Koncom februára uplynulo 310 rokov od narodenia Mateja Markovica staršieho, osvietenského filozofa, jedného zo zakladateľov slovenskej dolnozemskej literatúry, ktorý sa stal roku 1734 evanjelickým farárom (druhým v poradí) v Sarvaši.

Narodil sa 27. februára 1707 v Dobrej Nive. V rokoch 1715-16 navštevoval školu v Dobroči, 1717-21 študoval v Banskej Štiavnici, 1721-22 v Dvorníkoch, 1722-25 v Banskej Bystrici u Bedricha Karpia a Samuela Simonidesa, 1725-28 opäť v Banskej Štiavnici, 1728–31 v Bratislave a nakoniec v rokoch 1731-33 dokončil teológiu v Nemecku – Jene. Hneď po skončení štúdia sa najprv stal vychovávateľom v šľachtickej rodine Podmanickovcov v Asóde a krátko aj kazateľom v gemerskom Štítniku, kde bol 27. 10. 1734 ordinovaný za farára.

Formoval život sarvašskej obce

Už v tom istom roku 1734 ho slovenskí evanjelici v Sarvaši povolali za svojho farára, kde sa tento vynikajúci duchovný pastier stal postupne nielen vedúcim predstaviteľom evanjelického cirkevného spoločenstva, ale aj formovateľom života celej obce. Matej Markovic zaviedol v cirkvi matriku a upravil bohoslužobný poriadok. Tento dodnes písomne zachovaný a tiež podľa neho pomenovaný „Markoviczov Porádek“ obsahuje deväť bodov, v ktorých dáva ľudu s vľúdnosťou, ale pritom aj s otcovskou prísnosťou návod, ako sa majú cirkevníci držať pri bohoslužbách, doma, v spoločnosti, napr. na svadbách, krstinách, pohrebe, ďalej zatracuje a trestá niektoré bludy, hriechy, zlé obyčaje a predsudky, ktoré sa v čase jeho pôsobenia v Sarvaši vyskytovali. Písomne predkladá tiež povinnosti úradných osôb, jednotlivých členov cirkvi, predovšetkým však rodičov, aby sa snažili vychovávať svoje deti k zbožnosti.

Žiakov vychovával k národnému povedomiu

V čase jeho príchodu triedy v škole boli ešte koedukované, on ich v roku 1740 navrhol rozdeliť podľa pohlavia, čím cirkev bola nútená zriadiť dve školy. Ľudovýchovnú prácu a vzdelávanie mládeže pokladal za svoju prvoradú a srdcovú záležitosť, veď so svojimi krajanmi bol zrastený nielen rečou, ale aj srdcom, čím bol aj príkladom pre svojho zaťa Samuela Tešedíka. Okrem už spomenutých bohoslužobných poriadkov roku 1750 obšírne napísal obecné a cirkevné zákony pre potreby obce a cirkvi, ktorých plnenie bezpodmienečne, ako popredný duchovný predstaviteľ Sarvaša vyžadoval. Popri tom, že bol energickým a odvážnym cirkevným a obecným predstaviteľom, bol medzi ľudom obľúbeným kazateľom. V roku 1754 ho zvolili za seniora peštiansko-békešského seniorátu. Prejavil sa aj na poli literatúry. Písal po latinsky a v slovakizovanej češtine (bibličtine). Je jedným z priekopníkov nášho osvietenstva, keď v Sarvaši vyvíjal rozsiahlu ľudovýchovnú a organizátorskú činnosť a popularizoval vedecké poznatky.

Filozof a literát

Po príchode na Dolnú zem písal topograficko-historické práce Notae historicae o obci Sarvaš, o cirkvi, o slovenskom Starom kostole, v ktorom kázaval po slovensky. Svoje práce „Jelen dychtíci po tekoucích vodách aneb svatý Otčenáš“ (1746), „O potřebe navštěvování domů“ (1747), „Píseň trouchlivá o kobylkách“ (1749), „Sloup ohnivý, křesťanské Israelity na cestách sprovázejíci“ (1752), „Historia cirkevní Starého i Nového zákona“ (vyšla po jeho smrti r.1765) určil predovšetkým dolnozemským Slovákom. Diela Brevis relatio de natura et indole regionis campestris ... (Krátka správa o prírode a vlastnostiach rovinatého kraja ...) sa týka podnebia, pôdy, živočíšstva tohto kraja a histórie osád. Vydal časopis Dolnozemský Slovák č. 3, ako svoju prílohu preklad z roku 1748 s názvom „Krátka správa Mateja Markovica o prírode a vlastnostiach rovinatého kraja, ktorý dve veľmi dobre známe dácke rieky Maruša a Kereš, ako kraj hojne navštevovaný, obtekajú“. Niektoré jeho práce zostali v rukopisoch. Napríklad „Kratičká historia království uherského vo verších“ (1745), „Vypsání stolíc královstva uherského“.

Tieto diela napísal ako pomôcky pre žiakov, aby im uľahčil učenie vlastivedy, kde všade v Uhorsku žili Slováci. Veršovanými učebnicami zemepisu a dejepisu sa snažil šíriť ideológiu slovenskej národnosti (autochtónnosť Slovákov v Uhorsku) a žiakov vychovávať k národnému povedomiu. Sledoval aj dobové názory na sedliacky stav a svojím voľným tvorivo doplneným prehľadom z nemčiny „Píseň o chvále stavu sedláckeho“ (1752) vyzdvihol jeho význam pre spoločnosť. Táto práca je slávou i obranou sedliackeho stavu dávno pred jozefínskymi reformami a rozkladom feudalizmu v Uhorsku. Zavedením učebných predmetov dejepisu, zemepisu a vlastivedy aj na základných cirkevných školách predstihol všetky neskoršie školské predpisy a zákony v tomto smere. Cenné je i jeho slovensko-slovanské povedomie. Slovanov odvodzuje od slova „sláva“, chváli slovenský jazyk a vo svojej práci poukázal podobne ako Štefan Leška na množstvo slov, ktoré Maďari prevzali od Slovákov. Možno ho smelo pokladať aj za jedného zo zakladateľov slovenskej dolnozemskej literatúry. Je autorom náboženských aj náučných spisov písaných vo veršoch i v próze. Veršovanými učebnicami zemepisu a dejepisu Uhorska a knižkou modlitieb sa usiloval šíriť slovenskú národnosť a vychovávať k národnému povedomiu. Jeho umelecky nenáročné literárne práce tvoria predstupeň slovenského osvietenského klasicizmu. Časť jeho diela ostala v rukopise, ako napr. veršovaná latinská kronika Sarvaša. Matej Markovic st. zomrel 14. apríla 1762 v Sarvaši. Neskôr po jeho stopách kráčal jeho syn Matej (1752 Sarvaš – 1793 Praha).

Ján Jančovic

Foto: autor, internet