Každý z nás má niekedy problém s jazykom, ba aj so svojím vlastným, materinským. Darmo sa ho učíme od mamy, otca, v škole, základnej, strednej, aj na vysokej...

Neskôr (ale niekedy už od perinky) sa pridajú iné jazyky. Hovorí sa, že Babylonskú vežu ľudia stavali preto, aby sa aspoň takto priblížili k nebu a k Bohu. Jemu sa to znepáčilo a preto rozhodol, že ľudom, ktorí ju stavali, popletie reč, aby si nerozumeli. Nakoľko sa nevedeli dohovoriť, vežu nedostavali. Odvtedy vraj hovoríme rôznymi jazykmi. Tak sa píše v Biblii...

Takže: problémy s jazykom ako dorozumievacím prostriedkom? Problémy v samotnom dorozumievaní? Kedy si ľudia prestávajú rozumieť? Je problémom len jazyk? Toto zrejme vŕtalo v hlave čerstvej absolventke odboru divadelná réžia na Vysokej škole múzických umení v Bratislave Kataríne Jánošovej Lesayovej a jej manželovi, hercovi Michalovi Jánošovi, keď rozmýšľali o tom, akú tému by mohli priniesť do tohoročného divadelného tábora pre vyššiu vekovú kategóriu. Minulý rok si vybrali rozprávku, hoci aj nie klasickú slovenskú, ale Petra Pana škótskeho spisovateľa J. M. Barrieho. V prvých dvoch ročníkoch tábora pre gymnazistov a vysokoškolákov to bola najprv takisto dobre známa rozprávka Alica v zázračnej krajine (2008) a o rok neskôr príbeh lásky z 12. storočia Okasen a Nikoleta (2009, obe predstavenia režíroval Anton Korenči). V tomto roku teda tábor nabral tematicky, obsahovo a s tým súvisiac i pracovne iný smer, na ktorý si musela zvyknúť ako pisateľka týchto riadkov, tak aj jej stála pomocníčka v tomto tábore, skúsená divadelníčka Marta Dekrétová zo slovenskej školy v Sarvaši.

Účastníkov 4. tábora pre vyššiu vekovú kategóriu Slovenského divadla Vertigo, ktorý sa konal v dňoch 4.-10. júla už tradične v AGAPÉ - školiacom stredisku ECAV v mestečku Svätý Jur pri Bratislave, to tiež najprv prekvapilo, možno zaskočilo. A to napriek tomu, že do jedného už v divadelnom tábore boli, niektorí aj viackrát, či už v tomto pre „veľkých“, alebo v tábore pre žiakov základných škôl, respektíve boli členmi školského dramatického krúžku. Možno to súvisí s tým, že v tomto roku sa vek účastníkov tohto tábora trochu znížil a keby sme urobili priemer, bolo by to asi 15 rokov... Obyčajne sa deti v dramatickom tábore najprv oboznámia s rozprávkou, príbehom a s konkrétnym textom, ktorý síce nedostanú do rúk, ale si ho napíšu, prípadne si zaznamenajú istú jeho časť, ako aj slová pesničiek. Ani tu však nejde o mechanické memorizovanie, ale o zapamätanie si textu cez rôzne cvičenia, improvizácie a konkrétne situácie, predsa len existuje tu hotový text.

Teraz bola situácia iná. Samozrejme, odborní vedúci tábora mali jasnú predstavu o tom, čo a ako chcú pracovať, naplánovali si štruktúru predstavenia a mali takisto premyslené varianty, keby to „nešlo“. Na našu radosť to však išlo: niekedy ľahko, niekedy s pomocou, niekedy s troškou nevôle, inokedy s nadšením. Ani teraz nechýbali prípravné rozhovory, cvičenia, improvizácie, cieľom však boli krátke scénky, pospájané dvomi moderátormi: scénky o porozumení i neporozumení, niektoré s textom, niektoré bez textu. Niektoré si deti vymysleli samy, niektoré s pomocou Katky a Miška, niektoré vymysleli dospelí. Dôležitý však bola súzvuk, porozumenie medzi mladými a staršími (ak hovoríme o Katke a Miškovi, boli to skôr starší súrodenci svojich žiakov, keď však bolo treba, prísni súrodenci...). A tak vznikla scénka o samotnom stavaní Babylonskej veže, kde si naraz ľudia neporozumejú, situácia, keď niekto neovláda reč krajiny, kde sa nachádza a chce sa niekam dostať, ďalej scénka o neporozumení manželov (ak nepovieme, čo chceme, ten druhý to naozaj nemusí vytušiť...), scénka rozprávajúcich politikov, ktorým nerozumieme, ale len sa domýšľame, o čom hovoria, scénka o konflikte zamestnancov a ich šéfa, situácia, keď si ľudia porozumejú vďaka spevu a tancu... alebo napokon záverečné porozumenie bez slov, keď si dvaja mladí ľudia kreslia kriedou na chodník, až sa ich farebné čiary spoja.

Je už tradíciou, že obohatením svätojurského divadelného tábora je návšteva nejakého divadelného predstavenia. V tomto roku – podobne ako v roku 2008 – to bol opäť Shakespeare (na žiadosť účastníkov tábora!) a jeho vôbec nie ľahká, temer trojhodinová dráma o ceste k moci Richard III. v rámci Letných shakespearovských slávností na Bratislavskom hrade. Nakoľko v predstavení hrali aj traja českí herci, tu teda naozaj nastali „problémy s jazykom“, ale letná večerná divadelná atmosféra to skutočne vynahradila... A možno aj isté poznatky z histórie alebo jednoducho porozumenie cez hru hercov, hudbu, kostýmy, režijné uchopenie príbehu. Návšteva divadelného predstavenia je súčasťou voľného programu, do ktorého sme zaradili aj vycestovanie na Dolnozemský jarmok, ktorý sa na naše potešenie v tomto roku konal v bratislavskej Starej tržnici.

Nuž, a ak hovoríme o porozumení, to v tábore, myslím, bolo. Iste to cítili aj diváci, ktorí sa prišli pozrieť na výsledok temer týždenného snaženia, na predstavenie v priestoroch už dobre známeho vnútorného dvora komplexu Agapé. Deti, pardon, naši mladí, to zvládli na jednotku aj v (dovtedy) najteplejšom dni leta. Boli uvoľnení, milí a bolo na nich vidieť, že sa snažia dostať zo seba maximum. A potom už: tradične výborné (tento krát slané) „rožky“, ktoré napiekli dobré víly Andula a Zuzka, radosť, posledné posedenie, darčeky, predsavzatia, plány. Jeden z nich je istý: a síce, že v budúcoročnom pláne Slovenského divadla Vertigo bude bezpochyby figurovať aj divadelný tábor pre vyššiu vekovú kategóriu.

(do)