Napriek nešťastným udalostiam, ktoré sa momentálne dejú na Ukrajine, sme ako 11. ročník Špecializovanej všeobecnovzdelávacej školy I.– III. stupňa č. 4 s rozšíreným vyučovaním slovenského jazyka v Užhorode, mali možnosť osláviť posledné zvonenie. Pre obmedzenia sa nemohli stretnúť žiaci, pedagógovia a rodičia, a tak sme boli prítomní len my, naši príbuzní a učitelia, ktorí nás sprevádzali na ceste poznania celých 11 rokov.

O 10:30 sme sa všetci stretli neďaleko školy. Takých krásnych, usmievavých a šťastných spolužiakov som hádam ešte nevidela. V Slovenskom centre Matice slovenskej na Ukrajine, ktoré sídli v pravom krídle budovy školy, sme sa všetci v dobrej nálade usadili v obradnej sieni a čakali na začiatok oslavy. Vtom prišla do stredu pred nás naša milá zastupujúca riaditeľka Eva Dorohovych. Zablahoželala nám k tomuto dôležitému kroku k dospelosti a pripojila sa k nej želaniami aj naša triedna učiteľka Ľubica Antalovská. Po vrúcnych slovách rozlúčky nám za hlasného potlesku odovzdali vysvedčenia. Striedavo nás volali po mene, podávali nám ruky a odovzdávali dokumenty, svedčiace o našej práci za 11 rokov štúdia.

Potom sme dostali slovo aj my, maturanti. Úprimne sme sa poďakovali všetkým učiteľom, ktorí boli pre nás celé tie roky ako maják v búrlivom prúde vedomostí a aj rodičom, ktorí nás vždy podporovali, pomáhali nám a niekedy sedeli s nami aj do 12. hodiny v noci a robili nám nášivku zo šišiek alebo inú úlohu, na ktorú sme náhodou zabudli.

Každý z nás dostal do ruky stuhu. Niekto modrú, iný žltú – farby našej vlajky. Stáli sme okolo triednej učiteľky, ktorá sa stala za tie roky našou druhou mamou. Držala jeden koniec všetkých stúh a my sme držali opačný koniec. Postupne začala strihať stuhu po stuhe, akoby nás „odstrihávala“, púšťala do slobodného samostatného života. Uvoľnili sme sa, v rukách nám každému zostalo farebné prepojenie s minulosťou. Napísali sme svoje sny na stuhy, niektorí si písali priania jeden druhému alebo len teplé slová ako „Si veľmi krásna! Ľúbim ťa!“ Priateľsky sme triednu objali a opäť sme si sadli na svoje miesta, pretože vedenie školy nám oznámilo, že má pre nás ešte niečo… Prekvapenie.

Keďže naša škola je s prehĺbeným vyučovaním slovenského jazyka a deti prvého až štvrtého ročníka vyučujú učitelia zo Slovenska, naša škola má tradíciu pozvať triedneho učiteľa z prvého stupňa vzdelávania na rozlúčku maturantov pri poslednom zvonení. Ale, bohužiaľ, naša pani Janka Frankovičová minulý rok odišla. Navždy… Nám však pripomenulo roky strávené s ňou pripravené video a fotografie, ktoré mapovali všetky uplynulé roky. Bolo to také úžasné! Všetkým sa ako švihnutím čarovného prútika nielen vrátili spomienky. Dojalo nás to. Zišli sme sa ešte raz v tesnom objatí v kruhu, ešte raz sme si zaželali veľa úspechov do budúcnosti a urobili si na pamiatku pár fotografií medzi sebou aj s učiteľmi, v sále aj pred krásnou budovou našej „alma mater“.

Takto sa skončila študentská cesta od prvých písmen a slov v slovenskom aj ukrajinskom jazyku, na ktorej sme boli 11 rokov. Získavali sme skúsenosti, vedomosti a ukladali si do srdca spomienky na nezabudnuteľné dni, strávené medzi múrmi našej školy.

Pre mňa boli tieto momenty súčasne krásne aj smutné, pretože ešte nemám 17 rokov a už vstupujem do dospelosti. Navždy sa lúčim so školou, učiteľmi a spolužiakmi. Ale zároveň je to vzrušujúce, pretože stále existuje toľko neznámych dobrodružstiev a príležitostí, ktoré sa budú otvárať každý deň. Spolu s novými životnými skúškami, ktoré, som si istá, prejdem rovnako prirodzene ako 11 rokov školy.

Som vďačná všetkým učiteľom, ktorí ma každý deň učili niečo nové, aj spolužiakom, ktorí boli pripravení podať pomocnú ruku v ťažkých chvíľach. Vždy si na nich spomeniem, a ktovie, možno sa ešte stretneme.

Júlia Starčuk

Foto: Natalija Starčuk a Erika Fajnorová