Na samom začiatku 18. storočia bolo v Peštianskej stolici už súvislé slovenské osídlenie a vznikom desiatok osád predstavovalo značné rozmery. Významné svedectvo o tom vydal (1737) vo svojich Notitiách Peštianskej stolice polyhistor Matej Bel, kde píše o Slovákoch, že prišli zo severných častí kráľovstva a ako sa odlišujú podľa stolíc, z ktorých pochádzajú aj spôsobom života, tak aj jedni vravia lahodnejšie ako druhí.

Výstižne vyzdvihuje ich usilovnosť a plodnosť, že sa zdá, akoby sa „ani nenarodili, ale urodili ako obilie. A kolónie, ktoré vznikli pred 20. a 30. rokmi tak sa rozmohli, že môžu vypúšťať nové kolónie ako včelie roje“. Do Slovákmi osídleného Maglódu prišli prví evanjelickí Slováci na prelome 17. a 18. storočia. Za rok ich organizovaného náboženského a obecného života možno považovať rok 1700. V rokoch 1700 – 1705 do tejto zakladajúcej osady priviedli zemepáni Michal Fay a Pavol Ráday. Viacerí prví osídlenci pochádzali aj zo skorších zbehov. Podľa súpisu obyvateľov z rokov 1715 a po roku 1720 sa tu už slovenskí poddaní nachádzajú vo väčšom počte. Kým v roku 1715 bolo tu 15 poddaných rodín, roku 1728 55 poddaných rodín. Zo súpisu utečených poddaných z Novohradskej stolice pred rokom 1720 poznáme presne rok a mená rodín, ktoré sem zbehli. Z Ábelovej (8), Ľuboreče (4), Nedelišťa (2), Pravice (2), Senného (1), Suchého Brezova (1), Veľkého Lomu (2). Predpokladá sa, že mnohí z nich odišli veľmi skoro aj stadiaľto a našli svoje trvalé bydlisko na Dolnej zemi. O usadení v Báčskom Petrovci vypovedá petrovská kronika, ktorú v rokoch 1818 – 1862 písal evanjelický farár Ján Stehlo a nachádzame v nej zápis, že mnohí domáci Slováci v prvom rade pochádzajú z Peštianskej stolice, kde sa usídlili už na začiatku 18. storočia. Vymenoval vtedajšie osady, z ktorých pochádzali prví osadníci Báčskeho Petrovca. V zápise na jednej zo strán hodnotí najmä u mládeži aj disciplínu a mravnosť. V tomto na prvé miesto ako vzor kladie mládež, ktorá má pôvod v pilíšskom a maglódskom kraji. Zaujímavý je údaj, že koncom 18. storočia tu bolo veľa želiarov, až 123 na 28 roľníkov. Roku 1760 bývalo tu 102 poddaných. Už na začiatku osídlenia mali svoju skromnú modlitebňu a v rokoch 1700 – 1712 aj prvého farára, ktorým bol Ján Hojčík. Ten o sebe v jednej z cirkevných zápisníc po slovensky napísal „Ja, Ján Hojčík, narodil som sa v Bátovciach pri Štiavnici, školy som chodil v Štiavnici, odkiaľ som bol povolaný na Asód za rektora a odtiaľ som bol vyžiadaný na Maglód“. Ján Hojčík odišiel z Maglódu do Dolnej Strehovej v Novohrade. Postupne po ňom od roku 1713 pôsobili v duchovnej službe slovenskí farári Samuel Nikléci, Ján Polerecký, Ján Baptista Stanovský, Pavol Salaj, Samuel Stankovič, Martin Klanica, Ján Hrdlička, Michal Martíni, Ondrej Seberíni, Ján Gabriel Horecký, Ján Keményi, Samuel Kemény – Jakubovič. Učiteľmi od začiatku boli Ondrej Hiroš, Ján Chovan, Samuel Paulini, Samuel Karnik, Adam Andódi, Samuel Valentini, Ján Baroš, Daniel Greškovič, Ondrej Šinkovic, Juraj Hrúz, Michal Pokorný. Náboženský život nebol bez problémov. Bolo to v čase, keď maglódski evanjelici chceli stavať kostol ešte pred prijatým tolerančným patentom. Susední ečerskí rímski katolíci v roku 1771 ešte za panovania Márie Terézie si začali cez vacovského biskupa vymáhať, že kostol, ktorý stál na začiatku v Maglóde, bol katolícky. Po doložených protokoloch a svedectvách nakoniec evanjelici dokázali svoju pravdu a Mária Terézia rozhodla v ich prospech.

Čo prezrádzajú dobové dokumenty

Na maglódskej evanjelickej fare, ktorá sa nachádza v blízkosti evanjelického kostola, ktorý stojí v strede evanjelického cintorína, kde na pomníkoch dominujú slovenské priezviská, ochotným informátorom a sprievodcom mi bol farár Michal Németh a aktivistka Slovenskej samosprávy v Maglóde Anka Rakitová. Po oboznámení sa s dôvodom môjho záujmu pán farár mi poskytol nielen ústne informácie o minulosti a prítomnosti cirkevného zboru, ale umožnil nazrieť do najstarších protokolov, v ktorých sa nachádzajú vzácne po slovensky písané záznamy o prvopočiatkoch maglódskej evanjelickej cirkvi. Využil som jeho ochotu a niekoľko údajov z protokolov, ktoré zachovávajú mená cirkevníkov, predstavených, texty dobových vokátorov farárov, písaných v slovakizovanej češtine (bibličtine.) som si zdokumentoval. Takými sú napríklad zápisy o preberaní a odovzdávaní farárskej funkcie medzi Ondrejom Seberínim a Michalom Martínim a Ondrejom Seberínym a Jánom Gabrielom Horeckým o zrušení ich zmluvných dôchodkov. V prvom daňovom súpise z roku 1715 sa nachádzajú Michal Varga, Jakub Boldiš, Tomáš Potočka, Ján Záhorec, Pavel Príbeli, Štefan Tóth, Juraj Siráki, Juraj Kuráčik, Lukáš Horňák, Pavel Juhás, Juraj Fekete a Martin Lukáč. V roku 1836 pri jednej zápisnici z konventu, ktorú písal učiteľ Michal Pokorný, boli podpísaní Jano Varga mladší, richtár, Paľo Tabány, rečník, Mišo Medveď, Paľo Medveď, Ján Tabáni, stredný, Ištván Bódiš, kurátor, Paľo Dudáš, kostolník. Pri prechádzke po evanjelickom cintoríne na pomníkoch postupne čítam slovenské priezviská a epitafy s maďarským pravopisom. Pri hrobe s priezviskom Potočka stretávam pred pomníkom ženu stredných rokov, ktorá sa s rovnakým priezviskom hlási k Slovákom a usmerňuje ma na oddelene umiestnené historické pomníky, na ktorých sú ešte slovenské nápisy. Na jednom z nich je okrem iného nápis Cselovsky Juro zomrel 1877.

Kostol – vzácna kultúrna pamiatka

Základný kameň za dodržania stanovených podmienok (približne ako pri artikulárnych kostoloch) položili roku 1775, v čase keď bol farárom Samuel Stankovič, ten tesne pred jeho dokončením umrel. Postavený kostol posvätil v novembri roku 1778 jeho nástupca Martin Klanica. Je to unikátna a jedinečná krížová stavba kostola bez veže. Má zaujímavý aj interiér. Na vysokom chóre sú maľované farebné obrazy, ktoré zobrazujú biblické výjavy. Je ich dookola celkom šesť, pod ktorými gotickým typom písma slovakizovanou češtinou - bibličtinou sú uvedené texty. Štyri sú zo Starého zákona a dva z Nového zákona a pod každým aj citovaný zdroj. Sú to: 1. Jsme wzdělánj na základ Apostolsky a Prorocky kdez jest gruntownj obetný kámen sam Jezjs Krystus, 2. Zpjweyte HoSpodinu pisen Nowau Chwálu jeho wshromazděnj swatem, 3. Obetowánj Izáka, 4. Jak Hrozné jest misto toto Zem jiného jedine dum Bozj a twá jest brána nebeská, 5. Wzetj Eliasse do Nebe, na ohniwem wozu, 6. Vzstaupenj Krystowo Na nebe. Pod oltárom je v krypte pochovaná šľachtická rodina Baltazára Pongráca. Väčšia časť reštaurácie interiéru kostola bola odborníkmi vykonaná v rokoch 1998 – 1999. Kostol nachádzajúci sa na návrší evanjelického cintorína má oltár, na ktorom je slovenský nápis „Aj Baránok Boží...“. V starej dedine stojí dodnes zvonica s tromi zvonmi z roku 1720. Najťažší 15 funtový má nápis „Volej nás k Bohu v Maglóde“. V Maglóde poznáme mená všetkých evanjelických farárov, ktorí tam pôsobili od roku 1712. Mnohí z nich patrili medzi významné slovenské osobnosti, medzi nimi Samuel Stankovič, Martin Klanica, Michal Martíny, Gabriel Horecký. Narodili sa tu roku 1743 Ján Láni, farár, zberateľ slovenskostí, ktorý v dvojzväzkovom rukopisnom zborníku najviac textov (piesne, próza, poézia) zapísal z Maglódu , r. 1751 Ján Polerecký, čuvársky farár, r. 1824 Ondrej Seberíni, farár v Nadlaku, spisovateľ. V Maglóde umreli: roku 1778 Pavol Salay, farár v Maglóde a Bodoni, r. 1810 farár, Ján Hrdlička, člen Učenej spoločnosti banského okolia.

Zoznámili sa tu rodičia básnika Alexandra Petroviča - Petőfiho

Prezrel som si aj samotné mesto, kde ma zaujal zrekonštruovaný dom, v ktorom mal v minulosti mäsiarstvo Štefan Petrovič, otec jedného z najvýznamnejších maďarských básnikov Sándora Petőfiho, ktorého obidvaja slovenskí rodičia sa v tomto dome zoznámili, o čom hlási aj pamätná tabuľa umiestnená na tomto dome. Hneď oproti je malý parčík a v ňom drevené sochy postáv otca a matky básnika – Štefana Petroviča a Márie Hrúzovej, ktorej strýko Juraj Hrúz bol vtedy v Maglóde evanjelickým učiteľom a kantorom, ktorému Mária pomáhala v domácnosti. Keď učiteľ Juraj Hrúz z Maglódu odišiel, Máriu prijal do služby farár Michal Martíni. Koncom 19. storočia sa v Maglóde k Slovákom hlásilo už málo obyvateľov, roku 1890 iba 7,2%. Pri sčítaní roku 2011 sa k slovenskej národnosti prihlásilo 139 obyvateľov.

Ján Jančovic

Foto: autor

Vzhľadom na mimoriadnu situáciu spôsobenú šírením epidémie koronavírusu po dobu jej trvania uvádzame všetky naše príspevky v plnom znení.