(1926-2012)

Vo veku 86 rokov nás navždy opustila dlhoročná učiteľka telesnej výchovy budapeštianskej slovenskej školy Ružena Latorczaiová. Počas vyše troch desaťročí vychovávala celé generácie detí k zdravej životospráve a jej meno sa tak navždy spojilo s inštitúciou. Jej celoživotnú svedomitú prácu vlani ohodnotila Katedra telesnej výchovy a športovej vedy Semmelweissovej univerzity diamantovým diplomom.

„Ružena Latorczaiová patrila medzi pedagógov, ktorí stáli pri kolíske slovenskej školy v Budapešti. Je známe, že slovenská menšina vtedy nemala svojich učiteľov, preto veľmi náročnú prácu - zakladanie slovenských škôl v Maďarsku - vykonávali väčšinou učitelia presídlení z Československa, ktorí však ovládali slovenský jazyk. Ružena Latorczaiová pochopila svoju úlohu: Slovenské deti dochádzajúce z dedinského prostredia treba vychovávať v tom duchu, aby si zachovali svoj jazyk a svoju kultúru a stali sa vzdelanými členmi spoločnosti. Svojím jasným postojom a otvorenosťou sa čoskoro stala uznávanou a obľúbenou osobou medzi žiakmi i učiteľmi. Vedenie školy mohlo vždy rátať s jej pozitívnym prístupom k rôznym rozhodnutiam. Keď sa škola rozhodla vrátiť k jednojazyčnej výučbe bola medzi prvými, ktorí si obnovili už trocha zabudnutú terminológiu. Nebolo to inak ani neskôr, keď vedenie školy zistilo, že je potrebné zlepšiť schopnosti žiakov v čítaní. Prijala zásadu, že výchova k čítaniu nemôže byť úlohou iba slovenčinárov a maďarčinárov. Ako telocvikárka vyberala romány, ktoré „spracovala“ pre čitateľskú súťaž.

Takýto postoj k školským povinnostiam a výchovy vôbec ju postavil do stredu učiteľského kolektívu. Toto miesto si zachovala do konca života, i na dôchodku sa zúčastňovala na stretnutiach bývalých učiteľov školy. Neprešiel rok bez toho, aby sa z jej početných tried niektorá nestretla, samozrejme za jej účasti. Možno nie je náhoda ani to, že už tretia z jej žiačok stojí na čele slovenskej školy v Budapešti. Bude nám všetkým chýbať.

Česť jej pamiatke.“

Ladislav Petro

O sebe: Aktívny život medzi deťmi

Úsek môjho života v rokoch 1952-1983, kedy som vyučovala na Slovenskej škole v Budapešti, bol pre mňa jedným z najšťastnejších, natoľko, že aj po ukončení aktívneho pôsobenia som naďalej pracovala v internáte ako vychovávateľka.

Učiteľský zbor bol výborný kolektív z profesionálneho aj z ľudského hľadiska. Oduševnení pedagógovia, ku ktorým bezpochyby patrili Dr. Augustín Drahoš, Alžbeta Böhmová, Alexander Matulay, Ľudovít Freňo a mnohí iní, učili a vychovávali budúcich pedagógov, ktorí ich oduševnenosť a svedomitosť pestovali ďalej.

V škole prebiehali veľmi pestré kultúrne, spoločenské i športové podujatia. Spevokol našej školy viackrát vyhral na rôznych akciách, tanečný súbor získal prvé miesto na budapeštianskej súťaži.

Škola a internát organizovali kultúrne zájazdy na vidiek, kde tanečníci, speváci i členovia divadelného krúžku zabávali a oboznamovali slovenských obyvateľov so svojimi mimoškolskými programami. Keď sa učiteľský ústav zmenil na gymnázium, úroveň školy sa naďalej zvyšovala. Mnohí maturanti pokračovali vo svojom štúdiu na vysokých školách a univerzitách, mnohí z nich sa vrátili učiť do slovenskej školy. Bol to dobrý pocit, vidieť ovocie našej práce.

Slovenská škola sa stala kolískou dnešnej slovenskej inteligencie v Maďarsku. My pedagógovia sme mali veľké šťastie, že sme mohli vychovávať a vyučovať toľkých zverencov, ktorí mali ambície a boli odhodlaní pestovať a šíriť svoj jazyk, hlásiť sa k svojej identite. Každá menšina, nech žije hocikde na svete, bude existovať len vtedy, ak ovláda svoj materinský jazyk, ak si chráni a pestuje svoje tradície.

S veľkou radosťou si spomínam na celé tie roky strávené v školskom prostredí, na bývalých žiakov, z ktorých sa nám podarilo vychovať čestných, svoju vlasť, kultúru a národnosť milujúcich občanov.

„Čas večný pohyb je...“
60 rokov budapeštianskej slovenskej školy