Okrem slovenskej národnosti v Maďarsku už mali všetky minority svoje televízne relácie, keď na jar v roku 1983 pozvali Jána Fuzika, vtedy novinára týždenníka Slovákov v Maďarsku, aby sa postavil na čelo redakcie, tvorivej dielne, o výrobe ktorej dovtedy nemal v Maďarsku nikto ani poňatia.

Pri príležitosti premietania dokumentárneho filmu – práve z tejto dielne – Mať volá z roku 1996, pri príležitosti 70. výročia výmeny obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom v Pitvaroši, sme sa porozprávali s prvým vedúcim redaktorom aj o histórii Slovenského vysielania Maďarskej verejnoprávnej televízie.

– Najskôr sa relácia volala Naša obrazovka. V septembri sme mali prvé vysielanie. Štyri národnosti, ktoré boli aj oficiálne uznané, Južní Slovania, Nemci, Rumuni a Slováci, už mali svoje televízne relácie. Južní Slovania a Nemci vysielali v Pécsi už asi 4 roky. Rumuni vysielali v Segedíne rok. Len my sme boli vtedy ešte bez svojho vysielania. Cielene ma zavolali pre slovenské vysielanie do televízie. Pol roka sme sa pripravovali, obzerali sme si terén, zozbierali sme spolupracovníkov a prvýkrát sme nakrúcali v Banke. Vtedy sme točili ešte na čierno-biely film. Relácia bola vysielaná raz mesačne a mala 15 minút. Vtedajšia filmová technika, technológia, výroba bola zdĺhavejšia, potrebovala viac času. Dva roky nato sme prešli na farebný film. Začiatkom deväťdesiatych rokov, ba skôr, koncom osemdesiatych rokov sme už nakrúcali na videokameru Betacam. Film Drotári sme točili na film a vzápätí Kestúcku kroniku už na video. Oveľa ľahšie sa nám odvtedy pracovalo.

– Študoval si žurnalistiku v Bratislave, však?

– Áno, špecializáciu rozhlas. Aj som chodil na prax do maďarskej redakcie Slovenského rozhlasu. Tam som mal práce dosť. V televízii, kde som odpracoval celkovo 16 rokov, som bol dlho sám, na tri, niekedy štyri televízne šoty som mal svojho stáleho kameramana. Od začiatku sme robili program v Segedínskom regionálnom štúdiu. Neváhal som dlho, keď som sa mal presťahovať z Budapešti do Segedínu. Myslím, že som urobil dobré rozhodnutie. Lákali ma nové veci, výzvy a Segedín je dobré mesto, kde sa aj dnes príjemne žije, je také ľudské. Má divadlo a všetko, čo je potrebné na kultúrne vyžitie. Ľudové noviny som už po jeden a pol roku práce poznal. Trošku som sa však obával toho, aký je jazykový stav našich ľudí. Vedel som, aké to je, keď robím reportáže do novín, písal som hospodársku rubriku. Neraz sme sa rozprávali po maďarsky a ja som to potom napísal po slovensky do novín. Ešte aj do rozhlasu sa dá strihať, ale ako sa dá rozprávať s ľuďmi pred kamerou? Obával som sa. Potom to predsa išlo hladko. Dalo sa pracovať. Zhováral som sa s ľuďmi, kým sa štáb pripravil, dbal som o to, aby sa uvoľnili, potom sme už išli naostro. Dobré bolo, že môj štáb mi rozumel, vedeli, že keď kývnem, tak už brali len zvuk bez obrazu. So staršími to išlo pružne, s deťmi to bolo horšie. Asi aj dnes je to tak. Popritom, že som robil slovenské relácie, raz do mesiaca som musel redigovať a moderovať jednu reláciu po maďarsky. To bola dobrá škola. Maďarská relácia išla naživo. Bol to priam adrenalínový šport. Nemali sme techniku na čítanie počas vysielania, museli sme sa texty naučiť spamäti. Potom som mal veľmi rád, keď sme, asi po troch rokoch, začali robiť dokumenty. Pomaličky sme sa do toho púšťali. Jednak môj kolega, ktorý točil aj tento film, Robi Kiss, si robil svoj diplomový film na Vysokej škole múzických umení. Spoločne sme natočili 11-minútový film o uhliaroch a vápenkároch z Répašskej huty, Majstri hôr. Ďalší náš kameraman Andris Tóth-Szőllőspochádzal dokonca z Dunaegyháze, z rodiny evanjelického farára. Učil sa v miestnej škole slovenčinu a voľačo sa naňho nalepilo. To bola výhoda, že som mal dvoch takých kameramanov, ktorí si popri práci profesijne zvyšovali svoju kvalifikáciu. Všeličo som odkukal práve od nich. Mojím snom bolo robiť historické dokumenty. Začas sa to nemohlo, pred prevratom sa to nedalo. Približne v roku 1992 prišli už aj dievčatá, Katka Király a Zuzka Antalová. Dovtedy, deväť rokov, som robil sám. Ja som mal jednu reláciu mesačne, dievčatá mali jednu alebo dve.

– Pravidelne ste sa zúčastňovali rôznych filmových prehliadok a festivalov s dokumentmi, ktoré ste vyrobili...

– Keď sme urobili trilógiu od vojny po 56. rok, potom osud Maďarov na Slovensku, ktorí boli vysídlení z Československa, na to sme dostali pekné dotácie a keď sme chceli urobiť o našich, ktorí sa dostali do Československa, tak už sme peniaze nedostali. Vďaka televíznemu zázemiu sme napokon natočili aj dokument Mať volá. Bola tiež už podpísaná dohoda s filmovým ústavom, preto sme dostali archívne zábery zadarmo. Nemuseli sme platiť, lebo sme mohli vyrábať v koprodukcii. Aj filmový ústav má kópiu. Starostovia obcí, odkiaľ odišli obyvatelia, sa ma pýtali, či by nemohli dostať kópiu na premietanie. Ja som im mohol odporúčať, aby sa obrátili so žiadosťou na filmový ústav. Keď je to na nekomerčné ciele, určite sa to dá vybaviť. A práve v tom roku, keď sme film zhotovili, sme boli na festivale Etnofilm, v decembri 1996 sme práve za tento film dostali Veľkú cenu. A vtedy som ešte nebol v porote. Až neskôr. Pracovali sme aj na reláciách, aj na dokumentárnych filmoch. Obe dievčatá natočili pozoruhodné dokumenty. Mimochodom Zuzka robí pekné veci aj dnes.

Následne prišla Domovina

Keď sa stala relácia dvojtýždenníkom a potom v roku 1992 týždenníkom, dostala aj nový názov. Z relácie Naša obrazovka sa stalo televízne periodikum Domovina. Navyše v roku 1999 odišiel z televízie Ján Fuzik, stal sa predsedom Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku.

Vedúcou redakcie sa stala Katarína Király.

– Redakciu som viedla práve v ťažkých časoch, keď museli technickí spolupracovníci zakladať svoje firmy a začali pracovať na živnosť – zaspomínala. – Oproti roku 1990, keď som prišla po škole do televízie, boli ťažké podmienky na tvorbu. Peňazí bolo málo. Pamätám sa, že som písala rôzne súbehové práce, aby sme získali financie na archivovanie našich diel. Zlepšovala sa však spolupráca s STV, kde sme chodili na rôzne doškoľovania, či už na techniku reči alebo ako správne redigovať spravodajstvo. Správy nám chodili čítať externistky Tünde Tušková a Erika Palečková. Zaviedla som programy pre mládež, ktoré sme uvádzali raz za mesiac.

O dva roky neskôr, v roku 2001 ju vystriedala Zuzana Antalová, ktorá vedie televízny a spolu s ním aj rozhlasový tím v súčasnosti. V roku 2015 sa reštrukturalizovala Maďarská televízia, zlúčili ju s verejnoprávnym rozhlasom a agentúrou MTV a vznikla MTVA.

– Aké to bolo po Jankovom odchode? – pýtam sa Zuzany Antalovej, terajšej šéfky slovenského vysielania Maďarskej televízie a rozhlasu.

– Predovšetkým to bolo čudné. On bol zakladateľom vysielania, po ňom nastalo isté vákuum. Samozrejme, pokračovali sme v tom, čo začal. Pokladali sme za dôležité pokračovať aj vo výrobe dokumentov. Produkujeme monotematické príspevky, magazíny, filmy, lebo to po nás zostane. Samozrejme, plníme aj svoju spravodajskú úlohu a robíme aj kratšie príspevky. Je však veľa tém, lebo život Slovákov v Maďarsku je bohatý, chvalabohu, aj dnes. Vlastne ani teraz nestačíme. Je nás šesť redaktorov, spolu s rozhlasákmi, pre televíziu pracujeme traja, Karola Klauszová, Janko Benčík a ja, tri redaktorky, Iveta Hruboňová, Zenta Dóžová a Ildika Makaiová robia pre rozhlas. Striedame sa a každý robí skoro všetko, aby sme niečo zanechali pre budúce generácie, ktoré – verím – budú.

– Nakoľko vám sťažili v súčasnosti výrobu reportáží? Máte možnosť vyrábať dokumentárne filmy ako voľakedy, v dobe hrdinskej produkcie slovenských programov?

– Nikdy sme nemali svojich ľudí na výrobu, kameramanov, technikov, strihačov, ani slovenská redakcia Regionálneho televízneho štúdia v Segedíne, práve tak ani Regionálneho rozhlasového štúdia v Segedíne. Vždy sme sa museli podeliť o odborníkov s ostatnými národnostnými redakciami. Predsa sa však vytvorili okolo jednotlivých produkcií menšie tímy. Väčšinou pracujeme s tými istými ľuďmi, ktorí sa delia aj podľa tohto, koho čo láka, čo rád robí. Sú témy, na ktoré – presne viem – je súci daný kameraman. To zostalo, že sme pravidelne a veľmi úspešne prítomní na festivaloch doma, aj na Slovensku, aj inde vo svete. Dôležité je, aby sme sa snažili o zviditeľnenie, aby sa naše filmy dostali do rôznych katalógov, či na internet. Funguje Národný audiovizuálny archív na adrese www.nava.hu, aby si každý Slovák z hociktorého konca-kraja sveta mohol pozrieť našu tvorbu. Reprezentujeme svoje diela aj na festivaloch. Aj v ťažkých časoch sme vyrábali, čo na mnohých miestach vyvolávalo počudovanie. Sústreďovali sme svoje sily a vždy sme vedeli, ako si zadeliť čas a techniku, keď sme sa pripravovali na výrobu nejakého dlhšieho príspevku, z ktorého potom vznikol dokument. Museli sme si pomáhať. Okrem toho sme sa museli naučiť každú profesiu, s ktorou sa v praxi stretáme. Kolegovia v rádiu si sami strihajú, my v televízii zatiaľ nie. Redaktor však nie je len redaktor, ale aj reportér, neraz aj tlmočník, režisér, asistent réžie, ba aj produkčné veci musíme riešiť a organizovať sami. Tým, že sme sa veľa naučili, že si vieme zorganizovať cestovanie, nahrávanie, a ďalšie, sme aj ušetrili množstvo prostriedkov, kapacity sme potom mohli použiť inak. Na základe našej iniciatívy sa zaktivizovali aj ďalšie národnostné redakcie, napríklad rumunská, a nie div, že aj ich redaktori vyrábajú dokumentárne filmy. Od nás vyšla iniciatíva, aby sa od roku 2001 prezentovali aj národnostné dokumentárne filmy v Maďarsku. Chvalabohu, vedenie Maďarskej televízie nám vtedy prikývlo a do roku 2011 sme organizovali prehliadky národnostných filmov. Keďže my, národnostní redaktori, máme rôzne pôvodné profesie, svoju kvalifikáciu televíznych a rozhlasovým tvorcov sa snažíme neustále zlepšovať, skvalitňovať, doštudovať si chýbajúce, jednoducho: učíme sa počas výkonu. Bola to dobrá platforma odovzdávať si informácie a ukázať nadobudnuté vedomosti a svoj talent aj maďarskej verejnosti v kinách v celej krajine, vrátane Budapešti. Dnes to už, žiaľ, nefunguje, je iný systém. Možno raz, dúfam, to opäť obnovíme. Náš archív je veľmi bohatý, máme čo ukázať, takže keď sa na nás diváci obrátia, že by chceli vidieť starší dokument, tak to zariadime, aby sme im splnili želanie.

– Na medzinárodnej platforme môžete počítať so spoluprácou televízií materskej krajiny?

– Zmluva o spolupráci medzi nami a Rádiom a televíziou Slovenska (RTVS) bola obnovená 15. augusta 2015. Výmena programov však nie je charakteristická. Jedine redakcia Kvarteto, čo je programom V4, dostáva šoty z košického a banskobystrického štúdia a tie môžeme odvysielať aj my. Tieto programy sú veľmi populárne, obľúbené, naši diváci sa im tešia. V rámci spolupráce nám zabezpečujú študijný pobyt, v Bratislave chodíme na techniku reči, potrebujeme správne vyslovovať hlásky na mikrofón, radi tam chodíme. Tešíme sa, keď sa u nás prihlásia či už z bratislavského rozhlasu či z televízie, že by chceli prísť na priamy prenos zo slovenských národnostných akcií. Minulý rok napríklad, keď sa v Békešskej Čabe konalo medzinárodné evanjelické stretnutie Slovákov, prišla RTVS, aby vysielala naživo. Tento rok boli na folklórnom festivale v Banke, potom na oslavách 270. výročia znovu osídlenia Mlynkov Slovákmi. Pomáhame si so slovenskými kolegami, čo je veľmi dobré.

– Keby som mala čarovný prútik a mohla ti splniť akékoľvek želanie. Čo by si si priala?

– Pre slovenské programy v Maďarsku? Veľa poslucháčov a veľa divákov, ktorí vedia po slovensky. Veľa divákov a veľa poslucháčov, ktorí chcú vedieť po slovensky. Veľa divákov z väčšinového národa, ktorí sú zvedaví na národnostnú kultúru. Vieme, že skoro všetko závisí od peňazí, od dostatku financií. Pre tých, ktorí pracujú na poli národnostných médií? Hoci my túto činnosť nepovažujeme výlučne len za prácu. Keď ma postretne téma, keď sa zoznámim s ľuďmi, ktorí majú silný životný príbeh, nedá mi, aby som ho nespracovala, neurobila z toho príspevok, nevyrobila dokument, keď sa nejaká novoobjavená osobnosť chce podeliť o svoje vedomosti, informácie, zaujímavé myšlienky. Nuž, priala by som si, aby sme mali k dispozícii viac peňazí, viac možností i viac ľudí na výrobu, aby sme vedeli zachytiť, sledovať a nasnímať ešte na stáročia akcie, dokumenty, klenoty, hodnoty Slovákov v Maďarsku. Radi by sme privítali aj mladých ľudí, lebo súčasná technika nám dáva veľa možností. Sme otvorení aj internetu, aj moderným technológiám, novým nápadom. Aj my očakávame novú generáciu. Jedinú vec nikomu nemôžeme sľúbiť: že to nebude prácne. Práca novinára, nech je to činnosť v televízii, rozhlase, alebo v printovom médiu, je náročná práca. Ale, keď z nej bude mať niekto iba polovicu radosti, ako máme my, tak sa to oplatí, a veľmi. Dúfam, že budeme môcť pomáhať kolegom o 20-30 rokov a rozdávať im rozumy. A nadšene by sme pozerali na televíznej alebo počítačovej obrazovke relácie a cez internet počúvali rozhlasové programy v jazyku Slovákov v Maďarsku ako spokojní dôchodcovia, hrdí na svojich pokračovateľov.

Za rozhovor ďakuje: Erika Trenková

Foto: archív