Na úvod mi dovoľte niekoľko subjektívnych myšlienok. Dostala som za úlohu predstaviť čitateľom Ľudových novín najnovšie číslo Slovenčinára. Ponuku som s radosťou prijala, veď pravidelne sledujem časopis, ktorý stojí blízko k môjmu srdcu. Stála som pri jeho zrode a som na periodikum veľmi hrdá.

Slovenčinár je - podľa mojich vedomostí - dodnes jediným metodickým časopisom v Maďarsku, ktorý vychádza v jazyku jednej národnosti, a jediným slovenským pedagogickým časopisom za hranicami Slovenska. S veľkým záujmom som sa teda pustila do práce, vyžívala som sa v čítaní článkov. Zrazu som si uvedomila, že presne pred 20 rokmi, v máji 1991, uzrelo svetlo sveta prvé číslo metodického časopisu Slovenčinár. Zase som musela zistiť, ako letí čas a s veľkým uspokojením aj to, že náš časopis obstál na vážkach času. Tým, že vychádza už 20 rokov - aj keď s dlhšími, kratšími prestávkami - sa dokázalo, že je potrebný a predstavuje trvalú hodnotu.

K jubileu

Pri príležitosti vzácneho jubilea si stručne pripomeňme začiatky a históriu. Kolektív slovenčinárov a vedenie slovenskej školy v Békešskej Čabe z iniciatívy profesorky slovenského jazyka a literatúry Edity Pečeňovej založili v roku 1991 metodický časopis Slovenčinár. Odborný časopis pre slovenských pedagógov v Maďarsku dovtedy neexistoval, takže slovenčinári ho vítali s nadšením. V doterajších dejinách Slovenčinára môžeme rozlišovať tri obdobia: prvé od r. 1991 do 1994, druhé od r. 2001 do 2007 a tretie od r. 2008. V rokoch 1995-2001 časopis nevychádzal v prvom rade z finančných dôvodov.

Prvé obdobie metodického časopisu môžeme hodnotiť nasledovne: vytvoril a formoval novú koncepciu vyučovania slovenského jazyka, ktorá preferovala komunikatívnu kompetenciu našich žiakov. O tom svedčia články o vyučovaní jazyka. Časopis od svojho založenia zdôrazňoval potrebu vyučovať kultúrne dejiny Slovákov v Maďarsku, resp. slovenskej vzdelanosti, ako aj miestnu a regionálnu históriu. Pravidelne uverejňoval články o našej kultúre i histórii, zaviedol rubriku Naši velikáni. Redakcia pokladala za dôležitý rozvoj dvojjazyčných škôl. Im chcela pomôcť príspevkami o vyučovaní rôznych predmetov v slovenčine, ako napr. fyzika, biológia, výtvarná výchova, telesná výchova, matematika, zemepis. Môžeme konštatovať, že Slovenčinár sa už so svojimi prvými siedmimi číslami zapísal do kultúrnych dejín Slovákov v Maďarsku (Uhrinová 2004).

V roku 2001 sa vydavateľom časopisu stala Celoštátna slovenská samospráva, vďaka ktorej začal časopis znovu vychádzať, naďalej v spolupráci s čabianskou školou. Pedagogické periodikum podrobne analyzoval Ján Chlebnický v príspevku Desať ročníkov metodického časopisu Slovenčinár, ktorý je prvou podrobnejšou všeobecnou štúdiou o tomto periodiku. Autor považuje časopis za „významné kolektívne dielo slovenských pedagógov v Maďarsku“, založenie ktorého „bolo významným a neodkladným činom čabianskych slovenských pedagógov. Nie menej dôležité je zdôrazňovať význam a dôležitosť jeho redigovania. Podobne vysoko sa má hodnotiť aj aktivita tých pedagógov - predovšetkým domácich, ale aj zo Slovenska, z Nadlaku a Vojvodiny -, ktorí pravidelne alebo sporadicky prispievali do časopisu. Vďaka patrí aj tým, ktorí finančnou podporou prispeli k jeho vydávaniu. Takto sa spoločným úsilím zainteresovaných mohlo zrodiť kolektívne dielo, ktoré nesie meno Slovenčinár...“

Tretie obdobie sa začalo v roku 2008, keď sa Slovenčinár stal medzinárodným dolnozemským periodikom. „Voľačo sa v roku 2008 s našim Slovenčinárom pohlo - a pohlo sa veľmi dobrým smerom!... Otvoril okná na dolnozemský svet, na slovenské školy a ich pedagógov v Rumunsku i Srbsku a tentoraz sa hlási už po tretíkrát svojím krajanským vydaním,“ hodnotí ďalšiu zmenu jeho terajší vydavateľ, predseda CSS Ján Fuzik v úvode najnovšieho čísla.

Najnovšie číslo Slovenčinára

V najnovšom čísle Slovenčinára je 15 príspevkov, medzi nimi aj prednášky z I. Stretnutia dolnozemských slovenských učiteľov. Autori sú z Rumunska (4), Srbska (3), Slovenska (1) a Maďarska (7). Témy článkov sa vzťahujú takmer na každý segment výchovno-vzdelávacej činnosti.

Rad príspevkov otvára úvaha Ivana Miroslava Ambruša o poslaní národnostnej školy a o vyučovaní slovenčiny. Konštatuje napr. že „..naše školy boli a po celé stáročia zostali základnými inštitúciami pre udržiavanie národného povedomia.“ Vyzdvihuje, že „Každá zložka výchovno-vzdelávacieho procesu zohráva pri formovaní žiakov v znamení národného povedomia významnú úlohu. Samozrejme, že predmet slovenský jazyk a literatúra je základom.“ Treba si vysoko vážiť tento výrok z úst chemika! (Hoci básnika...) Pri vyučovaní slovenčiny I. M. Ambruš prízvukuje, že predovšetkým treba rozvíjať tvorivosť a tvorivé schopnosti žiakov. Autor sa lúči s čitateľmi peknou básňou V slovenskom jazyku, myšlienky ktorej sú vždy aktuálne.

Paed. Dr. Svetlana Zolňanová predstavuje slovenský školský systém v Srbsku. S. Zolňanová nezamlčuje ani problémy, ako napr. že „mladí vyškolení odborníci sa najčastejšie nevracajú domov (zo Slovenska)... že je veľký odliv inteligencie“. Dostali sme dobré nápady, ako zvýšiť počet žiakov na gymnáziách. V Kovačici finančne podporujú stredoškolákov bezplatnými učebnicami a cestovnými lístkami a v Báčskom Petrovci bezplatným ubytovaním v internáte počas celého školského roka. Veľmi by nás zaujímalo, škoda že z príspevku sa nedozvieme, odkiaľ majú na tieto účely naši kolegovia v Srbsku finančné zdroje.

V Slovenskom Komlóši „pôsobiaci učitelia okrem výchovno-vzdelávacej činnosti vždy pokladali a pokladajú za dôležitú úlohu zachovávanie slovenských tradícií, pestovanie kultúry našich predkov,“ vyslovuje v úvode svojej štúdie Mariana Melegová Bajczerová. Prezentované umelecké aktivity: ľudový tanec, ľudový spev, divadlo a prednes slovenskej poézie a prózy presvedčivo potvrdili toto konštatovanie. Vysoká úroveň súboru Harmónia prispieva k lepšiemu osvojovaniu slovenského jazyka, spoznávaniu národnostnej kultúry, posilneniu národného povedomia a v neposlednom rade aj k všestrannej výchove žiakov. Dokumentárnym štýlom napísaná práca vo veľkej miere obohacuje poznatky o dejinách školy.

Od roku 1992 organizujú v Rumunsku Olympiádu zo slovenského jazyka a literatúry. Článok Vieroslavy Tímárovej predstavuje celoštátne kolo súťaže. „Účasť žiakov na celoštátnom kole súťaže znamená nielen získanie peňažnej odmeny, ale takisto prehlbuje lásku k zachovaniu a rozvíjaniu jazykovej identity a pestovaniu slovenského materinského jazyka,“ zhrňuje význam súťaží autorka. V. Tímárová upriamuje pozornosť na veľmi dôležitú otázku, na prácu s talentmi, objavenie a podporovanie ktorých má byť závažnou úlohou, povinnosťou každého pedagóga.

Júlia Marloková Szabóová vo svojom príspevku podáva všeobecné informácie o štátnych skúškach zo slovenského jazyka a o rozvoji kompetencií, potrebných pre úspešné vykonanie jazykových skúšok. Dôkladne predstavuje aj Spoločný európsky referenčný rámec pre jazyky, ktorý stanovuje všeobecný stupeň dosiahnutia jednotlivých presne špecifikovaných kompetencií a definuje jednotlivé komunikačné úrovne: základnú (A1, A2), mierne pokročilú (B1, B2) a pokročilú (C1, C2). „Pri výučbe slovenského jazyka máme rozvíjať predovšetkým receptívne (čítanie, počúvanie) a produktívne (hovorenie, písanie) kľúčové kompetencie,“ zdôrazňuje autorka. Svoju mienku odôvodňuje takto: „Je všeobecne známe, že vyjadrovacie schopnosti našich študentov sú na pomerne nízkej úrovni, veď málo čítajú a nástupom informatizácie spoločnosti aj čoraz menej komunikujú.“

Názov úvahy Viery Boldockej o problémoch slovenského školstva vo Vojvodine by sme mohli kľudne pozmeniť: namiesto vo Vojvodine napísať na Dolnej zemi. Nadhodené problémy sa totiž určite vzťahujú aj na ďalšie štáty. V. Boldocká upozorňuje na tri problémy: na úroveň slovenského jazyka v školách a v každodennom živote, na odborné zdokonaľovanie slovenských učiteľov a na pôsobenie mimovládneho/občianskeho sektora v oblasti menšinového školstva. Z jej vo všeobecnosti platných argumentov citujeme dva: „Menšinová škola kvalitou nesmie zaostávať za školami väčšinového národa. … Celoživotné zdokonaľovanie učiteľov je rozhodne jednou z ciest ku kvalitnému učiteľovi a ku kvalitnej škole...“

Od Ľudmily Šomrákovej sa záujemcovia môžu naučiť nové, veľmi zaujímavé interaktívne aktivizačné metódy, pomocou ktorých možno spestriť vyučovanie. Konkrétne príklady uvádza z vyučovania predmetu Dejiny a tradície Slovákov v Rumunsku, osnovu ktorého aj predstavuje. „Keďže my, dolnozemskí Slováci, žijeme v inonárodných štátoch, prislúcha nám úloha oboznámiť svojich potomkov nielen s dejinami domovskej krajiny, ale aj s históriou vlastnej národnosti v materskej krajine, s priebehom vysťahovalectva, dejinami a tradíciami Slovákov v prostredí krajiny, v ktorej sa usadili,“ zdôrazňuje nevyhnutnú potrebu tohto predmetu autorka.

Anna Franková oboznamuje čitateľov s bohatou mimovyučovacou činnosťou sarvašskej školy počnúc od početných táborov a výletov na Slovensko po rôzne záujmové krúžky, ako napr. tkanie kobercov, keramický krúžok, Slovenský týždeň, kukuričné popoludnie, rôzne súťaže, atď. Podľa A. Frankovej: „Mimotriedne a mimoškolské aktivity musia byť pekné a atraktívne pre všetky deti vo veku od 6 do 14 rokov. Zároveň musia byť zaujímavé aj pre rodičov, ktorí sa rozhodujú, kam zapísať svoje deti a ktorí sú často pracovne veľmi zaťažení.“ Žiakom ponúknuté programy zároveň dobre slúžia aj zachovávaniu slovenského kultúrneho dedičstva.

Slovenské učebnice v Srbsku predstavuje Mariena Korošová: „Príznačnosťou učebníc jazyka pre základnú školu je pracovný ráz. Na ich tvorbe sa podieľal nemalý rad autorov – tak vysokoškolských profesorov, ako aj skúsených učiteľov z praxe – čím sa dosiahla široká paleta inovačných postupov, predložených celým radom priliehavých cvičení a úloh, ktorým nechýba dóza hravosti a názornosti. …Pre žiakov, ktorí sa učia slovenský jazyk s prvkami národnej kultúry, teda pre tých, ktorí chodia do srbských škôl, ústav vydal osobitný cyklus učebníc. …Žiaci učebnice dostávajú zdarma a zabezpečuje im ich Národnostná rada slovenskej národnej menšiny.“

O náročnej pedagogickej praxi poslucháčov slovenčiny v békeščabianskom gymnáziu sa môžeme dočítať v štúdii Edity Pečeňovej. Škola je od polovice 90. rokov cvičnou školou budapeštianskej univerzity ELTE (a novšie aj Segedínskej univerzity). Priebeh praxe poslucháčov slovenského jazyka a literatúry je riadený predpismi a požiadavkami univerzity a bakalárskeho, resp. magisterského programu, ciele ktorých sú v príspevku tiež predstavené. Svojráznosť békeščabianskej slovenskej školy umožňuje obohatiť poslucháčov o poznatky a informácie o národnostnej výučbe „navyše“: „Organizujeme aj náčuvy iných hodín ako slovenský jazyk a literatúra… Takýmto spôsobom praktikanti majú možnosť sledovať, ako sa mení cieľový jazyk a nadobúda funkciu vyučovacieho jazyka. ...poslucháč navštevuje voľnočasové aktivity ...Pokladáme za svoju úlohu, aby sa študenti univerzity oboznámili s činnosťou inštitúcií. Takýmto spôsobom sa praktikanti môžu oboznámiť s dolnozemskou slovenskou kultúrou, spoznať problematiku menšinovej existencie a multikultúrnych vzťahov.“ Praktikanti vyučujú v gymnaziálnych triedach obyčajne 15 hodín. „Prítomnosť poslucháčov univerzity ... pozitívne vplýva na život celej školy,“ sumarizuje na záver E. Pečeňová.

„Prežívame obdobie rýchlej asimilácie, sme tesne pred ukončením asimilačného procesu ...Preto treba využívať všetky formy a cestičky, ktoré sa nám ponúkajú, aby sa z nášho kultúrneho dedičstva zachovalo čo najviac. Treba využívať aj turizmus“ - upozorňuje Anna Ištvánová. Vo svojom príspevku teoreticky vysvetľuje základné pojmy, ako napr. kultúrne dedičstvo a podáva konkrétne, praktické a metodické rady, ako využívať turistické možnosti daného regiónu v prospech zachovania a rozvíjania slovenskej kultúry na Dolnej zemi.

Nasledujúci blok Slovenčinára slúži napomáhaniu vyučovania slovenskej literatúry. Dagmar Mária Anoca svoj príspevok venuje nadlackej činnosti Jozefa Gregora Tajovského a jeho manželke Hane Gregorovej. „S menom Jozefa Gregora Tajovského sa spájajú snaženia Slovákov v Rumunsku, pretože jeho príklad, keď spôsobil v Nadlaku (1904 – 1910) povzbudil všeobecné osvetové inšpirácie. …Menej sa hovorí o tom, že vo svojich besedniciach, črtách a poviedkach zachytil aj slovensko-rumunskú spoluprácu, ba aj pokusy o slovensko-srbské vzťahy,“ informuje autorka. Spisovateľka Hana Gregorová bola dušou spisovateľskej organizácie ženských iniciatív, zároveň obetavou matkou.

Katarína Maruzsová Šebová vo svojej práci na príklade románov Pála Závadu sleduje proces premeny autorskej koncepcie od druhej polovice 19. storočia až po súčasnosť. Osobitnú pozornosť venuje následkom týchto zmien, prejavujúcim sa vo vzťahu subjektu a autorského subjektu, rozprávačskej techniky, ako aj autora a čitateľa. „Pri takomto chápaní literárneho textu sa mažú hranice medzi binárnymi opozíciami písanie – čítanie, autor - čitateľ. Čitateľ sa stáva spoluautorom… Toto nové postavenie čitateľa vyžaduje od neho vážnu intelektuálnu činnosť, zakladajúcu sa na tvorivom procese čítania a písania, vkladania vlastných asociácií medzi riadky textu,“ upozorňuje K. Maruzsová Šebová.

Predmetom metodického článku Patrika Šenkára je rozbor textu ľudovej rozprávky s názvom o Divotvornom hrnčíčku v škole. Podľa autora „Dramatizácia vo vyučovaní literatúry má významnú úlohu a žiaci majú túto metódu (asi) najradšej. Predvádzajú ju s radosťou a ich tvorivými nápadmi je často naplnená celá trieda.“

Na konci časopisu si môžeme prečítať referát o bohatej (ale neľahkej) činnosti Výchovno-vzdelávacieho výboru CSS v rokoch 2007 – 2010 z pera jeho predsedu Michala Lásika.

Časopis spestrujú fotografie z I. Stretnutia dolnozemských slovenských učiteľov.

Záverom môžeme konštatovať, že redakcia (hlavná redaktorka Edita Pečeňová, Viera Boldocká a Ľudmila Šomráková) zostavili veľmi zaujímavú a obsažnú publikáciu. Medzinárodná spolupráca v značnej miere obohatila profil časopisu. Slovenčinár môže byť nielen dobrou metodickou pomôckou pre našich učiteľov, ale podobné úlohy, problémy a výsledky im (ale aj celému kolektívu) dodávajú silu, posilňujú ich (aj našu) spolupatričnosť. Vďaka patrí každému, kto sa podieľal na jeho vydaní: autorom, redaktorom, vydavateľovi a v neposlednom rade Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí za finančnú podporu.

Odporúčam časopis, ďalšie svedectvo o existencii slovenskej Dolnej zeme, o náročnej práci našich pedagógov s dobrým srdcom odbornej a širokej verejnosti.

A. Uhrinová

Literatúra

Ján Chlebnický: Desať ročníkov metodického časopisu Slovenčinár. In: A. Uhrinová – M. Žiláková (red.): Slovenský jazyk v Maďarsku. Békešská Čaba: VÚSM 2008. s. 42 – 80.

Alžbeta Uhrinová: Používanie materinského jazyka v kruhu slovenskej inteligencie v Békešskej Čabe. Békešská Čaba: VÚSM 2004. s. 170 – 171.