Zo zakladania slovenských osád pred tristo rokmi v blízkosti Pešti

Na dolnozemskej ceste za chlebom a slobodou nachádzajú putujúci slovenskí poddaní, pochádzajúci z najsevernejších stolíc Uhorska dobré podmienky už v Peštianskej stolici, kde po odchode Osmanov zostalo toľko opustenej pôdy, že niekde každý si v rámci voľného záberu mohol vybrať toľko pôdy, koľko si trúfol so svojou rodinou obhospodáriť. Osídľovanie voľných priestorov sa uskutočňovalo dvoma spôsobmi. Prvým bol útek poddaných od svojich zemepánov a druhý sa konal v rámci zemepanských akcií formou organizovanej kolonizácie. Takýmto druhým spôsobom prichádzali a osídľovali vyľudnenú juhovýchodnú časť Peštianskej stolice už na začiatku 18. storočia slovenskí poddaní v Alberti (1711), Irše (1713), Bíni (1714), Piliši (1722) a v iných obciach, ktoré historici nazvali a zaradili do Kerepešského slovenského ostrova. Ich príchod a usídľovanie aj napriek sľubom potvrdených aj osadníckymi zmluvami medzi zemepánmi a vodcami skupín kolonistov, nebolo v prvých rokoch jednoduché a bezproblémové. Ako príklad som si vybral začiatky založenia roku 1711 osady Alberti, ktorá roku 2011 už ako mesto Albertirša oslavovala trojsté výročie, na ktorom som sa ako hosť zúčastnil. Vtedy sa mi do rúk dostal vzácny dokument z roku 1729, ktorý bol len v uvedenom jubilejnom roku objavený, a čo je zaujímavé, že sa nachádzal v archíve katolíckeho farského úradu v Irši. Tento historický dokument najverenejšie objasňuje nielen príchod slovenských osídlencov do Alberti, ale aj podmienky a problémy v novozaloženej osade s definitívnym uznaním práv a povinností poddaných, zaručujúcich uzavretou osadníckou zmluvou. A navyše spresnil doterajšie uverejnené údaje historikov o založení Alberti.

Zem pre potomkov

Terra posteritati, vo voľnom preklade z latinčiny znamená zem potomkov. Taký názov nesie z roku 1729 zápis notára Michala Chovana v Alberti, o prisťahovaní slovenských kolonistov do tejto osady, ležiacej v juhovýchodnej časti Peštianskej stolice. Presne pred tristo rokmi 14. septembra 1711 sa prisťahovali na pustatinu Alberti (dnes už 12-tisícové mesto Albertirša) Slováci pochádzajúci prevažne zo Zvolenskej, Hontianskej a Novohradskej stolice. Popri farárovi a učiteľovi mali hneď od prvého roku príchodu na zemepanskú pôdu Varačkaia (Váracskay) a neskôr Seleckého (Szeletzky) aj notára v osobe M. Chovana, ktorý tam túto funkciu vykonával do roku 1745. Vlastnoručne napísaný dokument na piatich stranách, z ktorých prvá strana je písaná po latinsky, lebo sa týka úvodnej preambule, v ktorej je vyjadrená majetková podstata šľachtickej kalvínskej rodiny Iršayovcov (Margareta a Mária Irsay, Štefan de Vielta, Ondrej Irsay), a vypovedá aj o tom, že roku 1717 na ich kúriu prišli slovenskí kolonisti. Ostatné štyri strany týkajúce sa prvých začiatkov osídlenia Alberti Slovákmi, sú písané vo vtedajšom zaužívanom jazyku slovenskej evanjelickej inteligencie (farár, učiteľ – notár...) – slovakizovanej češtine (bibličtine). Text vzácneho dokumentu som prepísal z uvedených štyroch strán do spisovnej slovenčiny. Už posledný riadok prvej strany je písaný v slovakizovanej češtine a nasleduje celý obsah dokumentu. „Keď ľud z nesmiernej milosti Božej, po predchádzajúcom pohanskom pľundrovaní a mordovaní, začal sa po krajine uhorskej množiť tak, že už v slávnej Zvolenskej, Hontianskej a iných susedných uhorských stranách, sa obyvateľstvo tak rozmnožilo, že im i chotáre boli úzke, polia i lúky im už nepostačovali. Na to slávna stolica Hevešská a Peštianska z väčšej čiastky ešte od predchádzajúcich pohanských pokrikov zostali pusté, a tým obyvateľov žiadaných, preto mnohí obyvatelia z horných strán, vydali sa na Dolnú zem a začali ju obývať. O iných, ktorí sú sem-tam rozptýlení po krajine tu nepíšem, jedine o tých sa zmieňujem, ktorých obyvatelia boli usadení v Albert–Irši. Zo svojej vlasti neprišli hneď na Alberti, ale sa najskôr usadili na Svätej Márii, a to dosť vo veľkom počte. Keďže doma mali i slovo Božie, rozložili sa tam a mienili tam zostať. Jedného času sa im pritrafilo, že sem, tam po krajine chodiaci kuruckí vojaci prišli na Svätú Máriu prenocovať. Medzi nimi bol i pán Ondrej (András) Varačkai, ktorý keď uvidel, že sú to Slováci, spýtal sa ich, či by stadeto nechceli odísť. Začal ich nahovárať, aby prešli na jeho neobývanú pustatinu v Alberti, a sľúbil im, že okrem tejto im dá do užívania aj susedné pustatiny Mikebudu, Iršu, Piliš, a Dány-Szent-Miklós. Na túto ponuku sa mu aj prisľúbili, kým hneď Pán Boh svojou pokutou – morovou ranou nenavštívil uhorskú krajinu. Týmto skutkom nestáli o nové bydlisko a zostali na mieste vo Svätej Márii. Čo sa dialo roku 1710, keď všemohúci Boh odvrátil od uhorskej krajiny pomstu ? Vtedy pán Varačkai z Pándu im napísal na Svätú Máriu, aby prišli a osadili sa na už menovanej pustatine Alberti. Toto prijaté písmo obsahovalo aj to, aby Slováci poslali dvoch statočných ľudí a prehliadli si sľúbené miesto. Títo aj prišli, pozorne si prezreli pustatinu a vrátili sa na Svätú Máriu k ostatným. Keď im miesto vychválili, hneď sa spoločne poradili a na odporučenú pustatinu sa všetci jednomyseľne a dobrovoľne rozhodli prejsť.

Presťahovali sa 14.septembra 1711 na 27 vozoch

Nasledujúci rok 1711, na deň povýšenia Svätého kríža t. j. dňa 14. septembra sa naraz všetci na 27 vozoch, pod vedením Juraja (Gyuro) Čániho (Csáni), Michala Tkáča a Pavla (Palya) Havrana zo Svätej Márie odsťahovali. Zo sebou si hneď priviedli svojho kazateľa Bedricha (Frederika) Klaudínyho. Ten mal v Alberti na svätého Michala prvú kázeň. Odvtedy sa v tento deň v Alberti svätí založenie (posviacka) chrámu. Na ceste k svojmu budúcemu pánovi (Varačkai) do Pándu, zastavili sa tam a zostali tam celý týždeň, kým neuzatvorili medzi sebou kontrakt (zmluvu). Ten je podpísaný vlastným menom zemepána, ale tiež menami pánov komposesorov (spoluvlastníkov) a uchovaný je až podnes v truhlici dedinskej obecnej rady. Medzi tým vznikli isté pochybnosti o večnom a úplnom vlastníctve pustatiny a tým novej kolónii Alberti pánom Ondrejom Varačkaiom a jeho spoluvlastníkmi, z dôvodov, že ich dokumenty nie sú dostatočné. Veľkomožný pán Martin Selecký namietal, že túto osadu od cisárskej jasnosti dostal on, intervenoval a priniesol nový donát. Týmto sa pre pána Varačkaia a iných spoluvlastníkov stala „kontraktitítia“. Na túto pán veľkomožný svojim poddaným napísal, aby sa iršanským (Irsa) pánom nepoddávali, ale jemu sa za poddaných uznali. Iršanskí páni, podobne ako aj predtým svojim poddaným rozkazovali tak, že Alberťania už nevedeli komu sa protiviť, koho si nevšímať a koho poslúchať.

Medzi Alberťanmi a Pilišanmi sa strhla bitka

Raz sa stalo, že v neprítomnosti pána veľkomožného bolo vidieť, že Alberťania majú väčšiu náklonnosť k pánu veľkomožnému, preto že si ich podmanil riadnym cisárskym rozkazom. Iršanskí páni však k spoluvlastníctvu prijali pána Grassalkoviča a pána Beleznaiho a tí doviedli z Veľkého Kereša (Nagykőrös) k exekúcii 22 Nemcov (vojakov), ktorí prinútili po dva dni albertských ľudí znášať príkorie, aby sa vrátili k poddanstvu iršanským pánom, zaplatiť im 40 forintov a navyše vojakom za ten čas museli dávať pokrm a nápoje. I keď sa tak stalo, že iršanskí páni sa držali svojho určitého práva a nechceli od neho odstúpiť, nasledovalo to, že táto vec sa musela doviesť na slávnu Kráľovskú tabuľu, na ktorej sa dohodlo medzi pánom veľkomožným (Varačkai) a iršanskými pánmi, že pánu veľkomožnému zaplatil Selecký 4500 forintov, ten si peniaze právom prevzal a Alberťania sa stali právne Seleckého poddanými. Keď sa Alberťania dohodli s ním na určitom panstve, pán veľkomožný to zmluvne (1721) potvrdil a potom pod jeho láskavým postojom a jeho obhajobou dlho až po rok 1725 zotrvali v pokoji. Potom zase medzi nimi a Pilišanmi začala roztržka a to pre jednu časť chotára. Albertskí obyvatelia dostali chotár nachádzajúci sa po vyše Papberku po jednu dolinu od východnej strany, od západnej strany na lúkach pri vrchnej ceste na Piliš až po jarok v lúkach, ktorý označil a ukázal Alberťanom ešte pán Varačkai. Pilišania zase chotár svojho zemepána Beleznaiho držali pod pasienkom, kde sa nenachádzalo žiadne označenie. Tento kus chotára si privlastňovala jedna i druhá strana a keď ani jedna strana nechcela popustiť, stala sa jedného času príhoda. Bolo to na Medarda, kedy sa išlo do Pešti na jarmok. Vtedy prišli Pilišania a brali z tohto pozemku seno na vozy, z toho istého Perešu vyšli naproti v zbroji Alberťania a začala taká zvada a bitka, že nebyť Pavla Havrana a ešte dvoch našich obhajcov, že i pán Beleznai by si bol ťažko zachránil život. V tejto bitke niektorí z našich a niektorí z Pilišanov boli zranení, nie však vážne, ale vozy, ktoré naši zastihli, porúbali. Keď Pilišania videli, že nemôžu odolať, rozutekali sa. Neskôr tento skutok dal pán Beleznai na súd a zháňal z mnohých miest svedkov, medzi ktorými bol aj pán Varačkai, ktorý dal za pravdu Pilíšanom a tak ten kus chotára poniže Papberku dostali. A tak Alberťania, ako sa vraví, pre cudzí prospech si mnoho starostí, prekážok, odsudzovanie a trovy spôsobili. Aj napriek mnohému uisťovaniu a maskovaniu právnej výhry, stratili 300 rýnskych zlatých a ten kus chotára prehrali. Od toho času podnes z vôle Božej, pod láskavým panovaním pána veľkomožného, táto obec pretrváva v pokoji. Náš Hospodin nech pána velebného, nášho zemepána dobrým zdravím obdarí, dlhé a šťastné panovanie a to aj krajinské zachová. Tiež, aby mal šťastie pri obhajovaní našej albertskej obce, pri čistom slova Božieho kázania a užívaní celých velebných sviatostí, aby mohla pokojne jeho Božská velebnosť, tak i jeho veľkomožnosť s jeho potomkami slúžiť na dlhé časy.“ Die 5. maj. 1729 Michael Chovan, Jur: Notar Albertiensium.

Ján Jančovic

Snímky autor a archív autora