Letný výlet speváckeho zboru Čabianska Ružička

Miešaný zbor Čabianska ružička sa vybral na výlet do severnej časti Maďarska. Cestou do Tatabáne v meste Kecskemét vyhľadali na železničnej stanici rodný dom veľkého maďarského skladateľa Zoltána Kodálya, ktorého hudbu počúvali na hlavnom námestí, kde zneli zvončeky vežových hodín.

V Tatabáni navštívili miestne múzeum, kde si pozreli výstavu levickej zbierky Tekovského múzea pod názvom Čilejkári – deväť dedín spod Slovenskej brány.

Expozícia predstavuje ľudovú kultúru čilejkárskej oblasti tekovského regiónu. Čabianski speváci vďaka výstave na krídlach fantázie leteli z Tatabáne na sever, na Slovenskú bránu, a dozvedeli sa, kto sú Čilejkári. Tzv. čilejkárska oblasť tvorila z etnografického hľadiska najvýraznejšiu časť tekovského regiónu. Názov je odvodený od častého používania slov „čiľ“, „čile“, „čiľek“, „čiľej“ (čilej znamená: teraz). Patria sem obce Čajkov, Gondovo, Hronské Kľačany, Hronské Kosihy, Nová Dedina, Podlužany, Rybník nad Hronom, Starý Tekov, Tlmače a Veľké Kozmálovce. Bolo to historické jadro Tekova s tradičným krojom a charakteristickým dialektom (používajú tu mäkký typ stredoslovenského nárečia). Oblasť Čilejkárov sa nazýva aj Slovenskou bránou. Jej polohu vytvorila rieka Hron, ktorá sa prerezáva zo Žiarskej kotliny do Podunajskej nížiny. Rieka v Slovenskej bráne zároveň oddelila geomorfologický podcelok Kozmálovské vŕšky od zvyšku Štiavnických vrchov. Pravobrežný skalný útvar je Skala (236,6 m n. m.) pri mestečku Tlmače (časť Lipník), ľavobrežný skalný útvar je Kusá Hora s nadmorskou výškou 273,4 m, nachádzajúci sa na území obce Rybník.

Po obdivovaní prekrásnych krojov Čilejkárov sme pokračovali vo výlete smerom na tiež Slovákmi obývanú časť Tatabáne, do Bánhidu. Ako obec sa spomína už v 13. storočí, neskôr ako jedna zo zastávok na obchodnej ceste Budín – Kocs – Nagyigmánd – Győr – Viedeň, kadiaľ hnali hovädzí dobytok. Počas tureckej okupácie sa obec vyľudnila, novými zemepánmi okolitého panstva sa stali Esterházyovci. Esterházy ako hlava rodu začal osídľovať obec hlavne slovenskými katolíckymi poddanými z Trenčianskej, Nitrianskej a Prešporskej stolice a poddanými z Moravy. V rokoch 1715-1720 tu už prevládali Slováci. V súpisoch z roku 1828 je uvedených už 171 rodín, čím sa táto komunita stala najpočetnejšou v okolí. Tamojšie uhoľné bane otvorili koncom 19. storočia, čím sa zrýchlila industrializácia okolia. Bánhida sa po 2. svetovej vojne spojila s Tatabáňou. Veľa nemajetných roľníckych rodín sa prisťahovalo za robotou do Tatabáne z Dolnej zeme, priamo až z Békešskej Čaby. V zozname baníkov nachádzame veľa slovenských priezvisk. Aj v čabianskej speváckej spoločnosti je spevák, ktorého otec sa stal haviarom v Tatabáni, preto považovali za dôležité navštíviť Banícke múzeum v Bánhide. Sprievodca expozície prezradil Čabänom, že jeho rodina pochádza tiež z Dolnej zeme. Pri vchode do múzea môže návštevník obdivovať monumentálne železné sochy a hudobné nástroje Viktora Loisa, ktoré vytvoril zo železného šrotu.

Dolnozemskí návštevníci v prírodnom múzeu videli výstavu nerastov, park baníckych strojov, zbierku bezpečnostných zariadení. V šachtovej veži vstúpili do výťahovej kabíny, kde počuli zvuky posledného spúšťania kabíny. Odtiaľ sa dostali zvedaví Dolnozemčania do šachty niekoľko metrov pod zemou, kde ich na obrazoch vítali bývalí haviari. Po tomto dobrodružstve bol osviežujúcim pohľadom skanzen s bytmi haviarov roľníckeho pôvodu a meštianskymi bytmi baníckeho inžiniera a riaditeľa. Pre čabianskych pedagógov bola veľmi zaujímavá škola pre deti roľnícko-baníckych rodín postavená na konci uličky, zariadená nábytkom a učebnými prostriedkami 19. storočia. V haviarskom skanzene sú zariadené aj dielne kováča, krajčíra a kaderníka. V baníckej kolónii sa miešala kultúra maďarských, nemeckých a slovenských obyvateľov. Dokazuje to aj nápis na firemnej tabuli fotografa: „Foto Stinglné, Skrován u. 46.”. Meno fotografa je nemecké (Stingl), názov ulice je slovenský (Skrován), to všetko napísané podľa pravidiel maďarského pravopisu. Nápis prezrádza, že fotosalón na Skrovánskej ulici 46 vedie manželka pána Stingla.

Cestou domov sa členovia spevokolu zastavili v Martonvásáre, kde strávili príjemnú hodinu v parku kaštieľa Brunšvikovcov. V anglickej záhrade, ktorá je od roku 1954 prírodnou rezerváciou, na 68 hektároch rastú stromy približne 400 druhov. V parku si môžeme pozrieť sochu Terezy Brunšvikovej a busty známych osobností poľnohospodárstva, medzi nimi Samuela Tešedíka. Na ostrove uprostred jazera stojí busta Beethovena. Od roku 1958 tu organizujú každé leto koncerty. Veľký skladateľ bol viackrát hosťom martonvásárskej šľachtickej rodiny Brunšvikovcov, ktorá sa stala známou nielen pre jej kontakty so skladateľom. Najvzdelanejšia a najrozhľadenejšia žena svojej doby, ktorú viazalo úzke priateľstvo k Beethovenovi – Tereza Brunšviková – bola priekopníčkou v zakladaní materských škôl v Európe. V roku 1828 založila v Budíne prvú materskú školu v Uhorsku a zároveň v strednej Európe. Neskôr vďaka jej iniciatíve otvorili prvé škôlky v Rakúsku a v Južnom Nemecku. Kult Terezy Brunšvikovej v Martonvásári žije už 150 rokov. Obyvatelia a inštitúcie mesta s úctou zachovávajú grófkinu pamiatku. V roku 1962 tu otvorili prvé múzeum histórie materských škôl. Výstava predstavuje históriu škôlok prostredníctvom predmetov, hračiek a dokumentov z obdobia od roku 1828 do roku 1960.

V čabianskom spevokole spievajú v prvom rade učiteľky materskej školy na dôchodku, materiál výstavy prebudil v nich nostalgické spomienky na detstvo a desiatky rokov práce s deťmi.

Ildika Očovská

Foto: autorka