Emese Krátka sa narodila v Szentesi 23. septembra 2007. Chodí do siedmej triedy Slovenskej základnej školy v Slovenskom Komlóši. Jej rodina má slovenské korene a dodnes niektorí jej členovia ešte vedia po slovensky. Emese má rada slovenskú konverzáciu, literatúru a národopis. Okrem toho sa učí aj anglický jazyk a ruštinu. Vo voľnom čase počúva hudbu a hrá na flautu. Rada kreslí a zaujíma sa o výtvarné umenie.

Už od štvrtej triedy je členkou školského divadelného krúžku. Zúčastnila sa na viacerých divadelných táboroch doma, aj na Slovensku. Rada si spomína na Banskú Bystricu, kde nielenže nacvičovali divadelné predstavenie, ale robili aj výlety do okolitej prírody. Odvtedy sa jej koníčkom stala i turistika. Napriek tomu, že je ešte len 13-ročná žiačka základnej školy, je nadanou a šikovnou mladou herečkou. Emese má pokojnú hĺbavú povahu, vie čítať texty aj „medzi riadkami“ a vie si vytvoriť svoj vlastný názor na každú problematiku. Napriek jej hereckému nadaniu by v budúcnosti nechcela študovať herectvo. Chce pokračovať v štúdiu slovenského jazyka a literatúry na Slovenskom gymnáziu v Budapešti. Napísala rozprávku Nešťastie.

(DK)

Foto: autorka

Nešťastie

Kde bolo, tam bolo, na okraji lesa v malej drevenici žili raz starí rodičia. Boli veľmi chudobní, často nemali ani chlebíka na stole.

Jedného dňa poslala stará mama starého otca do lesa na huby. Dedko, samozrejme, išiel, keď mu žena prikázala. Lebo on bol síce hlava rodiny, ale žena bola krk. No a hlava sa krúti na krku.

Ako tak išiel, prišiel k jednej studni, v ktorej niečo žiarilo. Dedko nazrel do studne: „Čo je to za žiaru?“ Neveril vlastným očiam, čo tam uvidel. Na dne studne ležala kopa zlatých mincí. Nadšený deduško dobehol k babičke, aby jej ukázal poklad v zázračnej studni. Keď prišiel domov, babička upratovala chalúpku ako každý deň. Starý otec ju chytil za ruku a povedal:

„Láska moja, neuhádneš, čo som dnes objavil!“ Starká pochybovačne odvetila: „Išiel si na huby, tak iste si doniesol plný košík hríbov.“ Starký pokrútil hlavou: „Nie, niečo lepšie!“ Zobral starkú do záhrady. „Vidíš tú žiaru?“ spýtal sa dedko. „To všetko je zlaté!“ Starká si neveriacky nasadila okuliare a začudovane prezerala studňu. Nech pozerala ako pozerala, nič zvláštne nevidela. „Dedo, tu sú len akési kamienky. Ani hríby, ani dukáty. A tamto na kameňoch sedí stará ropucha. Kúp si okuliare, keď nerozoznáš obyčajné kamienky od zlata!“

Večer starý otec, nanešťastie, nedostal ani zlaté dukáty zo studne, ani večeru od starkej. Iba ropucha, čo rozumela ľudskej reči, sa dlho smiala kvakotavým smiechom...