„Hurá! Prázdniny! A konečne na Slovensku!“ Ozvali sa detské výkriky po slovensky (!), keď sme v nedeľu 19. júna konečne vystúpili z autobusu pri penzióne Gápeľ pod Srdiečkom (známy horský hotel na južnej strane Chopku, druhého najvyššieho vrchu v Nízkych Tatrách) – v regióne Tále. Presne to si asi mysleli aj dospelí.

Veľmi sme už túžili byť v Tatrách a stretnúť sa s deťmi, z ktorých s viacerými sme sa už videli – ale počas školského roka len raz, na prehliadke Deti deťom. Mnohí žiaci už v divadelnom tábore boli, ba niektorí aj viackrát, ale našli sa aj takí, ktorí už síce patrili medzi jeho účastníkov, ale na Slovensko ešte nezavítali, veď dve letá v krajine našich predkov nám ukradla pandémia.

Deti sa vykotúľali z autobusu, rozbehli sa, aby sa ubytovali vo svojich izbičkách, trošku si po dlhej ceste oddýchli, ale potom sa už začala práca – oboznámenie s tým, čo sa vlastne bude v tábore diať. V dušičkách detí prevládla zvedavosť – čo bude, ako bude, do ktorej skupiny sa dostanú? Už dlhé roky pracujú v divadelných táboroch paralelne dve skupiny. Tento rok Margit Garajszki viedla spolu s hudobným skladateľom a pedagógom Belom Felixom skupinu pre vekovo mladšie deti. Pätnásti rovesníci zo Sarvaša, Čemeru a z Budapešti sa postupne dozvedeli a potom na vlastnej koži skúsili, čo budú hrať, spievať, aká rola im pripadne. Zoskupili sa priam do akejsi svorky – natoľko držali pokope, že dokonca aj rozhovor pre Domovinu poskytli spoločne.

Ich súdržnosť sa prejavila aj v predstavení, ktoré zahrali v predposledný deň tábora. Dračia cesta (M. Garajszki – B. Felix: Prepracovaná povesť o Demänovskej doline) bola aj textovo, aj po hudobnej stránke náročná a zmyslovo zložitá inscenácia. Pyšný rytier, keď zvíťazí nad šarkanom, nedostane za dar nijakú princeznú, ale premení sa na draka a musí ďalej strážiť dračiu truhlicu. V osobe dračice ho nájde láska iba vtedy, keď sa už vyrovná so svojím osudom a vie pomáhať aj ostatným tvorom. Po hre deväť-desať-jedenásťročných detí veru oči neostali suché.

Avšak aj druhá – vekovo staršia – skupina nám nasadila chrobáka do hlavy a nenechala nás sladko spať. Nie preto, že by sa deti chceli v noci ešte dlho na chodbách zhovárať s dávno nevidenými kamarátmi. Na to už ani ony nemali silu... Lektor tejto skupiny, dlhoročný divadelník a vedúci detského divadelného súboru Ochotníček v Púchove Peter Hudák a hudobná skladateľka a klaviristka Kamila Valkovská pripravili na motívy egyptskej rozprávky Karakušov rozsudok hru Veľká Čórka. V našej spoločnosti, kde sa už ťažko nájde tá pravá cesta, a kde si mnohí dospelí kladú pomaličky každý deň otázky typu: ako ďalej? som teraz spravodlivý? som práve súcitný? som úprimný? atď. – je akýmsi upokojujúcim balzamom na dušu, keď práve deti poukážu na to najjednoduchšie, najoptimálnejšie riešenie a cieľ života: byť skromným a úprimným človekom. Mladí z Kétšoproňu, Békešskej Čaby a z Budapešti v tom, ako sa zmocnili svojich postáv dokázali, že o týchto veciach veľa debatovali, zhovárali sa tak navzájom, ako aj s Petrom i Kamilou. V predstavení sa sem-tam objavili pekné i zaujímavé improvizácie zobrazenia ľudskej zloby i dobroty.

Okrem toho, že sme od rána do večera skúšali, debatovali a hrali sa, mali sme čas aj na výlet. Navštívili sme Chodník korunami stromov v Bachledovej doline a v predposledný deň popoludní sa takmer všetky deti a tí odvážnejší dospelí vybrali na túru na Chopok – až po chatu Kosodrevina, ktorá sa nachádza asi v jeho polovici. Nabudúce to už iste zvládnu až po samý vrchol! Nuž a po túre nasledovala „posledná večera“, ukončenie tábora, rozdanie knižiek a napokon čerešnička na torte (naozaj bola – aj torta aj čerešnička) – pozornosť našich hostiteľov, predobrá čokoládová torta s nápisom „Vertigo“. A v nedeľu 26. júna cesta domov...

Prekrásny kraj, dojímavé predstavenia, 36 spokojných detí – podarilo sa nám všetko, čo sme si naplánovali. Do skorého videnia!

(mt)

Foto: autorka

Tábor podporili Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Fond Gábora Bethlena pri Úrade vlády Maďarska.