Budapešť

Pätnástim študentom budapeštianskeho gymnázia s vyučovacím jazykom slovenským zazvonil 3. mája školský zvonec naposledy. Lúčili sa s nimi riaditeľka inštitúcie Júlia Szabová Marloková a študenti jedenástej triedy v prítomnosti rodinných príslušníkov, príbuzných, priateľov, žiakov a učiteľov školy.

„Čo v sebe krásne máš, to rozmnožuj, pýr vytrhaj a kypri pôdu klasom – sedávať budeš v kruhu dospelých s rozhodujúcim, nie s poradným hlasom“ slovami slovenského básnika Júliusa Lenka sa začala krátka, no o to dojímavejšia rozlúčková slávnosť končiacich študentov slovenského gymnázia v Budapešti. Riaditeľka školy po pozdrave hostí z Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, predsedníčky Alžbety Hollerovej Račkovej, školskej referentky Márie Matejdeszovej, kultúrnej referentky Veroniky Laluškovej sa prihovorila končiacim študentom povzbudzujúcimi slovami: „Počas štyroch rokov si každý z vás našiel cestičku, ktorou prechádzal z ročníka do ročníka. Boli to časy plné radosti, šťastia, no niekedy aj náročnej práce, či mechanického učenia. Z hodiny na hodinu ste mali viac a viac vedomostí, a pri každom zvládnutom kroku sa vaše sebavedomie dvíhalo vyššie a vyššie. Vyľakané deti v laviciach sa postupne zmenili na sebavedomých žiakov, šikovných mladých ľudí, ktorí v ďalšom štúdiu dokážu použiť všetky doteraz získané vedomosti. ... Som veľmi rada, že práve v tejto škole ste začali púť za vašimi snami a verím, že vaša životná dráha bude slúžiť aj v prospech Slovákov v Maďarsku.“

V mene dvanástej triedy sa so školou a spolužiakmi rozlúčili Barbara Lezsáková a Gréta Vargová. Spoločne strávené chvíle oživili aj žiaci jedenástej triedy, následne končiaci študenti pripli svoju stužku na školskú vlajku. V mene študentskej samosprávy sa Zoltán Havas osobitne poďakoval za prácu Gergőovi Kissovi. So školou a rokmi strávenými na strednej škole sa maturanti rozlúčili vypustením pestrých balónov.

Békešská Čaba

Prvá májová sobota sa v tomto školskom roku stala dňom rozlúčky maturantov Slovenského gymnázia, základnej školy, materskej školy a kolégia v Békešskej Čabe. Predchádzala jej prvá písomná maturitná skúška, a to zo slovenského jazyka a literatúry. Končiaci študenti ju absolvovali už v piatok, deň pred rozlúčkou, takže prvú skúsenosť s tým, čo ich ďalší týždeň čaká, mali za sebou.

Keď na slnkom ožiarenom dvore zaznela pieseň: „Čabianske hodiny smutne bijú, už ma s mojou školou rozlučujú...“, učitelia, rodičia, priatelia i mladší spolužiaci spozorneli a s napätím čakali, kedy sa po jednom z posledných putovaní tentoraz vyzdobenou školou objavia vo dverách slávnostne vyobliekaní maturanti.

Nasledovalo symbolické zvonenie a ich príchod na čele s triednou učiteľkou Zuzanou Tóthovou. Študenti 11. triedy, ktorí pod patronátom triednej učiteľky Csilly Albertiovej celú slávnosť pripravili, básňou od Matky Terezy a úvodným slovom všetkých privítali. Slovo prevzali maturanti Líza Andrejová a Bence Püski a v mene končiacich študentov vyjadrili poďakovanie rodičom, ako i učiteľom a mladším spolužiakom, s ktorými sa aj symbolicky rozlúčili. 12. trieda slávnostne odovzdala vlajku školy 11. triede. Tá tak získala postavenie najstarších študentov v škole. A to už sa objavili prvé znaky lúčenia: vedomie, že pre maturantov sa končí pôsobenie v tejto slovenskej inštitúcii, prinieslo na tváre slzy smútku. Našťastie, tie sa čoskoro zmenili na slzy dojatia i úsmevy pri rozlúčke s jednotlivými učiteľmi, ktorí triedu učili. Osobitná vďaka patrila riaditeľke školy Edite Pečeňovej i triednej učiteľke, ktorá sa potom tiež prihovorila každému svojmu študentovi.

Riaditeľka školy udelila najvyššiu pochvalu učiteľského zboru Kitti Csécseiovej za vynikajúce výsledky dosiahnuté počas stredoškolského štúdia a celú slávnosť uzavrela príhovorom. Podľa jej slov sa na rozlúčke s teraz už 66. triedou súčasne stretli radosť i smútok, a tak sa stáva jednou z neopakovateľných a nezabudnuteľných udalostí. Viacerí z maturantov strávili v tejto inštitúcii 15 rokov, takže už vedia, v ktorej triede je ktorá stolička najpohodlnejšia či na ktorej tabuli sa najlepšie kĺže krieda, ktorým kľúčom sa otvárajú jednotlivé dvere, alebo kde si majú sadnúť, keď si chcú, nebodaj, oddýchnuť. I učitelia videli, ako malé deti postupne rastú, ako spoznávajú všetko, čo je okolo nich. Na rozlúčku však treba pozerať z lepšej stránky. Lúčiacich sa maturantov čaká cesta, ktorú si sami vybrali, po ktorej túžia. Rodičia, učitelia, priatelia i blízka rodina im však budú i naďalej pomáhať a držať palce, aby svoje vytúžené ciele dosiahli, aby sa cesta životom vyvíjala podľa ich vlastných predstáv. Nesmiernym úsilím učiteľov v predchádzajúcich rokoch bolo, aby okrem potrebných odborných vedomostí svojim zverencom ponúkli aj niečo navyše. Hodnoty ako slušnosť, čestnosť a spoľahlivosť. K tomu sa pridružili láska k blízkym, k rodičom, k svojej vlasti a zároveň úcta k slovenskému jazyku a kultúre, teda princípy, ktoré charakterizujú slovenskú čabiansku školu.

kan, Ján Pitoňák

Foto: autori