Národnostný deň v Alkári

Dňa 4. augusta usporiadali Obecná a Slovenská samospráva v Alkári (Mátraszentimre) a miestna základná škola národnostný deň spojený so stretnutím obcí, ktoré sú pomenované podľa svätého Imricha. Národnostný deň spojili s obecným dňom pred niekoľkými desaťročiami a v tomto roku už druhýkrát mali Alkárčania možnosť privítať hostí z ôsmich krajín Európy. V roku 2007 - keď si tieto osady vytvorili združenie - vo všetkých postavili bustu princovi Imrichovi a odvtedy každý rok majú možnosť dve osady usporiadať stretnutie predstaviteľov združenia. V tomto roku okrem Alkáru sa uskutočnilo podobné stretnutie v Rumunsku v obci Sântimbru (Marosszentimre). Spojením týchto akcií vznikla dvojdňová séria podujatí.

Program sa začal v sobotu a bol skutočne pestrý. Tvorili ho futbalové zápasy, súťaž v kreslení na asfalt a remeselnícke dielne pre deti, súťaž vo varení zemiakového paprikášu a ochutnávka jedál z húb - perkeltu a paprikášu, smažených húb, ktorých by sa minulo aj sto kíl, keby ich toľko bolo, súťaž o najkrajšiu hubu a ochutnávka miestnej špeciality sirovníka. Tento koláč sa pripravuje z kysnutého cesta. Jednu vrstvu posypú makom alebo orechmi a tvarohom. Hostia i miestni obyvatelia prejavili obrovský záujem o tento jednoduchý, ale chutný koláč. Ak mal niekto chuť na slané pochúťky, v bufetoch si mohol kúpiť aj pravé alkárske placky a, samozrejme, zvyčajné jarmočné pochúťky. Na pravé poludnie zazneli ľudové piesne, ale miestnym obyvateľom urobili najväčšiu radosť škôlkari s milým programom, v ktorom nechýbali slovenské ľudové piesne, riekanky a porekadlá.

Popoludňajší program začali hostia, medzi ktorými boli aj členovia 60-člennej delegácie spriatelenej obce Alkáru Gemerskej Panice, kam sa pred vyše 60 rokmi presídlilo veľa matranských Slovákov. Starší ľudia priviedli so sebou aj svojich vnukov, aby im ukázali, odkiaľ sa presťahovali na Slovensko.

Podujatie oficiálne otvorili po maďarsky starosta Alkáru Ondrej Stuller a po slovensky predsedníčka miestnej slovenskej samosprávy Judita Kaszalová Szabadová. Kultúrny program prebiehal tiež v oboch jazykoch, bol súčasťou národnostného dňa. Vystúpili v ňom hrušovskí heligonkári a Folklórny súbor z Pišpeku, v ktorom sú zastúpené všetky vekové vrstvy, čo poteší srdce každého, kto sa zaoberá zachovávaním tradícií. Skončil sa vystúpením speváka a herca Zoltána Millera.

Z Gemerskej Panice prišli aj muzikanti, ktorí hrali na večernej tanečnej zábave. Navodili výbornú náladu, tanec trval až do brieždenia.

Na druhý deň sa uskutočnilo oficiálne stretnutie predstaviteľov osád, pomenovaných podľa svätého Imricha. Na slávnostnej svätej omši v záhrade miestneho rímskokatolíckeho kostola sa zúčastnila aj štátna tajomníčka Ministerstva ľudských zdrojov Rózsa Hoffmannová, ktorá v Alkári práve trávila dovolenku, a podpredseda maďarského parlamentu Sándor Lezsák, predseda Milenárneho pamätného výboru sv. Imricha. Po svätej omši účastníci vzdali hold princovi Imrichovi položením vencov k jeho buste. Dvojdňové podujatie ukončila beseda za okrúhlym stolom a chutný obed.

J. Kaszalová Szabadová (ef)

46. Novohradské národnostné stretnutie

a 16. Celoštátny folklórny festival Slovákov v Maďarsku

Folklór si podmanil Banku

Zväz Slovákov v Maďarsku v spolupráci so Slovenskou samosprávou Novohradskej župy, Združením novohradských a hevešských Slovákov, Obecnou a Slovenskou samosprávou v Banke usporiadal 4. augusta v poradí 46. Novohradské národnostné stretnutie a 16. Celoštátny slovenský folklórny festival. Tradičné a pre našich čitateľov dobre známe folklórne stretnutie sa začalo v miestnom evanjelickom kostole folklórnou bohoslužbou, ktorú slúžili Alžbeta Nobiková a Hilda Gulácsiová Fabuľová. Bohoslužba sa konala na pamiatku sv. Cyrila a Metoda. O dvoch slovanských vierozvestcoch hovorila vo svojej kázni nielen A. Nobiková, ale aj bývalá predsedníčka ZSM Mária Jakabová. Uviedla state zo života spolupatrónov Európy, ktorí pobudli pol roka aj na území dnešného Maďarska, myšlienky vierozvestcov, ako aj slová pápeža, ktorý vysoko ocenil činnosť sv. Cyrila a Metoda na území Veľkej Moravy. Slávnostný akt spestrilo vystúpenie folklórnych súborov a umeleckých telies. Spievali Anna Komjáthiová z Veňarca, členovia pávieho krúžku z Mlynkov a zo Santova, na citare hral Alexander Szőke z Malej Nány a vystúpili folkloristi zo Slovenska. Prítomným sa prihovorila predsedníčka Slovenskej samosprávy Novohradskej župy Ruženka Komjáthiová. Ako povedala, župný zbor kladie mimoriadne veľký dôraz na výučbu slovenčiny - nie náhodou založil v roku 2009 cenu Za slovenské národnostné školstvo. Tohto roku ju udelil predsedníčke Slovenskej samosprávy v Níži, dlhoročnej riaditeľke tamojšej základnej a materskej školy Zuzane Kučerovej. Z. Kučerová pôsobila ako pedagogička skoro 40 rokov a nevenovala sa deťom iba počas pracovnej doby, ale aj mimo nej. Veľký dôraz kladie na zachovávanie slovenských tradícii v ich obci, kde sa slovenčina vyučuje štyri hodiny týždenne.

Účastníci stretnutia potom prešli v krojovanom sprievode k javisku na jazere. Cestou si mohli pozrieť výstavu fotografií z predošlých festivalov upevnených na plote rekreačného strediska. Obďaleč stáli stánky s pohostením, v ktorých ponúkali za symbolickú cenu tekvicové lokše alebo tarkedle (šišky) z Bokoru s rôznym ochutením (obalené v maku, kakau, vanilkovom cukre), ale aj chýrne veňarecké halušky.

Kultúrny program Celoštátneho slovenského folklórneho festivalu a Novohradského národnostného stretnutia s názvom Naša klenotnica začal hymnickou piesňou Daj Boh šťastia tejto zemi v prednese sestier Komjáthiových za hudobného sprievodu členov kapely Svrčkovci.

Prítomných v mene organizátorov privítala úradujúca tajomníčka ZSM Monika Szabová, ktorá sa poďakovala divákom a vystupujúcim, že mnohí rok čo rok v prvý augustový víkend prichádzajú na akciu, ktorá je zameraná na slovenskú národnostnú kultúru v Maďarsku. Svojou prítomnosťou poctil podujatie a prítomným sa prihovoril mimoriadny a splnomocnený veľvyslanec SR v Budapešti Peter Weiss. Ako povedal, je rád, že sa uskutočňuje tento festival, ktorého úlohou je zachovávať slovenskú kultúru, slovenský jazyk v Maďarsku. „Je prirodzené, že toto podujatie podporil aj Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Vláde SR záleží na tom, aby sa udržiavali styky s krajanmi všade vo svete, vrátane Maďarska, aby sa udržiavala a pestovala kultúra predkov, ktorí prišli sem na toto územie pred 300 rokmi a aby slovenská kultúra a slovenský jazyk v Maďarsku prežili aj ďalšie desaťročia,“ povedal P. Weiss, ktorý sa zmienil aj o tom, že v júli sa začal jubilejný rok sv. Cyrila a Metoda, ktorý zavŕši ďalší jubilejný rok: 20. jubilea samostatného demokratického Slovenska. Na slová veľvyslanca nadviazal riaditeľ Teritoriálneho, informačného, medzinárodného, mediálneho a kultúrneho odboru ÚSŽZ Augustín Lang, ktorý odovzdal prítomným pozdrav predsedu úradu Igora Furdíka. Účastníkov stretnutia privítali aj starosta hosťujúcej obce Ondrej Ivanič a predsedníčka ZSM Ruženka Egyedová Baráneková. Predsedníčka najväčšej spoločenskej organizácie Slovákov v Maďarsku pripomenula, že pri organizovaní festivalu museli prekonať doteraz nevídané ťažkosti, ktoré vedeli zdolať len tak, že sa spojili. Potom odovzdala spomienku na spoločnú prácu v podobe obrázkov s banským javiskom a nápisom ďakujeme P. Weissovi, ÚSŽZ a starostovi obce.

Na rad potom prišli folklórnici z rôznych kútov Maďarska, aby predviedli to najkrajšie z klenotnice našich predkov. Jednotlivých vystupujúcich vtipne uvádzal na javisko spevák a hráč na ľudových hudobných nástrojoch z Detvy Roman Malatinec. Náročné programy predviedli folklórne skupiny Rozmarín z Veňarcu, Zornica z Jače, súbory z Banky, obce Novohrad a Panónia z Malej Tarče, spevácke zbory zo Sudíc, Veňarcu, Mlynkov a Santova, ľudová hudba Svrčkovci zo Šalgótarjánu, členovia Tanečnej skupiny Veľká Bukovinka z Répašskej Huty, heligonkári z Klenovca a Hrušova a tanečné súbory Urpín a Sfinx z Banskej Bystrice. Podujatie v prekrásnom prostredí Banského jazera uzavrel záverečný galaprogram medzinárodného novohradského folklórneho festivalu pod názvom Naša brána otvorená. Účinkovali v ňom súbory z Chorvátska, Španielska, Slovenska a Maďarska.

Bolo potešujúce, že napriek horúčavám nebolo v amfiteátri na Banskom jazere prázdne hľadisko a ľudia zo všetkých kútov Maďarska tlieskali slovenskému programu.

(ef)

Cyrilo-metodské oslavy v obci Mikóháza

Slovenská samospráva obce Mikóháza si 7. júla 2012 pripomenula posolstvo vierozvestcov sv. Cyrila a sv. Metoda. Bolo to práve v deň osláv Dňa Slovákov v Maďarsku, keď Celoštátna slovenská samospráva organizovala vzdávanie holdu našim predkom v bakonskej obci Jášč.

Iniciatívu vysoko ocenila Slovenská samospráva Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy, ktorá zastrešuje 13 miestnych slovenských samospráv. veď takýmto spôsobom aj Zemplínčania mohli oslavovať tento významný sviatok spolu s ostatnými Slovákmi.

Mikóházska slovenská samospráva bola založená v roku 2002 a ako jediná v tejto oblasti oživuje vieru v cyrilo-metodského ducha. Bolo to pred šiestimi rokmi, 8. júla 2006, keď grécko-katolícka cirkev opäť tvorila brány svojho chrámu, dala priestor slovenským mariánskym piesňam a liturgii v slovenskom jazyku. Veľkolepé oslavy a rozhovor s predsedom najvyššieho voleného zboru Slovákov v Maďarsku vtedy motivoval aj miestnych Rusínov, aby si založili svoju národnostnú samosprávu.

Výsledkom spolupráce dvoch národnostných volených zborov je dnes aj organizovanie podobných slávností akou bola oslava ducha sv. Cyrila a sv. Metoda. Bola to oslava viery. Viery v ducha a viery v duchovné posolstvo nielen našich vierozvestcov, ale aj dedičstva našich predkov. Predkov, ktorí sa sem v 17. a 18. storočí prisťahovali zo severnejších regiónov vtedajšieho Rakúsko-Uhorska, aby v okolitých lesoch našli prácu ako drevorubači a dovážali palivo do blízkych sklárskych hút. Neskôr boli známi ako vandrujúci drotári. Niekdajšie typické remeslá tohto kraja sa dnes zachovali len v miestnych múzeách, v tzv. oblastných domoch a s miestnym nárečím sa stretneme v piesňach, ktoré majú v repertoári tunajšie spevácke zbory.

Jeden z takýchto zborov v spomínaný deň mariánskymi piesňami ozvučil aj priestory mikóházskeho gréckokatolíckeho kostola. Speváčky zboru Rozmarín z Baňačky spievali v zemplínskom nárečí piesne, ktoré ich naučili ešte ich matere. Pridali sa k nim členky miestneho cirkevného zboru a spoločne uviedli slovensko-maďarskú slávnostnú sv. liturgiu. Slávili ju piati kňazi zo Slovenska i z Maďarska. Vzácnym hosťom bol protosynkel košickej eparchie Vladimír Tomko, ktorého úvodom liturgie srdečne pozdravil miestny kňaz Emil Bolóczky. Kazateľ slávnosti V. Tomko prítomným veriacim odovzdal pozdrav košického eparchu, vladyku Milana Chautura a spomenul nedávnu púť do Ríma práve pri príležitosti dôležitých cyrilo-metodských osláv.

Po slávnostnej liturgii sa hostia presunuli do miestneho kultúrneho strediska, kde spomínané zbory predniesli svoj repertoár slovenských a maďarských ľudových piesní. Prítomným sa prihovoril i predseda miestnej slovenskej samosprávy Ján Rusnák. Pred podávaním popoludňajšieho jedla sa prítomní pomodlili. Po neviazanom rozhovore sa účastníci osláv posilnení duchom sv. Cyrila a sv. Metoda rozlúčili.

(jk)

Ekumenický biblický tábor na Slovensku

Stalo sa peknou tradíciou, že každý rok usporadúvame pre žiakov Slovenskej školy v Budapešti biblický tábor. Vlani sme si vybrali za dejisko obec Dunaeďház (Dunaegyháza), tohto roku osadu Sazdice na Slovensku. Ubytovaní sme boli v misijno-rekreačnom centre, vytvorenom v budove bývalej fary. Keďže obec má okolo 400 obyvateľov, nemá vlastného evanjelického farára. Bohoslužby zabezpečuje pani farárka Hana Peničková zo Šiah. Miestny zbor je vlastne dvojjazyčný a veriaci tu spolunažívajú vo veľkej láske a pokoji. Cirkevný zbor má vynikajúceho brata dozorcu, ktorý je zároveň starostom obce. Volá sa Zoltán Srna. On a pani farárka pokladajú za srdcovú záležitosť vykonávanie misijnej práce v cirkevnom zbore. Možno i preto sa tešili nášmu príchodu.

Do nášho ekumenického biblického tábora sme pozvali aj deti z iných našich slovenských škôl, ale prišli iba žiaci zo Sarvaša a miestne deti. Tak sme mali účastníkov z Pešti, zo Sarvašu a 15-20 miestnych detí. Obec Sazdice je malá dedinka v prekrásnom okolí. Obkľučujú ju krásne hory. Na pobožnostiach sme spievali, modlili sa a mali sme výber z Novej zmluvy: zázraky, divné skutky Pána Ježiša, rôzne uzdravenia a vzkriesenia nášho Pána Ježiša. Popri pobožnostiach sme chodili aj na výlety.

Po celý týždeň sme mali bohatý program, skoro každý deň sme podnikali výlety do okolia. Mohli sme sa zoznámiť s bohatou históriou obce. Už v XI. storočí tam žili mnísi, preto tam stojí starodávny katolícky kostol. Pri katolíckom kostole sa nachádza prekrásne zriadený pamätný dom. Sprevádzala nás pani dozorkyňa evanjelického zboru. Raz sme sa boli kúpať v bazéne Hotela Pelikán a jeden deň sme strávili v známych kúpeľoch Dudince. Dokonca jeden bazén bol aj na dvore fary, kde sme sa mohli osviežiť v tropických horúčavách. V sobotu sme si pozreli pozoruhodnosti Šiah a mohli sme robiť nákupy. Večer sme si pri táboráku opekali slaninu.

V nedeľu sme boli na dvojjazyčných službách Božích v evanjelickom kostole. Naše deti spievali piesne uvádzali citáty zo Svätého Písma. Oboznámili sme sa s históriou miestneho evanjelického cirkevného zboru. Po službách Božích sme mali spoločný obed na fare, potom sa deti spoločne hrali, dospelí si vypočuli prednášku a diskutovali. Po celý týždeň sme cítili, že nás spája Kristova láska. Cez lásku našich bratov a sestier sme mohli cítiť lásku, starostlivosť nášho Pána Ježiša. Mohli sme teda precítiť, že v Kristovi sme jedna rodina a spája nás bratsko-sesterská úprimná láska. Vďaka za to všetko nášmu Pánovi!

Hilda Gulácsiová Fabuľová

ev. farárka

Peštiansky perkelt Gregora Martina Papucseka

Plavec a strelec na Olympe

Športovci na Olympiáde zvyknú bojovať za svoju vlasť a národ. Vlasť býva vo väčšine prípadov jednoznačne daná. Ale národ? Aký je veľký a prekrýva sa pojem národ a vlasť? Je jasné, že sa hymna má spievať podľa vlasti. Je jasné, že sa hymna má spievať podľa vlasti? A čo keď je to zložitejšie? Pri určovaní identity prichádza vtedy na pomoc kraj či mesto, odkiaľ borec pochádza. Aj tak hrozí, že si „nášho“ hrdinu prisvojí aj niekto iný... Nuž, ťažké dilemy, ktoré neprekrýva ani ligot zlatej medaily. Vyskytli sa aj teraz, v Londýne. Vezmime maďarský a chorvátsky príklad.

Zlatý plavec Dániel Gyurta, povedal to sám, cítil v bazéne na svojich ramenách počas týchto 200 metrov 15 miliónov Maďarov. Hneď som vedel, že z toho bude zle. A ešte horšie z toho, že niekdajší plavec, takisto olympijský víťaz Attila Czene - toho času štátny tajomník zodpovedný za šport - v televízii vychvaľoval Orbánovu vládu, že zabezpečila všetky podmienky pre olympijské prípravy maďarských športovcov. Poistky sa vybili takmer okamžite na internetových fórach. Jedni oslavovali Gyurtu, že nezabudol na všetkých Maďarov, druhí začali rátať, že toľko Maďarov na svete ani nie je. Základnou otázkou bolo, kto je Maďar a kto nie? Alebo kto je zradca? No a - preboha! - Rákosiho stalinistický totalitný režim bol najlepší, pretože Maďarsko získalo v Helsinkách 12 zlatých medailí?

Jestvujú však aj oveľa zložitejšie záležitosti. Napríklad Giovanni Cernogoraz. Kto to je, okrem toho, že získal strelecké zlato v trape? Giovanni... Mohol by byť Talian. Cernogoraz? To znamená Čiernohorec. Olympijské zlato však získal pre Chorvátsko. Gianni je chorvátsky občan, patrí všetkým, ale je príslušník talianskej menšiny z istrijského mestečka Novigrad. Po prebratí medaily spieval chorvátsku hymnu, v Chorvátsku ho čakali obrovské masy, takisto na Istrii, kde dvíhal do výšky zástavu Novigradu. Taliansky denník La Repubblica sa pýtal: ako to, že tento Giovanni nie je náš, veď je Talian, teda aspoň polovička zlatej medaily patrí nám. Obyčajní Taliani mu posielajú pozdravy: „Náš zlatý polotalian“!

Ja sa netajím svojím „istrijanstvom“, takže možno som zaujatý. Aký „polotalian“? On je celý Talian, akurát jeho predkovia sú z Istrie, ktorá patrí k Chorvátsku. Preto aj zaspieval svoju štátnu hymnu. Jeden taliansky bloger v tejto súvislosti napísal, že „ich“ južní Tirolčania nie sú ochotní oslavovať talianskeho zlatého medailistu, o zaspievaní talianskej hymny ani nehovoriac. Ja by som dodal, že podobné príklady by sa dali nájsť aj inde v tomto priestore...

A čo dokazuje tento skromný strelec? To, že aj olympijská medaila má dve strany. Alebo aj viac...

Infocesta 2012

Žilinský kraj láka po celý rok I.

Severozápadný cíp Slovenska je ako Popoluška z ľudovej rozprávky. Kedysi patril k najchudobnejším, dnes sa stal rajom turistov. Za radikálny obrat nenesú zodpovednosť ani holúbky, ani čarovné oriešky, lež predovšetkým ľudia. Po piatich dňoch, ktoré som vďaka Krajskej organizácii cestovného ruchu nesúcej názov Žilinský turistický kraj strávila v spoločnosti slovenských novinárov z Česka, Maďarska, Poľska, Srbska a Švédska, som pochopila, čo mi raz povedala bývalá spolužiačka: Ak máš dcéru, vydaj ju za Oravca. Takých dobrých, obetavých ľudí ako na Orave nikde inde nenájdeš. Jej chválospev, ako ju, testinú a svatku, vítajú, keď k nim príde na návštevu, som brala s rezervou. Aj touto cestou sa ospravedlňujem.

Zostaňme však pri ľuďoch. Tí sú v tomto kúte Slovenska aj podnikaví, dokážu promptne využiť dané možnosti. 1. decembra 2011 nadobudol v Slovenskej republike účinnosť zákon o podpore cestovného ruchu, ktorý vytvoril právny rámec pre založenie krajských organizácií cestovného ruchu. O tri mesiace, 9. marca tohto roku, Žilinský samosprávny kraj, Oblastná organizácia cestovného ruchu Rajecká dolina so sídlom v Rajeckých Tepliciach a Oblastná organizácia cestovného ruchu Klaster Orava sídliaca v Dolnom Kubíne založili organizáciu s názvom Žilinský turistický kraj (ŽTK). Postupne sa k nej pripojili aj oblastné organizácie cestovného ruchu Kysuce, Liptov a Malá Fatra. Čo tým získali? Nuž podľa vedenia ŽTK priestor pre lepšiu spoluprácu a zveľaďovanie partnerských vzťahov všetkých jej členov, spoločný marketing a využívanie viaczdrojového financovania. V praxi to znamená, že krajská organizácia cestovného ruchu môže získať ďalšie zdroje financovania mimo členských príspevkov, konkrétne dotáciu na aktivity z Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR. Prioritou krajskej organizácie je presadzovanie spoločných záujmov jej členov a trvalé udržiavanie cestovného ruchu so zreteľom na životné prostredie.

Žilinský turistický kraj v spolupráci so Svetovým združením Slovákov v zahraničí umožnil 20 novinárom navštíviť také regióny, ktoré vynikajú aj v celoslovenskom rámci. Orava, Liptov, Kysuce, Malá Fatra, Rajecká dolina očarujú už svojimi prírodnými krásami. Tunajší ľudia ich dokážu umne využívať, aby boli atraktívnou destináciou, ktorá priťahuje turistov, ale ich aj účinne chránia, aby sa z nich mohli tešiť aj ich potomkovia. Nájdete tu množstvo hotelov, chát, ubytovaní v súkromí - napríklad aj v prekrásne renovovaných dreveničkách, ktoré sú v prevádzke po celý rok. Hotely, ale aj niektoré chaty, sú vybavené bazénmi, saunami, posilňovňami. V zime, ktorá tu trvá aj päť mesiacov, sa kraj mení na raj milovníkov zimných športov s bohatým výberom skiparkov s množstvom lyžiarskych vlekov i bežeckých dráh. Len čo zmizne sneh a trocha obschnú lesné cestičky, prichádzajú turisti. Im domáci odporúčajú, aby si pri výletoch do hôr nahlas spievali. Nevadí, ak aj trocha falošne, to len aby dali medveďom, ktorí sa tu v posledných rokoch trocha premnožili, šancu, aby sa im vyhli. Vraj sú plachí a človeku sa radšej vyhnú. Nehnala ma novinárska zvedavosť, nechcela som sa o tom presvedčiť na vlastnej koži.

Keď sme pri speve, v tomto kraji má folklór hlboké korene. I keď prekrásne ľudové kroje dnes vidíte len v múzeách a na členoch folklórnych súborov, určite v nich budú vystupovať aj o niekoľko desaťročí. Zachovajú sa aj ľudové zvyky a hudba. Napr. chýrna Terchovská muzika požiadala o zápis na zoznam svetového dedičstva UNESCO. Takmer v každej obci pôsobí folklórna skupina, niekde sú ich desiatky. Aj my sme mali možnosť každý deň si vypočuť niekoľko speváckych skupín. Zvlášť mi utkveli v pamäti Terchovčania so sýtymi, mužnými hlasmi, ktorým by sa pravdepodobne medvede naozaj vyhli, žičliví terchovskí zbojníci, ktorí prepadli náš autobus a keď od nás nedostali ani šperky, ani peniaze, ba ani kreditky, ponúkli nás tradičným chlebom a soľou, ako aj pálenkou. A nebola to frndžalica, lež poctivá domáca...

Veľmi milé bolo vystúpenie speváckej skupiny v Múzeu kysuckej dediny v katastri obce Nová Bystrica. Deti a ženy v krojoch nás čakali ukryté pred hustým dažďom v autobusovej čakárni, aby nás privítali prekrásnymi piesňami. Kým sme sa my previezli úzkokoľajovým vláčikom, pardón, historickou lesnou úvraťovou železnicou, ktorá kedysi slúžila na prepravu dreva, premiestnili sa k jednej hospodárskej budove, kde nám zaspievali niekoľko piesní a ponúkli nás vynikajúcimi domácimi koláčikmi a posúchmi. Tu sme sa stretli s umeleckým drotárom Jurajom Šeríkom, ktorý v tom čase plietol z kovových prútikov Srdce pre Slovensko. Každý, kto na diele urobil čo i len jediný uzlík, zapísal svoje meno na zoznam, ktorý autor spolu s drôteným srdcom chce odovzdať na Deň ústavy prezidentovi SR. Z našej skupinky sa zapojili do práce predseda SZSZ Vladimír Skalský a riaditeľka Slovenského osvetového centra Katarína Királyová. V inej drevenici nám predviedli pečenie kapustníkov v domácej peci. Chutili fantasticky. Múzeum v lone prekrásnej prírody napriek vytrvalému dažďu ma natoľko očarilo, že pri ceste vláčikom, striedavo do kopca raz ťahaným, raz zasa tlačeným dieselovým rušňom, som tvrdila, že mi vonia, ako keby išiel na repkový olej. Nedalo mi a spýtala som sa nášho sprievodcu. Sklamal ma - vraj je to obyčajná nafta. Nechápem, vlastné auto mi smrdí, ale ten vláčik mi skutočne voňal.

V žilinskom kraji je pozoruhodná nielen ľudová spevná a tanečná kultúra, ale aj staviteľstvo. Toľko krásnych dreveníc ako v Zázrivej a vo Vlkolínci, ktorý je zapísaný do zoznamu svetového dedičstva UNESCO, inde veru neuvidíte. Sú krásne udržiavané, radosť na ne pozrieť.

V. Zsákaiová Držíková

Klarisky v auguste zavŕšili 800. výročie vzniku svojho rádu

Jedenásteho augusta, na sviatok sv. Kláry, vyvrcholilo 800. výročie vzniku rádu Klarisiek. Informovala o tom internetová stránka klarisky-paderborn.de, ktorá má okrem nemeckej aj slovenskú jazykovú mutáciu. Klarisky v minulosti pôsobili v Trnave a v Bratislave. Po zlikvidovaní ich kláštorov cisárom Jozefom II. v roku 1782 sa na Slovensku obnovila zatiaľ len vetva Klarisiek - Kapucínok, ktorá vznikla v 16. storočí v Neapoli. „Slovenky sú roztrúsené v mnohých kláštoroch v Európe a patria do rozličných vetiev tohto rádu, kde žijú i napriek smutnému osudu dvoch historicky veľmi významných kláštorov na Slovensku naďalej svoje povolanie,” povedala TK KBS sr. Veronika Karaffová, ktorá vedie internetovú stránku klarisiek v nemeckom kláštore v Paderborne. Je možné na nej nájsť viaceré informácie o tomto jubileu, ako aj princípoch, na ktorých stojí rehoľné spoločenstvo sv. Kláry z Assisi. „Ako Klarisky sme sa rozhodli pre jeden cieľ: pre Boha. A jeho Syn je cesta, po ktorej kráčajúc chceme tento cieľ dosiahnuť. Je to pre nás spoločná cesta, ale zároveň i množstvo osobných chodníkov,” informujú sestry návštevníkov webovej stránky. Rehoľa vznikla v roku 1212 ako spoločné dielo sv. Františka a sv. Kláry z Assisi a jej ideálom je žiť bez vlastníctva a zaistenia sa pevnými príjmami, čím sa dobrovoľne solidarizuje s ľuďmi žijúcimi na hranici existencie.

TK KBS

Výskum literárneho diela Evy Bachletovej

Skupina zahraničných vedcov, medzi ktorými sú fyzici, matematici a jazykovedci z Rumunska, Čiech a Nemecka, analyzuje v súčasnosti moderné slovenské texty pomocou kvantitatívnych metód a snaží sa nájsť nielen charakteristické črty diela Evy Bachletovej (spisovateľky, publicistky, vysokoškolskej učiteľky pôsobiacej na Katedre žurnalistiky FiF UK v Bratislave), ktorú považujú za dobrú reprezentantku slovenskej tvorby, ale aj charakter textov vôbec. Niektoré odborné články vznikli priamo pre popis tvorby Evy Bachletovej. Všetky práce zamerané na túto oblasť boli napísané v anglickom jazyku a vydané v zahraničných odborných periodikách. Doteraz boli popísané v jej tvorbe eufonické vlastnosti, slovné dĺžky, bohatstvo slovníka, niektoré geometrické vlastnosti textov, stratifikácia slovníka (54 básní), štrukturálny konzervativizmus a inovácia, aspekty nominálneho štýlu, tematická koncentrácia, deskriptivita a momentálne sa pracuje na celom spektre problémov okolo slovnej a vetnej dĺžky, vzdialenosti medzi opakovaním totožných elementov, pričom sa slovenčina porovnáva s celým radom iných jazykov, to znamená, že výsledky sa môžu využívať ako pre teoretické a popisné tak aj pre typologické účely. V Čechách sa na základe uverejnených analýz pripravuje kniha o slovenskej poézii, v podstate prvá česká analytická publikácia o kvantitatívnej lingvistike.

Bachletovej prozaické texty sú veľmi poetické, a naopak, v poézii nepoužíva klasický rým, takže sa texty líšia len formálne dĺžkou verša, ktorý signalizuje poéziu. Vo všetkých vyššie uvedených výskumných oblastiach boli vypracované matematické modely vlastností a procesov, ktoré sa pozvoľna zovšeobecňujú a aplikujú na texty v iných jazykoch. Takže texty Evy Bachletovej hrajú akúsi pioniersku úlohu v analýze textov. Treba podotknúť, že týmito metódami sa dá analyzovať nielen štýl autora, ale aj jeho vnútorný svet, jeho asociácie, jeho spisovateľský vývoj, jeho aktivita či ornamentalita a podobne. Bachletovej texty majú tú výhodu, že sú kratšie a dá sa s nimi ľahko pracovať aj bez použitia počítača.

Bolo by veľmi potešujúce, keby sa uvedené metódy použili aj na rozbor textov iných slovenských autorov. Matematickými metódami sa samozrejme nedajú overiť názory alebo intuitívne pohľady na literárnu tvorbu, ktoré používajú kritici alebo literárni historici bez etablovania hypotéz. Inými slovami, matematické metódy nerobia výpovede o kvalite textu, o jeho obsahu, zámere a podobne. Ale možno nimi porovnávať isté exaktne definované vlastnosti textov, a tu sa Eva Bachletová dostáva do dobrej spoločnosti: jej štruktúry sú podobné Byronovym, Goetheho, Eminescovym a iným. Aj keď vedecký projekt nehodnotí kvalitu literárnych diel, dostáva sa slovenská tvorba prostredníctvom Evy Bachletovej aspoň v abstraktnej forme do vedomia sveta.

Gabriel Altmann, Bochum

Medzinárodná umelecká kolónia v Békešskej Čabe

Dobré meno Békešskej Čaby obohacujú popri festivaloch aj letné umelecké dielne. V rokoch 1976-1989 usporadúvali v meste celoštátne tábory výtvarníkov. Túto tradíciu oživili Čabania v roku 2003.

V tomto roku Umelecký spolok Békešského kraja usporiadal týždňový tábor v júli. 12 výtvarných umelcov z Poľska, Rumunska, Slovenska a Maďarska žilo a tvorilo v Békešskej Čabe, na kraji mesta v lone prírody, neďaleko hotelov Garzon a Fenyves.

Zo Slovenska prišli do kolónie Pavol Rusko a Jozef Vydrnák.

Pavol Rusko sa narodil r. 1961 v Ružomberku. V súčasnosti vyučuje vo svojom rodisku na Katedre výtvarného umenia Katolíckej univerzity. Popri pedagogickej činnosti pravidelne vystavuje a zúčastňuje sa na umeleckých sympóziách a workshopoch doma i v zahraničí. Viackrát sa zúčastnil aj na podobných akciách v Békešskej Čabe.

Jozef Vydrnák sa narodil r. 1961 v Trenčíne. Výtvarník sa profesionálne venuje maľbe, kresbe, voľnej a úžitkovej grafike, exlibris, ilustráciám a knižným úpravám, typografii, realizáciám v architektúre. Od roku 1991 vystavuje samostatne i na kolektívnych výstavách.

Získal viaceré ocenenia. Jeho diela sa nachádzajú v galériách i súkromných zbierkach.

Je odborným garantom a kurátorom výstav, porotcom na súťažiach a lektorom tvorivých podujatí. Je spoluzakladateľom Slovenskej únie karikaturistov, členom Spolku výtvarníkov Slovenska, Združenia grafikov Slovenska, Združenia výtvarných umelcov západného Slovenska a neformálneho združenia trenčianskych výtvarníkov 6+1.

Ako každý rok, aj tento krát bol hostiteľom tábora čabiansky maliar Ladislav Lonovič.

- Cieľom tábora je otvoriť čabianskym výtvarným umelcom bránu do Európy a vytvoriť kontakty so zahraničnými umelcami. Účastníci nášho plenéru mali možnosť vzájomne nazrieť do svojich tvorivých dielni a na prednáškach spoznať vyučovacie metódy na vysokých školách a univerzitách. Vďaka Samospráve Békešskej Čaby, hotelu Garzon a Jurajovi Ančinovi a jeho rodine akcia prebiehala vo výborných podmienkach, - uviedol predseda Umeleckeho spolku Békešského kraja Ladislav Lonovič.

20. júla otvorili v Jankayho galérii výstavu diel účastníkov kolónie. Riaditeľka galérie Edina Kölesová Vargová pozdravila umelcov a hostí, medzi nimi generálneho konzula Slovenskej republiky v Békešskej Čabe Štefana Daňa.

Historik umenia Zoltán Banner na vernisáži rozprával o tom, že začiatkom 60. rokov minulého storočia v Európe rad radom usporadúvali umelecké plenéry, ktoré obnovili súčasné umenie, zmenili umelecký náhľad. Podľa neho tento plenér bol výrazne maliarsky a typicky stredoeurópsky, veď v strednej Európe prekvitali smery ako konštruktivizmus a surealizmus. Svojráznosťou výstavy je groteska pochádzajúca zo syntézy tragiky a komiky, ako aj hravosť, ktorá vyviera z konštruktivizmu.

Ildika Očovská

Pozoruhodná súdržnosť v Malej Hute

Malá Huta je slovenská dedinka v Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župe v pohorí Medzihorie (Hegyköz). Od Miškovca je vzdialená 90 a od Nového Mesta pod Šiatrom 20 kilometrov. Je ľahko dostupná autom, autobusom i vlakom. Medzi jej pozoruhodnosti patria rímskokatolícky kostol a lesná železnička, ktorá premáva medzi Pálházou a Rostalló. Cez obec vedie modrá turistická trasa a jej prírodné danosti - čistý vzduch a krásne lesy - lákajú návštevníkov.

Malá Huta má približne 340 obyvateľov. Slováci sa tu usadili po národno-oslobodzovacom boji F. Rákócziho a morovej epidémii, keď sa pôvodné obyvateľstvo značne preriedilo. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1792, keď ju spomínali ako Novú Hutu. Do roku 1863 niesla meno Sompatak-Malá Huta, od roku 1905 sa volá Malá Huta. Podľa sčítania obyvateľstva z roku 2001 sa 19 % obyvateľov hlásilo k slovenskej národnosti.

O tom, že Malá Huta má slovenské korene, svedčí aj fakt, že už v roku 1995 tu zvolili slovenskú samosprávu. Jej predsedníčkou je poslankyňa Slovenskej samosprávy Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy Agneša Repková, ktorá pochádza z maďarskej rodiny. Po slovensky sa naučila v základnej škole v Malej Hute, odvtedy používa jazyk aj v každodennom živote. Nielen so susedmi, ale aj na bývalom pracovisku v lesníctve komunikovala dvojjazyčne. Ako nám pani Agneša prezradila, členovia ich zboru tvoria vynikajúci kolektív, ktorý podporuje všetky podujatia v obci a stará sa o zachovávanie slovenských tradícií. Podpredsedníčkou je A. Veresová a poslankyňami S. Behinová a I. Singovszká. Do zoznamu slovenských voličov sa v roku 2010 zapísalo 87 občanov, 77 sa volieb zúčastnilo. Zbor má vynikajúce styky s trinástimi slovenskými samosprávami Boršodsko-Abovsko-Zemplínskej župy. Úzke vzťahy má s členkami slovenského zboru v Baňačke a vo Vágašskej Hute. Priateľské styky udržiava so slovenskou obcou Vyšná Myšľa, stretávajú sa dvakrát ročne.

Slovenská samospráva v Malej Hute má vynikajúce kontakty s obecnou samosprávou. Starosta Sándor Kurtos im pomáha vo všetkom. Podujatia zboru podporuje finančne a je ich aktívnym účastníkom. Bezplatne im zabezpečil miestnosť v kultúrnom dome. Členovia slovenskej samosprávy majú tohto roku k dispozícií len štátnu podporu a financie získané prostredníctvom súbehov.

Vynikajúcu spoluprácu medzi oboma volenými zbormi potvrdzuje aj fakt, že Slovenská samospráva v Malej Hute všetky akcie usporadúva spolu s obecným zborom. Na Turíce už tradične usporiadali Festival kohútov. Tohoročný, v poradí piaty, bol veľkolepý. Boli tu súťaže vo varení kohútieho mäsa, ktoré zabezpečili organizátori. 37 súťažiacich skupín varilo tradičné slovenské a maďarské jedlá. Porota ochutnala gastronomické špeciality s kapustou, hubami, so smotanou atď. Hlavnú cenu, darčekový kôš a putovný pohár, vyhrali členovia Slovenskej samosprávy z Veľkej Huty za kohútí perkelt na zemiakovej placke. Samozrejme, na festivale nechýbal ani kultúrny program, v ktorom vystúpili miestne slovenské a maďarské folklórne telesá. Nasledujúce veľkolepé podujatie je augustový deň obce. V sobotu pred štátnym sviatkom organizátori pohostia obyvateľov domácimi zákuskami a rôznymi varenými jedlami. V kultúrnom programe okrem miestnych súborov vystúpia aj slovenské folklórne telesá z okolitých osád, Vyšnej Myšle a Nových Zámkov. V zime usporadúvajú vianočný program, v ktorom vystupujú žiaci miestnej základnej školy.

Slovenský jazyk sa v súčasnosti vyučuje v obci v štvortriednej základnej škole, ktorá je členskou inštitúciou Základnej a materskej školy Medzihorie v Pálháze. Prevádzkovateľom inštitúcie je Viacúčelové združenie mikroregiónu Nové Mesto pod Šiatrom. V Malej Hute vyučuje slovenčinu Tímea Kovácsová zo Slovenska. Škola má aj telocvičňu, čo je unikátne v tomto regióne. Postavili ju hneď po založení slovenskej samosprávy a s finančnou podporou zboru. Inštitúciu nedávno obnovili, ale, žiaľ, má málo žiakov. V obci sa totiž po piatich rokoch v tomto roku narodilo jedno dieťa. Nádej však miestni Slováci nestrácajú, napriek ťažkej hospodárskej situácií si snažia zachovať nielen slovenské zvyky a tradície, ale aj vyučovanie slovenčiny.

Slovenské tradície v obci chránia nielen poslanci miestnej slovenskej samosprávy, ale aj speváci. Ženský spevácky zbor v Malej Hute od svojho založenia v roku 1999 úspešne reprezentuje miestnych Slovákov. Najmladšia speváčka má 44 a najstaršia 75 rokov. Ich prvou vedúcou bola sociálna opatrovateľka Mária Lőrincová. Trinásťčlenné teleso momentálne vedie predsedníčka slovenskej samosprávy Agneša Repková. Pani Agneša sa začala zaoberať so slovenskými tradíciami ako bývalá členka obecného zastupiteľstva pred dvadsiatimi rokmi. Nechcela, aby sa stratili prekrásne miestne slovenské ľudové piesne, preto spolu s niekoľkými ženami založili spevácky zbor. Vystupujú na domácich i na zahraničných javiskách, viackrát boli na Slovensku a v Rumunsku. Ich cestovanie doteraz financovali obecná a miestna slovenská samospráva. Členky zboru skúšajú dvakrát týždenne, raz v utorok alebo v stredu a raz v nedeľu. Repertoár pozostáva výlučne z miestnych slovenských a maďarských piesní. Vystupujú v niekdajších krojoch mladuchy: tmavočervenej skladanej sukni, bielej blúzke a tmavočervenej šatke. V obci sa zachoval len jeden originálny ľudový kroj mladuchy, podľa neho zhotovili ostatné. Na desiate výročie založenia zboru im miestna samospráva darovala druhú súpravu krojov, z modrotlače. Zdobia ich vlastnými zásterami, ktoré zdedili ešte od svojich starých materí. Speváčky si veľmi starostlivo chránia kroje, každá zodpovedná za svoj. Samozrejme, storočné originálne zástery nevydajú zo svojich rúk. Členky zboru sú veľmi súdržné. Spolu oslavujú meniny, narodeniny a tvoria veľmi dobrý kolektív. Samospráva im za šírenie dobrého mena obce tradične daruje koncom roka wellnessové pobyty. Speváčky sa za tri - štyri dni zotavia, aby sa mohli potom opäť po celý rok venovať pestovaniu malohutianskych ľudových tradícií.

Andrea Szabová Mataiszová

Právo na voľný priestor

Nová zbierka próz A. R. Lehotskej

Kto pozná doterajšiu prozaickú tvorbu slovenskej spisovateľky z Nadlaku a profesorky tamojšieho Lýcea J. G. Tajovského Anny Raŭ-Lehotskej, ročník 1964, bude pravdepodobne príjemne prekvapený pri čítaní jej novej zbierky krátkych próz Voľný kúsok priestoru.

Autorka nám predkladá plody svojej obraznosti a citlivo zvnútornené výpovede. Každý z nás má onen symbolický priestor, v ktorom sa môže celkom slobodne pohybovať, ale v ktorom naň číhajú aj nástrahy najrôznejšieho druhu. Tieto lyricky ladené príbehy svojím tematickým zameraním aj naďalej ostávajú viac či menej v blízkosti autorkinho okolia, avšak na rozdiel od predošlých obrazov z každodenného života jej drobnokresby zvýrazňujú duchovný rozmer. Jedným z príznačných rysov týchto textov je sústredenie sa na detail. Pero A. R. Lehotskej pripomína maliarov štetec, ktorým nanáša na paletu pastelové farby, vyplňujúc ju bodkovaním ako impresionistické plátno.

Na rozdiel od predošlej zbierky Zvitok predsavzatí, kde prostriedkom narácie bol živý, až hlasitý dialóg, v jej nových prózach prevláda reflexívna zložka. Svojimi črtami nastavuje zrkadlo duševným pohnútkam, ktoré ovplyvňujú situáciu človeka a jeho myslenia v dnešnom svete. Väčšinu týchto textov by sme mohli charakterizovať ako drobné psychoanalýzy.

Iné, spravidla celkom krátke útvary, možno označiť za básne v próze alebo akési štúdie k obrazu. Aj tu sa prejavuje schopnosť autorky zviditeľniť situáciu jedinca v zložitom komplexe medziľudských vzťahov a naznačiť jej krehkosť. Pritom väčšina próz práve svojou reflexívnosťou akoby predznamenávala tendenciu a či autorkin rozbeh k epickej šírke, smerovanie od zátiší k freskám, inými slovami od poviedok k rozsiahlejším prozaickým útvarom.

Z vývojového hľadiska knižka A. R. Lehotskej prináša nové pohľady na skutočnosť, rozširuje obzor našej vnímavosti a tým nepochybne prispieva k spestreniu a obohateniu prozaického žánru a kultivovanosti štýlu slovenskej dolnozemskej prózy. Obrazne povedané, ak vychádzame z predošlej zbierky, autorkine predsavzatia sa tentoraz napĺňajú ďalším tvorivým činom.

O. Kníchal

Ochotnícke divadlo Janka Čemana z Pivnice

Na pozvanie riaditeľky Domu slovenskej kultúry v Békešskej Čabe Anny Ištvánovej sa ochotnícke divadlo Janka Čemana z Pivnice zúčastnilo v dňoch 12. a 13. júla na podujatí Radničné večery. Bol to rad tanečných, hudobných a divadelných predstavení a vystúpení, a tak ako každý rok, aj tentoraz jeden večer patril slovenskej kultúre. Pivničania predstavenie Chodíte sem často? hrali v amfiteátri postavenom na prekrásnom Radničnom dvore. Režíroval ho Ľuboslav Majera, autorkou predlohy je Katarína Hitzingerová a prišli si ho pozrieť slovenčinu ovládajúci Čabania, ale aj Slováci zo Slovenského Komlóša. Budova békeščabianskej radnice je postavená v romantickom štýle, vyzerá veľkolepo a počas tohto letného programu je nádvorie vždy plné návštevníkov.

Členovia OD Janka Čemana sa úspešne predstavili Slovákom v Békešskej Čabe, ktorí sa im odvďačili tým, že im ukázali miestne slovenské pamiatky. Zorganizovali im obchôdzku Čabianskeho slovenského oblastného domu, veľkého evanjelického kostola, ktorý je najväčším evanjelickým chrámom v strednej Európe, návštevu mestského termálneho kúpaliska a ochutnávku známej čabianskej klobásy.

S hrou Chodíte sem často? sa Pivničania predstavili aj vlani v Sarvaši na divadelnom podujatí Spolu na javisku a mimo neho. Veríme, že spolupráca dolnozemských Slovákov sa bude naďalej prehlbovať, v čom má významnú úlohu aj divadelný festival DIDA v Pivnici. Ďalší podobný zájazd plánujú Pivničania už na jeseň, keď by mali s monodrámou To nenapíšeš! autorky a režisérky Kataríny Hitzingerovej vystúpiť v Slovenskom Komlóši.

*

Ochotnícke divadlo Janka Čemana v Pivnici bolo založené v roku 1994. Nesie meno pivnického spisovateľa, ktorý vo svojich dielach zobrazoval život osady. Prvé predstavenie jeho členovia zahrali na predlohu Jovana Steriju Popovića Popánštená kotrba. Pravidelne sa zúčastňovali na domácich prehliadkach a navštevovali slovenské osady. Najväčšie úspechy dosiahli s predstavením Tajomstvo balzamu z pera Muzy Pavlovej. Toto predstavenie na prehliadke PSDS v Starej Pazove v roku 2007 získalo cenu za réžiu a scenár (Ľuboslav Majera), za herecký výkon (Ján Kmeťko) a za najlepšiu herečku (Želka Gedrová). Predstavenie predviedli na Scénickej žatve v Martine, na ochotníckom festivale DAF v Kočanoch v Macedónsku, kde získalo Grande prixe a Jaroslav Šimon bol vyhlásený za najlepšieho he-rca, na Medzinárodných divadelných fašiangoch v Poprade, a na divadelnom festivale európskych regiónov Open air v Českom meste Hradec Králové.

V. K.

Oslava šámšonházskych Slovákov

Slovenská samospráva a Obecná samospráva v Šámšonháze usporiadali 5. augusta XVIII. oslavy osídlenia obce Slovákmi.

Vedenie osady a organizátori aj v tomto roku s radosťou privítali zahraničných a tuzemských hostí na najdôležitejších oslavách Slovákov v Šámšonháze. Program sa začal slovenskou bohoslužbou v miestnom evanjelickom kostole, ktorú slúžil miestny duchovný Ondrej Lehocký. Okolie kostola je každý rok dejiskom osláv šámšonházskej Slovače, ktoré sa organizátori vždy snažia spestriť o nové programy: raz to bola výstava bábik, inokedy otvorili Kuchynské múzeum a túto augustovú sobotu zas usporiadali v priestoroch turistickej ubytovne výstavu „ručníkov“, teda šatiek. Po bohoslužbe ju otvorila starostka obce Gyöngyi Bajnoková Képešová. Ako sme sa dozvedeli, v Šámšonháze nebolo zvykom vyšívať šatky, tie si kupovali na trhovisku v neďalekom Pastúchove. Napriek tomu tu ženy nosili podobné šatky.

Sprievodnými akciami osláv boli napríklad ukážka kulinárskeho umenia miestnych gazdiniek, výstava v Kuchynskom múzeu, ochutnávka perkeltu z diviaka alebo bylinkových čajov, možnosť nákupu ručných prác, či vozenie sa na koči po dedine.

Po otvorení výstavy sa zišli hostia na fare, aby vzdali hold miestnemu rodákovi Ľudovítovi Haanovi. V tejto novohradskej obci sa totiž 13. augusta 1818 narodil učiteľ a literát Ľudovít Augustín Haan, syn miestneho evanjelického farára Jána Haana. Mal rok, keď sa dostal do Békešskej Čaby, kde vychodil elementárnu školu. Od r. 1829 do r. 1834 bol žiakom sarvašského gymnázia. V rokoch 1834 - 1839 študoval na evanjelickom lýceu v Prešove. Tu sa pridal na stranu Ľ. Štúra, ale v hĺbke duše jeho myšlienky nepokladal za najzávažnejšie, najmä čo sa týka pozdvihnutia hmotnej a duševnej úrovne dolnozemskej Slovače. Za dôležitejší faktor pokladal svoju evanjelickú vieru. Roku 1842 sa stal učiteľom maďarskej školy v Békešskej Čabe a kaplánom pri otcovi.

Neskoré popoludnie patrilo folklóru. Na prírodnom javisku sa vystriedali spevácke a tanečné súbory zo Šámšonházu, Dengelegu a ľudoví speváci z Heľpy, ktorí prišli vďaka partnerskému vzťahu medzi obcou Chvalová a Šámšonházom. Starosta Chvalovej Vladimír Vaculčiak vo svojom príhovore pripomenul, že hoci partnerskú zmluvu podpísali pred deviatimi rokmi, vtedy ešte netušili, že hospodárska kríza ovplyvní aj partnerské vzťahy. Vo svojom príhovore starostka obce poďakovala miestnym podnikateľom a obyvateľom obce za všestrannú pomoc, ktorú im poskytli pri organizovaní podujatia. Po krátkom historickom úvode o dejinách novohradskej slovenskej osady odovzdala slovo predsedovi slovenskej samosprávy. Pavol Bukran, nabádal obyvateľov Šámšonházu, aby nezabúdali na svojich slovenských predkov a hrdo sa hlásili za Slovákov pri každej možnej príležitosti. Kultúrny program slávnostne otvoril predseda Valného zhromaždenia Novohradskej župy Zsolt Becsó, ktorý sa vyslovil za spoločné riešenie problémov. Poďakoval obyvateľom, že dbajú o svoje národnostné tradície. Po príhovoroch nasledoval kultúrny program, v ktorom mal vystúpiť aj Folklórny súbor Ipeľ z Lučenca. Keďže sa mu cestou zo Srbska pokazil autobus, do novohradskej obce prišiel iba podvečer. Miestni speváci, členovia zboru Hruštičke, sa však vynašli: zapojili všetkých vystupujúcich a divákov do spoločného spevu, pri ktorom sa všetci dobre zabavili.

Po kultúrnom programe sa pohol krojovaný sprievod po dedine, aby pozýval obyvateľov na folklórny večierok do obecného domu. Slovenskí muzikanti sedeli na voze, za nimi s pampúchami (šiškami), pagáčikmi a domácim vínom išli miestni mladí, ktorí pozývali obyvateľov obce a ponúkali ich dobrotami.

Bol to vydarený deň, na ktorom si obyvatelia novohradského Šámšonházu slovom, spevom i hmotnými pamiatkami zaspomínali na svojich slovenských predkov.

 (ef)

Nové state v šľachetnej knihe

51. Slovenské národné slávnosti v Báčskom Petrovci

Prvý augustový víkend patril už tradične Slovenským národným slávnostiam (SNS) v Báčskom Petrovci. Pred rokom sa uskutočnil ich jubilejný päťdesiaty ročník, tentoraz sa slávnosti konali v znamení iného výročia - osemdesiatročnice založenia Matice slovenskej v Srbsku. Tá je spolu s Obcou Báčsky Petrovec a Národnostnou radou slovenskej národnostnej menšiny organizátorom festivalu, ktorý je jednoznačne najväčším podujatím v kultúrnom kalendári vojvodinských Slovákov. Opäť ním žil nielen celý sedemtisícový Báčsky Petrovec, ale naozaj celá mimoriadne vitálna slovenská enkláva v Srbsku.

Hoci bohatý kolotoč sprievodných programov sa roztočil už predtým, oficiálne otvorenie slávností sa uskutočnilo v sieni Slovenského vojvodinského divadla v piatok 3. augusta večer. Umelecké stvárnenie otváracieho programu SNS mal tohto roku na starosti Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov. Jeho význam podčiarkla mimoriadna účasť hostí. Úctu prehliadke slovenskej vojvodinskej kultúry prišli prejaviť aj predseda vlády Srbska Ivica Dačić a minister kultúry Srbska Bratislav Petković. Nechýbal veľvyslanec Slovenskej republiky v Srbsku Ján Varšo, predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Igor Furdík, autor tohto článku ako predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí, správca Matice slovenskej Ján Eštok, ani predseda Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku a generálny tajomník SZSZ Ján Fuzik či delegácie Slovákov z Rumunska a Chorvátska. Domácich reprezentovali predsedníčka Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny Anna Tomanová-Makanová, predsedníčka Matice slovenskej v Srbsku Katarína Melegová-Melichová a poslanec Zhromaždenia AP Vojvodiny Ján Bohuš. Hostí privítal predseda Obce Báčsky Petrovec Pavel Marčok.

Otvárací program niesol názov Otvorená kniha šľachetná a mapoval všetky miesta, kde vo Vojvodine Slováci žijú. Ich kultúru predstavoval najmä vystúpeniami víťazov na rôznych umeleckých súťažiach. Všetko symbolicky prepájala kniha Slováci v Srbsku z aspektu kultúry, jeden z najvýznamnejších edičných počinov ostatných rokov. Práve do nej všetci účastníci pohybom, piesňou, slovom a obrazom vpisovali nové dejiny Slovákov žijúcich v Srbsku. Program využíval aj moderné filmové dokrútky a celkovo išlo o mimoriadne ambiciózny umelecký počin, ktorý v priamom prenose vysielala aj vojvodinská televízia.

V skutočnosti však festival začal už omnoho skôr, prakticky už v nedeľu 29. júla vernisážou výstavy „Z klenotnice našich rodičov“. V stredu a štvrtok sa konali ďalšie štyri vernisáže: Knižnica Štefana Homolu patrila expozícii „Matici k sviatku“, Galéria Zlaté remeslá predstavila olejomaľby Jána Brnoliaka, Združenie petrovských výtvarných umelcov obohatilo program kolektívnou výstavou svojich členov, v Novom Sade otvorili výstavu akademického maliara Milana Súdiho. Vo štvrtok sa v Báčskej Palanke konalo stretnutie slovenskej študujúcej mládeže.

V piatok bol už program neuveriteľne nabitý. Dopoludnia sa konala medzinárodná filatelistická výstava, ako aj vernisáže výstav Ivana Križana a Jána Maglovského, uskutočnilo sa prijatie predstaviteľov partnerských miest u predsedu obce, ale aj ľudová zábava s varením baranieho guláša či výstava remesiel. Otváraciemu programu bezprostredne predchádzali dve podujatia - vernisáž výstavy insitného maliara Jána Husárika a odhalenie pamätnej tabule Jána Kvačalu, zakladateľa komeniológie, k 150. výročiu jeho narodenia.

Po otváracom programe sa konal jednak koktejl na vysokej spoločenskej úrovni, vrátane účasti srbského premiéra a ministra kultúry, ale súčasne aj folklórny koncert: „50 rokov mladosti – pocta Dolnej zemi“ v podaní súboru Mladosť z Banskej Bystrice. Sobotné dopoludnie prinieslo ďalší z vrcholov podujatia - slávnostné zasadnutie jubilujúcej Matice slovenskej v Srbsku. Pozdravy hostí, ale aj súčasných a bývalých predstaviteľov matice, sa striedali s udeľovaním vyznamenaní a celkovo vytvorili mimoriadne dôstojný rámec pre oslavu osemdesiateho výročia založenia tejto najpočetnejšej organizácie vojvodinských Slovákov. Svetové združenie Slovákov v zahraničí spolu s novými posilami svojho bratislavského sekretariátu Stanislavom Bajaníkom a Vierou Tapalagovou venovalo osemdesiatročnej mladici aj originálny dar - paletu a kufrík prvej akademickej maliarky z tohto prostredia Zuzky Medveďovej.

Mimoriadnu váhu malo aj stretnutie slovenských dolnozemských učiteľov za účasti pedagógov zo Srbska, Maďarska, Rumunska i Chorvátska. Na tomto podujatí boli udelené aj vyznamenania - popri domácich zaslúžilých učiteľoch aj trom z okolitých krajín: Edite Pečeňovej z Maďarska, Pavlovi Hlásznikovi z Rumunska a Andrejovi Kuricovi z Chorvátska. Deň zakončil nádherný galakoncert folklórnych súborov v amfiteátri na hriskách základnej školy so symbolickým názvom „Z matkinho náručia“. Pravda, deň mal 24 hodín a tie boli využité na viac než sto percent - stihol sa aj futbalový a basketbalový turnaj, prezentácia kníh i detská módna revue a predovšetkým otvorenie rozsiahleho Jarmoku umenia na hlavnej petrovskej ulici, ktorá bola plná stánkov jednotlivých obcí, spolkov, ale aj remeselníkov a výrobcov všetkého, čo sa spája s miestnymi slovenskými tradíciami...

Nedeľa patrila športovým rybárom, stolným tenistom, poľovníkom i šachistom, medzi ktorými nechýbala desiatka veľmajstrov a medzinárodných majstrov, ale aj niekoľkým ďalším zásadným bodom programu dní. Zvláštne miesto patrilo slávnostným bohoslužbám, ktoré slúžil slovenský biskup v Srbsku Samuel Vrbovský. Už tradičné je aj stretnutie slovenských novinárov. No a po futbalovom zápase FK Mladosť Petrovec – FK Dolina Padina prišiel mimoriadne milý program: „Červená čiapočka“, galakoncert detských folklórnych súborov. Dlhokánsky itinerár slávností zakočil „Hugo Karas“, presnejšie rovnomenné predstavenie divadelníkov z Kysáča.

Prvé Slovenské národné slávnosti sa tu uskutočnili 28. augusta 1919. Aj po zrušení Matice Slovenskej v Juhoslávii sa pokračovalo v ich organizácii do roku 1953. Obnovené boli spolu s obnovením matice v roku 1990. Tento rok napísali päťdesiatuprvú, veľmi dôstojnú kapitolu svojej histórie. A dali tak krásny darček k osemdesiatinám Matice slovenskej v Srbsku, s ktorou sú neodmysliteľne späté...

Vladimír Skalský

predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí,

viceprezident organizácie Európania vo svete

Slovenčina na každý deň a slovenské reálie

V Modre pri Bratislave sa uskutočnil tábor pre slovenskú mládež žijúcu v zahraničí. Organizoval ho Ústav jazykovej a odbornej prípravy zahraničných študentov Centra ďalšieho vzdelávania Univerzity Komenského v Bratislave. Zúčastnili sa na ňom stredoškoláci z Rumunska, zo Srbska, z Ukrajiny, z Rakúska, a, samozrejme, z Maďarska. My sme boli deviati. Päť gymnazistov z Békešskej Čaby: Tímea Tünde Németová, Adrienn Csipaiová, Fanni Havasiová, Viktória Nagyová, Renáta Kiszelyová a štyria študenti budapeštianskeho slovenského gymnázia: Antonella Morongová, Elizabeth Kollárová, Bátor Horváth a Filip Ónodi.

V nedeľu 24. júna sme sa všetci stretli na parkovisku pri Východnej železničnej stanici v Budapešti. O 14.00 hod. prišiel pre nás mikrobus, ktorý zabezpečilo Ministerstvo ľudských zdrojov a odviezol nás do Modry - Harmónie. Cestou sme sa spriatelili s dievčatami z Békešskej Čaby. O pol šiestej sme prišli do Modry, kde nás veľmi milo privítali. Po vyplnení registračných formulárov sme dostali kľúče od izieb. Ubytovaní sme boli v dvojposteľových izbách s kúpeľňou a WC so spoločnou terasou pre všetky izby.

Nasledujúci deň sa začal sedemdňový tábor. Raňajky sme dostali už o siedmej hodine. Po raňajkách nás učiteľky srdečne privítali a rozdelili nás do skupín. Každý dostal čiapku. Prvá skupina sa nazývala „SOJKY” a mala biele šiltovky. Druhá skupina sa nazývala „SOKOLY” a dostala modré šiltovky. Veľmi rýchlo sme sa spriatelili s dievčatami z Rumunska, ktoré tiež rozprávali po slovensky. Čakal nás celodňový výlet do Bratislavy, kde sme navštívili budovu Národnej rady SR, išli sme na prehliadku hradu a okolia. Hoci celý deň pršalo, cítili sme sa veľmi dobre. Okolo druhej nás mikrobus odviezol do Atlantis centra, čo bolo zaujímavé. Mohli sme robiť všelijaké pokusy napr.: s mydlovými bublinkami, s optikou, s akustikou, stavanie mosta... O 18.00 hod. sme dostali večeru v Modre - Harmónii. Týmto sa skončil náš prvý deň, ktorý bol nielen veľmi zaujímavý, ale aj veselý.

Od utorka do štvrtku sme podnikli trojdňový výlet. Na tejto exkurzii sme navštívili rodný dom Milana Rastislava Štefánika v Košariskách a jeho mohylu na Bradle. Z mohyly bol prekrásny výhľad. Urobili sme tam aj veľa nádherných fotografií. Zo západného Slovenska sme sa vydali do Bojníc, kde sme navštívili najkrajší zámok na Slovensku. Ubytovanie sme mali v Mýte pod Ďumbierom, v penzióne Rojas. Pri penzióne bolo malé ihrisko, kde sme sa večer hrali ako malé deti. Neskôr sme sedeli pri táboráku a spievali pri gitare. Bolo to príjemné a cítili sme sa veľmi dobre. Najviac sa mi páčilo, keď sme pri Ružomberku išli lanovkou na vrch Malinô Brdo. Z lanovky sme mali krásny výhľad. Krásna bola aj vychádzka do Vlkolínca, obce, ktorá je zapísaná do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Veľmi zábavné bolo, keď nás v Banskej Bystrici na ceste do Múzea Slovenského národného povstania zastavili študenti, aby sme objali fontánu na námestí. Táto streda bola totižto tzv. „Hug Day” (Deň objímania). Fotky sú uverejnené aj na študentskom spravodajskom portále www.student24.sk. Potom sme sa vybrali do obchodného centra Auropa, kde som kúpila mamičke k narodeninám náramok. Keď ho potom doma dostala, veľmi sa tešila. Cestou do Banskej Štiavnice sme navštívili drevený kostolík v Hronseku z 18. storočia. V Banskej Štiavnici sme mali prehliadku historického jadra so sprievodcom, ktorý nám rozprával veľa zaujímavých vecí o dejinách mesta, o baníkoch a ich živote a o ťažkej práci v baniach.

Po ukončení trojdňovej exkurzie sme sa vrátili do Modry. V predposledný deň, v piatok, sme zhrnuli svoje zážitky a za pomoci učiteliek sme sa učili a vyplnili pracovné listy. Po chutnom obede sme išli do Modry, kde sme navštívili Múzeum Ľudovita Štúra a pozerali sme si mesto. S dievčatami sme išli do obchodov, kde sme videli nádherné veci, najmä hrnčeky z modranskej keramiky. Po večeri sme mali športové aktivity: tenis, biliard, volejbal... Nezadržateľne sa blížil koniec tábora. Sobota bola náš posledný deň. Aby sme nemysleli toľko na „smutný” posledný deň, v sobotu sme ešte navštívili prekrásny hrad Červený kameň, ktorý mal naozaj časti z červeného kameňa. Počas prehliadky sme sa dozvedeli, že je to preto, lebo obsahuje železo. Hrad bol naozaj veľmi zaujímavý a tak sme aj zabudli, že je to náš posledný deň a pomaly sa musíme baliť. Popoludní sme ešte hrali volejbal a biliard. Potom sme sedeli na terase a rozprávali sme sa s novými priateľmi, spravili sme ešte posledné fotografie na pamiatku a vymenili sme si adresy, aby sme mohli byť aj naďalej v kontakte. V nedeľu po obede prišiel pre nás mikrobus, ktorý nás odviezol domov do Maďarska. Boli sme trošičku smutní, ale aj radi, že sa vrátime domov k našim rodinám, obohatení o nové vedomosti a krásne zážitky.

Elizabeth Kollárová

Slávne OSOBNOSTI SLOVENSKÝCH DEJÍN

Pred istým časom vychádzal v Ľudových novinách seriál o slávnych slovenských osobnostiach z pera známeho slovenského spisovateľa, univerzitného profesora Jozefa Leikerta, ktorý sa tešil veľkému záujmu čitateľov. Osudy významných ľudí, ktorých dielo najlepšie preveril čas, boli rôzne - niektorí z nich boli šťastní, iní menej šťastní. Avšak všetci zanechali nasledujúcim generáciám nezabudnuteľné posolstvo, ktoré bolo výsledkom ich celoživotného snaženia. Boli to múdri, vzdelaní ľudia - vedci, spisovatelia, umelci, ktorí v dejinách Slovenska čosi znamenali, ale ich mená zarezonovali aj vo svete, kde preslávili svoje rodisko. Veríme, že aj ďalšie profily veľkých osobností, ktoré budeme uverejňovať, zaujmú čitateľov a otvoria im dvere k lepšiemu poznaniu malej krajiny v srdci Európy.

Život ako veľká dráma

Ivan Stodola - dramatik, lekár

Slovenský dramatik a lekár Ivan Stodola pochádzal zo známej rodiny Stodolovcov, ktorí boli v Liptove remeselníkmi a neskôr majiteľmi garbiarskej továrne. Traja Ivanovi strýkovia - Aurel, Emil a Kornel - boli významnými osobnosťami. Aurel Stodola bol známy vedec a preslávil sa ako zakladateľ teórie parných a plynových turbín. Emil Stodola bol známy právnik a politik. Kornel Stodola bol v medzivojnovom období na Slovensku úspešný podnikateľ a organizátor slovenského národného hnutia. Ivan so všetkými tromi vychádzal dobre a najslávnejšieho strýka Aurela, ktorý žil po smrti manželky sám v Zürichu, pár ráz navštívil. Strýko mu rozprával o svojej vedeckej práci, o rodine, spomínal na detstvo a povzdychol si, ako neprestajne myslí na svoj rodný kraj a ako mu je za ním smutno. Jeho životné osudy opísal Ivan Stodola v knihe Môj strýko Aurel.

Ivan Stodola sa narodil 10. marca 1888 v Liptovskom Sv. Mikuláši. Základné vzdelanie získal v evanjelickej ľudovej a meštianskej škole v rodnom meste. Tam sa prvý raz stretol s ochotníckym divadlom a ako chlapec aj hral divadlo v spolku Dobrodej. Rodina Stodolovcov milovala umenie. Prastrýko Jozef Kováč bol zapálený ochotník, divadelný kronikár i autor. Ivana takisto všetko, čo súviselo s divadlom, veľmi priťahovalo.

Z meštianky odišiel Ivan Stodola najmä pre silnejúcu maďarizáciu na evanjelické lýceum do Kežmarku a potom do Prešova. V tom čase sa na Slovensku rozšíril týfus a rodičia sa báli, aby neochorel, preto ho zo školy zobrali. Pred maturitou ho však znova poslali do školy v Kežmarku, kde v roku 1906 zmaturoval. O študentských rokoch podrobne písal vo svojich pamätiach Bolo ako bolo. Podobne ako o svojom rozhodovaní sa o ďalšom povolaní. „Byť štátnym úradníkom znamenalo umĺknuť a stále sa báť, či ho z úradu nevyhodia. Najprístupnejšie nám bolo študovať lekárstvo, advokatúru a teológiu,“ spomínal na to, ako sa stal lekárom.

Medicínu odišiel Ivan Stodola študovať na Lekársku fakultu do Budapešti, kde sa zoznámil s viacerými osobnosťami slovenskej kultúry a politiky zhromaždenými v Slovenskom spolku. Do činnosti spolku, v ktorom sa organizovali rôzne prednášky, divadelné predstavenia a ostatné kultúrne akcie, sa aktívne zapájal aj on. V štvrtom ročníku štúdia odišiel na dva semestre do Berlína a roku 1913 ukončil štúdium medicíny v Budapešti. Potom získal lekársku prax v rakúskom Salzburgu a vo Viedni.

V roku 1914 si Ivan Stodola zariadil prvú vlastnú ordináciu v rodnom Liptovskom Sv. Mikuláši, ale rozbiehajúcu sa kariéru mladého lekára čoskoro prerušila prvá svetová vojna. Musel narukovať a ako lekár sa stal veliteľom nemocnice na liečbu týfusu, pred ktorým ho rodičia ešte na škole chceli ochrániť. Našťastie chorobe sa vyhol, ale dennodenne sa stretával so zranenými, zomierajúcimi na vojnové zranenia a vtedy neliečiteľné choroby. Bol svedkom ľudského nešťastia, beznádeje a zaiste aj preto sa po skončení vojny ako lekár angažoval v boji proti tuberkulóze, ktorá bola v povojnových rokoch u nás veľmi rozšírená. Po vzniku Československej republiky sa stal v Liptove župným lekárom a o pár rokov ho vymenovali za krajinského zdravotného inšpektora.

Popri úspešnej lekárskej kariére bol Ivan Stodola verný aj svojej veľkej záľube - divadlu. Už síce divadlo nehrával, ale začal písať divadelné hry. Najskôr iba krátke scénky. Napríklad na silvestrovských oslavách v hoteli Royal v Liptovskom Sv. Mikuláši sa roku 1925 hrali jeho hry Daňové pokonávanie a Voľby. O rok neskôr sa konala premiéra jeho hry Náš pán minister už v Slovenskom národnom divadle a o ďalší rok nová premiéra hry Belasý encián, taktiež v SND. Stodola zaujal tým, že hľadal námety na divadelné hry v každodennom živote, bol dobrým pozorovateľom, kritikom a neduhy spoločnosti dokázal pranierovať humorným spôsobom. Po prvých úspechoch divadelných hier sa pustil aj do vážnejších tém. S jeho menom je spojená dnes už klasická hra Bačova žena, ktorá sa roky teší obľube medzi profesionálnymi i ochotníckymi hercami. Premiéra tejto hry bola v Besede v Liptovskom Sv. Mikuláši a v réžii Janka Borodáča ju roku 1928 mala v programe aj Činohra SND. Podľa nej roku 1947 režiséri Martin Frič a Paľo Bielik natočili slovenský film Varúj!

Vtedy mal Ivan Stodola za sebou už úspešnú kariéru lekára. Roku 1938 ho vymenovali za hlavného radcu, neskôr za ministerského radcu a prednostu tuberkulózneho oddelenia na ministerstve zdravotníctva v Prahe. V rokoch 1939 - 1948 bol riaditeľom Štátneho sociálneho (zdravotného) ústavu v Bratislave. Mal na konte úspešnú publikačnú činnosť zameranú prevažne na tuberkulózu, absolvoval študijné pobyty v zahraničí a roku 1946 sa habilitoval na docenta sociálneho lekára.

No vnímavý, citlivý lekár dobre vedel, že telo lieči predovšetkým duša, že psychická stránka človeka je rovnako dôležitá ako fyzická. Aj preto písal jednu divadelnú hru za druhou a úspech na popredných divadelných doskách ho tešil a povzbudzoval. Medzi jeho najúspešnejšie hry patrí Čaj u pána senátora či Jožko Púčik a jeho kariéra, ktorá bola aj sfilmovaná. Okrem týchto ľahších žánrov sa venoval aj historickým témam. Napísal hru Kráľ Svätopluk, ktorá sa stala základom pre libreto k opere Eugena Suchoňa Svätopluk. Rasové problémy sa pokúsil komentovať komédiou Cigánča. Pred druhou svetovou vojnou napísal hru Marína Havranová a satiry Keď jubilant plače, Mravci a svrčkovia a Komédia. V knihe Smutné časy, smutný dom spomínal na päťdesiate roky, keď ho nespravodlivo väznili.

Od roku 1953 žil Ivan Stodola v ústraní v Piešťanoch a tam 26. marca 1977, necelý rok pred deväťdesiatymi narodeninami, zomrel. Pochovali ho v Bratislave, ale roku 1989 previezli jeho ostatky na Národný cintorín do Martina.

Jozef Leikert