V týchto dňoch rezonuje meno staviteľa 19. storočia v Budapešti. Slovenský inštitút v spolupráci s Fakultou architektúry STU a Vydavateľstvom Trio Publishing v Bratislave usporiadali prezentáciu knihy Jany Pohaničovej a Petra Vondrážku #Harminc – Architekt dvoch storočí, na ktorú nadväzovala aj výstava s rovnomenným názvom v priestoroch Strediska architektúry v Budapešti FUGA.

J. Pohaničová sa venuje výskumu života a diela Michala Milana Harminca, nestora slovenskej architektúry už viac ako dve desaťročia. Jej výskum sprevádzalo množstvo závažných domácich a zahraničných publikačných výstupov a výstavných projektov a zavŕšil sa vedeckou monografiou #Harminc. O význame vedeckej monografie pre vedný odbor Architektúra a urbanizmus svedčí aj fakt, že kniha krátko po uvedení na knižný trh získala niekoľko prestížnych nominácií v súťažiach Najkrajšia kniha roka 2018, Cena Literárneho fondu 2018 a Cena pamiatok a múzeí 2018.

Kto bol M. M. Harminc?

Michal Milan Harminc bol činorodý staviteľ, ktorého takmer tristo zrealizovaných stavieb zaradilo k najproduktívnejším stredoeurópskym architektom. Medzi jeho najslávnejšie stavby patria: Kostol Ružencovej Panny Márie v Černovej, budovy Slovenského národného múzea v Martine a v Bratislave, Palác Tatra banky, Hotel Carlton a Palace v Bratislave. Za jeho najkrajšiu stavbu považujú odborníci Sanatórium Dr. Szontágha v Novom Smokovci. Všetky historické Harmincove stavby sú charakteristické originálnou architektonickou formou, premysleným začlenením do konkrétneho miesta v meste a precíznym riešením detailov.

Michal Milan Harminc sa narodil v rodine tesárskeho majstra vo vojvodinskom Kulpine (Vojvodina) 7. októbra 1869. Vyučil sa za staviteľa. Po odchode do Budapešti pôsobil postupne v niekoľkých stavebných a architektonických firmách. Začínal vo firme Neuschloss u staviteľa Jána Nepomuka Bobulu. U architekta Alberta Schickedanza pracoval v rokoch 1894 – 1897. V tomto období sa v Budapešti podieľal napríklad na realizácii pamätníka na Námestí hrdinov, postaveného pri príležitosti Miléniového výročia (1896). Už ako 28-ročný si v Budapešti založil v roku 1897 vlastnú projekčnú a staviteľskú kanceláriu.

Po príchode na Slovensko realizoval väčšinu raných stavieb v Turci, Liptove, na Považí a Orave. Vôbec prvou stavbou, ktorú navrhol na území Slovenska bol evanjelický kostol v Pribyline (1901), o rok neskôr naprojektoval budovu Slovenskej banky v Ružomberku, Základnú školu pre podtatranskú obec Hybe a tiež viacero víl a obytných domov ovplyvnených secesiou.

V roku 1908 zložil M. M. Harminc štátnu staviteľskú skúšku a staviteľský diplom získal za návrh budovy Slovenského národného múzea v Martine (tzv. Staré múzeum).

Najväčším a dodnes najkrajším dielom architekta je podľa odborníkov Sanatórium Dr. Szontágha v Novom Smokovci (1916 – 1925). Vďaka južnej terasovitej fasáde sa pokladá za jedno z prvých diel predznamenávajúcich modernú architektúru na Slovensku.

Svoj originálny prístup využil aj pri projektovaní honosne vybaveného Bankového paláca Tatra banky, ktorý navrhol v klasicistickom duchu. V priestorovom usporiadaní i dekoráciách však neváhal ani s použitím barokových či secesných prvkov. Symetrické priečelie s dvojicou rizalitov ukončených novoantickými sochami Jána Koniarka nepochybne sprostredkúvalo vážnosť inštitúcie sídliacej v tomto dome, ktorého výstavba prebiehala v rokoch 1922 – 1925. V súčasnosti v nej sídli Ministerstvo kultúry SR. Pri rekonštrukcii objektu umiestnili do vstupného priestoru pamätnú tabuľu aj architektovi Milanovi Michalovi Harmincovi.

Staviteľ, ktorý sa zaradil popri Dušanovi Jurkovičovi a Emilovi Bellušovi k najvýznamnejším slovenským architektom, pracoval ešte ako 80-ročný. Zomrel 5. júla 1964 v Bratislave vo veku 94 rokov.

Ak vás zaujímajú ďalšie detaily zo života tohto známeho staviteľa, navštívte výstavisko FUGA do 17. februára, alebo ak budete v Bratislave, zavítajte do Slovenského národného múzea v Bratislave, kde do 20. mája si ešte môžete pozrieť výstavu Harminc – Staviteľ múzeí.

(ef)

Foto: fa.stuba.sk

Môj prapradedko staviteľ

Koncom minulého roka sa uskutočnilo v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave otvorenie výstavy o mojom prapradedkovi – staviteľovi Michalovi Milanovi Harmincovi. Na výstave som bol aj ja a zaujalo ma, že tam prišla RTVS a mohol som sa priamo do kamery predstaviť ako najmladší potomok – prapravnúčik. Nemohol som ho poznať osobne, zomrel v roku 1964, preto som sa v januári 2020 stretol s mojou tetou Danielou Harmincovou, aby mi porozprávala, aký bol. Teta Daniela je jeho vnučka. Poznala ho osobne a porozprávala mi veci, ktoré sa nedajú nájsť v knižkách, ani na internete.

Staviteľ Michal Milan Harminc sa narodil počas Rakúsko-Uhorska v roku 1869. Bolo to ešte pred tým, ako vznikla prvá Československá republika. Dejiny ma celkom zaujímajú a toto ma ohromilo. Bolo to ešte v čase, keď nebola elektrina a ľudia sa vozili v starej Bratislave – Prešporku – na kočoch, ktoré ťahali kone. Mal slovenský pôvod, pochádzal z Kulpína – z Vojvodiny, dnešného Srbska. Keď mal 17 rokov, odišiel do Budapešti pracovať. V roku 1904 sa oženil s mojou praprababičkou Annou a presťahovali sa do Žiliny. Potom, v roku 1922, prišli do Bratislavy, kde jeho rodina a potomkovia žijú dodnes. Toto je známe. Čo však na internete alebo v knižkách a katalógoch nenájdete? Aký bol môj prapradedko.

Rozprával tromi jazykmi. Ako Slovák samozrejme hovoril po slovensky. Po maďarsky sa naučil v Budapešti a po nemecky v Novom Sade v Srbsku, kde chodil do školy, a potom aj v Bratislave, vtedajšom Prešporku. Do konca svojho života, aj keď bol Slovák, počítal všetky čísla len po nemecky. A vraj môj pradedko Ivan, staviteľov syn, zase počítal celý svoj život po maďarsky, keďže chodil na základnú školu v Budapešti, kde vtedy staviteľ so svojou rodinou žil.

– A aké jazyky a kedy používal?

– Ako bolo treba a podľa toho, s kým. Doma sa rozprávali po slovensky a po maďarsky. V uliciach Prešporka to bola hlavne nemčina. A zase v Budapešti, kde pracoval s liptovskými murármi, po slovensky.

– Ako žil spolu s rodinou v Bratislave?

Veľa pracoval vo svojom ateliéri.

Moja praprababka Anna, staviteľova manželka, bola v domácnosti a starala sa o tri deti, syna Milana (ktorého rodina žije v Kanade), syna Ivana – môjho pradedka a dcéru Oľgu. Svoju spálňu mal v zadnej izbe svojho bytu a jeho manželka bývala vo vedľajšej izbe, presne tak, ako to bolo vtedy v móde. Manželka Anna často počúvala rádio, keďže na konci svojho života oslepla. Teta Daniela mi povedala, že mali doma aj slúžku, ako sa na každú významnú prešporskú rodinu patrilo. Bývala v maličkej izbe za kuchyňou, varila celej rodine a starala sa o staviteľove deti. Volala sa Eržika, bola Maďarka – a práve od nej sa naučili staviteľove deti dobre po maďarsky.

A z čoho sa naozaj veľmi teším?

V Bratislave, v mestskej časti Dúbravka, je po ňom pomenovaná ulica – Harmincova. A tak isto aj v centre Budapešti, ktorú som navštívil so svojimi rodičmi pred pár rokmi. A keď sa budete dobre pozerať, na vstupnej bráne Ministerstva kultúry v centre Bratislavy, ktorú kedysi postavil prapradedko ako budovu Bankového paláca Tatra banky, nájdete na origináli kľučky aj jeho meno.

A viete, prečo je na hoteli Carlton v Bratislave včelička na priečelí?

Pretože včela je symbol usilovnosti. A preto ju tam dal umiestniť aj môj slávny prapradedko staviteľ Michal Milan Harminc.

Marco Doria
II. D, ZŠ Medzilaborecká, Bratislava