Obec Veľká Tarča historici zaradili do takzvaného Veľkého kerepešského slovenského ostrova, do ktorého sa na konci 17. A začiatku 18. Storočia prisťahovali Slováci. Noví obyvatelia pochádzali hlavne z Hontu a Novohradu. V urbárskych dokumentoch sa zachovala osadnícka zmluva s Antonom Grassalkovičom z roku 1731. V roku 1880 tu bolo 86,6% Slovákov.

Prvý raz som sa stretol so Slovenkou z Veľkej Tarče niekedy v sedemdesiatych rokoch minulého storočia na pohyblivých schodoch, v tom čase vo veľmi navštevovanom a novom obchodnom dome Corvin v Budapešti. U neznámej tetky s previazaným batohom z plátna na chrbte ma zaujalo jej ľudové oblečenie, prezrádzajúce slovenský kroj. Keď som zostúpil zo schodov, moja zvedavosť a predvídavosť mi nedala, aby som sa jej po slovensky nespýtal, že skadiaľ je a čo v takomto veľkom obchode nakúpila. „Áno, som Slováčka a bývam v blízkej dedine Veľká Tarča, kde nás žije ešte veľa, čo sa len po slovensky dovrávame. Bola som na peštianskom pľaci, kde som predala výrobky z nášho dvora a záhrady a tu som si bola pozrieť, čo by sa pre našu rodinu z tohto obchodu hodilo. Zistila som, že to pre nás nie je vhodný obchod,“ ochotne mi po slovensky odpovedala tetka, ktorej meno som si nezapamätal. Meno tejto obce som však dlho nosil v pamäti a keď onedlho pri štúdiu histórie rodnej obce a skúmaní sťahovania Slovákov na Dolnú zem som objavil, že z Pôtra do Veľkej Tarče už pred tristo rokmi ušli dvaja Šajbenovci, po desiatkach rokov som Veľkú Tarču dvakrát navštívil. Prvý raz v roku 2011 len tak narýchlo so zhotovením fotozáberov a v septembri 2015 s už naštudovanou históriou obce a ohláseným stretnutím s občianskymi a cirkevnými predstaviteľmi. Bola to pre nepriaznivé daždivé počasie nie práve najvhodnejšia sobota. Aj napriek tomu prišli pred evanjelický kostol presne tak, ako bolo dohodnuté, ráno o deviatej hodine. Už tam čakal pán farár Juraj Baranka, presbyterky Bedeneková a Šebeková a tri najstaršie členky evanjelického cirkevného zboru Šinková – Fraňová, Pupeková a Sládeková, s ktorými, akože inak, len po slovensky sme sa po celý čas rozprávali. Musím priznať, že také honosné privítanie s občerstvením a sladkými dobrotami napečených cirkevníčkami, sme nečakali. Navyše hostitelia nám darovali aj publikácie, ktoré dokumentujú bohatú duchovnú a materiálnu kultúru Veľkej Tarče. Po osviežení a milom prijatí pán farár a cirkevníčky ma sprevádzali po kostole a informovali o činnosti a histórii cirkevného zboru, kostola a jeho vybavenia. V takomto príjemnom ovzduší medzi krajanmi sa mi splnila aj dávna túžba navštíviť a spoznať tunajších slovenských evanjelikov.

Krátko z dejín tunajších Slovákov

Je zaujímavé, že vo Veľkej Tarči (Nagytarcsa, do roku 1900 Csiktarcsa) sa objavujú slovenské priezviská (Tomáš Šipický, Juraj Prácky, Ján Darida... ) už v roku 1699. Aj súpis utečených poddaných Novohradskej stolice z roku 1720 dokladá, že prví utečení slovenskí poddaní sa v tejto obci nachádzajú pred rokom súpisu. Boli medzi nimi aj Ján a Ondrej Šajbenovci, ktorí ušli z Pôtra od zemepána Karola Zičiho v roku 1715. Pre mňa zvlášť zaujímaví Šajbenovci tu žijú dodnes a často stáli na čele obce. Zachovaná osadnícka zmluva s Grassalkovičom je až z roku 1731. V rokoch 1740 – 1752 tu nachádzame slovenské priezviská Bartoš, Benčík, Čižmár, Husák, Fraňo, Šajben, Šinka... V roku 1830 žilo v Čiktarči 637 obyvateľov, z nich 557 evanjelikov, 71 katolíkov, 3 reformovaní a 12 židov, v roku 1846 809 obyvateľov, z toho 710 evanjelikov, 88 katolíkov, 4 reformovaných, 7 židia. V roku 1880 sa k Slovákom prihlásilo 86,6 % obyvateľov a v roku 2011 166 obyvateľov. Tunajší Slováci poznajú všetky pôvodné slovenské priezviská, ktoré doteraz pretrvávajú: Baďanský, Bartoš, Bátovský, Benčík, Benko, Bielik, Bohuš, Čielka, Diviak, Dernovič, Drieňovský, Glózik, Greško, Gubek, Hara, Hrúz, Husárik, Fabian, Filipský, Javorník, Kalina, Klinčok, Kovalčík, Krekáč, Križan, Ladiansky, Lauko, Ludvig, Matúš, Melian, Pavelka, Petrovský, Pitlík, Pĺžik, Potočka, Procháska, Pupek, Račko, Ratkovič, Ravčík, Slavko, Slifka, Šajben, Šinka, Šranko, Štrba, Šuhaj, Teriansky, Turčan, Veľký, Vereský, Vlkan, Záborský, Zaťko. Zapísal som si aj slovenské priezviská na pamätníku padlých v prvej svetovej vojne, ktoré sú Benčík, Čielka, Guľášik, Klinčok, Lauko, Slauko, Terjansky, traja Šajbenovci, dvaja Šinkovci, piati Šipickí.

Prišli a zotrvali ako evanjelici

Od prvého príchodu Slovákov a celé 18. a 19. storočie bola obec Veľká Tarča evanjelická. Zo začiatku mali veriaci iba modlitebňu, neskôr si v roku 1819 postavili kostol. Až do roku ako fília patrili k cirkevnému zboru v Cinkote (teraz 16. obvod Budapešti). Nedeľné bohoslužby vykonával v jednej osobe učiteľ, kantor a levita a farár z Cinkoty prichádzal medzi nich len dvakrát ročne. Keďže dovtedajší kostol im bol malý, v roku 1931 ho zbúrali a na tom istom mieste v strede obce na vyvýšenom mieste postavili nový kostol. V interiéri kostola sa nachádza novší okrídlený oltár, ktorý je rozkladací so štyrmi ďalšími vymeniteľnými obrazmi pre hlavné štyri cirkevné sviatky. Autorom malieb na tradičné ľudové motívy, cirkevný život a oblečenie a dodržiavanie jeho farebnosti vekovými skupinami tunajších Slovákov od ich príchodu do Veľkej Tarče, umelecky stvárnil roku 1959 akademický maliar Koloman Tichý. Roku 1935 sa veľkotarčianski cirkevníci od Cinkoty odčlenili a založili samostatný cirkevný zbor. Od roku 1931 do roku 1935 prichádzali medzi nich farári z Cinkoty Pavol a Ján Blatnický. Prvým vlastným farárom sa stal potomok rozvetvenej breznianskej rodiny evanjelických farárov Gabriel Stehlo, ktorý tu pôsobil do roku 1943. Bol známy tým, že v obci založil vyššiu ľudovú školu tešedíkovského typu a počas druhej svetovej vojny aj záchranou židov. Po ňom nastúpil farár Ján Györi (Ďurík) a v roku 1981 Peter Gáncs. Teraz, ako som už uviedol, je farárom Juraj Baranka, ktorý sem prišiel z Békešskej Čaby, čo nie je náhoda, že prišiel do zboru, ktorý tu založili Slováci. Žiaľ, slovenské bohoslužby sa tu konajú už len počas výročných sviatkov alebo výnimočných príležitostiach.

Vyučovali po slovensky

Jedným z prvých slovenských evanjelických učiteľov vo Veľkej Tarči bol už v roku 1718 Ján Pažitnay, ďalšími boli Jozef Štrba, Daniel Turdely, Daniel Bukovský, Peter Záborský, Juraj Hrúz, Ján Karpáty (Krátky) a Oskár Blaškovič (pochádzal z Krupiny) do roku 1940. Posledne menovaný prišiel sem roku 1910 z Krupiny a okrem toho, že bol učiteľom, kantorom a levitom, v obci inicioval založenie úverového družstva a jeho budovy. Po ňom pomenovali terajšiu miestnu základnú školu. Dobre ho poznali a v dobrom na neho spomínajú aj moje sprievodkyne, ktoré boli jeho žiačkami.

V Dedinskom múzeu

V obci s 3700 obyvateľmi pracuje aj miestna slovenská samospráva, ktorej predsedníčkou bola vtedy dnes už nebohá Mária Galántaiová – Slauková. Pred návštevou sme sa ohlásili aj u nej. Žiaľ, nestretli sme sa s ňou, lebo odcestovala so súborom na práve vtedy konaný Haluškový festival vo Veňarci. Napriek tomu nám zabezpečila prítomnosť kustódky Dedinského múzea Andrei Kovátsovej, ktorá ma sprevádzala jednotlivými stálymi expozíciami. V klasickom dedinskom sedliackom dome zo začiatku 20. storočia som si prezrel kuchynku, prednú izbu, ktorá svojou farebnosťou a vysoko ustlanými duchnami a farebne pestrými vankúšmi pripomína voľakedajšiu čistú izbu roľníckeho domu. Maľovaná rohová lavica nesie meno jej slovenskej majiteľky Kataríny Fraňovej. Ďalšia väčšia izba je venovaná tradičnému dedinskému odievaniu, detským hračkám a učebným predmetom. Na za sklom uložených ľudových krojoch sme si popásli oči a obdivovali farebné a kostýmové bohatstvo, do ktorého sa odievali slovenské ženy a muži. Keďže Veľká Tarča bola od začiatku príchodu Slovákov až donedávna výlučne poľnohospodárskou obcou, jednu samostatnú miestnosť domu zapĺňa roľnícke, vinohradnícke a potravinárske náradie a náčinie. Z oblasti duchovnej kultúry nechýbali ani najstaršie cirkevné tlače, medzi nimi ani dobový Tranoscius. V múzeu bola v roku 2015 prítomná aj jedna z najstarších tarčianskych Sloveniek, Mária Šinková – Fraňová, ktorá nielenže dobre pozná minulosť svojej rodnej obce, ale vo svojom vysokom veku neraz sadne za stôl a venuje sa kresbám ľudových motívov s postavami a činnosťou tunajších ľudí s akými sa od svojho detstva stretávala. „Aj tento rok počas najväčších horúčav, keď som takmer nevychádzala z domu, nakreslila som niekoľko grafických listov,“ pochválila sa vtedy jedna z najstarších členiek cirkevného zboru. Túžba návštevy miesta, kde sa pred tristo rokmi usadili moji rodáci z Pôtra, sa mi splnila.

Ján Jančovic

Foto: autor