Štyridsať žiakov zo slovenských škôl v Maďarsku strávilo posledné dni letných prázdnin v tábore na Slovensku. Od 28. augusta do 2. septembra ho organizovali spoločne Metodické centrum Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a Celoštátna slovenská samospráva v Maďarsku s finančnou podporou Ministerstva školstva SR.

Novinár nemá vždy možnosť informovať o tábore tak, že sa ho zúčastní od začiatku až do konca. A hneď na začiatku by som chcel poznamenať, že o tomto tábore píšem skôr ako sprevádzajúci učiteľ, než novinár.

Z Budapešti sme išli autobusom do dedinky Bystrá v Nízkych Tatrách. Cestou sa deti aj dospelí spoznávali, počúvali hudbu, čítali si alebo sa len tak kochali výhľadom na okolie. Poobede, keď sme prišli do hotela Biela medvedica, nás privítal Ján Chrťan z Metodického centra s animátormi, ktorí potom celý týždeň pracovali s deťmi. Prvý večer sme strávili vzájomným spoznávaním sa a samozrejme sme sa dohodli na pravidlách tábora. Prvá noc bola z pohľadu učiteľov pokojná, pretože všetci boli unavení z cesty.

Nie je tajomstvom, že takýto tábor nie je len o oddychu a zábave. V utorok sme deti rozdelili do skupín, v ktorých celý týždeň súťažili. Cieľom organizátorov je aj pomôcť žiakom rozvíjať ich znalosti slovenského jazyka. Nemalo by sa to chápať ako v škole, kde sú 45-minútové hodiny, na ktorých učiteľ vysvetľuje a deti buď počúvajú, alebo nie. V tábore sa kladie dôraz predovšetkým na zážitkovú pedagogiku. Pri prvej úlohe si oživili svoje vedomosti o slovných druhoch. Museli vymyslieť dvojslovné názvy tímov. Žiaci si vytiahli dve písmená, ktoré mali byť začiatočnými písmenami slov pomenovania družstva. Následne museli vytvoriť názov tímu z prídavného a podstatného mena. Napríklad, keď si vytiahli písmená „a“ a „o“ tak z toho urobili meno Atletické orangutany. A takto súťažili družstvá Nové nohavice, Elektrické autá, Srandovné opice, Elektronické banány, Tatranskí turisti, Fantastické nožnice a Krásni ľudia. Každý tím si vymyslel motto a potom si deti namaľovali svoje maskoty. Popoludní sme sa vybrali na krátku túru do nádhernej nízkotatranskej prírody. Večer skupiny súťažili na trávnatom priestore pred hotelom, a potom, keď sa zotmelo, absolvovali kvíz o uplynulom dni. Potom každý dostal krajanský záznamník, do ktorého si mohol robiť poznámky, alebo zapisovať slovíčka, ktoré sa v ten deň naučil. V utorok večer sme sa dozvedeli aj o tajnej pošte. Každý deň až do večera poštová schránka prijímala listy, ktoré potom animátori doručili adresátovi.

V stredu ráno sme po 20 minútach chôdze došli k jaskyni Bystrá. V nej sme absolvovali 45-minútovú túru. Dozvedeli sme sa veľa zaujímavých informácií. Napríklad, že počas druhej svetovej vojny v jaskyni ľudia žili viac ako 40 dní. Popoludní mali deti možnosť venovať sa umeleckej tvorivosti. Na troch stanovištiach si mohli s pomocou animátorov vyrobiť malé sochy z hliny, šperky alebo drobné ozdoby z drôtu a vyskúšať si navrhovanie vzorov z modrotlače. Večerný program bol podobný ako v utorok a zahŕňal kvízy, tajnú poštu, spev, tanec a zábavu.

Vo štvrtok po raňajkách sme sa autobusom presunuli do Čierneho Balogu, obce v srdci Veporských vrchov asi 4 km od Brezna. Tam sme nastúpili do vozňa úzkorozchodnej Čiernohorskej železnice (rozchod má 760 mm) a odviezli sme sa do Vydrova, jednej z trinástich osád tvoriacich obec Čierny Balog. Tu sme absolvovali trojkilometrovú túru v lese. Medzitým na odpočívadle tímy vyplnili kvíz, za ktorý získali body do celotýždňovej súťaže. Deti mohli stráviť hodinu prehliadkou dreveného skanzenu, než sme sa vláčikom vrátili do Čierneho Balogu. Najobľúbenejšou aktivitou dňa však bola zastávka v Brezne, kde deti dostali „rozchod“ v Tescu. V košíku nikomu nechýbala kofola a čipsy Slovakia. Po večeri sa znova súťažilo, spievalo a tancovalo. Okrem toho sme každý večer vyberali hrdinu dňa. Vo štvrtok to bol Dominik z Ďurku, ktorý v ten deň oslavoval narodeniny. Z pohľadu učiteľa musím povedať, že žiaľ, nie každému sa chcelo ísť spať o desiatej. Možno to bolo kvôli novým priateľstvám a možno, že kvôli množstvu cukru, ktorý do seba deti „naládovali“.

Bohužiaľ, v piatok sa už niekoľko táborníkov necítilo dobre, a tak mala Viki, zdravotníčka tábora, úlohu. Štyria ľudia sa piatkovej túre vyhli a ja som na nich dával pozor, takže udalosť môžem opísať len ako sedemkilometrovú túru na základe rozprávania a smarthodiniek mojich kolegýň, Kataríny Lestyánovej a Viktórie Malej.

V piatok popoludní si deti nacvičovali program, ktorý mali predstaviť na slávnostnej večeri na záver tábora. Keď sa zbalili, ešte chvíľu sa spolu hrali a my učitelia sme mali možnosť stretnúť sa s vedúcou metodického centra Zuzanou Drugovou. Diskutovali sme s ňou o našich skúsenostiach z tábora a informovala nás o dostupných pomocných materiáloch, ktoré môžeme využiť pri výchovno-vzdelávacej práci v školách. Po večeri účastníci tábora predniesli galaprogram, ktorý mal veľký úspech. Maja Beliczová z Čemeru porozprávala príbeh Hľadám lepšiu mamu od spisovateľky Gabriely Futovej. Pod vedením pani učiteľky Katky deti zaspievali slovenskú populárnu pieseň o týždni, v ktorom blicuje celá škola a naučili sa belgický tanec. Zároveň od pána učiteľa Zoliho sa naučili jednoduchý tanec „tlieskanú polku“. Potom prišlo vyhodnotenie tábora. Každý dostal od organizátorov malý darček, poslednýkrát animátori rozdali tajnú poštu a za hrdinov týždňa boli vyhlásení chlapci z Budapešti, Dominik, Marcel a Bruno, ktorí najviac pomáhali svojim kamarátom počas celého týždňa. A keď detský tábor končí, jednoducho nesmie chýbať diskotéka. Všetci sa na nej dobre bavili. Deťom sa vôbec nechcelo ísť spať, aj keď sme vedeli, že raňajky majú byť v sobotu skoro ráno, pretože cestou domov sme na návrh pani učiteľky Katky chceli ešte zastaviť a stráviť hodinku návštevou hlavného námestia Banskej Bystrice.

Tento týždeň by sa nezaobišiel bez animátorov, ktorých som v tomto článku už niekoľkokrát spomenul. Preto by som sa chcel poďakovať Lujze, Melánii, Diane a Jankovi, ako aj zdravotníčke Viki za ich celotýždňovú obetavú prácu a starostlivosť o nás.

A na záver mi dovoľte osobnú myšlienku. Keď som chodil do slovenského gymnázia v Budapešti, tiež som sa zúčastnil na takýchto táboroch. Dodnes si pamätám na náš tímový pokrik: My sme mladé svište a rýchlo bežíme! Doma som našiel vlajku, ktorú sme si vyrobili a spomienky na tábor vo mne opäť ožili. Som si celkom istý, že týždenný táborový pobyt na Slovensku bude pre deti z Alkáru, Budapešti, Čabačúdu, Čemera, Čívu, Dunaeďházu, Ďurky, Jášdu, Kestúca, Mlynkov, Níže, Novej Huty, Santova, a Tatabáne-Bánhidy zážitkom naveky.

Zoltán L. Havas

Foto: autor