Týždenne každý piatok už poldruha roka sa stretávajú milovníci slovenčiny v Slovenskom dome. Iniciátorkou tohto jazykového kurzu bola predsedníčka Slovenskej národnostnej samosprávy Alžbeta Szabóová.

Prihlásili sme sa do tohto krúžku začiatočníci a pokročilí: napríklad členovia tanečnej skupiny Malá Furmička a Furmička, ďalej dospelí, záujemcovia o slovenský jazyk z Čemeru a z Veľkej Tarče.

Pracujeme v rozličných skupinách podľa toho, kto na akej úrovni hovorí alebo vie po slovensky. Tanečníci Malej Furmičky sú žiaci miestnej Základnej školy kráľa Mateja. Keďže sa v škole nevyučuje slovenský jazyk, tu sa naučili jeho základy – hovoriť, čítať a písať po slovensky. Slovenčinu im učí autorka niekoľkých učebníc, slovenčinárka na dôchodku Anna Kondačová.

Volám sa Regina Pappová. Od narodenia žijem v Čemeri so svojou rodinou. Som žiačka 5. triedy. Každý týždeň chodím na hodiny slovenčiny. Teším sa, že som v dobrom kolektíve. Cítim, že stále viac rozumiem po slovensky. Na hodinách je príjemná atmosféra. Teta Anna je milá pani učiteľka, ktorá nás oslovuje po slovensky.

Volám sa Brigitta Borbásová, som siedmačka. Žijem v Čemeri. Keď som počula, že sa môžeme naučiť v Slovenskom dome po slovensky, tak som sa ihneď prihlásila. V škole sa učím anglický a nemecký jazyk, a tu sa učím po slovensky. Mám radosť z toho, že už rozumiem texty ľudových piesní, viem si ich napísať do zošita po slovensky.

Volám sa Balázs Bielohradszky. Chodím už od začiatku na slovenčinu. Chcem sa dobre naučiť po slovensky, aby som sa mohol rozprávať so slovenskými tanečníkmi. S tanečnou skupinou chodíme často na Slovensko. Každý rok navštívime družobné mesto Mojmírovce. Som na seba pyšný, keď sa viem s nimi dohovoriť.

Volám sa Csaba Horváth. Rád športujem a mnoho rokov tancujem vo Furmičke. Po skončení ôsmeho ročníka budem pokračovať na Slovenskom gymnáziu v Budapešti. Som rád, že som chodil na slovenčinu a naučil som sa základy tohto jazyka. Aj v lete sa budem učiť po slovensky, aby som sa zdokonalil.

Osobitnú skupinu tvoria tanečníci Furmičky. Viacročná práca v tanečnej skupine im poskytla skúsenosti nielen v tanečných krokoch, ale aj možnosť naučiť sa slovenské piesne a z domu zachované nárečové výrazy. Členovia tejto skupiny sú veľmi aktívni a tešia sa, že rozumejú otázkam a vedia sa zapojiť do rozhovoru.

Volám sa Tímea Jakovácová, rodená Tapolcsányiová. Bývam s päťčlennou rodinou vo Veľkej Tarči. V detstve som žila v Čemeri, aj moji rodičia tu žijú. Vo voľnom čase najradšej háčkujem, tancujem a chodíme s manželom a s deťmi na výlety. Moje dve dcéry a ja tancujeme vo Furmičke, dievčatá v Malej Furmičke a ja v dospelej skupine. Rozhodla som sa, že sa budem učiť po slovensky, lebo moji starí rodičia a rodičia rozprávajú po slovensky. V detstve som aj ja niečo pochytila od nich. Ľutujem, že som sa nenaučila viac a lepšie. Pamätám sa, čo nám vždy hovorila stará mama: „Pekne papajte, nerosýpajte!” „Poď sem, boskaj ma!”

Volám sa Eva Szathmáryová, mám pätnásť rokov. Naša rodina tiež býva v Čemeri. Už deväť rokov tancujem v tanečnej skupine Furmička. Na hodinách slovenčiny som sa naučila veľa slov, ale aj čítať a písať po slovensky. Ľudové piesne si už nepíšem foneticky, ale po slovensky.

Volám sa Mária Klemanová. Pracujem v jasliach v Čemeri. Mojím koníčkom sú kvety. V detstve sme hovorili v rodine po slovensky, ale veľa slov som zabudla. Rada pozeráme staré fotografie, keď moja celá rodina nosila čemerský kroj. Už rok chodím na slovenčinu, je to stále lepšie. Doma sa hráme s dcérou, ona hovorí po anglicky a ja po slovensky. Mama nás vždy pochváli.

Volám sa Dávid Magyar. Už dávno chodím na hodiny slovenského jazyka. Je mojou povinnosťou, aby som vedel po slovensky čo najlepšie, lebo som podpredsedom Slovenskej samosprávy v Čemeri. Ešte na začiatku učenia sa stalo, že na jednom programe len ten mohol vstúpiť dovnútra, kto povedal vetu po slovensky. Moja veta znela: ”Kuchyňa je špinavá.” Odvtedy už každý pozná tento výraz.

Volám sa Márk Magyar. Veľa pomáham mamičke, Alžbete Szabóovej, pri počítači, pri usporiadaní dokumentácie, pri digitalizácii na výstavách. Je teda mojou povinnosťou, aby som vedel čítať a písať po slovensky. To, že sa učím aj ja po slovensky, veľmi teší aj moju mamičku, pokračujem tak v rodinných tradíciách. My sme sa už v škole neučili po slovensky.

V tretej skupine pracujem aj ja. My sme dospelí ľudia, ktorí vieme po slovensky na dobrej úrovni. Ale nás motivuje cvičenie, spoločné rozprávanie na rôzne témy z nášho národnostného života. Stretávame sa s priateľmi, s ktorými sa rozširujú aj naše vedomosti. Dbáme o to, aby sme ostali aj naďalej aktívnymi členmi slovenskej národnosti tu v Čemeri a na okolí.

Volám sa Zuzana Csányiová. Už 15 rokov žijem s rodinou v Čemeri. Vyrástla som vo Veňarci v Novohradskej župe, kde doteraz žijú Slováci, ktorí sa prisťahovali zo stredného Slovenska. Žijú tu ešte moji rodičia a príbuzní, ktorí doma tiež hovoria medzi sebou slovenským nárečím. Po skončení univerzity v Budapešti som sa nevrátila domov. Začala som pracovať v hlavnom meste. Neskôr sme sa s manželom rozhodli, že budeme bývať v Čemeri. Naši synovia sa už tu narodili. Teraz sa cítim v Čemeri ako doma. Som členkou evanjelického cirkevného zboru. Keď som počula o iniciatíve Alžbety Szabóovej, ihneď som sa prihlásila na slovenský kurz. Asi dvadsať rokov som bola členkou folklórnej skupiny Rozmarín vo Veňarci, aj tam som mala možnosť rozprávať sa po slovensky. Hoci som študovala na ekonomickej univerzite, vďaka Hilde Steinerovej zo SAS-u som sa zúčastnila na letnej univerzite v Bratislave, a mohla som navštevovať slovenskú fakultu na ELTE. Myslím si, že som v Čemeri došla do cieľa, čo sa týka evanjelickej viery a slovenčiny, ktoré veci som si priniesla so sebou z domova, ako tradíciu.

Volám sa Katarína Szlaukóová. Bývam s rodinou vo Veľkej Tarči. Od malička rozprávam po slovensky, ale poznám predovšetkým nárečové slová, ktoré sme doma používali. Ako predsedníčka Slovenskej samosprávy vo Veľkej Tarči musím cvičiť, aby sa rozšírila moja slovná zásoba. Teším sa, že mi pomáha učiteľka aj pri niektorých písomných prácach a akciách.

Volám sa Katarína Némethová. Žijem v Budapešti, ale v detstve som žila vo Veľkej Tarči. Aj teraz tu pracujem na mestskom úrade a som podpredsedníčkou Slovenskej samosprávy. Skončila som na Pedagogickej vysokej škole v Sarvaši ako učiteľka. Nemám veľa možností hovoriť po slovensky, preto chodím týždenne do krúžku. Potrebujem pri práci slovenský jazyk, preto sa aktívne zapájam na hodinách. Rozprávame sa, ale aj čítame a píšeme, a musíme písať aj domáce úlohy.

Hoci pracujeme v troch skupinách, tvoríme jednu veľmi súdržnú skupinu. Stretávame sa nielen na kurze, ale organizujeme pri rôznych príležitostiach priateľské stretnutia. Aj teraz sa táto malá spoločnosť stretla na záver školského roka.

Zuzana Csányiová

Foto: autorka