Alžbeta Pečeňová (1927-2012)

Minulý týždeň, v deň tvojich menín, ostalo v srdciach učiteľov Slovenskej školy v Sarvaši prázdno a veľmi smutno. Práve na našej škole si strávila väčšiu časť svojho života.

Hoci si ma neučila, spomínam si na tvoje kroky, na tvoj typický hlas, tvoju prísnosť a ľudskosť. Vtedy som bola ešte len žiačkou. Vedela si, že dieťa si treba ctiť a brať ho vážne, iba tak ho možno vychovávať.

Spomínam si aj na chvíle v škole, keď si počas dozorov s veľkou láskou rozprávala o svojej dcére Hugi a s ozajstnou materinskou pýchou si spomínala na svojho syna Laca.

Ako začínajúca pedagogička som mala možnosť spoznať tvoju nesmiernu skromnosť. Denne som sa stretávala s tvojou otvorenosťou a priamosťou. Často som pri tebe zažila aj riešenie ťažkých, zložitých životných situácii, kde ťa zaujímala len pravda. Vždy si bola otvorená a ochotná viesť dlhé, presvedčivé debaty o ľudských aj odborných otázkach. Nevadilo ti, ak vyriešený problém nebol tebe na osoh.

My, mladší pedagógovia, sme si vždy s úctou vypočuli tvoje životné krédo: „Kto v akejkoľvek situácii mlčí a nemá svoj vlastný názor, toho zmýšľanie a postupy často môžu byť aj nebezpečné.”

Už v prvých rokoch môjho pôsobenia v škole som sledovala tvoju cieľavedomú spoluprácu s rodičmi. To bolo pre mňa veľkým vzorom.

Bola si múdra, dobre si vedela, že rodič si prostredníctvom dieťaťa obľúbi školu, ocení prácu pedagóga a stane sa jeho partnerom pri spoločnej práci. Aj vďaka týmto momentom sa tvoja pedagogická dráha stala úspešnou.

Ako mladá pedagogička som spoznala aj tajomstvá tvojho neľahkého života. S obdivom som hľadela na tvoju schopnosť rozdeliť svoj skromný príjem, ktorý bol presne vypočítaný a naplánovaný, veď sama si finančne zabezpečila štúdium svojich detí. A na to bola potrebná tvrdá sebadisciplína.

Neskôr, keď si už bola na dôchodku si vo svojich básňach vyjadrila, že si našla spojenie medzi nebom a zemou.

Drahá teta Eržika!

Snažíme sa držať krok s tebou a pokračovať v tom, čo si ty začala a naučila nás: konať a pracovať v prospech iných.

Ty si vravela aj to: „Každá dôsledne naplnená hodina je veľmi dôležitá, veď náš život na zemi je vždy o deň kratší.”

Veríme, že v dnešnom uponáhľanom živote bolesť ostáva nemá.

Veríme, že s odstupom času si lásku uchránime, a tí, ktorí patria k sebe, sa časom nájdu. Veríme, že srdcia sa znovu stretnú tam, kde neexistuje minulosť, len prítomnosť a budúcnosť. Viem, že aj ty by si to tak chcela.

Zbohom, neúnavná, obetavá mamička, často úzkostlivá babka… tvrdý, ale hlboko cítiaci dobrý človek, činný pedagóg.

Zbohom, drahá teta Eržika!

Zuzana Medvegyová
V mene učiteľského zboru Slovenskej základnej školy
a pedagógov na dôchodku