už koncertoval v Prešporku, Šoproni, vo Viedni a Pešti, mal 12, keď s otcom odišiel do Paríža, tam vlastne vyrástol a spriatelil sa s výkvetom vtedajšej kultúrnej Európy, do ktorého potom patril aj on. Túto svoju francúzsku identitu rozšíril o nemeckú vo Weimare, kde žil veľmi dlho. Jeho dcéra sa vydala za Richarda Wagnera, čiže Liszt bol Wagnerov svokor. V starobe sa odsťahoval do Ríma a venoval sa cirkevnej hudbe. Faktom je, že kade chodil a čokoľvek robil, do všetkého vniesol revolučného ducha, všetko zmenil od základov, napríklad aj techniku hrania na klavíri, bol prvým koncertným umelcom, ktorý hral dlhé skladby bez nôt, teda z hlavy.

F. Liszt je v tomto polroku maďarským brandom, značkou a symbolom kultúrnej dimenzie maďarského predsedníctva v Európskej rade. Už spomínaný najvyšší kultúrny činiteľ by to ešte rád „naturboval”, a po Lisztovi by pomenoval aj budapeštianske letisko Ferihegy (čo je v preklade – ako vieme - Ferov či Franziho vrch). Hneď sa toho chytili na všetko odhodlaní humoristi, a už-už videli nápis na letiskovej budove: Liszt Feri-hegy, čiže Vrch Fera Liszta. A predstavte si, neprotestovali muzikanti, ale spolok historického lietania: vyčítal nápadu možnosť zosmiešnenia pamiatky Liszta, po ktorom už je pomenovaná v Budapešti hudobná akadémia i obľúbené námestie, jeho životná dráha sa však nijako nespája s letectvom.

Pokojne možno dodať, že s letectvom určite nie, ale so vznášaním – to áno! Veď si pustite hociktorú jeho skladbu…

Gregor Martin Papucsek

Segedínčania na lyžiach

Spolok segedínskych Slovákov usporiadal koncom januára tradičný lyžiarsky výcvik v Nízkych Tatrách na Táľoch, v Hoteli Biela Medvedica. Tále sa nachádzajú v Bystrej doline. Je to turisticky významná dolina na južnej strane Nízkych Tatier, ktorou preteká potok Bystrianka. Dolinu lemujú vrchy Baba (1617 m), Pálenica (1653 m), Dereše (2003 m), Chopok (2023 m), Ďumbier (2043 m) a Veľký Gápeľ (1776 m). Bystrá dolina sa asi 4 km pred horskou obcou Bystrá rozširuje na široký pás lúk nazývaný Tále. Dnes je tu jedno z najnavštevovanejších centier cestovného ruchu v Nízkych Tatrách.

Už dávno som sa na to chystala, ale vždy mi niečo skrížilo plány. Na Vianoce som pod stromčekom našla prekvapenie – pobyt v lyžiarskom tábore. (K pravde patrí, že nielen pre mňa, ale pre celú našu rodinu.) Pred nami bol krásny mesiac príprav a očakávania. Až nadišiel „veľký deň“. Dcérka so starkou a brat s rodinou nastúpili do autobusu už v Segedíne, synček dostal pred odchodom ovčie kiahne, žiaľ, musel zostať doma s druhou starkou. My ostatní sme nastúpili do autobusu v Budapešti. Privítala nás výborná nálada a zohratý kolektív. Po niekoľkohodinovej ceste sme dorazili do hotela, kde sme dostali trojlôžkové izby, chutnú večeru a inštrukcie na nasledujúce dni od vedúceho tábora, predsedu Spolku segedínskych Slovákov Jána Benčíka. Na druhý deň po raňajkách sme sa vybrali do lyžiarskeho strediska Tále a išli sme na vec. Čakala nás vedúca výcviku, Komlóšanka Mariana Maťušková, učiteľka telesnej výchovy na Gymnáziu Endreho Ságváriho v Segedíne. Štyria dospelí a štyri deti sme sa učili základy lyžovania na umelom snehu. Na konci dňa sme unavení konštatovali, že deťom to ide lepšie. Po večeri, ako je už zvykom v tomto tábore, trénerka vyhodnotila naše výkony a vedúci nám dal inštrukcie na nasledujúci deň. Ráno nás vítali tancujúce snehové vločky. V hustom snežení sme sa naučili používať lyžiarsky vlek a vyskúšali sme nacvičenú techniku na zelenej, tzv. „detskej“ dráhe. Predpoludním sme sa lyžovali pod dozorom trénerky, popoludní podľa vlastného uváženia - buď sami, alebo s nejakým skúsenejším lyžiarom. Tí šikovnejší sa v polovici týždňa dostali na červenú trať, iní si do konca týždňa brúsili techniku na modrej trati. V posledný deň, keď už lyžovanie bolo rozkošné, sme ako zaslúženú odmenu dostali do daru vystúpenie popradského divadla Commedia. Bol to nádherný, nezabudnuteľný zážitok. S rodinou sme sa dohodli, že aj na budúci rok sa pridružíme k spolku, aby si aj synček mohol osvojiť lyžovanie pod ochrannými krídlami Mariany Maťuškovej.

Pred divadelným predstavením som poprosila Jána Benčíka, aby nám niekoľkými slovami predstavil lyžiarsky tábor Segedínčanov.

- Odkedy usporadúvate zimný intenzívny jazykový kurz spojený s lyžiarskym výcvikom?

- Určite viac ako desať rokov chodievame pravidelne na zimný jazykový kurz spojený s lyžiarskym výcvikom. Žiaľbohu, v tomto roku sme ho nevyhlásili ako jazykový kurz, lebo sa nám práve tí žiaci, ktorí sa učia slovenčinu v Nedeľnej škole v Segedíne, neprihlásili na tento termín do lyžiarskeho tábora. Iba zopár seniorov chodievalo raz denne na slovenčinu. V tomto roku sme sa koncentrovali iba na šport. Odborná vedúca tábora Mariana Maťušková vyučuje začiatočníkov, mierne pokročilých i pokročilých. Každý deň sa stretávame v dohovorenom čase na svahu a ona každému vysvetlí, čo má robiť v záujme toho, aby sa vyvíjal v tomto športe. Samozrejme, každý rok sa snažíme zorganizovať aj kultúrny program. Obyčajne je to v tretí, oddychový deň, keď chodievame do Banskej Bystrice. Tam si pozrieme pozoruhodnosti mesta. Teraz sme urobili zmenu. Vedel som o dobrom predstavení popradského divadla Commedia, ktoré sme pozvali do nášho tábora. Predvedú nám komédiu Statky zmätky.

- Kto sa môže zúčastniť na vašom tábore?

- Z finančných dôvodov je výhodné, ak je čím viac účastníkov, preto prijímame každého, kto má záujem, aby bola využitá kapacita jedného autobusu. Boli také roky, keď nás bolo osemdesiat, teraz je nás šesťdesiatšesť. Tábor začíname organizovať v auguste, do októbra sa majú hlásiť predovšetkým naši členovia. Potom, keď vidíme, že máme ešte voľné miesta, oslovíme aj ďalších.

- Ako sa to celé začalo? Vždy ste boli ubytovaní na Táľoch?

- Celý lyžiarsky kurz sa začal v Hronci. Tam sme sa učili základy. Neskôr sme už potrebovali lepšie trate, tak sme roky chodievali do Polomky. S Polomčanmi sme si vytvorili aj priateľské styky, dvakrát vystúpili na našom národnostnom dní. Asi pred piatimi rokmi sme začali chodievať na Tále. Tu sme našli ubytovanie v takej cenovej kategórii, ktorá nám vyhovuje. Musím povedať, že v značnej miere tento náš projekt podporuje Slovenská samospráva v Segedíne, za čo sme jej veľmi vďační. V minulom roku sme takto prispeli na cestovné, tohto roku na lyžiarske lístky a na ubytovanie. Ja osobne považujem za dôležité, aby sa naše rodiny dostali na Slovensko, veď takto môžu utužiť svoju väzbu k materskej krajine svojich predkov.

Za pekné zážitky a za rozhovor ďakuje:

Andrea Szabová Mataiszová

Náš malý slovenský pluralizmus II.

Maďarsko v malom v našom verejnom živote

Mýlili sa tí, ktorí si po voľbách pred štyrmi rokmi mysleli, že napätie medzi dvomi „tábormi“ v našej slovenskej komunite sa už nedá stupňovať. Ustanovujúcim zasadnutím sa minulý týždeň začal druhý cyklus v živote Celoštátnej slovenskej samosprávy (CSS), keď v jej Valnom zhromaždení (VZ) sedia oproti sebe dva tábory. Na jednej strane 15, na druhej 14 poslancov.

Kto nesie zodpovednosť za túto situáciu? Túto otázku si kladie nielen človek, ktorý sa počas svojej práce na každom kroku stretáva s dôsledkami tohto stavu, ale aj radoví príslušníci našej národnosti. Ľudia, ktorí vo svojom voľnom čase pestujú našu kultúru, pracujú v školách a spolkoch nechápu, prečo sa zástupcovia Slovákov z rôznych kútov Maďarska, ktorých by mala spájať ich zanietenosť za spoločnú vec, nedokážu dohodnúť. O to menej to chápu, lebo keď si prečítali programy dvoch volebných zoskupení, zásadné rozdiely v ich cieľoch ťažko zistili. Odlišujú sa skôr predstavami o spôsobe presadzovania záujmov a štýle politizovania. Prívrženci predsedu Jána Fuzika, ktorý túto funkciu zastával doteraz v troch cykloch, vidia v jeho osobe záruku, že budovanie siete inštitúcií a snaha o riešenie problémov rokovaniami, za cenu kompromisov bude pokračovať. Jeho kritici z druhej strany mu vytýkajú práve to, že v určitých situáciách nevystupuje priebojnejšie a s tými, ktorí majú na niektoré veci iný názor, nespolupracuje. Práve na základe dôvery či nedôvery voči ich osobám sa vytvorili dva tábory okolo dvoch vedúcich osobností, Jána Fuzika a Imricha Fuhla (ktorý v týchto voľbách druhýkrát kandidoval neúspešne na post predsedu CSS). Za J. Fuzikom stojí Únia Slovenských organizácií v Maďarsku pozostávajúca z miestnych a regionálnych občianskych združení. Prevažujú regióny, kde pôsobia dvojjazyčné školy, inštitúcie a do národnostného diania sa zapájajú aj stredné a mladšie generácie, ktoré síce často už neovládajú slovenčinu, ale majú vzťah k slovenskej kultúre. Za Imricha Fuhla, ktorý je zástancom priebojnejšieho politizovania, sa postavili oblasti, v ktorých má silnú bázu Zväz Slovákov v Maďarsku, budovaný na báze individuálneho členstva. V týchto regiónoch prebieha v školách výučba slovenčiny ako predmetu a do slovenského života, klubov a pávích krúžkov sa zapájajú väčšinou staršie generácie. Osobitným prípadom je Budapešť, kde je zloženie slovenskej komunity heterogénne a ktorá sa v týchto voľbách tiež rozdelila do dvoch táborov.

Napätie vo VZ CSS vzniklo potom, ako modifikácia zákona zapojila do volebného procesu občianske organizácie. Spolky, ktorých hlavnou náplňou činnosti sú kultúrne aktivity, sa v novej situácii začali správať ako politické strany. Naši verejní činitelia a slovenskí voliči začali napodobňovať roztrieštenosť a spôsoby, ktoré sú príznačné pre celú maďarskú spoločnosť. Výsledok je viac než smutný, a sotva môže ktokoľvek z účastníkov verejného života s čistým svedomím tvrdiť, že na ňom nemá zodpovednosť. Situáciu ďalej komplikuje osobný vzťah lídrov dvoch táborov, ktorý sťažuje vedenie dialógu. Ten istý zákon, ktorý v našom verejnom živote zaviedol pluralitný systém a zo spoločenských organizácií urobil strany, „zabudol“ regulovať vzťah medzi väčšinou a menšinou. Neblahé následky sa prejavovali aj v predošlom cykle a ukázali sa aj na nedávnom ustanovujúcom zasadnutí VZ CSS. Víťaz volieb väčšinou hlasov presadil všetky svoje predstavy. Za predsedu, zástupcov predsedov a na čelo Finančno-kontrolného výboru boli zvolení jeho poslanci. V predošlom cykle bola síce situácia podobná, ale menšina bola zastúpená vo všetkých odborných výboroch. Tentokrát po zvolení predsedu a modifikácii organizačného poriadku CSS menšina nikoho nenavrhla na spomenuté posty. Jej poslanci sa na protest rozhodli v zásadných otázkach hlasovať spoločne a nezúčastňovať sa na práci odborných výborov. Roztrieštenosť sa prejavuje aj na hodnotení najnovšej udalosti, ktorá rozprúdila vášne, prepustenia redaktora Ľudových novín. Krok, o oprávnenosti ktorého bude s najväčšou pravdepodobnosťou rozhodovať súd, nadobudol politické dimenzie. Jedna časť slovenskej verejnosti si myslí, že politická činnosť I. Fuhla je nezlučiteľná s prácou, ktorú vykonával v Ľudových novinách. Druhá polovica vidí v tomto kroku útok na slobodu prejavu a tlače, označila ho za politicky motivovaný krok, proti ktorému zverejnili nominačné organizácie stojace za jeho osobou protest.

Za takýchto okolností sa začína piaty cyklus Celoštátnej slovenskej samosprávy, ktorý určite nebude ľahký pre nikoho z nás.

Alžbeta Račková

Maďarsko bude meniť mediálny zákon

Európska komisia (EK) cez hovorcu eurokomisárky pre informačnú spoločnosť a médiá Neelie Kroesovej potvrdila, že Maďarsko prisľúbilo urobiť zmeny zákone o médiách, ktorý je čiernou škvrnou na aktuálnom maďarskom predsedníctve Európskej únie.

Kroesovej hovorca Jonathan Todd uviedol, že v liste maďarského ministra spravodlivosti Tibora Navracsicsa z 31. januára vycítil „jasný náznak”, že Budapešť bude „už čoskoro” sporný zákon meniť. Dôvodom sú výhrady Bruselu, ktoré pred tromi týždňami sformulovala v liste eurokomisárka a v mene EK dala Maďarom na vyjadrenie dva týždne. Termín oficiálne uplynie 4. februára.

Eurokomisárka adresovala Budapešti list, v ktorom žiada maďarských lídrov o vysvetlenie nezrovnalostí novej maďarskej normy s legislatívou Európskej únie. Hlavné výhrady EK sa týkajú požiadavky o vyvážené mediálne spravodajstvo, ktoré je podľa Kroesovej možné vyžadovať iba od televízie, pričom maďarský zákon to vyžaduje od všetkým médií.

Podľa Kroesovej zákon porušuje normy EÚ aj v prípade kontroly médií na základe krajiny ich pôvodu a miesta udelenia licencie.

V Maďarsku začal 1. januára platiť kontroverzný mediálny zákon, na základe ktorého vznikne napríklad nový Národný mediálny a komunikačný úrad obsadený prevažne členmi vládnej strany Fidesz premiéra Viktora Orbána. Úrad bude dohliadať na všetky tlačové, elektronické a internetové médiá.

Porušovateľom zákona bude hroziť pokuta do výšky 200 miliónov forintov, čo môže byť pre niektoré médiá likvidačné. Týmto spôsobom sa má trestať „nevyvážené spravodajstvo”, čo však v zákone nie je presne definované. Úrad zároveň môže novinárov donútiť prezradiť ich zdroj informácií, ak pôjde o záležitosť týkajúcu sa národnej bezpečnosti.

(s-f)

Slovenský fašiangový večierok v Novej Pešti

Kultúrne stredisko Endreho Adyho v centre IV. obvodu hlavného mesta, mestskej časti Nová Pešť, je rozľahlé, pozostáva z niekoľkých budov. Nie je ľahké nájsť tú, do ktorej vás pozvali. Ku skupinke ľudí postávajúcich pred jedným vchodom sa presne oproti mne blížil predseda Slovenskej samosprávy VI. obvodu Budapešti Ladislav Petro - zjavne s tou istou otázkou na perách. Ešte predtým, ako sme stihli otvoriť ústa, odznel dialóg: - Čo sa deje, že sem ide toľko ľudí? – spýtal sa jeden mladík. - Slováci majú akciu, - odvetil s obdivom druhý a otočil sa smerom k susednej budove. Tak a už to vieme.

Skutočne, už v šatni som mohla tušiť, že divadelná sála bude plná. V hľadisku boli tentoraz rozmiestnené stoly, voľné boli iba dva. Bez váhania sme si sadli k tomu, čo bol bližšie k javisku. Ani sme sa nestihli poriadne zvítať s okolosediacimi známymi, keď na pódium vystúpila predsedníčka Slovenskej samosprávy IV. obvodu Budapešti Anna Kutňánska. Srdečne privítala všetkých účastníkov štvrtého fašiangového večierka ich zboru, medzi ktorými boli nielen obyvatelia Novej Pešti, ale aj Slováci z celého hlavného mesta. Netajila sa tým, že sponzorom akcie je aj teraz zastupiteľský zbor Novej Pešti. Poďakovala voličom, ktorí si na jeseň v komunálnych voľbách zvolili štvorčlenný zbor slovenských poslancov. Sľúbila, že aj v nasledujúcich rokoch sa budú snažiť pestovať slovenské tradície v tejto mestskej časti a organizovať slovenské programy.

Na dôkaz jej slov pritancovali na javisko štyri páry tanečníkov Folklórneho spolku Lipa, ktorí zožali veľký potlesk za rezký slovenský tanec. Po tanci odzneli básne Sándora Petőfiho v slovenskom preklade Jána Smreka. Po slovensky recitovala Milka Fenyvesiová a po maďarsky Katka Noszlopyová. Tanečníci a recitátorky sa na javisku niekoľkokrát vystriedali a navodili v sále príjemnú fašiangovú náladu, ku ktorej prispeli aj dve mladé Mlynčanky, sestry Vanesa a Laura Glückové, ktoré zaspievali a zahrali na harmonike veselé slovenské ľudové piesne. Laura dokonca sprevádzala na harmonike speváka zboru Ozvena Pavla Tótha Czifru, ktorý zaspieval zhudobnené Petőfiho básne. Potom už na javisko nastúpil Budapeštiansky slovenský spevácky zbor Ozvena pod taktovkou Marty Pálmaiovej Pápayovej s moderne prednesenými a upravenými slovenskými ľudovými piesňami. Vystriedal ho Mužský spevácky zbor Tungsram Zoltána Kodálya pod vedením Pétera Pálinkása s klasickými skladbami, prevažne opernými áriami. Príjemným prekvapením bola pieseň Horenka, horenka, hora, ktorú zaspieval po slovensky spolu s publikom. Bolo to pekné gesto a dôstojné ukončenie kultúrneho programu. Presnejšie jeho oficiálnej časti, pretože ten menej viazaný, zábavný, sa práve začal. Gitarista Endre Varsányi s dcérou Rékou hrali populárne tanečné piesne, pri ktorých si účastníci večierka veselo pospevovali, zhovárali sa a ochutnávali vynikajúcu dolnozemskú slovenskú klobásu. Z vydareného večierka, najvýznamnejšej tradičnej akcie Slovenskej samosprávy Novej Pešti, sa stal príjemný večer, na ktorom sa spoločne zabávali a priatelili obecenstvo a účinkujúci. Rozišli sa len z obáv, že im odíde posledné metro.

Vlasta Zsákaiová Držíková

Po dvanástich rokoch: oficiálna návšteva maďarského premiéra v SR

Premiér Viktor Orbán koncom januára zavítal na oficiálnu návštevu do Bratislavy. Predseda vlády MR sa v slovenskom hlavnom meste stretol s prezidentom republiky Ivanom Gašparovičom a premiérkou Ivetou Radičovou. Predsedovia vlád podpísali medzivládnu dohodu o vybudovaní slovensko-maďarského plynovodného prepojenia, ktoré je súčasťou energetického projektu sever - juh. Obe strany sa v dohode zaviazali k spolupráci pri výstavbe, prevádzke a údržbe potrubia.

Šéfovia kabinetov rokovali aj o dvojakom občianstve. Slovensko chce riešiť problém dvojakého maďarsko-slovenského občianstva štandardnou medzivládnou zmluvou. Jej návrh predloží slovenská strana na rokovanie medzivládnej komisie, ktorá sa stretne 17. februára. Šéf maďarského kabinetu uviedol, že snaha o podpis bilaterálnej zmluvy o dvojakom občianstve za minulej vlády stroskotala, ale nie je dôvod, prečo slovenský návrh nezvážiť, keďže ovzdušie pre spoluprácu je po výmene vlád oveľa lepšie. Podľa V. Orbána však doterajšia prax ukázala, že maďarský zákon o občianstve „nie je od diabla“ a žiadosti o udelenie maďarskej príslušnosti sa posudzujú individuálne a veľmi prísne. Predseda maďarskej vlády prejavil záujem o obnovu 84 ciest, ktoré kedysi spájali slovenské a maďarské územie, vrátane obnovy mostov cez Ipeľ.

Spracovala: br

Zomrel Ondrej Petrovský

Vo veku 88 rokov nás navždy opustil Ondrej Petrovský, aktívny člen čabianskeho slovenského klubu a pávieho krúžku.

Narodil sa v slovenskej sedliackej rodine roku 1923 na sálaši naďaleko Békešskej Čaby. Tu prežil svoje detstvo, aj roky dospievania. V štyridsiatych rokoch ako mládenec bol členom slovenského divadelníckeho kruhu. Celý život hospodáril na sálaši, neskôr v družstve. Ako dôchodca sa 28 rokov zaoberal pestovaním kultúry čabianskych Slovákov. Bol zakladajúcim členom pávieho krúžku, často recitoval na rôznych slávnostiach, dobre poznal a používal nárečie čabianskych Slovákov. Čabianska Slovač stratila v jeho osobe vzácneho človeka.

Na večný odpočinok ho odprevadili 10. januára na evanjelickom cintoríne na Sarvašskej ulici.

Česť jeho pamiatke!

Hostiteľom regionálneho bálu bol Moďoróš

Pilíšania fašiangovali v Dorogu

Samospráva obce Moďoróš a tamojšia slovenská samospráva v spolupráci so Združením a regionálnym kultúrnym strediskom pilíšskych Slovákov (ZRKSPS) a Slovenskou samosprávou Komárňansko-Ostrihomskej župy usporiadali v poradí 12. Fašiangový ples pilíšskych Slovákov.

Podľa tradície pilíšske slovenské obce sa v organizovaní spoločnej zábavy striedajú. Tento krát bol na rade Moďoróš, ktorý si za miesto podujatia vybral Kultúrny dom v Dorogu, kde sa na obľúbenej veselici zišlo vyše tristo ľudí túžiacich po slovenskom plese.

Prítomných v mene organizátorov a hostiteľov pozdravili predseda ZRKSPS Jozef Havelka, predsedníčka župného slovenského zboru Mária Nagyová, starosta Moďoróšu Tibor Havrančík a predseda slovenského zboru Pavol Hévizi. Je potešiteľné, že na spoločný bál Pilíšanov mnohí prišli v krojoch a nechýbali ani predstavitelia mladších generácií. M. Nagyová minulý rok na regionálnom plese sľúbila, že o rok príde aj ona v kroji a svoj sľub dodržala. Možno, že o rok kroj si oblečie aj druhý hlavný organizátor...

V otváracom kultúrnom programe široko-ďaleko známy spoločný spevácky zbor troch pilíšskych obcí - Mlynkov, Čívu a Santova - Pilíš predniesol niekoľko blokov autentických miestnych ľudových piesní. Na improvizovanom javisku a zároveň tanečnom parkete ľudových spevákov vystriedali mladí tanečníci budapeštianskeho Folklórneho spolku Lipa, ktorí za prítomnosti predsedníčky spolku Moniky Szelényiovej a umeleckej vedúcej Evy Szilágyiovej Šubovej aj tento krát očarili milovníkov slovenského folklóru tradičnými i najnovšími choreografiami. Vrelý potlesk si zaslúžili popri spevákoch a tanečníkoch aj členovia dychovky verešvárskej kapely Pilischer Schramli, ktorí sa postarali o vynikajúcu náladu.

V prestávkach sa hostia navzájom núkali domácimi dobrotami, nakoľko pilíšsky ples má batôžkový charakter: prinášajú si nielen koláčiky, ale aj výborné pečienky a domáce vína či pálené. Najväčší záujem však bol o tombolu, kde hlavnú cenu – plnič huriek (jaterníc), ktorú venoval sponzor zo Slovenska – vyhrali Santovčania. Dúfame, že im príde vhod.

Na konci vyžrebovali aj miesto budúcoročného plesu. Pilíšski Slováci sa o rok budú zabávať v Ostrihome, kam administratívne patrí bývalá samostatná obec Huť.

(ef)

Konferencia v Nadlaku

Svedectvá slovenskej dolnozemskej prózy

Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Kraska v Nadlaku v spolupráci so Svetovým združením Slovákov v zahraničí organizuje v dňoch 18. a 19. marca v Nadlaku medzinárodný seminár Svedectvá slovenskej dolnozemskej prózy. Cieľom seminára je zhodnotiť slovenskú dolnozemskú prozaickú tvorbu XX. a začiatku XXI. storočia. Prezentované práce plánujeme vydať v zborníku. Organizátori hradia účastníkom podujatia ubytovanie a stravovanie. Prihlášky treba zaslať do 15. februára na adresu organizátorov.

Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku

Societatea Culturală şi Ştiinţifică „Ivan Krasko”

str. Independenţei nr. 36

315500 NĂDLAC

Judeţul Arad

România

Adresy elektronickej pošty, na ktoré je možné zaslať návrhy:

Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

Nový vládny portál

V januári tohto roku uzrela svetlo sveta nová informačná webová stránka maďarskej vlády kormany.hu. Nový portál uverejňuje priebežne aktualizované správy, referáty a multimediálne obsahy o činnosti vlády. Na stránkach sú k dispozícii aj informácie týkajúce sa činnosti Úradu štátneho tajomníka pre cirkevné, národnostné a občianske styky ministerstva verejnej správy a spravodlivosti (MVSS).

V zbierke dokumentov nového vládneho portálu budú umiestnené tie obsahy, ktorých zverejnenie predpisujú právne predpisy a nariadenia, resp. ďalšie materiály a dokumenty tvoriace predmet záujmu občanov. Pod hlavičkou „Tlač“ (Sajtó) nájdu pracovníci médií (po registrácii) ďalšie služby - okrem iného získajú možnosť sledovať priame prenosy, resp. stiahnuť si fotografické a video materiály vo veľkom rozlíšení.

Testovacia prevádzka webovej stránky sa začala 14. januára 2011. Skúšobná fáza bude dovŕšená po ukončení migrácie starších webových stránok ministerstva, resp. po ukončení potrebných opráv. Počas skúšobného obdobia predchádzajúce webové stránky ministerstiev už nebudú aktualizované, ale zostávajú naďalej k dispozícii. Taktiež naďalej funguje a nepretržite bude aktualizovaná webová stránka Úradu štátneho tajomníka pre cirkevné, národnostné a občianske styky MVSS www.nek.gov.hu, ktorá sa zaoberá činnosťou vlády súvisiacou s domácimi menšinami.

(zp)

Prihláste sa na štúdium

za slovenského pedagóga do Sarvaša

Pedagogická fakulta Univerzity svätého Štefana v Sarvaši ponúka mladým ľuďom slovenskej národnosti možnosť prihlásiť sa v školskom roku 2011/2012 na denné alebo diaľkové štúdium. Jeho absolventi získajú bakalársky diplom učiteľa materskej, resp. základnej školy nižšieho stupňa.

V rámci programu ERASMUS poslucháči majú možnosť bezplatne absolvovať jeden semester na niektorej zo slovenských univerzít.

Po skončení bakalárskeho štúdia môžu pokračovať v štúdiu na magisterskom stupni na Katolíckej univerzite v Ružomberku.

Ďalšie informácie:

Písomne: 5540, Szarvas, Szabadság u. 4

Telefonicky: 06-66/311-511/klapka 3110

E-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

Webová stránka: pk.szie.hu

V Ý Z V A

Slovenské osvetové centrum opäť usporiada stretnutie slovenských folklórnych skupín a tanečných súborov „Vo víre tanca” pod názvom Naše korene.

Cieľom stretnutia je predstavenie tradičnej tanečnej kultúry Slovákov v Maďarsku, odborné hodnotenie produkcií a poskytnutie odborných rád.

Termín: 24. a 25. september 2011.

Miesto: Sarvaš, SVKS, Kultúrne stredisko P. Vajdu

Kategórie:

Folklórne skupiny: skupiny, ktoré predstavia hudobno-tanečnú produkciu vychádzajúcu z tradície, zvykoslovia Slovákov v Maďarsku.

Tanečné súbory: súbory, ktoré predstavia javiskovú podobu slovenskej tanečnej kultúry.

Kritériá:

- dĺžka programu min. 10, max. 15 min.,

- živý hudobný sprievod (ústredná ľudová hudba: ĽH Galga, primáš Pál István),

- predstavenie tanečnej kultúry a tradície predovšetkým vlastnej lokality alebo regiónu.

Aspekty hodnotenia:

- autentickosť tanečnej folkloristiky,

- spôsob prednesu,

- choreografia,

- javisková podoba,

- spev a hudba.

Poplatok za nomináciu:

10.000 forintov.

Odmena:

Celoštátna slovenská samospráva podporí účasť jednej skupiny na festivale v Maďarsku a na Slovensku.

Slovenský predstaviteľ C.I.O.F.F. zabezpečí pozvanie na festivaly na Slovensku.

Termín podania prihlášky: do 31. mája 2011

Prihlásiť sa možno vyplnením dotazníka a zaplatením nominačného poplatku. Šek a prihlášku si môžete zaopatriť v každom slovenskom regionálnom kultúrnom stredisku.

Adresa:

Slovenské osvetové centrum, 1114 Budapest, Fadrusz u. 11/A.

Bližšie informácie:

E-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebuješ mať nainštalovaný JavaScript.

Mobil: +36-30/6571976

Prajeme vám úspešnú prípravu!

Katarína Királyová

riaditeľka SOC

Dolina v Čomáde

Valné zhromaždenie spolku Slovákov z okolia Pešti

Regionálny spolok Slovákov z okolia Pešti Dolina usporiadal v Čomáde svoje valné zhromaždenie. V preplnenom kultúrnom dome prítomných v mene organizátorov privítala predsedníčka Slovenskej samosprávy v Čomáde Mária Šinková. V krátkosti predstavila činnosť ich zboru a požiadala o príhovor starostu obce Jánosa Klementa, ktorý po krátkom historickom prehľade príchodu Slovákov do Čomádu vo svojom prejave zdôraznil dôležitosť zachovávania tradícií našich predkov a poďakoval za obrovskú prácu, ktorú vykonáva v ich obci slovenský volený zbor spolu so Spolkom na zachovávanie tradícií Fialka. Po jeho slovách obsadili javisko nedávno odovzdaného kultúrneho domu najmenší obyvatelia obce. Čomádski škôlkári pod vedením Márie Borošovej naštudovali slovenské ľudové piesne a detské hry, s ktorými zožali veľký úspech v radoch divákov zo satelitných osád Budapešti. Slovenskými ľudovými piesňami očarili publikum aj speváčky miestneho Spolku na zachovávanie miestnych tradícií Fialka, ktoré za hudobného sprievodu Győzőho Peju zaspievali kyticu pekných piesní.

Po krátkom kultúrnom programe účastníci VZ pristúpili k práci. Valné zhromaždenie otvoril predseda spolku Ondrej Csaba Aszódi, ktorý požiadal predsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy Jána Fuzika, aby informoval o voľbách do CSS a teritoriálnych samospráv. J Fuzik na začiatku svojej podrobnej prednášky privítal prítomných členov miestnych a teritoriálnych slovenských samospráv a CSS, lebo ako povedal, viacerí členovia Doliny sú zároveň aj členmi VZ CSS. Dokonca od tohto cyklu predseda spolku Dolina je podpredsedom CSS, na čo – ako povedal J. Fuzik – sa pripravovali už skoro rok, od prihlasovania sa na menšinové volebné zoznamy. Hneď na začiatku svojej prednášky sa zmienil o dôležitosti jesenného sčítania ľudu, v rámci ktorého sú pripravené aj otázky týkajúce sa národnosti. Práve odpovede na tieto tzv. senzitívne otázky ovplyvnia v ďalších rokoch udeľovanie podpory na fungovanie jednotlivých menšinových samospráv. Predseda CSS preto vyzval prítomných členov Spolku Dolina, aby sa snažili presvedčiť čím viac ľudí, aby sa prihlásili k svojej národnosti, alebo aspoň k svojim slovenským koreňom a kultúre. Zároveň konštatoval, že v tejto veci musíme viesť po letných dovolenkách naozaj živú a širokú kampaň. Po tomto už hovoril o voľbách. „V tejto župe nebol ani jediný pokazený hlas a ak sa dobre pamätám, ani jeden chýbajúci, teda v Peštianskej župe hlasovali všetci elektori, k čomu vám gratulujem,“ dokončil svoj prejav J. Fuzik.

Po prednáške O. CS. Aszódi kytičkou kvetov a malým darčekom sa poďakoval v mene spolku bývalej podpredsedníčke CSS Etelke Rybovej a bývalému predsedovi Slovenskej samosprávy Peštianskej župy Júliusovi Altovi, za prácu, ktorú vykonali v prospech ľudí, ktorých zastupuje ich spolok.

Nasledovalo harmonizovanie podujatí jednotlivých členských osád, spolku. Ako informoval pán predseda, vedenie sa rozhodlo, že regionálny deň modlitieb budú uskutočňovať každý rok, vždy v spolupráci s inou cirkvou. Po minuloročnom úspešnom modlitebnom dni katolíkov tento rok nasledujú evanjelici, žijúci v okolí Budapešti. Keďže evanjelikov z okolia by radi privítali dve osady (Albertirša a Čomád), po dlhej diskusii sa účastníci VZ zhodli v tom, že predstavitelia oboch osád sa zídu s podpredsedníčkou spolku Zuzanou Szabovou a dohodnú sa, ktoré dejisko by bolo tento rok vhodnejšie. Potom pani predsedníčka informovala prítomných o zmenách vo financovaní menšinových samospráv, o ktorých sme písali v predošlom čísle nášho týždenníka. Po schválení výšky členských poplatkov členovia VZ Spolku Dolina zvolili dejisko nasledujúceho zasadnutia najvyššieho zboru, ktorým bude Kerepeši.

(ef)

Podujatia slovenských samospráv z okolia Budapešti

12. februára sa bude konať slovenský batôžkový ples v Maglóde, 26. februára usporiadajú tradičný Slovenský fašiangový bál v Malej Tarči, v rámci ktorého sa predstavia so spoločným programom tanečníci z Kerepešu, Dabašu-Šáre a Malej Tarče,

5. marca sa uskutoční tradičný batôžkový fašiangový ples v Kerestúri,

10. apríla vynášajú Kyselicu v Dabaši-Šáre, 30. apríla a 1. mája sa uskutoční v Ečeri majáles, kde privítajú aj delegáciu z Cabaja-Čáporu,

1. mája bude Slovenský deň v Čemeri a Občiansky majáles v Maglóde, 14. mája oslávia v Čemeri 5-ročné jubileum súboru Furmička, 28. mája usporiadajú Slovenský bál v Dabaši-Šáre a v ten istý deň, na Deň sv. Urbana, usporiadajú v Tárnoku Deň otvorených pivníc. Koncom mája zavíta do Vacova folklórny spolok zo Zvolena.

11. júna usporiadajú v Šóškúte jubilejný 5. kapustníkový festival, ktorý tento rok rozšíria o regionálny národnostný festival. V ten istý deň sa uskutoční tradičný Slovenský deň v Maglóde, 13. júna bude v Kerestúri turíčna slovenská svätá omša a po nej veľkolepý kultúrny program. 25. júna usporiadajú desiaty Medzinárodný národnostný festival v Kerepeši, 26. júna plánujú usporiadať Maglódčania Kapustníkový festival.

16. júla bude Slovenský obecný deň v Peterke, v júli sa uskutoční vo Vacove týždenný plenér národnostných maliarov.

21. augusta budú hody v Dabaši-Šáre, posledný augustový víkend sa uskutoční stretnutie osád s názvom Kerestúr v Rákoškeretúri.

3. septembra oslávia 300. výročie založenia Alberti a tamojšej evanjelickej cirkvi, 17. septembra očakávajú Malotarčania návštevníkov na Gerheňový festival, v rámci ktorého usporiadajú aj folklórne stretnutie Tulipán, 24. septembra bude v Kerepeši oberačkový festival a v ten istý deň plánujú usporiadať v Albertirši súťaž v pečení kapustníkov,

Posledný septembrový víkend sa bude niesť vo Veľkej Tarči v znamení 80-ročného jubilea evanjelického kostola.

15. októbra oslávia v Čemeri 15-ročné jubileum miestneho speváckeho zboru a v ten istý deň usporiadajú vo Veľkej Tarči v poradí 17. národnostný deň.

17. decembra sa uskutočnia Slovenské Vianoce vo Vacove so súborom Urpín.

Najväčšie zemetrasenie posledných 25 rokov

Popraskali steny Slovenského pamiatkového domu v Orosláni

V sobotu 29. januára bolo v Maďarsku zemetrasenie, ktorého epicentrum s magnitúdou 4,7 bolo pri Orosláni v Komárňansko-Ostrihomskej župe. V meste a na okolí spôsobilo praskliny domov, poškodilo komíny a kostol. Ako nás informovala predsedníčka Slovenskej samosprávy v Orosláni Alžbeta Szabová, vážne škôdy spôsobilo aj v Slovenskom pamiatkovom dome. „Steny sú popraskané, sú na nich veľké štrbiny,“ informovala nás A. Szabová, ktorá zároveň s poľutovaním konštatovala, že zo stien popadali mnohé exponáty a rozbili sa. „Tieto premety asi nebudeme vedieť nahradiť, viaceré boli posledné kusy. Samozrejme, pokúsime sa doplniť inventár o podobné predmety, možno niekto ešte má doma odložené,“ povedala predsedníčka slovenského zboru. V týchto dňoch pracovník Maďarského národného múzea spisuje škody a potom môžu začať s ich odstraňovaním. Slovenský pamiatkový dom je majetkom mesta, ktoré túto budovu poistilo, takže po odsúhlasení voleného zboru ju môžu dať do poriadku. A. Szabová zdôraznila, že budova nie je v stave, ktorý by ohrozoval životy ľudí nebezpečnom stave.

V Orosláni sa ľudia okrem toho, že zemetrasenie silne pocítili, zľakli aj preto, lebo pred niekoľkými dňami sa chvela zem pri neďalekej Bábolne. Báli sa, že ide o predzvesť väčšej katastrofy. V tomto meste popraskali steny viacerých budov, boli poškodené komíny a v obci Várgesztes popraskala stena kostola.

Pri zemetrasení, ktoré bolo najväčším v Maďarsku za uplynulé štvrťstoročie, nikto nebol zranený, nikoho nemuseli vysťahovať a neboli poškodené ani strategické priemyselné podniky, či dunajské mosty v Budapešti. Zemetrasenie vyvolalo zdesenie obyvateľov Orosláňu, Tatabáne, Taty, ale aj Budapešti či Győru. Ľudia vybehli najmä z vyšších budov a neskôr sa neodvážili použiť výťahy. Panika nikde nevypukla.

Nijaké väčšie škody nezaznamenali ani v Šóškúte, kde nás o tamojších udalostiach informovala predsedníčka Slovenskej samosprávy Iveta Horváthová Körtvélyesiová. „My bývame na kopci, kde sme pocítili priblížne 15-sekundový otras. Na druhom konci dediny, kde sme bývali predtým, vôbec obyvatelia nič nepocítili. Nemáme lustre, ale nástenné lampy, tie sa netriasli, ale gauč, okná, dvere, sošky a svietniky, ktoré máme na knihovničke, sa roztriasli,“ povedala I. Horváthová Körtvélyesiová a dodala, že hoci celá udalosť netrvala dlho, trochu sa zľakli, lebo vonku bola hrozná zima.

Aktivitu v zemskej kôre vycítili vopred zvieratá a napríklad psy sa pár sekúnd pred zemetrasením triasli, kňučali a rozbehli sa k svojim majiteľom. Odborníci ešte v noci zo soboty na nedeľu preverili podniky regiónu, vrátane skládok nebezpečných surovín, ako aj dôležitú infraštruktúru. Poškodenie zemetrasením však nikde nezistili. Primátor Budapešti István Tarlós tesne po zemetrasení nariadil technickú previerku dunajských mostov a budapeštianskych podchodov, experti však ani tam nenašli stopy po poškodení. V Budapešti popraskali steny iba na jednej budove v XI. obvode, ľudí však ani tam nemuseli vysťahovať.

Seizmológovia takmer s určitosťou vylúčili, že sobotňajšie otrasy boli predzvesťou väčšieho zemetrasenia. Dotrasov namerali niekoľko, tie však boli podstatne slabšie.

(ef)

Svätý Tomáš Akvinský – Doctor angelicus

(1225? – 1274)

Zaujímavá postava v dejinách a živote cirkvi, ktorej meno sa dodnes nielen spomína v životopisoch svätých, ale ktorý svojim myslením zasiahol výrazne do filozofie. Podľa neho nesie meno aj prúd filozofického myslenia či škola - tomizmus. Pápež Ján Pavol II. vydal encykliku pod názvom Fides et rátio, v ktorej obhajuje filozofiu Tomáša Akvinského a spája, ako názov encykliky hovorí, vieru a rozum, ktoré nikdy nemôžu ísť proti sebe, ale sa iba dopĺňajú. Kto bol tento muž?

Presný dátum jeho narodenia sa neuvádza, predpokladá sa, že sa narodil okolo roku 1225. Meno jeho rodiny Akvinský sa odvodzovalo od mesta Aquino, severne od Neapola, ale Tomáš sa pravdepodobne narodil v neďalekej obci Roccasecca, v mnohopočetnej rodine. Otec ho už v piatom roku dal na výchovu do blízkeho a známeho benediktínskeho opátstva Montecasino, kde sa mal stať mníchom a podľa možnosti aj opátom kláštora. Plány otca sa však nikdy nestali skutočnosťou.

V roku 1239 Tomáš študuje na univerzite v Neapole, kde spoznáva dominikánsku rehoľu, s ktorou spojí celý svoj život, aj keď musel o vstup zápasiť pre neochotu a odpor vlastnej rodiny. Po ťažkostiach, medzi ktorými bolo aj domáce väzenie, napokon odchádza do Kolýna nad Rýnom, kde bol v rokoch 1248-1252 žiakom významného dominikána, sv. Alberta Veľkého. Popri filozofii, ktorú študoval už v Neapole, si priberá aj teológiu. Povahovo bol však veľmi mlčanlivý a utiahnutý a to až natoľko, že sa mu začali spolužiaci posmievať a dostal prezývku „nemý vôl“. Avšak nadanie a talent Tomáša nedali na seba dlho čakať. Bol to práve Albert Veľký, ktorý o ňom prehlásil: „Tento nemý vôl raz prehovorí tak, že to zaznie v celom svete.“ Kto by dnes nepoznal vo filozofii a teológii meno Tomáš Akvinský? Vošiel do dejín ako jeden z najväčších teológov a mysliteľov, mnohí hovorili, že ako génius. Tomášovu genialitu vybadal i Albert Veľký a navrhol Tomáša pre katedru v Paríži. Na parížskej univerzite vládlo napätie medzi svetským duchovenstvom a žobravými rádmi, akými boli františkáni a dominikáni. Navyše dominikáni mali problém a ťažkosti pre Aristotelovu filozofiu, ktorú dominikánska rehoľa prijala do svojho teologicko – filozofického systému. Tomáš sa postupne presadil vďaka hlbokej a vecnej argumentácii a postupne ho začali nazývať „anjelským učiteľom“ (Doctor angelicus). V roku 1259 ho povolali do Talianska a bol vymenovaný za „generálneho kazateľa“. Z obdobia v Taliansku, kde sa zdržal 8 rokov, pochádza jeho známy spis Summa contra gentiles (Suma proti pohanom), v ktorom podrobne vysvetľuje články kresťanskej viery a ich obranu voči námietkam proti nim. V tomto období začína písať svoje najdôležitejšie a najväčšie dielo – Summa theologiae (Suma teologická). V roku 1268 na príkaz generálneho predstaveného rehole odchádza do Paríža, kde znova obhajoval Aristotelovu náuku, tentoraz proti františkánom, ktorí boli zástancami platónsko – augustínovskej filozofie. Spor vyústil do verejnej dišputy s františkánom Johnom Peckhamom, kde povýšeného františkána ohromil svojimi kvalitnými dôkazmi skromný Tomáš. Sám Peckham sa neskôr vyjadril o Tomášovi ako o „poníženom učiteľovi“ (Doctor humilis). Tu pokračoval Tomáš vo svojom diele Suma teologická, ktorá ale ostala nedokončená. Rok 1272 je znova rokom zmeny, keď je povolaný späť do Talianska, aby vybudoval ústredné teologické učilište dominikánskej rehole v Neapole. Tu ho v roku 1273 zastihlo pozvanie pápeža Gregora X. na lyonský cirkevný snem, zvolaný na máj 1274. Aj napriek zlému zdravotnému stavu v januári sa vydal na cestu do Lyonu, kam už ale nedošiel. Zomrel cestou na koncil v cisterciánskom kláštore Fossanova 7. marca 1274, kde ho aj pochovali.

V roku 1368 prevzal jeho telesné pozostatky dominikánsky rád a uložil ich v novom hrobe vo francúzskom meste Toulouse. Proces svätorečenia bol zavŕšený už v roku 1323. Jeho sviatok sa podľa starého liturgického kalendára slávil 7. marca, podľa nového kalendára a slávi 28. januára, v deň uloženia jeho telesných pozostatkov v novom hrobe. Pápež Pius V. ho roku 1567 vyhlásil za cirkevného učiteľa a neskôr pápež Lev XIII. za patróna všetkých katolíckych škôl.

(Spracoval Stanislav Brtoš)

O sviatostiach všeobecne

V duchovnom živote veriaceho človeka patrí popri tom všetkom, čo on sám osobne prežíva subjektívne, či už cez modlitbu, cez účasť na liturgických úkonoch a bohoslužbách, alebo na akejkoľvek liturgickej oslave a pobožnosti, aj objektívne vedomie a poznanie toho, čo je obsahom viery, tak ako ho podáva aj cirkev vo svojom učení a ako to aj my vyznávame práve v modlitbe „Vyznania viery – Verím v Boha“. Katolícka cirkev má svoje učenie, ktoré je naozaj veľmi bohaté, môžeme povedať že stručne a skrátene zhrnuté pre veriaceho človeka v knihe, ktorá má názov Katechizmus katolíckej cirkvi (v skratke KKC). Knihu uviedol do praxe a užívania pre dnešnú dobu pápež Ján Pavol II. svojim podpisom v jeho letnom sídle Castel Gandolfo dňa 15. augusta, 1997, v devätnástom roku svojho pontifikátu. Úvod KKC obsahuje Apoštolskú konštitúciu FIDEI DEPOSITUM, ktorou uvádza katechizmus. Okrem úvodu, v ktorom je stručne predstavený KKC a komu je určený, obsahuje 4 základné časti: Vyznanie viery; Sviatosti; Život viery a posledná časť je venovaná Kresťanskej modlitbe. Treba povedať, že nejde o katechizmus v tom význame, ako sme ho poznali kedysi ako deti, keď sme sa ho učili v škole, vo forme otázok a odpovedí, ale o solídne poňatie celého učenia viery, ktoré je písané v zrozumiteľnom jazyku pre každého veriaceho človeka dnešnej doby.

Jedna kapitola je venovaná SVIATOSTIAM v živote veriaceho človeka. Samozrejme, prvá otázka znie, čo sú to sviatosti a aký zmysel a miesto majú v našom ľudskom živote. Môžeme povedať, že sviatosti sú niečo, čo nám zanechal Pán Ježiš, čo nám pomáha udržiavať a živiť Boží život v nás. Jednoducho povedané, čo nám pomáha v našom duchovnom živote. Nenájdeme zmienku o nich v Starom zákone, stretneme sa s nimi len v Novom zákone a to tiež z veľmi jednoduchého dôvodu. Lebo ich ustanovil Kristus, ktorý vystupuje konkrétne len v Novom zákone. Teologickou rečou povedané veľmi stručne, ale výstižne: „Sviatosti sú viditeľné znaky neviditeľnej milosti“. V tejto vete je naozaj vyjadrená celá podstata každej sviatosti. To neviditeľné je skutočne Božia milosť, ktorá cez ne účinkuje a pôsobí na náš duchovný život. Tá viditeľná časť, to je to vonkajšie, čo človek vníma svojimi zmyslami, teda spôsob ako sa jednotlivé sviatosti udeľujú, prípadne čím sa udeľujú (napr. voda pri krste, olej pri krste, pri birmovaní... chlieb a víno pri Eucharistii..., ale aj slová, napr. pri sviatosti zmierenia... a pod.)

Ak chceme hovoriť o počte, tak ich nie je naozaj veľa. Biblickým číslom sedem ich všetky spočítame.

1. Krst

2. Eucharistia

3. Birmovanie

4. Sviatosť pokánia

5. Pomazanie nemocných

6. Sviatosť manželstva

7. Sviatosť kňazstva

Prvé tri (krst, Eucharistia a birmovanie) nazývame aj „sviatosťami uvádzania do kresťanského života“. Názov je veľmi jednoducho odvodený z toho, že uvádzajú postupne človeka do spoločenstva a života cirkvi. Prvým je krst, ktorým je človek prijatý za člena cirkvi. Eucharistia je duchovný pokrm, ktorým si človek udržiava a rozmnožuje v sebe Boží život a napokon birmovanie je zavŕšením rastu kresťanského života a hovoríme, že človek sa stáva dospelým kresťanom (samozrejme, nie v telesnom zmysle, ale v duchovnom).

Ďalšie dve sviatosti – pokánie a pomazanie nemocných – pomáha človekovi v ťažkostiach. Pokánie v tom, že mu odpúšťa vinu, ktorej sa dopustil v istej etape svojho života od krstu a potom od každej spovede; pomazanie nemocných zase posilňuje človeka v každej chorobe, do ktorej upadne, či telesnej, alebo duševnej a pomáha tiež udržať až do konca v človekovi Boží život. Nazývame ich aj „sviatosťami uzdravenia“. Uzdravujú človeka na duši (odpustenie), na tele a duchu (pri telesnom a duševnom utrpení sú pomocou a posilou).

Posledné dve sviatosti (kňazstvo a manželstvo) sa od tých predchádzajúcich piatich odlišujú predovšetkým v jednej veci. Tieto posledné dve človek neprijíma pre seba. Prijíma ich pre isté spoločenstvo. Preto sa aj nazývajú „sviatosti služby spoločenstvu“. Manželstvo človek prijíma pre spoločenstvo najprv muža a ženy, a potom pre širšie spoločenstvo, pre rodinu, ktorá sa tvorí zo spoločenstva muža a ženy splodením detí. Čiže človek neprijíma nikdy manželstvo len pre seba samého. Podobne sviatosť kňazstva. Ani tú neprijíma človek pre seba samého, ale pre spoločenstvo Božieho ľudu, ku ktorému je neskôr poslaný, aby im „slúžil“ v službe a láske. Toto je ten rozdiel oproti predchádzajúcim sviatostiam, ktoré človek prijíma len pre seba (krst, Eucharistia, birmovanie, pokánie a pomazanie nemocných) – pre svoje osobné dobro. Posledné dve, kňazstvo a manželstvo, prijíma nie pre osobné dobro, ale pre dobro spoločenstva, v ktorom, samozrejme, je zahrnuté aj osobné dobro.

Treba tiež povedať, že sviatosti sú pre človeka, sú pomocou v jeho duchovnom živote. Takže všetkých sedem sviatostí sa vysluhuje v cirkvi len živým a nie zosnulým. Pretože iba živý človek potrebuje pomoc. Za zosnulého sa už môžeme iba modliť, aby obsiahol naozaj večný život v Božom kráľovstve, prípadne, ako sme o tom uvažovali kedysi pri očistci, modlitbou pomôcť dosiahnuť prechod z prechodného stavu pre zosnulého človeka do trvalého stavu večnosti v Božom kráľovstve.

Stanislav Brtoš

Impozantná ekumenická bohoslužba v Lutherovom dvore

Cirkevné zbory evanjelikov a. v., reformovaných, rímsko-katolíkov a baptistov, pôsobiace v Jozefovom meste (VIII. obvod Budapešti), sa už dvadsať rokov stretávajú v rámci tzv. Ekumenickej modlitebnej osmičky v Jozefove. Osem zborov raz ročne spoločne slávi osem dní v duchu hesla za jednotu veriacich v Krista. Veriaci ôsmich zborov spolu so svojimi duchovnými pastiermi sa stretnú v jednom kostole alebo v kaplnke na spoločnej bohoslužbe, ktorú odbavuje kňaz niektorého spriateľného zboru. Tak to bolo aj 17. januára v kaplnke Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Lutherovom dvore. Veriaci sa zišli pod heslom „Príďte a pozvite aj iných spolu sa modliť a chváliť Hospodina“.

Kaplnka Slovákov v Lutherovom dvore bola zaplnená už pred šiestou hodinou večer. Úvodom pánov duchovných, bratov a sestry ôsmich zborov srdečne privítal dozorca slovenského zboru Gregor Papuček. Vyjadril svoju radosť z veľkého počtu prítomných a poďakoval sa im za hojnú účasť. Za želal im, aby sa cítili dobre v priestoroch slovenského zboru.

Potom prítomných privítala slovenská pani farárka hostiteľského zboru Hilda Guláčiová Fabuľová a duchovný reformovanej cirkvi Dávid Emil Kovács začal bohoslužbu. Mal pôsobivú, peknú kázeň, ktorá sa opierala o biblické podobenstvá, citáty z biblie, ako napr. z 15. kapitoly evanjelia sv. Jána, kde sa hovorí o viniči. Vinič už aj začiatkom nášho letopočtu bol symbolom bohatstva. Dokonca aj na súdobých minciach bol znázornený aj strapec hrozna. Vinič je hlboko zakorenený do pôdy, zhlboka ťahá životodarnú vlahu a dáva bohatú úrodu aj v podmienkach nepriaznivého počasia. Človek vie len ukazovať svoju silu. „Buďte takí, ľudia, ako vinič“ – vraví sa v biblii. Nás Ježiš Kristus živí ako vinič. „Ja som ten pravý vinič, a môj otec je vinár“ – vraví. Ďalej povedal, že ústrojenstvo človeka je tak stvorené, že len súhrn všetkých jeho orgánov dáva jeden celok. Ústroj zraku sa nemôže vyzdvihovať, že on je najdôležitejší, ani žiaden iný, lebo ani jeden, ani druhý by nemohol existovať, keby tie ďalšie nefungovali. Čiže len všetky časti tela spolu môžu tvoriť jedno zdravé telo. A podobne aj telo kresťanstva môže byť zdravé, môže fungovať len tak, ak všetky jeho časti sú zdravé, lebo ony – podobne ako časti tela človeka – len všetky spolu môžu tvoriť zdravé telo kresťanstva. Tu je teda aj veľký zmysel týchto ekumenických stretávaní.

Piesne spieval každý v svojej reči, Slováci po slovensky. Aj jednotlivé časti liturgie prebiehali dvojjazyčne. Napr. pri konci bohoslužby Áronovské požehnanie po maďarsky hovorili a potom po slovensky zaspievali. Bohoslužba sa skončila, všetci si podávali ruky so želaním pokoja slovami: „Pokoj s vami“.

Príjemné prekvapenie bolo, keď Slováci medzi hosťami objavili aj novohradskú Slovenku, alebo keď sa brat vo viere ozval, že „aj moja mama boli Slovenka“. Slováci pozvali hostí na agapé do svojho klubu, kde bola príležitosť na voľný rozhovor. Keďže to bola ešte len druhá osmička, za ňou nasledovalo ďalších šesť na rôznych iných miestach, v kostole či kaplnke ďalších cirkevných zborov, dobré to príležitosti na vzájomné spoznávanie sa a nadväzovanie priateľských stykov.

Gregor Papuček

Zoltán B. Valkán

Blahoželanie k sedemdesiatinám

Jeden z najvýznamnejších slovenských spisovateľov v Maďarsku Zoltán Bárkányi Valkán oslávi 12. februára významné životné jubileum – sedemdesiate narodeniny. 36 rokov bola jeho pracoviskom redakcia Ľudových novín, deväť rokov stál na jej čele (1993-2002) a dodnes s týždenníkom aktívne spolupracuje. Od roku 1977 je aj literárne činný. Pravidelne sa zapájal do literárnej súťaže Demokratického zväzu Slovákov v Maďarsku, za poviedky Balada o starkej a Strojník získal prvé ceny. V antológii drobnej prózy Pramene (1982) vyšli tri jeho poviedky. O päť rokov vydal prvú samostatnú zbierku poviedok Vzplanutie, roku 1998 zbierku krátkych próz Návrat a roku 2009 zbierku Vianoce tetky Karovej. V roku 2008 vyšla literárna antológia Pod Pilíšom – tam je náš svet, ktorá obsahuje sedem jeho poviedok a ktorej bol spoluredaktorom. Zoltán B. Valkán pravidelne publikuje v Ľudových novinách, v ročenke Náš kalendár a v literárnych antológiách doma i na Slovensku.

Z jeho diel vyžaruje láska k rodnému kraju, podpilíšskemu Kestúcu, k jeho rodným. Ako sám vyznáva: „...svojím skromným dielom chcem splatiť dlh ľuďom, ktorí ma vystrojili na cestu, poďakovať im za lásku a dôveru, ktorá ma podnes posmeľuje“. Jeho dielo pozitívne hodnotia literárni kritici v Maďarsku i na Slovensku. Veľmi výstižne ho sumarizoval renomovaný literárny vedec Peter Andruška: „Deje Valkánových próz, čŕt i poviedok sa odohrávajú v dedinskom aj mestskom prostredí, minulosť sa v nich stretá so súčasnosťou, protagonistami príbehov sú najmä starí ľudia. Starý otec je ikonou nejedného spisovateľovho príbehu, chlap múdry, citlivý, schopný riešiť životné situácie. Takáto voľba postáv dovoľuje autorovi smelšie načierať aj do studnice námetov (zážitkov, spomienok), majúcich historické či dokonca politické pozadie (a podfarbenie). V súvislosti s Valkánovými prózami hovoríme aj o očisťujúcej baladickosti, o irónii, o zmysle pre humor, čo z hľadiska tamojšej literárnej tradície hodnotíme ako črty väčšmi vidiecke ako mestské. Nečudo, že Valkán sa vracia do podpilíšskeho Kestúca, do prostredia, z ktorého sa síce vytráca kedysi prirodzená zemitosť, ostáva však zásobárňou zážitkov, a teda aj príbehov, vhodných na literárne stvárnenie.“

Veríme, že Zoltán B. Valkán bude ešte dlho a často čerpať z tejto bohatej zásobárne a potešovať nás novými a novými dielami. Tak ako to urobil aj v týchto dňoch, keď nám poslal svoju najnovšiu poviedku, ktorú uverejňujeme na pokračovanie: http://www.luno.hu/content/view/11018/34/