Vrbovčan Michal Macháč – osobnosť peštianskych Slovákov

Vždy sa našli osobnosti, ktoré sa aj v cudzine snažili zachovať slovenské národné a duchovné dedičstvo. Napriek tomu o mnohých týchto aktéroch máme len skromné správy. Len bádaním v dobových dokumentoch dokážeme rozšíriť svoje poznatky o nich. To je aj prípad Michala Macháča, ktorý patril v poslednej tretine 19. storočia medzi opory peštianskych Slovákov a pre jeho zásluhy ho historik a muzeológ Luboš Kačírek (* 1971), ktorý sa zaoberal vo svojom výskume životom pešťbudínskych Slovákov uvedeného obdobia, apostrofoval titulom „druhý Palárik“. Aj po dlhej dobe od jeho smrti si teda zaslúži, aby bol v úcte a pamiatka na neho sa udržovala.

Jeho aktivity sú ako-tak zdokumentované. Doteraz však nebolo objasnené jeho rodinné zázemie, ani pôvod. To je už minulosťou. Vďaka intuícii sa nám podarilo zistiť, že Michal Macháč je vrbovský rodák. V schematizmoch sa síce správne uvádza dátum jeho narodenia (1. júl 1840), ale bez miesta. Iní bádatelia, ktorí tento zdroj nevyužili, sa uspokojili len s rokom jeho narodenia, aj to nie presným. Vyrátali ho odpočítaním veku od roku úmrtia. Tým došlo k skresleniu (1841 namiesto 1840).

Vrbovská matrika, v ktorej sme po Michalovi Macháčovi pátrali, nás informuje, že skutočne 2. júla 1840 bol vo Vrbovom pokrstený krakovianskym kaplánom Antonom Fričom (1808 – 1870) človek tohto mena, syn vrbovského halenárskeho majstra Michala Macháča a Márie, rodenej Čechovej. Za krstných rodičov mal Michala Gulána a Annu Brandajskú. Ďalším bádaním sme zistili, že jeho matka Mária si vzala Michala Macháča (1811 – 1860) 23. apríla 1833 vo Vrbovom už ako vdova po Jánovi Nižnanskom. Okrem Michala (1840 – 1885), ktorým sa tu zaoberáme, mali s novým manželom aj ďalšie deti. Máriu (* 25. 1. 1835); Katarínu (* 5. 11. 1837); Annu (* 26. 6. 1844), Jozefa (* 4. 9. 1846) a opäť Katarínu (* 9. 5. 1850). Identitu hľadanej osoby nám presvedčivo dokazuje skutočnosť, že Michal Macháč, o ktorom vieme, že bol istý čas banskoštiavnickým kaplánom, v tejto hodnosti krstil vo svojom rodisku 29. septembra 1864 dcéru stolára Alexeja Fugeltona a Márie, rodenej Čuvikovej, Františku.

Torzovité záznamy o živote Michala Macháča sa nám podarilo poskladať do pomerne súvislej biografie.

Ako už vyplýva z predchádzajúceho, mladý Vrbovčan sa rozhodol pre kňazskú dráhu. Príslušné filozofické štúdiá absolvoval podľa všetkého v Trnave a potom ho ako vynikajúceho študenta poslali na štvorročné teologické štúdiá do Viedne (1859 – 1863), kde bol chovancom Pazmanea. 27. júla 1863 ho v Ostrihome za kňaza vysvätil arcibiskup a kardinál Ján Krstiteľ Scitovský (1785 – 1866), ktorý sám bol slovenského pôvodu. Spolu s ním boli ordinovaní Michal Bogisich z Pešti, Justín Janiš, Alojz Kofrani z Tomášikova, Július Lehocký z Malého Rakova, narodený v Novom Meste pod Šiatrom, Anton Lováky z Budína, Július Morbicer (Moháry) z Pešti, Alojz Raditsits (Radichich, 1837 – 1897), neskorší farár v Mohore a Vrbovke, Ferdinand Wagner z Budmeríc, Ján Várady, Ignác Hradil z Moravy, potom farár v Pukanci, Štefan Petrik (1839 – 1875) zo Slavnice a Florián Vagač zo Starej Turej, z nich prinajmenšom poslední traja sa národne angažovali.

Macháčovou prvou kňazskou stanicou sa stala už zmienená Banská Štiavnica. Tam ako kaplán mohol uplatniť svoje jazykové schopnosti, lebo v tom čase sa v meste pri pastorácii využívala nielen slovenčina, ale i nemčina a čiastočne i maďarčina. Podobne to bolo i na ďalšom jeho pôsobisku – v Pešti, kde na poste jedného z kaplánov vo Farnosti sv. Terézie, založenej v r. 1777, zotrval až do svojej predčasnej smrti.

Bola to náročná práca vo veľkomestskom prostredí, kde okrem starousadlého, hlavne nemeckého obyvateľstva, sa usádzali ľudia z celého Uhorska, vo veľkom počte práve Slováci, či už prechodne, alebo natrvalo.

V schematizmoch sa od začiatku 19. storočia ako tamojšie pastoračné reči uvádzajú nemčina, maďarčina a slovenčina. Napriek tomu o uspokojenie duševných potrieb našich krajanov nebolo primerane postarané, ba najzodpovednejší za túto oblasť ich nemali záujem riešiť.

Vypuklo sa to prejavilo po úmrtí slovenského biskupa Štefana Moyzesa (1797 – 1869). Vtedy – 2. augusta 1869 – v peštianskom Kostole sv. Terézie slúžil tamojší prepošt-farár Šimon Klempa, uvedomelý Slovák, spolu so svojím kaplánom Macháčom a moravským kňazom Dr. Rupertom Přecechtĕlom za neho zádušnú omšu. Slovenskú kázeň mal mať práve vdp. Macháč, ale arcibiskup Ján Šimor (1813 – 1891) ju zakázal. Slovenské noviny informovali, že po ukončení obradu „uberal sa zástup von, kde dostával vysvetlenie a hromžil i nadával násilenstvu a nekresťanskej ukrutnosti“.

Napriek uvedenému Vrbovčan Macháč podporoval so svojím principálom zavedenie pravidelných slovenských bohoslužieb v Kostole sv. Terézie. Podarilo sa to vďaka petičnej akcii miestnych Slovákov vedenej predstaviteľmi národného hnutia, tzv. Novej školy. Sv. omše so slovenským spevom a kázňou sa začali konať v roku 1870 a vydržali niekoľko desaťročí. Dobové dokumenty uvádzajú slovenčinu ako tretiu pastoračnú reč vo farnosti až do konca existencie Uhorska. Nemčinu, ktorej dlho patrilo prvenstvo, maďarčina vytlačila na druhé miesto. Michal Macháč vyvíjal tiež úsilie o založenie slovenskej katolíckej ľudovej školy, prípadne aspoň slovenskej triedy.

Ľ. Kačírek o ňom píše: „Dnes je to už neznáma osobnosť národného hnutia, v prvej polovici 70. rokov (19. storočia) však nechýbal takmer pri žiadnom národnom podujatí v meste.“ Bol i členom Slovenského speváckeho spolku v Pešti, založeného v roku 1871, ktorý mal, bohužiaľ, len krátke trvanie. Vdp. Macháč nezanedbával ani ďalšie svoje vzdelávanie. Od r. 1875 figuroval ako bakalár posvätnej teológie (SS. TheoL baccalaur). Bibliograf József Szinnyei (1830 – 1913) zaradil o ňom krátke heslo do svojho diela Magyar írók élete és munkái (Život a dielo uhorských spisovateľov). V rokoch 1867 – 1868 prispieval do nového časopisu Egyházi Lapok (Cirkevné listy), ktorý redigoval Peter Hatala (1832 – 1918) z Palárikova.

Zomrel 3. februára 1885 vo veku nedožitých 45 rokov. Budapeštianske nedeľné noviny Vasárnapi Újság 8. februára zaznamenali, že zomrel obľúbený duchovný otec. Ako sme zistili, pochovali ho na cintoríne vo Vrbovom, kde sa zachoval aj jeho náhrobok.

Ľ. Bobosák – P. Kýška

Hlas Vrbového