Každé leto sa vydám na cestu po stopách Slovanov v Maďarsku. Cieľom môjho tohtoročného cestovania bola novohradská dedina na slovensko-maďarskej hranici: Ipeľský Trnovec (Ipolytarnóc).

Najsevernejšia dedina Maďarska až do Trianonskej mierovej zmluvy patrila do okresu Lučenec. Zároveň je jediná dedina okresu, ktorá ostala v Maďarsku. Názov obce nám prezrádza, že tu kedysi žili Slovania, ktorí jej dali názov. Koreň slova je pravoslávny „tornb” (tŕň, osteň, pichliač, trnka). Druhú časť názvu (Ipoly – Ipeľ) dostala dedina preto, aby presnejšie určili jej zemepisné miesto: obec sa rozprestiera na ľavej strane rieky Ipeľ.

Do krajiny Palócov som prišla z Békešskej Čaby cez Szolnok, Hatvan, Šalgótarján vlakom, odtiaľ autobusom do Trnovca. Severnú časť dnešného Maďarska kedysi obývali Slovania. Presvedčí nás o tom fakt, že pomenovanie tu žijúcich obyvateľov „Palóc” má slovanský pôvod zo slova Polovec, ktoré sa pravdepodobne používalo na označenie kumánskych skupín. Išlo o Kumánov, ktorí sa tu usadili ešte pred masovým kumánskym osídlením v 13. storočí. V 18. storočí, po tureckej okupácii zase sa dostali na toto územie Slovania, konkrétne Slováci, keď prevažnú časť palócskych dedín znovu osídlili rodiny zo severnej časti Uhorska. Potomkovia týchto osídlencov žijú aj dnes v tejto oblasti. Dokazujú to výsledky genetického výskumu tu žijúcich obyvateľov, ktoré poukazujú na príbuznosť so Slovanmi, žijúcimi na sever od územia Palócov. Dnešnú prítomnosť slovanských-slovenských génov dokazujú aj priezviská, ktoré som našla na cintoríne dediny: Csernák, Dankó, Dancsok, Ocskó, Oravecz, Zupkó, Skobrák, Mravecz, Novák. Ak chcem byť objektívna, musím spomenúť aj maďarské priezviská – Sípos, Telek, Soós, Kertész, Gál, Varga – ktoré sa nájdu na náhrobníkoch v prevažnom počte. Obyvateľstvo Ipeľského Trnovca dnes pestuje maďarskú kultúru. Väčšia časť obyvateľstva dediny (91%) sa hlási k Maďarom. V posledných desaťročiach niekoľko starých rodinných domov kúpili rómske rodiny (9 %).

Marika, gazdiná domu, kde som bola ubytovaná, patrí do rodiny Telekovcov a hovorí írečitým palócskym nárečím. Prezradila mi, že dom zdedila od starých rodičov, ktorí tu hospodárili. Na dvore ešte stojí letná kuchyňa s vonkajšou pecou, ktorú na žiadosť hostí Marika Teleková aj rozkúri. K domu patria hospodárske budovy: maštaľ, chliev pre ošípané a kurín. Teraz už len prázdny stojí na dvore – takzvaný górej (sušiareň a sklad na kukuricu). Studňa s kolesom funguje aj dnes, je v nej pitná voda. Hostia ju môžu ochutnať z plechového hrnčeka, ktorý stojí na kraji studne. Gazdiná je hrdá na svoju kvetinovú záhradu. Na zadnom dvore vykopaná dva metre hlboká silážna jama s trojmetrovým vnútorným priemerom dá nám tušiť veľkosť niekdajšieho hospodárstva. Veľká záhrada za dvorom s ovocnými stromami, kukuricou a zeleninou patrí tiež k domu.

Nehnuteľnosť siaha až po násyp železničnej trate Asód – Balašské Ďarmoty – Lučenec, ktorú otvorili v decembri r. 1896. Spojenie od Ipeľského Trnovca po Lučenec už oddávna nepoužívajú na osobnú dopravu, lebo po Trianonskej zmluve železnicu preťala na dvoch miestach hranica. Neskoršie historické okolnosti čiastočne umožnili spojenie prerušených tratí, spustenie dopravy a prepravu tovaru. Odvtedy iba zriedkavo premáva vlak za humnom hosťovského domu. Počas môjho trojdňového pobytu v Ipeľskom Trnovci som neregistrovala žiaden ruch na tejto časti železničnej trate. Po krátkom oddychu som sa vybrala na železničnú stanicu, na ktorú práve vtedy vošiel červený vlak z Balašských Ďarmôt. O 6 minút neskôr sa vlak vrátil do hlavného mesta Palócov. Denne štyrikrát sa opakuje táto scénka na stanici Ipeľský Trnovec.

Pred súmrakom som sa vybrala na prechádzku cez slovenské hranice. Už som videla krajné domy a kostolnú vežu susednej dedinky Rapovce, ktorá je len 5 km od Ipeľského Trnovca. Na hranici som stretla dve ženy, ktoré išli opačným smerom. Pozdravili sme sa a pozhovárali po slovensky. Odporučili mi, že v Rapovciach je výborné kúpalisko. Rozhodla som sa, že tam na druhý deň pôjdem. Ale v tom som uvidela tabuľu, ktorá oznamuje, že na okolí Ipeľského Trnovca sa nachádzajú stopy oveľa staršie než pamiatky Slovanov, Maďarov a vôbec človeka.

Sopečná činnosť tu vytvorila pozoruhodné geologické útvary a sopečný popol zachoval stopy vyše milióna rokov starej subtropickej flóry a fauny. To všetko si môžem pozrieť v Parku pravekých pozostatkov. Zvedavosť zvíťazila, na druhý deň som navštívila národnú prírodnú rezerváciu. K jej bráne vedie 5-kilometrová cesta medzi kopcami a lúkami. Po ceste som videla ozajstnú pôvodnú, ešte fungujúcu studňu s vahadlom, vedrom, napájacím a spodným válovom. Je to pamiatka pastierskej kultúry. Ďalej idúc po chodníku v blate som našla čerstvé stopy kopytníkov – nie však pravekých zvierat, ale srncov. V modrej diaľave sa týčia vyššie vrchy sopečného pôvodu.

Pri vchode parku v ochrannej stavbe, ako strážcovia stoja dôstojne ohromné karbonizované kmene cyprusov močiarovitých a borovíc mamutích, starých približne 7 miliónov rokov. Týmto stromom, ktoré rástli na brehoch niekdajšieho Panónskeho mora, dodáva ozajstnú výnimočnosť to, že v 60-metrovej hĺbke pod zemským povrchom sa zachovali v pôvodnej forme, v pôvodnom drevnom zložení a zakonzervovali sa v stojatej podobe, v mokrom pieskovitom obložení okolo nich. Boli objavené v lete 2007 v lignitovej bani v Bükkábrányi počas povrchového dobývania. Odborníci Bukovského národného parku do stromov vysokých 3-5 metrov, s priemerom 2-3 metre a s váhou 7-13 ton nainjektovali spevňujúci materiál a potom ich dopravili na dnešné miesto.

Najprv som vyhľadala geopark, kde sprievodca ukázal turistom, ako sa formoval tento kraj za posledných 20 miliónov rokov. Na vlastné oči som videla zachované stopy pravekých cicavcov - prakopytníkov, dravcov, hrochov, dokonca zuby žralokov a ohromné skamenené stromy. Nie náhodou dostal tento kraj prívlastky „Krajina najmladších sopiek”, či „Pompeje praveku”. Na konci geologického študijného chodníka turisti mohli sledovať trojdimenzionálny krátky film o zvieratách a rastlinách žijúcich pred viac miliónmi rokov v idylickom prostredí na území dnešného Ipeľského Trnovca.

V Miocénskej záhrade pestujú tropické rastliny, ktoré sú príbuzné s prvkami fauny žijúcej na tomto území pred 20 miliónmi rokov. Okolo umelecky vytvorených močiarov a jazierok rastú tisovce dvojradové, ambrovníky styraxové, krušpány vždyzelené, duby močiarne a iné. V tomto prírodnom prostredí umiestnili záhradníci makety pravekých cicavcov v pôvodnej veľkosti. Dokonca v jednom jazierku umiestnili aj pravekého žraloka, ktorý sa s otvorenými čeľusťami akoby chystal vyskočiť z vody.

Pred vchodom do parku je detské ihrisko s kĺzačkami a hojdačkami. Väčšie deti a dospelí môžu vyskúšať ľanový park zavesený na stromoch. Pozostáva z dvoch trás vybudovaných jedna nad druhou.

Náučný geopark a Miocénska záhrada sú iba malý úsek turistickej náučnej magistrály dlhej 24 km, ktorá vedie novohradským geoparkom medzi národnou prírodnou rezerváciou Šomoška a Ipeľským Trnovcom prevažne po štátnej hranici. Má 48 oddychových a informačných zastávok a nad Lipovanmi vyše 20 metrov vysokú vyhliadkovú vežu. Koho zaujíma geológia, história Zeme, evolúcia rastlín a zvierat, spôsob života, kultúra, tradície Palócov, alebo hľadá stopy Slovanov, každý rok sa môže vrátiť do tohto čarovného kraja.

Ildika Očovská

Foto: autorka