Od školského roka 2018/2019 sa Slovenská národnostná základná škola Františka Rákócziho II. v Dabaši-Šáre môže pýšiť novým riaditeľom, Tomášom Nagyom.

Hlava rodiny, starostlivý otec, stále pozitívne naladený riaditeľ, svižný podpredseda. Mnoho funkcii, jeden človek, ako sa dá každej oblasti vyhovieť a obstáť? Spoznajme bližšie Tomáša Nagya.

Dlhé roky si pracoval v Slovenskej národnostnej základnej škole v Dunaeďháze a tam si dosahoval veľa úspechov so žiakmi. Prečo si sa rozhodol odtiaľ odísť?

V Dunaeďháze som pracoval od roku 1992. Učil som tam slovenský jazyk a musím sa priznať, že spolu s deťmi sme mnoho prežili, viedol som slovenský ako aj divadelný krúžok, chodievali sme do táborov. Po istom čase však človek potrebuje akúsi zmenu, má chuť vyskúšať sa aj v inej oblasti, v inom spoločenstve. Nie nadarmo sa aj v psychológií traduje, že pred vyhorením je najlepšie rozhodnutie hľadať iné možnosti, ako sa uplatniť. Slovenčiny som sa však nechcel vzdať, mám k nej veľmi blízky vzťah, a slovenská národnostná Dabaš-Šára leží najbližšie k môjmu bydlisku.

Iste si nečakal, že po prihlásení sa na post učiteľa v Slovenskej národnostnej základnej škole Františka Rákócziho II v Dabaši–Šáre hneď dostaneš poverenie stať sa riaditeľom. Čo sa v tebe odohralo? Čo na to povedala rodina?

Po mojom rozhodnutí som nečakal, že Centrum prevádzkovania inštitúcií v meste Monor ma vyhľadá a ponúkne mi takúto možnosť. Pôvodne som mal učiť slovenský jazyk. V júli mi zatelefonovali, či by som sa nechcel stať riaditeľom. Keďže som bol 16 rokov starostom v Dunaeďháze, aké-také skúsenosti som už mal s riadením. Nakoniec som sa rozhodol vyskúšať sa. Musím sa priznať, že vynaložená energia sa mi postupne vracia, aj teraz navštevujem školu, a je motivujúce, že prevádzkovateľ je trpezlivý a čaká na to, aby som ju ukončil a stal sa plnohodnotným riaditeľom. Rodina ma maximálne podporila, tešili sa tomu, že hľadám nové možnosti, vedeli, že vždy som robil to, čo som chcel, čo mi prinášalo radosť.

Zvykol si si? Ako by si zhodnotil tamojších kolegov, rodičov a žiakov?

Pociťoval som prvotné ťažkosti, ako asi každý iný človek meniaci svoje pracovisko. Niekedy ešte stále badám rozdiel v mentalite, lebo som sa dostal do inej spoločnosti. Priznám sa, že na začiatku som sa nevyznal v miestnom školskom systéme. Všade je iná školská kultúra, v Šáre už existuje 55 rokov. Kolegovia mi však veľmi pomáhajú prispôsobiť sa miestnym zvykom, sú voči mne trpezliví a stále hľadajú nové možnosti zdokonaľovania sa, o ktoré sa radi podelia. V každej triede máme interaktívnu tabuľu, takže všetko, čo nájdeme na internete využijeme pri výučbe daného predmetu. Rodičia mi pomáhajú pri všetkých príležitostiach, chcú byť súčasťou diania v škole. Čo sa týka žiakov, tí sú všade rovnakí, ich záujem si treba získať cez rozličné, 21. storočím poskytnuté fóra, ukázať im akýsi príklad hodný nasledovania. Vyučujem slovenskú vzdelanosť druhákov, štvrtákov, šiestakov aj slovenčinu, a siedmakov a ôsmakov dejepis. Takže mám prehľad. Tam, kde máme väčší počet žiakov, pracujeme v skupinách. Do tejto školy však chodia aj takí, ktorí chcú v budúcnosti slovenčinu využívať, a to podporujú aj rodičia. Deti sú tak motivované a slovenský jazyk je mimoriadne obľúbený.

Čo povieš na Šáranov, ako by si ich charakterizoval?

Napadla ma miestna ľudová pieseň: „Keď ja póm zo Šáry budú mi huci hrať“, pravda je taká, že keď idem po tejto mestskej časti, domy aj cesty sú pekné. Všetko je usporiadané, obyvatelia sú pracovití, možno uzavretejší, pravdepodobne preto, lebo sú katolíci. Keď ma však už druhý raz videli, najmä starší ľudia, kývali mi, a myslím si, že som si k nim našiel cestu. Prvé pozitívum bolo, že hovorím po slovensky, za posledné roky sa tu vystriedali riaditelia, ktorí jazyk neovládali.

Dozaista po roku sledovania diania v škole už máš nejaké plány na budúci školský rok. Prezradíš nám ich?

Mám dostatok plánov. Naši žiaci chodia na jazykové skúšky a máme výborné výsledky v mnohých, najmä v recitačných súťažiach. Chýba tu však tanečný a citarový krúžok. Verím, že od septembra sa nám ich podarí založiť. S prvým nám bude pomáhať zakladateľka miestneho tanečného súboru Borovenka Mariann Gogoláková a s druhým citarista zo susednej obce. Keď sa nám tieto plány naplnia, možno po dvoch rokoch začneme organizovať hudobné večierky. Nedávno ma vyhľadala naša učiteľka, sestra spisovateľky a režisérky Margity Garajszkej, Katarína Garajszká s tým, že v budúcom školskom roku by chcela viesť divadelný krúžok. Dodávam, že naše deti ani cez leto sa nebudú nudiť. Okrem miestneho tábora, dvaja pôjdu do Tatier, tri dievčatá do tanečného a piati do biblického tábora. Na jeseň sa tradične bude konať Slovenský národnostný týždeň. To už viem, že k nám zavítajú tanečníci z Čemeru, potom aj školská zložka Lipy z Budapeštianskej školy.

Ako si dokázal zosúladiť všetky povinnosti? Vieme, že denne dochádzaš na miesto pracoviska, okrem toho zastávaš funkciu podpredsedu Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku.

Väčšinou pracujem aj v noci. Doma, v škole, či je sobota, nedeľa, stále chodím po krajine. Nemôžem sa zúčastniť na každom podujatí, ale snažím sa prezentovať slovenskú národnsoť v Maďarsku, či už ako podpredseda alebo riaditeľ školy.

Tvoja dcéra navštevuje budapeštianske slovenské gymnázium. Ako sa jej tam páči, resp. čo povieš ty na tamojší výchovno-vzdelávací proces?

Veľmi sa jej páči táto škola, chodí do nultého ročníka, onedlho bude deviatačka. Vychvaľuje netradičný novátorský prístup učiteliek k predmetom. Veľké pozitívum je to, že napríklad aj angličtina je vysvetľovaná v slovenčine. Na moju radosť dosahuje vynikajúce výsledky nielen v štúdiu, ale reprezentuje našu nehmotnú ľudovú kultúru, napríklad naposledy získala v celoštátnej súťaži Slovenské spievanky a veršovačky mimoriadnu cenu poroty v IV. kategórii. Okrem týchto vyznamenaní obľubuje tanec, možno aj po matke, ktorá je vedúca Tanečnej skupiny Slnečnice v Dunaeďháze, a rada lyžuje.

Za akého riaditeľa sa sám považuješ?

Mojou úlohou je pomáhať každému kolegovi, aby sa mu darilo v práci a mal z nej dobrý pocit. Jedine vtedy je úspešný hoci aj 180 členný kolektív, keď sú jeho členovia šťastní a navzájom si pomáhajú. Verím teda, že som dobrý psychológ, ale aj dobrý šéf.

Za rozhovor ďakuje Atila Rusnák

Foto: archív, internet