Prečítajte si, o čom písali naše noviny pred niekoľkými rokmi.

Pred 52 rokmi

Mladých robotníkov aj do dolnozemských speváckych zborov

Spevácke zbory v Békešskej župe majú bohatú minulosť. Bývalí bíreši a robotníci na veľkostatkoch vo Viharšarku si piesňami a tancami uľahčovali biedny a utrápený život, pridelený im „z dobrej vôle” veľkostatkárov. Po zimných večeroch a letných nociach sa sálaše na Dolnej zemi ozývali piesňami, hlasmi umorených ľudí. Učitelia na dedinách, ktorí spolucítili s ľudom, zakladali spevokoly a pod ich vedením sa vždy viacerí oboznamovali s jednoduchými ľuďmi, krásou ich spevu a muziky. V Orošháze, Békešskej Čabe, Sarvaši i inde sa usilujú o to, aby do niekoľko desaťročných spevokolov vnášali čerstvé sily – sily mladých robotníkov, ktorí by plodne a úspešne zužitkovali skúsenosti starších členov spevokolov. (30/1959)

Pred 45 rokmi

V Tardoši chcú „zvýrazniť slovenský ráz v ľudovýchove”

Ústava zaručuje práva, celoštátne smernice zabezpečili podmienky a uznesenie Komáromskej župnej rady stanovilo potrebné pokyny k ďalšiemu správnemu uskutočňovaniu národnostnej politiky podľa miestnych svojrázností. Obecná rada v Tardoši (Tardosbánya) v duchu tohto uznesenie určila miestne úlohy. Za najdôležitejšie považovala zorganizovať výučbu slovenského národnostného jazyka a súčasne „zvýrazniť slovenský ráz v ľudovýchove”. Výučba slovenčiny v Tardoši sa môže zaviesť so súhlasom všetkých obyvateľov. Natoľko, že aj neslovenské rodiny ochotne púšťajú svoje dietky na hodiny slovenčiny v škole i v škôlke. Považujú za potrebné a užitočné, aby sa ich deti naučili pekne po slovensky rozprávať, písať a čítať. (30/1973)

Pred 20 rokmi

O predkoch a potomkoch v novom pamätnom parku pod Pilíšom

Imrich Fuhl: – Keď v novom podpilíšskom pamätnom parku vzdávame hold našim obetiam a spomíname na svojich predkov, musíme si uvedomiť, že niekdajší Pilíšania – aj tí, ktorí nezomreli na frontoch – priniesli obete nielen pre krajinu, v ktorej žili a v ktorej žijeme my, ale najmä pre svojich potomkov. Chceli by sme veriť, že pokiaľ ide o záchranu našej slovenskosti, aj my sme schopní prinášať obete, a že aj my zanecháme za sebou stopy, za ktoré sa naši potomkovia nebudú musieť hanbiť. V súvislosti s vytváraním hodnôt materiálneho charakteru by sme zrejme právom mohli byť spokojní, ale keď si položíme otázku, či vykonávame skutočne všetko v záujme zachovávania a odovzdávania svojho materinského jazyka i celého nášho svojrázneho kultúrneho dedičstva ďalším generáciám, žiaľ, musíme mať výčitky svedomia. (30/1998)

Pred 15 rokmi

Z ankety Praje dnešná doba ľudovej kultúre a tradíciám?

Zuzana Hollósyová: – K folklóru mám od detstva blízky vzťah. Pochádzam z Pitvaroša, kde žila a dodnes žije slovenská reč a ľudová kultúra. Ľudové piesne, tance ma sprevádzali od detstva a mám k nim vrúcny a verný vzťah. Folklór je mojou srdcovou záležitosťou, som s ním bytostne prepojená a aktívne sa mu venujem. Folklór je populárny a uznávaný najmä vďaka horlivým folkloristom a ľudovým súborom, ktorí si uvedomujú dôležitosť zachovávania ľudovej kultúry a tradícií. (30/2003)