Slovenská samospráva XIV. obvodu Budapešti s nástupom leta rok čo rok organizuje poznávací zájazd do našej materskej krajiny. Vždy si vyhliadne inú oblasť s bohatou históriou, rázovitou kultúrou a lákavými turistickými destináciami.

Tohto roku sa rozhodla vybrať sa po stopách šarišských rodákov, svetoznámych maliarov Tivadara Kosztku Csontváryho a Pála Szinyeiho Merseho. Do programu zaradila návštevu Pušoviec, rodiska a miesta posledného odpočinku veľvyslanca Juraja Migaša, a stretnutie s výtvarníkom, učiteľom I. základnej školy v Jarovniciach Jánom Sajkom.

Tak ako vždy, aj teraz o záujemcov nebola núdza. Hlavní organizátori – predseda Slovenskej samosprávy Zugló Pavol Maulik a podpredseda Pavol Benšo, posilnení výbornou znalkyňou slovenského cestovného ruchu Ruženkou Czifrovou a Slovenskou samosprávou II. obvodu Budapešti – sa snažili zostaviť bohatý, priam kuriózny program. Je nepopierateľné, že hneď prvý – prehliadka opálových baní – bol nevšedný. Kedysi v škole sme sa učili, že juhozápadne od Prešova sú bohaté ložiská drahých opálov, jediné v Európe, dlhú dobu produkujúce na svetové trhy. Ťažba tu prebiehala už koncom 16. storočia, rozkvet zaznamenala v druhej polovici 19. storočia, roku 1922 sa však kvôli nedostatku kapitálu zastavila. Začiatkom 90. rokov sa začali pokusy o jej obnovenie. V súčasnosti je časť štôlne Jozef v katastri obce Červenica sprístupnená verejnosti. Napriek tomu, že sme priam striehli, kde je vchod do bane, nepodarilo sa nám ho objaviť. Zato miestni si všimli autobus otáčajúci sa na horskej ceste a prišli nám oproti. Pár metrov po strmej kamenitej cestičke a zvedaví návštevníci mohli vojsť do skutočnej štôlne. Sympatická sprievodkyňa im porozprávala históriu prvej a najväčšej opálovej bane v Európe, ale dôraz kládla na súčasnosť. Pred štyrmi rokmi získala právo na obnovenie ťažby spoločnosť Opálové bane Libanka. Bane majú 22 km chodieb a na niektorých miestach až sedem poschodí. Podľa výpočtov by sa tu mali ukrývať opály v hodnote 1,5 miliardy eur. Niektorí šťastlivci našli pri prechádzke okolo bane kamienky s prekrásne sa ligotajúcou dúhovou farbohrou, nie je vylúčené, že je to drahý opál, ktorý sa v Európe vyskytuje jedine tu, v Slanských horách.

Cestou do hotela v Drienici sme sa zastavili v chýrnom prešovskom Solivare. Už zďaleka priťahovala zrak prekrásne obnovená budova jednej z najvýznamnejších technických pamiatok na Slovensku. Hlbinná ťažba soli tu prebiehala od 13. storočia, ale roku 1752 soľanka zaplavila baňu Leopold a odvtedy tu získavali soľ jej čerpaním a varením. Nad ťažnou jamou, hlbokou 155 metrov, postavili budovu gápľa. V nej bol upevnený hriadeľ s obrovským navíjacím bubnom, pomocou ktorého štyri kone vyťahovali veľké kožené mechy naplnené 5 až 7 hektolitrami soľného roztoku. Soľanka sa vylievala z mechov do odtokových žľabov, odkiaľ pritekala do rezervoára. Vo varni sa predhrievala a kryštalizovala v odparových panvách. Takto získaná soľ sa sušila a plnila so debničiek. Železničkou ju prevážali do skladu. Táto impozantná dvojpodlažná neskorobaroková budova v roku 1986 vyhorela. Takmer po 30 rokoch sa podarilo náročne ju obnoviť, a to hlavne pomocou Európskeho fondu regionálneho rozvoja a ministerstva kultúry.

Samozrejme, pozreli sme si aj veľmi pekne zrenovované centrum mesta Prešov s Dómom sv. Mikuláša, Neptúnovou fontánou a Šarišskou galériou, ale aj secesnú budovu Bosákovej banky, pomenovanú po šarišskom rodákovi, ktorý sa v USA presadil ako bankár.

Nasledujúci deň sme začali prehliadkou pivovaru Šariš, o ktorej sa podrobnejšie zmienime v blízkej budúcnosti. Teraz spomenieme program v Jarovniciach, kde nás čakal mimoriadny človek. Ja osobne poznám učiteľa výtvarnej výchovy Jána Sajka pomaly dve desaťročia. Áno, som zaujatá, keď sa spomenie jeho meno, pretože si nesmierne vážim jeho prácu. Po dvoch hodinách strávených v jeho spoločnosti som zistila, že si získal sympatie a obdiv všetkých účastníkov zájazdu. Nikoho nenechalo chladným jeho rozprávanie o tom, ako sa z výtvarníka a fotografa stal pred 30 rokmi učiteľ školy, ktorú v súčasnosti navštevuje nad 1000 rómskych detí. Učiteľ, ktorý v týchto deťoch objavil ich farebný svet a ktorý naučil svojich žiakov smelo prejaviť toto svoje cítenie. Nezostal však len pri objavovaní talentov. Snaží sa viesť ich k tomu, aby si vytvorili pracovné návyky, vykonávali zmysluplnú prácu. Neúnavne sleduje, kde vo svete vypisujú súťaže, na ktoré posiela ich práce. Za posledné dva roky získali maľby jarovnických detí množstvo medailí na výtvarných súťažiach v Japonsku, Číne, Bulharsku, Srbsku, Chorvátsku, Slovinsku. Vystavovali takmer po celom svete. Ich kolektívne i individuálne práce sme obdivovali na chodbách školy, ktorú v čase našej návštevy práve začali maľovať. Na rozlúčku každému z nás podaroval pán Sajko pohľadnice s kresbou svojho žiaka a vlastnou maľbou na drevo. Slovenská samospráva v Zugló zasa priviezla škole materiál, aby deti mali čím kresliť obrazy hýriace farbami.

Po mladých maliaroch sme sa vydali obdivovať diela svetoznámeho rodáka tohto kraja Pála Szinyeiho Merseho v zrenovovanom kaštieli, kde je umiestnená galéria s faksimile jeho obrazov. V novučičkých vitrínach boli vystavené dobové dokumenty, ktoré nezištne poskytla Jarovničanom jeho pravnučka Anna, žijúca v Budapešti. Ako nás informovala riaditeľka inštitúcie Mária Dobrovičová, veľmi im záleží na zveľaďovaní galérie a na zviditeľňovaní majstrovho dedičstva, všetkého, čo je s ním spojené.

V tesnej blízkosti kaštieľa sa nachádza kúria, v ktorej žil a tvoril P. Szinyei Merse. Tá síce ešte len čaká na obnovu, ale od roku 2013 je Národnou kultúrnou pamiatkou. V tunajšom bare sme sa mohli nielen občerstviť, ale aj pozrieť si pamätnú tabuľu, ktorú tu inštalovalo maďarské ministerstvo kultúry.

Keď sa trocha zmiernila priam tropická horúčava, odišli sme na cintorín. Parcele rodiny Szinyeiovcov dominuje majstrov hrob, označený podľa jeho posledného priania obyčajným dreveným krížom. Tu sme položili vence úcty, porozprávali sme sa o jeho živote, jeho lipnutí k rodnému kraju.

Cestou do Sabinova, k rodnému domu ďalšieho svetoznámeho maliara Tivadara Kosztku Csontváryho, sme obdivovali krásu tohto kraja. Z vŕška nad obcou sa pred nami otvorila priam gýčovitá scenéria rozľahlej hlbokej kotliny, ktorú ako drobné šperky zdobili početné dedinky. Na dopravnú značku signalizujúcu výškové obmedzenie sme mávli rukou. Až priamo v Sabinove, pred železničným priecestím, nám bolo jasné, že tadiaľto neprejdeme. Sotva sme stihli zastaviť, postavilo sa pred autobus osobné auto s prívesom. Vodič nám poradil, aby sme ho nasledovali, že nás prevedie na druhú stranu cestou pre dopravnú obsluhu. Na dôvažok nám poradil, kde nájdeme miesto na parkovanie, keď ideme do centra mesta. Vydýchli sme si a už nám nič nebránilo v tom, aby sme zavesili vence pod pamätnú tabuľu, umiestnenú na rodnom dome maliara svetového mena a pozreli si toto pekné mestečko.

S podobne ochotným človekom sme sa stretli nasledujúci deň v Pušovciach. Cieľom našej cesty bol cintorín, kde sme zastali. Vodič, ktorý nás práve predbehol, zastal uprostred cesty a už z diaľky sa pýtal, či nepotrebujeme pomoc. Nie, ubezpečili sme ho, sme na správnom mieste. Tu nás už čakali sestry bývalého veľvyslanca Juraja Migaša Betka, Františka a Máriaa bratranec Jaroslav s manželkou Martou. Na hrobe z čierneho mramoru sme uložili vence úcty a vďaky a spoločne sme zaspievali obľúbené piesne pána veľvyslanca. Viacerí so zovretým hrdlom, veď spomienka na neho je stále živá. Cestu k jeho rodnému domu sme absolvovali potichu, jazyky sa nám rozviazali, až keď nás Migašovci pozvali na futbalový zápas na ihrisku FK Rozvoj Pušovce, kde nás čakal starosta Ján Namešpetra. Nechcelo sa mi veriť, že v tejto horúčave sa niekto odváži behať po trávniku. Ako náhle som vstúpila do šatne, bolo mi jasné, že „športovať“ budú iba ak jazyky. Migašovci tu totiž pripravili pre takmer 40 ľudí také pohostenie, ako na svadbe. Stoly sa priam prehýbali pod obloženými misami, chlebíčkami, domácimi koláčmi a najrôznejšími nápojmi. Až som mala výčitky svedomia, že som našu návštevu vopred oznámila. Po takmer dvoch hodinách strávených v príjemnom rozhovore, spomienkach a speve ľudových piesní sme všetci do jedného tvrdili, že Migašovci z tohto rodu sú všetci rovnakí. Priateľskosť, srdečnosť, prívetivosť, veselosť a pohostinnosť asi dostávajú do vienka. Určite sa navždy zapísali do našich sŕdc. Lúčili sme sa spoločným spevom a horlivým mávaním, pokiaľ sme ich nestratili z dohľadu.

Dojatie zo stretnutia nás sprevádzalo aj počas prehliadky prekrásnych drevených kostolíkov, starobylého Bardejova a malebných Bardejovských kúpeľov. Posledný deň sme si pozreli chýrny Spišský hrad, prevažná väčšina z nás nie po prvý a iste nie posledný raz. Cestou domou sme prechádzali Slovenským rajom, okolo vodnej nádrže Ružín, dlhej 14 km. Z autobusu sme obdivovali krásy tamojšej prírody a ani sme si neuvedomovali, ako sa nezadržateľne blížime do reality všedných dní.

Vlasta Zsákaiová Držíková

Foto: autorka a Ľ. Fallerová