Osadnícka zmluva je z roku 1722

Na juhovýchod od Budapešti leží Piliš, roku 2005 konštituovaný na mesto, bol pred tristo rokmi, keď ho začali osídľovať poddaní zo severných stolíc Uhorska, pustatinou. Podľa zistení niektorých historikov na toto miesto prišli prví slovenskí osadníci už v rokoch 1720-1721, ale majiteľ pustatiny, zemepán Ján Beleznaiso svojou manželkou Zuzanou Grassalkovičovou, uzavreli s prvými vo väčšom počte prichádzajúcimi evanjelickými migrantmi osadnícku zmluvu až 24. mája 1722 v Urmíne (teraz Mojmírovce).

Z. Grasalkovičová bola sestrou grófa Antona Grassalkoviča, zastávajúceho vysoké kráľovské a krajinské funkcie. Obaja šľachtici boli rodákmi z Mojmíroviec, rímskokatolíckeho vyznania, kým J. Beleznai bol protestant, čo bola na ten čas zvláštnosť. Na zmluve sú podpísaní obaja manželia a pod zmluvou za osadníkov sú uvedené mená Juraj Husár, Ján Husár, Martin Duchaj, Juraj Bansky, Ján Tarčan a Ondrej Petiansky. V úvode zmluvy sa píše, že poddaných pri dojednávaní zmluvy zastupoval Štefan Husár, Ján Husár, Ján Beňo a Zolňan – Sabo Matej.

Slovenskosť zabezpečovali významné osobnosti

Všetci prichádzajúci slovenskí poddaní boli evanjelici a tak hneď po uzavretí osadníckej zmluvy s dovolením zemepána založili aj pilišskú evanjelickú cirkev. Za prvého farára zvolili Ondreja Apoštoliho, rodáka z obce Halič (Novohrad), ktorý bol od roku 1709 v Siráku evanjelickým učiteľom. Ten sa v prvých rokoch, keď v Piliši (1722-1725) pôsobil, postaral o prílev ďalších slovenských evanjelikov. Od samého začiatku sa takto začala cirkevne a občiansky, pod dohľadom zemepána J. Beleznaia, ktorý bol aj patrónom a donorom cirkvi, formovať obec a cirkev. Už od prvého roku 1722 sa začala viesť matrika, čo je aj v evanjelických zboroch na Slovensku výnimočný rok. V dokumentoch je zachovaná história, ktorú písali viacerí významní, sem zo Slovenska pozvaní učitelia a farári. Medzi nimi bol napríklad farár a senior Peštiansko – békešského seniorátu Ondrej Stehlo (*1718 Štítnik – +1775 Piliš), farár a spisovateľ Zachariáš Geguš (*1731 Tomášovce - +1791 Alberti). Tlačou v Bratislave vydal pohrebnú kázeň, ktorou pochovával zemepána a patróna cirkvi Mikuláša Beleznaia, učiteľ, farár, spisovateľ Pavol Michalko (*1774 Liptov – 1825 Irša), učiteľ – kantor, hudobný skladateľ Viliam Figuš – Bystrý. Tak isto už tam roku 1788 narodený, filozof a historik Samuel Žigmondy, ktorý učil na evanjelickom lýceu v Bratislave Jána Kollára a farár, pedagóg a spisovateľ Ján Geguš (*1793 Piliš – +1855 Očová) a ďalší, ktorí boli dlho zárukou slovenskosti v Piliši. Spomeňme, že ešte v roku 1890 tu bolo 3408 slovenských evanjelikov. Keď roku 1899 vydal spolok Tranoscius v Liptovskom Svätom Mikuláši Kralickú bibliu, medzi jej objednávateľmi boli pilišskí učitelia Ľudovít Hraško, Andrej Augustíny, Ján Ilanic, kurátor Ján Gál, roľníci Ján Gál mladší, Ján Haluška, Mária Tothová a manželka Michala Šedra. V roku 2011 sa k slovenskej národnosti prihlásilo 139 obyvateľov a pri ostatných slovenských samosprávnych voľbách 125 obyvateľov.

Zahĺbili sa do zažltnutých dokumentov

Bohatá slovenská minulosť a tradície Pilíšanov zaujíma aj bádateľov zo Slovenska, a to najmä tých, ktorých rodiny majú väzbu na toto prostredie. V tomto jesennom období si našli čas na už dlhšie plánovanú návštevu Piliša dvaja Nitrania, ktorí si prvý raz prezreli dokumenty a miesto, kde žili a pôsobili ich predkovia. Agrárny ekonóm Pavol Stehlo dobre pozná svoju genealógiu. Začína Stehlovcami pochádzajúcimi z Brezna, pôsobiacimi v profesiách učiteľov a farárov v Gemeri – Malohonte, maďarskej časti Novohradu, Mošoni, vojvodinskej Báčke a osobitne pri Pešti v Piliši, Veľkej Tarči a v Budíne. Kým niektoré pôsobiská Stehlovcov už navštívil, do Piliša prišiel prvýkrát. V archíve pilišskej evanjelickej cirkvi mu ochotne sprístupnili dokumenty (matriky, protokoly), v ktorých mohol listovať a nájsť zápisy v rokoch 1758-1775 tam pôsobiaceho jedného z priamych predkov, evanjelického farára O. Stehla, za ktorého pôsobenia sa tam začal budovať terajší kostol. V pilišskej matrike hľadal záznamy o svojich putujúcich predkoch aj inžinier Pavol Števčík. Cesta rodiny Števčíkovcov zo Slovenska v časoch feudalizmu na Dolnú zem je trochu zložitejšia, ale na druhej strane zaujímavejšia. Rod Števčíkovcov pochádza z Liptova (Hybe, Liptovský Peter). Jeden z predkov Pavla Števčíka sa začiatkom 18. storočia vybral spoločne so svojimi súpútnikmi na Dolnú zem s viacerými zastávkami. Predpokladá sa, že z Liptova prechádzal osvedčeným novohradským koridorom, aby približne v 40. rokoch 18. storočia, podľa prvých zistených matričných záznamov o prítomnosti Števčíkovcov v Piliši, sa tam medzi súkmeňovcami usadil. Po rokoch pribudlo viac Števčíkovcov. Svedčia o tom záznamy o narodených a zomrelých. Podobne ako vo viacerých Slovákmi založených a obývaných dolnozemských sídlach počet obyvateľov narastal, ale pôdy nepribúdalo. Z toho dôvodu mladšie rodiny hľadali možnosť získať pôdu na miestach, kde sa zakladali nové osady. Prvým miestom, kde sa Pilišania odsťahovali bola Békešská Čaba (Kerepeský, Vantara, Šipický, Žibritovský, Kuruc, Selčáni, Bátovský). V Báčke to bol Kysáč, kde sa z Piliša popri iných odsťahoval aj Ján Števčík. Nitran Pavol Števčík sa už narodil na Slovensku, lebo jeho rodičia sa z Kysáča v medzivojnovom období presťahovali do vtedy extravilánu Mojmíroviec. Dnes už jeho rodičia nežijú a jeho rodnú postať v Štefanovičovej –Taráni obýva teraz jeho syn s rodinou. Od rodičov a z pamätnej knihy Kysáča, rodiska svojich rodičov, sa dozvedel, že Ján Števčík s rovnakým menom ako jeho otec, sa prisťahoval do Kysáča v roku 1776 z Piliša. Tento údaj uchovával u seba dlhšie, ale až teraz prišiel čas, keď sa rozhodol toto pre rod Števčíkovcov pamätné miesto navštíviť a prezrieť si dokumenty o ich pobyte a tak splniť odkaz predkov.

Prijatie na pôde slovenskej samosprávy

Byť v dvanásťtisícovom Piliši a nenavštíviť v ňom aj ľudí, čo sa ešte stále cítia Slovákmi, to by nitriansku návštevu neuspokojilo. Kde inde sa ohlásiť, ako u tých najpovolanejších, a to je miestna menšinová slovenská samospráva. Jej predsedom je Ján Šedro, ktorý spolu s členkou výboru Alžbetou Pintérovou Malikovou, hostí srdečne privítali v skromnej kancelárii samosprávy. V priateľskom rozhovore sa hostia dozvedeli aj o tom, že fungujú iba desať rokov, a že významnú pomoc, najmä vo forme učebníc a rôznych pomôcok dostávajú práve z blízkosti Nitry – Mojmíroviec, obce, kde bola roku 1722 zemepánmi podpísaná osadnícka zmluva. V čase návštevy pripravovali program na Deň seniorov, kde mala vystúpiť aj ich ženská spevácka skupina, ktorá spieva slovenské ľudové pesničky a jej názov je Veselá jar. Dve tri pesničky z ich repertoáru 25 pesničiek, zaspievala hostiteľka Alžbeta Pinterová. A pochválila sa, že ďalšie zbierajú. Nezabúdajú ani na recepty a prípravu tradičných ľudových jedál a nápojov. Sú súčasťou 19 pripeštianskych slovenských obcí s názvom Dolina, ktoré vždy na inom mieste organizujú slovenský národnostný deň s bohatým kultúrnym programom, kde nechýbajú ani Pilišania. Samostatne už vystupovali vo viacerých Slovákmi osídlených obciach v Maďarsku. Mesto už dávnejšie nadviazalo priateľské styky so slovenskými mestami a obcami – Kolárovom a Tvrdošovcami. Viacerí Pilišania tiež udržiavajú rodinné priateľstvá vo viacerých slovenských mestách a dedinách. Obidvaja hostitelia sa pochválili, že mesto kúpilo dom, kde pri knižnici slovenská samospráva dostane tri kancelárie a v jednej z nich plánujú zriadiť stálu výstavku so zbierkou predmetov a dokumentov, ktoré budú pripomínať minulosť a prítomnosť Slovákov v Piliši. V súčasnosti sa venujú zbierke a oprave historických náhrobných kameňov, ktorú ako symbolickú expozíciu sústredia na jedno miesto. Podieľali sa na príprave publikácie, ktorá práve vyšla a v jej obsahu si čitateľ nájde trinásť predstavených a opísaných predmetov, pripomínajúcich prítomnosť Slovákov v Piliši.

Ján Jančovic

Foto: autor