K 90. výročiu úmrtia učiteľa a hudobného skladateľa Ľudovíta Izáka

Zaslúžilý národný pracovník, v peštianskych kruhoch všeobecne známy a obľúbený evanjelický učiteľ Ľudovít Izák bol výnimočná osobnosť. Vyše trojdekádové pôsobenie v hlavnom meste Uhorska determinovalo celý jeho život. Ľ. Izák si v Budapešti našiel široké možnosti sebarealizácie a tu prežil najdlhšie obdobie svojho plodného života.

Bol v tom najšľachetnejšom zmysle „robotníkom kultúry“ a jeho hlavná zásluha ako vedúceho či oduševneného člena rôznych slovenských, ba aj českých hudobných zborov v Budapešti spočívala v tom, že počas svojho budapeštianskeho pobytu dokázal poskytnúť možnosti užitočne stráviť voľný čas študentom a robotníkom usídleným v hlavnom meste.

Pre svoje národnobuditeľské, osvetové, pedagogické, skladateľské a spolkárske zásluhy zostáva v pamäti slovenského národa a budapeštianskej slovenskej komunity.

Čriepky z jeho života

Ľudovít Izák (13. 4. 1862 Banská Štiavnica – 16. 3. 1927 Zvolen) bol učiteľom, zbormajstrom a hudobným skladateľom. Hudobné diela publikoval pod pseudonymom Miloš Lihovecký.

Nižšie triedy skončil u svojho otca. Rok sa učil maďarčinu v bývalej Tekovskej župe v dome reformovaného levitu Patayho. V rokoch 1858 – 1877 bol učiteľom Slovenskej evanjelickej školy v Banskej Štiavnici, kde začal národnobuditeľsky pôsobiť medzi miestnymi obyvateľmi. V škole založil i spevokol pre mládež. V rokoch 1873 – 1877 študoval na Evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici a v rokoch 1882 – 1886 študoval popri zamestnaní na Učiteľskom ústave v Leviciach. Cez prázdniny pracoval ako vychovávateľ pri Leviciach. Skončiac učiteľský ústav, päť mesiacov pracoval ako vychovávateľ detí vo farárskych rodinách E. Kissa a potom J. Margócsiho v AlbertiiIrši v Peštianskej župe. V dňoch 21.–25. júna 1881 zložil skúšku učiteľskej spôsobilosti maďarského a slovenského jazyka na Učiteľskom ústave v Leviciach.

Ľ. Izák po päťročnom pôsobení vo Vacove sa 1. septembra 1886 dostal do hlavného mesta vtedajšieho Uhorska. V roku 1887 si vzal za manželku Emíliu, mladšiu dcéru spisovateľa a básnika, peštianskeho slovenského evanjelického farára Daniela Bacháta. Izákovcom sa v Pešti narodilo päť detí, ale niekoľko dní po poslednom pôrode Emília vo veku 36 rokov zomrela (1902). Najmenší Janko mal iba 5 dní, keď osirel.

Hudobne nadaný komponista a kantor–učiteľ sa vzdelával i v čase svojho pôsobenia v Budapešti. V štúdiu pokračoval diaľkovo. V rokoch 1893 – 1895 študoval na konzervatóriu skladbu.

V dôsledku politických udalostí po vyše tridsaťročnom pôsobení v Budapešti, iba pár rokov pred penzionovaním, bol Izák prinútený presťahovať sa do nového štátu. Preplávajúc rieku Ipeľ, sa medzi poslednými presídlil do Československa. Ťažko sa lúčil s Budapešťou. Dlho uvažoval, či má zanechať mesto, či vôbec môže opustiť „Kollárovo a Bachátovo dedičstvo“, Lutherov dvor s mohutným kostolom a školou. Jeho deti odišli na Slovensko skôr s rodinami známych.

Izák si len veľmi ťažko zvykal na nový život na Slovensku. Ostal odtrhnutý od „ochrannej siete“ Lutherovho dvora, kde mal blízko pri sebe rodinu a priateľov, kde mal autoritu, kde bol obklopený ľuďmi, s ktorými po večeroch sedával v kaviarňach, stretával sa s nimi na spolkových programoch alebo ako dirigent v speváckych zboroch. To všetko zo dňa na deň stroskotalo. Jeho rodina a dobrí priatelia sa rozpŕchli po celom Slovensku.

Na Slovensku začal pracovať ako dočasný správca školy v Malackách a potom v rokoch 1919 – 1926 pôsobil ako správca v chlapčenskej škole vo Zvolene. Tu mal neskôr možnosť založiť hudobnú školu. V tejto inštitúcii pracoval až do dôchodku. Pomaly však strácal chuť do života, ostarel a ochorel. Zhoršujúce sa zdravie ho donútilo presťahovať sa k dcére do Kremnice. Mal iba 65 rokov, keď na jar v roku 1927 umrel.

Správu o jeho úmrtí a pohrebe priniesli mnohé periodiká. V nekrológu či správe o smrti Izáka písali o jeho živote a spoločenskej činnosti v Budapešti a hodnotili jeho skladateľskú a hudobnú činnosť.

Pozostatky Ľ. Izáka sú uložené na cintoríne v Kremnici.

Významný predstaviteľ slovenskej komunity v Budapešti

Vyše tridsaťročné budapeštianske pôsobenie (1886 – 1919) tejto výnimočnej osobnosti slovenskej kultúrnej minulosti sa viaže k Lutherovmu dvoru na dnešnej Rákócziho triede. Ľudovít Izák pôsobil ako pedagóg v slovenskej evanjelickej škole augsburského vierovyznania. V slovenskej nerozdelenej evanjelickej škole vyučoval deti po maďarsky, po nemecky a po slovensky, popritom bol i organistom a levitom (pomocník kňaza) u biskupa banského dištriktu D. Bacháta. Vďaka Izákovej práci deti peštianskych slovenských rodín nezabudli svoj materinský jazyk.

V 90. rokoch sa Izák rozhodol aktivizovať sporadicky účinkujúci kultúrny spolok, ale aj povzbudiť spoločenský život prostredníctvom spevu a hudby. V roku 1892 založil Slovenský spevokol. Jeho cieľom bolo „pestovanie slovenského spevu, usporiadanie poučno–zábavných prednášok, ako aj malých uzavretých zábav.“ Krúžok bol pobočkou Slovenského spolku. Izák bol činný aj v ďalších speváckych spolkoch, účinkoval ako vedúci robotníckeho a študentského spolku Česká beseda, Sokol a viedol aj spevokol Robotníckeho spolku. V roku 1906 stál na čele spevokolu Slovenského katolíckeho robotníckeho kruhu. Tento spevokol vtedy pozostával z tridsaťčlenného mužského zboru a šesťdesiatčlenného miešaného zboru. Miešaný zbor spieval v katolíckom kostole na námestí Márie Terézie (dnes Mihálya Horvátha), na púťach a na rôznych programoch.

Ľ. Izák sa nepochybne s veľkým elánom pustil do práce, aby vzpružil slovenskú hudobnú kultúru v Jozefove a získal čo najviac členov, ktorí boli zaujatí pre spoločenskú a kultúrnu činnosť, ako aj pre Slovenský spolok. Snažil sa povzbudiť mladých, predovšetkým vysokoškolskú mládež, aby zachovali poklad ľudových piesní, hudobné dedičstvo slovenského ľudu a pestovali jeho tradície, ktoré si priniesli ešte zo svojich rodísk.

Korešpondencia s priateľom D. Porubským

Izákov blízky a dôverný priateľ Dušan Porubský, s ktorým korešpondoval dvojjazyčne, bol redaktorom Slovenského týždenníka.

Počas prvej svetovej vojny slúžil Porubský na srbskom fronte. Z korešpondencie dvoch priateľov sa dozvieme o vtedajšom živote slovenskej spoločnosti a o tom, ktoré témy ich zaujali a znepokojovali. Iné rukopisy nám však poskytujú informácie o činnosti pisateľov, o ich zmýšľaní, citoch, starostiach či radostiach. Jazyk korešpondencie slovenských intelektuálov svedčí aj o multietnickej krajine.

V listoch obidvaja s veľkou radosťou spomínali na spoločné stretnutia, pondelňajšie posedenia v „Metropolke“, v hoteli nachádzajúcom sa oproti slovenskému kostolu. V prvej dekáde 20. storočia bola táto kaviareň miestom stretnutí slovenských intelektuálnych kruhov v Budapešti.

Korešpondencia Izáka a Porubského bola dvojjazyčná. Ak si písali v maďarčine, oslovenie znelo: „Drága barátom!“, keď bol list písaný po slovensky, redaktor oslovoval Izáka výrazom „Drahý priateľ!“, a nikdy nezabudol pozdraviť svojich dobrých známych.

A. Kováčová
(prepracované z monografie autorky: Ľudovít Izák. Emblematická postava peštianskej slovenskej spoločnosti. In: VUSM, Budapešť – Békešská Čaba, 2012)