Región Novohrad v historickom pohľade predstavoval stolicu (župu) v Preddunajsku. Vznik župy siaha do začiatku 12. storočia a svoje hranice si zachovala až do rozpadu monarchie v roku 1918.

Vtedy časť severne od rieky Ipeľ pripadla Československu a južne, rozlohou o niečo väčšia, Maďarsku. Tu sa v poslednej tretine 17. storočia vo vyše troch desiatkach obcí začali usadzovať Slováci zo severných stolíc vtedajšieho Uhorska. K novohradským rodákom patrím aj ja. Mojou rodnou obcou je Pôtor, ležiaci v susedstve okresného mesta Veľký Krtíš. Hlboké novohradské korene a živý záujem o históriu regiónu, získaný z rozprávania dnes už nežijúcich starcov a mojej starej matky, ma dodnes inšpirujú zaoberať sa históriou slovenského osídlenia na ľavej strane Ipľa. V pamäti mi stále rezonujú osobné spomienky „starkej“ o účasti na jarmokoch v Ďarmotách, tak mesto Balašské (či Balážske) Ďarmoty dlho volali, o častých vybavovaniach úradných záležitostí, návštevách lekárov, „fiškáľov“ v župnom meste, ktoré bolo od Pôtra vzdialené na hodinu cesty konským záprahom. V tom čase sa nielen na trhu, ale aj v obchodoch a v niektorých úradoch dalo bežne dorozumieť po slovensky. Pohraničná hradná pevnosť Balašské Ďarmoty, patriaca šľachtickej rodine Balašovcov, za tureckých vojen spustla a bola niekoľkokrát znovu osídlená. Po tureckých vojnách ju osídlili Slováci pochádzajúci väčšinou zo severného Novohradu. Osmanské nebezpečenstvo stále pretrvávalo, v Novohrade moc Habsburgovcov slabla, čo využívali prívrženci reformácie. Aj v dôsledku toho severný Novohrad bol už prevažne evanjelický a tak prichádzajúci osadníci boli prevažne evanjelického vyznania. Historické dokumenty dokazujú, že v Balašských Ďarmotách už od druhej polovice 17. storočia pôsobili medzi osadníkmi evanjelickí kazatelia Ján Vokoun a Ján Ostach z Čiech, zo severných stolíc Uhorska Ján Vanko, Eliáš Esebani a Ondrej Hrdina. To bolo v čase, keď poddaní z dedín modrokamenského a divínskeho panstva na základe cenového znižovania limitačným výnosom zabezpečovali okopávanie panských ďarmotských viníc.

Prví slovenskí richtári

Následne formujúcu sa obec osídľujú severonovohradskí a po nich hontianski poddaní. Z ich radov sa už roku 1696 ďarmotským richtárom stáva Peter Litavský. Poznáme menový súpis utečeneckých poddaných z lučeneckého súdu z roku 1720, ktorý udáva, že do Ďarmôt na Balašovské panstvo sem pred niekoľkými rokmi prišli prví osadníci z Brusníka, Dolného Tisovníka, Horného Tisovníka, Šuli, Lešti, Nedelišťa a Dolných Strhár. Noví osadníci mali už roku 1711 nielen riadny evanjelický cirkevný zbor, ale aj svoj kostol. Tento im katolíci roku 1717 obsadili a farára Jána Hojčiho vyhnali. Z tohto dôvodu viacerí Slováci evanjelického vierovyznania z obavy utiekli do iných osád a miest. Uvádza sa, že časť z nich sa usadila roku 1747 v Báčskom Petrovci vo Vojvodine. Boli to Ondrej, Ján a Martin Čapeľa, Matej Dudáš, Lukáč Gašparovič, Matej Ďurkovič, Pavol Chlebnický, Martin Kokavský, Samuel Moťovský, Matej Rimaj, Ján a Juraj Spevák, Ján Lauko, Jakub a Ján Lekár, Pavol a Martin Lipták. Menný zoznam obyvateľov vyplývajúci z celokrajinských súpisov z rokov 1715, 1716, 1720 zase prezrádza, že v tomto rodiacom sa „poľnom“ mestečku žili v uvedených rokoch výlučne Slováci. Roku 1715 tu bývalo 49 hláv rodín a richtárom bol Mikuláš Selecký, roku 1716 to bolo 71 rodín s richtárom Jánom Oravcom, roku 1720 55 rodín s richtárom Jurajom Stránskym. Aj počas urbárskej regulácie tu prevládala slovenská komunita, lebo urbár bol v máji 1770 spísaný po slovensky. Richtárom bol vtedy Michal Černák a prísažní Juraj Baran, Michal Slezák, Michal Naď, Ján Krakovský a Jakub Valent starší. Postupne pokračoval prílev nových osadníkov, medzi nimi už najmä Maďarov – rímskokatolíkov, čím sa národnostné a konfesionálne zloženie lokality výrazne zmenilo. Roku 1755 na ďarmotskom majetku zemepánov Koháryho a Balassu žilo podľa náboženstva 751 rímskokatolíkov, 724 evanjelikov, 3 gréckokatolíci a 16 izraelitov. Po roku 1790, keď sa mesto stalo definitívnym sídlom župy, sa príchodom úradníkov začínajú meniť aj národnostné pomery. Podľa náboženstva žilo v meste roku 1848 2 500 katolíkov, 2 150 evanjelikov, 1 900 izraelitov, 70 pravoslávnych, 13 kalvínov, 47 iných – spolu 6 788 obyvateľov.

Národnostná a konfesionálna pestrosť

Kým medzi evanjelikmi boli väčšinou Slováci, medzi rímskokatolíkmi tvorili len malú časť. Roku 1782 tu žilo v 419 domoch 560 rodín s celkovým počtom 2 778 obyvateľov. Roku 1821 evidoval plebán Ján Tordy 2 193 členov katolíckej cirkvi, farár Samuel Stančík 1 286 členov evanjelickej cirkvi a izraelitov bolo 870. Evanjelický učiteľ Martin Maróthy učil 80 slovenských žiakov. Roku 1827, počas pôsobenia evanjelického farára Karola Benedictiho, vzrástol počet evanjelikov na 2 612, rímskokatolíkov bolo 2 021, gréckokatolíkov 53 a izraelitov 1 273. Roku 1851 malo župné mesto 5 653 obyvateľov, z toho 2 028 rímskokatolíkov, 1 605 evanjelikov, 1 963 izraelitov, 48 ostatných. Podľa národnosti 1 636 Maďarov, 1 805 Slovákov, 201 Nemcov, 48 Srbov. Z mesta pochádzajú a pôsobili tu významné slovenské a české osobnosti. Roku 1748 sa tu narodil učiteľ vyučujúci v Dobrej Nive a vo Veľkom Krtíši Michal Pokorný, roku 1753 český filológ, historik a zakladateľ slavistiky v Česku Josef Dobrovský, roku 1831 významný učiteľ botaniky v Banskej Bystrici Alexander Markuš, roku 1854 advokát, priekopník modernej slovenskej politiky toho obdobia Miloš Vladimír Štefanovič, ktorého otec bol v meste stoličným úradníkom. V roku 1851 navštívila mesto česká spisovateľka Božena Němcová. Svoj pobyt si tu na pár týždňov zopakovala roku 1851 a 1853, a zoznámila sa s tunajším slovenským ľudom, zapisovala si rozhovory. Zo svojho pozorovania a poznámok umelecky stvárnila život v meste v národopisnom diele, ktoré vydala v roku 1858 v časopise Musea Království českého s názvom Uherské město Ďarmoty. Počas svojho pobytu v meste na Ipli odchádzala na návštevy slovenských spisovateľov na strednom Slovensku. Aj z týchto návštev a stretnutí vzniklo jej dielo Z Ďarmot do Sliače a zpět. Božena Němcová počas pobytu v Ďarmotách mala možnosť stretávať sa aj so štúrovským básnikom Jankom Kráľom, ktorý tam v tom čase pôsobil ako stoličný pisár.

Mesto s bohatou historickou a duchovnou minulosťou

V klasicistickej budove bývalého župného úradu pracovali okrem už uvedeného Janka Kráľa ako úradníci aj literárne osobnosti narodené v slovenskej časti Novohradu – Imre Madách a Kálmán Mikszáth, ktorého diela Dobrí Polovci a Slovenskí rodáci žiada sa mi tu pripomenúť. Veľkosť diela obidvoch pútajú v meste ich dominujúce sochy a pamätné tabule. V roku 1890 sem z Liptovského Mikuláša prišiel evanjelický farár, oddaný Slovák, člen Matice slovenskej a obranca slovenských gymnázií Bedrich Baltík. Počas pôsobenia v Balašských Ďarmotách ho zvolili za prvého a aj posledného biskupa Preddunajského dištriktu. Tu zomrel roku 1919. V meste žil a roku 1908 tam aj zomrel rodák zo zadunajského Šúru, zakladajúci člen Matice slovenskej, matematik a zememerač Michal Algover. V druhej polovici 19. storočia slovenský život v prostredí evanjelickej komunity pretrvával zásluhou učiteľov. Jedným z nich bol Jozef Kováčik, ktorý prispieval a rozširoval Danielom Lichardom vydávané tlačoviny, časopis Obzor, Domovú pokladnicu a Slovenský kalendár. V článku v Obzore, uverejnenom 5. januára 1869 píše, že hlavou požehnanej Novohradskej stolice je mesto Ďarmoty, ktoré leží na ľavom brehu Ipľa. Je to pekný a úrodný kraj a mesto má toho času 4 015 obyvateľov, najviac zo slovenského rodu, medzi nimi je 672 majiteľov pozemkov. Mestský chotár má 4 960 jutár a z celého územia pripadá na polia 2 162 jutár, na lúky 1 146 a na pastviny 98 jutár. Celková hodnota ročne dopestovaných plodín má hodnotu 20 810 zlatých v striebre. Dodal, že prednedávnom začal činnosť prvý mlyn, ktorý patrí akciovej spoločnosti. Jozef Kováčik v roku 1872 objednal pre ďarmotských čitateľov 30 Slovenských kalendárov a v rovnakom počte aj Štefan Bartoš z Guty a Michal Majerský z Bíru. Podľa uverejnenej štatistiky počtu obyvateľov mesta roku 1880 sa k Slovákom hlásilo 697 obyvateľov, čo bolo necelých 11 % obyvateľstva. Po prevrate roku 1918 sa pri vytýčení hraníc pri moste cez Ipeľ vytvorili na oboch stranách štátov strážené pohraničné pasové a colné stanice. Pohyb dovtedy často prechádzajúcich osôb na obidvoch stranách a návštevy príbuzných sa týmto obmedzili. Roku 1930 žilo v meste 76 a roku 2001 už iba 15 roduverných slovenských obyvateľov. V súčasnosti má mesto Balašské Ďarmoty 14 873 obyvateľov.

Ján Jančovic

Foto: autor