… spieva sa v komlóšskej ľudovej piesni. Bol to zároveň aj názov galaprogramu, ktorým oslavovali 17. mája terajší, aj bývalí žiaci a, pravdaže, pedagógovia sedemdesiate výročie založenia Slovenskej dvojjazyčnej školy v Slovenskom Komlóši.

Oslava tiež odštartovala vzdanie holdu ďalším našim slovenským školám, ktoré sa tohto roku a na budúci rok dožijú 70. výročia svojho založenia. Minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky Miroslav Lajčák na podnet generálneho konzula v Békešskej Čabe Emila Kuchára udelil našim slovenským školám striebornú pamätnú medailu. V Slovenskom Komlóši ju odovzdal riaditeľke inštitúcie Zuzane Laukovej riaditeľ odboru rezortu zahraničia Jozef Adamec.

Na kedysi neosídlenú Komlóšsku pustatinu prišlo v roku 1746 na pozvanie baróna Rudňánskeho 80 slovenských rodín, ktoré si so sebou priviedli aj farára, aj učiteľa a založili Slovenský Komlóš. Niet sa čomu čudovať, že si zakrátko postavili kostol a školu. V škole sa vyučovalo po slovensky, maďarčina bola len predmetom. Od zoštátnenia v školskom roku 1948/49 sa datuje novodobá história Slovenskej školy v Slovenskom Komlóši. V prvom roku mala škola 330 žiakov. Za sedemdesiat rokov viedli inštitúciu šiesti riaditelia: Augustín Drahoš, Janka Bozókyová, Matej Lugosi, Ján Majoros, Anna Lehoczká, Gabriela Mariková Fülöpová a v súčasnosti Zuzana Lauková. Šiesty rok spravuje školu Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku (CSSM). Zo starej školy vznikla v r. 2006 nová inštitúcia, ale v r. 2017 ju bolo opäť nutné rekonštruovať.

V škôlke majú slovenčinu, tanec, aj angličtinu

Opravy sa ušli aj materskej škole na Orechovej ulici, ktorá sa stala súčasťou inštitúcie v r. 2013. Škôlkari sa učia s učiteľkou Evou Procházkovou aj po anglicky a s Annou Ištvánovou Račkovou ľudové hry, pesničky a tančeky. Na javisku v Osvetovom dome sebavedome ukázala skupina väčších škôlkarov, ako vedia tancovať, aj „maršovať“. Popri zachovávaní slovenského jazyka škola a jej vedenie vždy považovali za dôležité zachovávať kultúrne dedičstvo a odovzdávať ho mladším generáciám. Od počiatku v inštitúcii fungovali rôzne kultúrne telesá. V zachovávaní slovenčiny mal a doposiaľ má významnú rolu divadelný súbor školy, ktorý založil Pavel Lauko. Divadelníci vykonávajú svoju činnosť v rámci Detského umeleckého súboru Harmónia. Každoročne sa prezentujú novým predstavením na celoštátnej prehliadke detských divadelných družín Deti deťom. Tohtoročným s názvom Cvrlikanie získali tretie miesto. Vedúce súboru, Anna Ondrejová a Alžbeta Boborová Tušková pokračujú v šľapajach Zuzany Kočišovej Antalovej. Žiaci slovenskej školy sú zároveň žiakmi Základnej umeleckej školy pod vedením Jána Krčmériho. Učia sa hrať na rôznych hudobných nástrojoch a zväčša sú členmi vychýreného dychového orchestra.

Nejeden žiak máva v ruke mandolínu

Okrem toho spievajú v spevokole, ktorý vedie Mária Krčmériová Gyurkovicsová, ale kedysi ho založil riaditeľ školy Matej Lugosi, „riaditeľujúci“ 23 rokov. Pani učiteľka je zástupkyňou riaditeľky, ale diriguje okrem speváckeho zboru aj mandolínový súbor Tremolo, v ktorom hrajú aj nadaní žiaci. Záslužnú prácu vykonávali hosťujúci učitelia Miroslav Brnaa Dagmar Kötelesová. Ba aj bratislavský rozhlas nahral a vydal CD Harmónia s pesničkami pána učiteľa Brnu v podaní komlóšskych školákov. Dve slovenské populárne detské piesne zaspieval zbor na oslavách sedemdesiatin ako hudobný pozdrav bývalým hosťujúcim učiteľom.

Školáci slovenskej školy v Slovenskom Komlóši okrem toho, že sa učia do školy, spievajú a tancujú od 1991 v školskom súbore Harmónia, ktorá vznikla z iniciatívy riaditeľky Anny Lehoczkej. Žiaci ôsmeho ročníka sú dorastom pre tiež sedemdesiatročný folklórny súbor Komlóš. Mimo folklóru a vážnej hudby sa venujú aj recitovaniu – v slovenčine i maďarčine – ba aj športu. Najpopulárnejším športovým odvetvím je hádzaná pod vedením učiteľa Jána Krátkeho.

Mohli by sme však ešte na mnohých stranách vyčíslovať, čo všetko robia žiaci slovenskej dvojjazyčnej základnej školy v Slovenskom Komlóši. Predsedníčka CSSM Alžbeta Hollerová Račková, ktorá sa tiež učila čítať – písať – počítať – tancovať práve v tejto škole, vo svojom príhovore sa poďakovala žiakom a učiteľom za vynikajúci program, a rodičom, že svoje deti zapisujú do slovenskej školy, že dôverujú tunajším pedagógom.

Ako sa vyjadrili o „svojej škole“ jej niekdajší žiaci?

Mariana Bajczerová Melegová (učiteľka, moderátorka programu): – Mám veľmi pekné spomienky na školské roky. Mala som krásne detstvo, vynikajúcich učiteľov a výborných spolužiakov. Zuzana Kozmérová bola naša veľmi dobrá triedna. Vtedy som ešte nechcela byť učiteľkou. Chcela som byť novinárkou, len neskôr sa to inak udialo a vrátila som sa sem, už ako učiteľka. Deťom by som zaželala, aby si užili bezstarostné a veselé detstvo, hoci by chceli rýchlo vyrásť, dospieť. Odporúčam im, aby sa neponáhľali.

Mária Karkušová, sekretárka školy: – Aj ja spomínam na svoje školské roky veľmi rada. My sme boli vynikajúca trieda. Každých päť rokov sa stretávame. Ba dokonca tak dobre sa vydarili naše stretávky, že chceme oživiť náš tanečný súbor. Len teraz už budeme tvoriť seniorskú zložku. Kvôli slovenčine sa určite oplatí chodiť do tejto školy. Každý, kto chce, sa dobre naučí po slovensky a potom tento jazyk využije. Maturovala som na gymnáziu v Békešskej Čabe. Potom som pracovala v banke. Slovenčina sa mi zišla, ani neviem vyjadriť ako veľmi. Teraz som tu 22 rokov a som tu rada.

Alžbeta Boborová Tušková (učiteľka, certifikovaná mentorka budúcich pedagógov): – Bolo to pre mňa prirodzené, že som chodila do slovenskej školy, veď doma sme sa rozprávali po slovensky aj s babkou, aj s rodičmi, i s deťmi v škole. Bola som členkou speváckej skupiny a tanečného súboru. Cestovali sme po krajine, vystupovali sme. Myslím si, že naše deti dostanú nesmierne veľkú vec do života – po ôsmej triede môžu zložiť jazykovú skúšku. Vieme, koľko rečí ovládaš, toľkokrát si človekom. Tiež si myslím, že deti tu dostanú dobré základy a obstoja aj v ďalšom štúdiu.

Anna Ištvánová Račková (učiteľka tráviaca dôchodok v škole): – Potrebujú ma, preto nemôžem odísť do dôchodku. Triednym mi bol dobrý telocvikár Michal Kovács. Mohla som byť asi druháčka, keď sme s pani Medovarskou nacvičovali tanec, hádam svadbu. Mali sme vystúpenie v národnostnom divadle v Budapešti. Až potom, keď som sa sem v roku 1973 vrátila ako učiteľka, som sa naučila od Anny Medovarskej, čo a ako treba robiť, deti učiť. Ona zbierala folklórne dedičstvo aj na Slovensku. Deťom prajem, aby mali radi kultúru, naše slovenské korene a aby dobre „maršovali“ životom.

Zuzana Lauková (riaditeľka): – Ako som sa mohla cítiť kedysi, keď som ešte stále tu! Vlastne okrem gymnázia a vysokej školy, som celý život, aj tri roky škôlky, strávila na Komlóši. Od skončenia vysokej školy, od r. 1982 pracujem v škole, kde som chodila ako dieťa. Boli sme taká trieda, že sme mali každý deň nejaké dobrodružstvo. Naši učitelia nás mali radi. Veľmi sme plakali, keď sme sa lúčili. Tie deti, ktoré chodili do tejto školy, držia spolu. Mnohí z nich sa aj navzájom zosobášili. Terajším žiakom želám, aby nikdy nezabudli na svoje korene. Budúcim školákom, aby prišli k nám. Je tu rodinná atmosféra, každé dieťa poznáme, každému pomôžeme, ak je treba, venujeme mu všetku pozornosť, rovnako pedagógovia i zamestnanci inštitúcie.

Erika Trenková

Foto: autorka

Moje zážitky v detskom folklórnom súbore

Slovenskú národnostnú kultúru, slovenské ľudové tance a piesne som si obľúbila už v detstve, veď pani učiteľka Anna Medovarská nám vštepovala záľubu o kultúru našich predkov.

Môj záujem o ľudový tanec a kultúru sa začal, keď som bola štvrtáčka. To bolo už veľmi dávno, v roku 1970. V tom školskom roku sme začali nacvičovať komlóšsku detskú tanečnú choreografiu: Kradnutie dýň (po komlóšsky "geregi"). Pani Medovarská rozdelila úlohy, role medzi nami, a ja som sa stala zajačikom. Pravdepodobne by som bola chcela byť radšej dyňa, lebo tie viac tancovali, ale túto úlohu dostali väčšie dievčatá. S touto detskou hrou sme sa vlastne pripravovali na župný detský festival, kde národnostné súbory súťažili medzi sebou. Naším najväčším súperom bol rumunský detský tanečný súbor, ak sa dobre pamätám z Méhkeréku. Veľmi usilovne sme sa pripravovali na súťaž, naša, ako aj práca pani učiteľky dostali svoju zaslúženú odmenu: vyhrali sme putovný pohár! Aká to bola radosť! Vystúpenie sa nám tak dobre podarilo, že sme dostali pozvanie aj na detský festival do Prešova. V tom čase deti necestovali toľko ako teraz, teda bolo pre nás veľkým zážitkom, že sme sa mohli dostať do zahraničia. A to autobusom! Je to možno neuveriteľné, ale v tých časoch sme na školské výlety cestovali nákladným autom. V Prešove sme boli ubytovaní v rodinách. Ja som sa dostala k Suchánkovcom. Ich dcéra sa volala Dagmar. Veľmi som sa tam dobre cítila, s Dagmarou sme sa spriatelili a dlho sme si dopisovali. V Prešove sme skúsili, čo znamená nahrávka do rozhlasu alebo do televízie. Cesta domov sa nám zdala veľmi dlhá, a pamätám si, keď som si doma konečne ľahla do svojej postele, mala som pocit, že sa posteľ pohybuje so mnou ako ten autobus.

V nasledujúcom školskom roku sme sa s oduševnením pripravovali na župnú národnostnú prehliadku, veď sme chceli aj druhýkrát vyhrať putovný pohár. Pani učiteľka Medovarská s nami nacvičila tanečnú hru Na komlóšskom trhu. Boli medzi nami jazyčnice, kofy, mäsiari, hrnčiari, ale aj zlodeji, ktorí kradli komlóšsku klobásu. Na javisku sa objavila pestrá komlóšska trhová atmosféra, trhový virvar. Nie div, že sme zase vyhrali putovný pohár. Boli sme veľmi pyšní na seba a na našu pani učiteľku. Vtedy sa naozaj ukázalo, akú veľkú moc a silu má dobrá komunita, spoločná práca, ako je dobre spolu sa tešiť dosiahnutým výsledkom.

Na tretí rok sme sa stali veľmi sebaistí, mysleli sme si, že putovný pohár nemôže vyhrať nikto iný, iba my. Ale všetko bolo inak. Síce sme sa veľmi pekne naučili ďalšiu tanečnú choreografiu, Fašiangy, no putovný pohár vyhral detský súbor rumunskej národnosti. Celou cestou domov sme plakali, ba až nariekali, lebo sme boli presvedčení o tom, že my sme boli najlepší. Putovný pohár sme nedostali preto, lebo kto ho vyhrá trikrát za sebou, tomu pohár zostane naveky.

Tento neúspech nám však neodobral vôľu, aj naďalej sme nacvičovali mnoho hier a tancov, vystupovali sme veľakrát aj na školských prehliadkach. Taký bol veľký záujem, že niektorý program sme museli aj trikrát zopakovať. A čo sa na takýchto vystúpeniach môže stať, to sa stalo aj nám: roztrhnuté nohavice, doma zabudnutý klobúk alebo sukňa, niekto spadol z javiska, alebo zabudol text a stál na javisku ako zdrevenený. Mnoho ďalších príhod by som mohla pospomínať. Ale spolu sme všetko vyriešili a zvládli.

S takýmito zážitkami sme skončili základnú školu. Nie div, že mnohí z nás pokračovali na tomto poli. Stali sme sa členmi miestneho mládežníckeho folklórneho súboru Komlóš, kde sme dosiahli veľa ďalších úspechov a dostali sme sa do viacerých kútov sveta.

Zuzana Lauková