Epidémie infekčných chorôb, ktoré po minulé stáročia trápili ľudstvo, si vyžiadali viac obetí na životoch ako všetky vojny sveta dohromady. Vo svete, a tým aj v našich zemepisných šírkach, aktuálne čelíme smrtonosnému koronavírusu, ktorého choroba s nim spojená sa nazýva Covid-19. Keďže vírusy nepoznajú hranice, vlády zasiahnutých krajín aktuálne museli prijať tvrdé opatrenia, aby šírenie koronavírusu spomalili. Pri tejto príležitosti ma napadlo vrátiť sa na koniec 19. storočia a pripomenúť si z článkov súdobej slovenskej tlače, ako v tom čase čelili dolnozemskí Slováci zúreniu epidémie cholery.

Posledná veľká epidémia cholery vypukla na území Uhorska 14. septembra 1872 a trvala dva roky. V dejinách Uhorska to bola najzávažnejšia epidémia všetkých čias. V čase tejto smrteľnej epidémie medzi rokmi 1872 – 1873 bolo infikovaných 431 000 ľudí, z ktorých nákaze podľahlo 181 672 osôb. Iné pramene uvádzajú, že počet smrteľných obetí prekročilo 250 000. Podľa slovenského historika Ivana Mrvu množstvo obetí cholery bolo aj v južných stoliciach Uhorska, kde mimoriadne trpeli dolnozemskí Slováci. Uviedol tiež, že v Békešskej Čabe zomrelo tisícpäťsto ľudí, v Sarvaši osemsto, v Poľnom Berinčoku päťsto a v Báčskom Petrovci tristo ľudí, ďalší v iných slovenských osadách. Rovnako vraj trpeli maďarské, rumunské i srbské dediny, cholera si obete nevyberala podľa národnosti. Až s príchodom chladnejšieho počasia koncom jesene epidémia ustúpila. Po tejto katastrofe sa rozhýbala aj uhorská vláda a prijala nový zdravotný zákon, ktorý obmedzil šírenie ďalšej cholerovej epidémie hygienickými opatreniami aj osvetou. Už sa vedelo, že jeden zo zdrojov nákazy je pitná voda a tak sa jej začala venovať väčšia pozornosť. Cholerovú epidémiu napokon potlačilo čistenie vôd a zlepšenie hygienických podmienok v krajine. Choroba však nezmizla úplne, v prípade prírodnej katastrofy, ktorú by sprevádzal aj kolaps čistoty verejných priestranstiev, sa môže predpokladať jej znovuobjavenie.

Svedectvo o cholerovej pandémii zo slovenského časopisu Obzor z roku 1873

Publicista, vydavateľ, učiteľ Daniel Gabriel Lichard (1812 Slov. Ľupča –1882 Skalica) je považovaný za prvého slovenského profesionálneho novinára. Od roku 1847 pracoval ako novinár, redaktor, vydavateľ slovenských novín, časopisov a kalendárov. Začiatkom októbra 1863 začal redigovať a vydávať v Škarniclovej tlačiarni v Skalici časopis pre hospodársky život, remeslo a domáci život s názvom Obzor. Tento najvýznamnejší slovenský hospodársky časopis 19. Storočia vychádzal trikrát do mesiaca. Po jeho smrti (1882) časopis od roku 1883 do jeho posledného vydania v roku 1886 vydával jeho dlhodobý spolupracovník Romuald Zaymus. Do Obzoru počas jeho vychádzania prispievali desiatky dopisovateľov a z nich pravidelné zastúpenie v ňom mali najmä aktívni dopisovatelia z Dolnej zeme. Čitatelia sa prostredníctvom nich mohli dozvedieť o širokej problematike poľnohospodárskej a remeselníckej výroby, priemyslu, zdravotníctva, prírodných vied, ľudovýchove a osvete. Títo prispievatelia informovali o technickom pokroku, nových spôsoboch hospodárenia, zakladaní spolkov a najnovších správach z ich dolnozemských osád a miest. Dopisovateľmi z jednotlivých obcí a miest na Dolnej zemi boli prevažne učitelia a farári a v menšom počte mešťania, roľníci a remeselníci. V súvislosti s aktuálnou a pretrvávajúcou pandémiou koronavírusu som načrel do časopisu Obzor, v ktorom v čase cholerovej epidémie v roku 1873 dolnozemskí dopisovatelia sa zmieňovali aj o obetiach tejto epidémie v ich prostredí.

Priebeh cholery na Slovákmi osídlenej Dolnej zemi

Z Békešskej Čaby napísal do Obzoru svoj prvý článok čabiansky mešťan Ján Uhrin, ktorý Daniel Lichard uverejnil v 13. čísle roku 1869 v rubrike Hospodárska štatistika. Autor v ňom podáva charakteristiku mesta, ktoré založili roku 1717 Slováci a dodáva, že medzi nimi prevládajú novohradskí Slováci a preto podľa neho ich nárečie a zvyky sa tam doteraz dajú poznať. Uvádza, že koncom roka 1865 malo mesto 30 857 slovenských obyvateľov a patrí medzi najľudnatejšie dolnozemské mestá a mestá s najväčším počtom Slovákov v krajine. Z Békešskej Čaby píše v augustovom čísle 22/1873 dolnozemskej verejnosti dobre známy Ľudovít Haan, popri hodnotení úrod uvádza, že žatvu sťažuje nešťastná cholera, ktorá v Sarvaši a Orošháze pustoší tak silne, že tam denne zomiera do 30 ľudí. Na Čabe sa objavila v prvej polovici júla a za dva týždne tejto nákazy zomrelo na ňu 9 ľudí. Zvýrazňuje, že školský dozorca nalieha, aby sa v meste zriadila aj nadkonfesionálna meštianska škola, spojená s hospodárskou (čiže poľnohospodárskou) školou. Kráľovské ministerstvo prisľúbilo na ňu podporu tritisíc zlatých. Potom informuje o budovaní a rozvoji mesta, k čomu pomáha najmä vybudovaná železnica. V septembrovom čísle 25/1873 z tejto slovenskej dolnozemskej metropoly píše roľník Matej Uhrin, že v Obzore zo všetkých strán krajiny len samé smutné správy prichádzajú a že sa ani on nemôže pochváliť inými. Doslova píše: „Cholera zúri tak nemilosrdne, že behom plných päť týždňov od začiatku nákazy už vyše päť tisíc ľudí jej za obeť padlo, a to najviac z roľníckeho rodu. K tomu sú ešte aj úrody obilnín slabé, lebo už tri roky ich ničí hrdza. Náramná suchota bude mať nepriaznivý vplyv aj na úrodu kukurice“. Z Poľného Berinčoku píše v tom istom čísle aj Ján Slujka, že aj u nich vyčíňa cholera, a to takým smutným spôsobom, že tam každodenne zomiera od 10 do 18 obetí. Len v slovenskom evanjelickom cirkevnom zbore pochovali do 20. augusta viac ako 440 mŕtvych. Ľud skúša pri liečbe rôzne spôsoby a liečivá, ktoré v článku vymenúva. Najviac ľudí umiera počas veľkých horúčav pri práci na poli a poznamenáva, že Cigáni, ktorí sa čmudia vo svojich kolibách, sú pred cholerou takmer celkom zachránení. Doslovne: „Máme tu vyše 200 dadov a nezomrel z nich aj napriek tomu, že žijú vo veľkej nečistote, ani jeden“. Opäť sa v čísle 36. z 25. decembra 1873 z Čaby prihlásil Ľudovít Haan, ktorý v krátkosti zhodnotil úrodu, vyslovil vďaku, že od cholery majú pokoj a verí v lepšie časy. Čaba sa má stať stoličným mestom, keď sa jej sídlo má preložiť z neďalekej Ďuly. Vidno, že sa tomu teší, len si neuvedomuje, že to bude mať neblahý vplyv na asimiláciu Slovákov, čo sa neskôr aj postupne stalo.

Dopisovateľ Štefan Koreň zo Sarvaša v č. 19. z 5. júla 1873 informuje o vegetačnom vývoji plodín a výhľade úrod. „S úrodou boli by sme ako tak spokojní, ale nás iná bieda kormúti. Cholera, ktorá sa doteraz iba kde tu zjavila, si následkom veľkých horúčav od polovice júna vyžiadala veľa obetí. Aj dvaja gymnazisti jej 19. júna podľahli a tak predstavenstvo školy rozpustilo ostatných domov.“ Ten istý prispievateľ píše v č. 23. z 15. augusta 1873 o cholere v Sarvaši podrobnejšie. Uvádza, že vyvrcholila koncom júna a že sa v druhej polovici júla tak rozmohla, že jej denne za obeť padlo od 20 do viac ako 40 ľudí. Len v poslednom júlovom dni a 1. augusta ich počet klesol pod 20, ale 2. augusta na 28 vystúpil a dňa 6. augusta bolo tiež 20 mŕtvych. Upresňuje, že do dneška v ich meste za obeť padlo vyše 800 ľudí. Dopĺňa, že na Čabe dňa 3. augusta bolo 59 mŕtvych a ten istý deň v Berinčoku 22 mŕtvych. Potom uvádza lieky, ktoré odporúčali chorým, medzi nimi boli silice, špiritus, v ktorom sa 48 hodín máčali na drobno pokrájané zelené orechy. Ďalej píše o úrodách plodín, on sa však venuje najviac hroznu, ktoré chváli, že je pekné. Jakubské a oportské vraj už na začiatku augusta zabrnelo a biely gohier, ktorý je známy najmä u novohradských a peštianskych Slovákov tiež mäkne. Učiteľ Ján Mičátek z Kysáča uverejnený list v Obzore číslo 33. z 25.novembra 1873 začal: „V našom uhle medzi Dunajom a Tisou, sporadicky roztratení synovia a dcéry Slovenska žijeme, ktorí žijeme, po pretrpených nerestiach povodní, suchoty, cholery, krachov a exekúcií v očakávaní lepšieho života. Mali sme my v Báčke tiež výstavu, na stá cholerou usmrtených ľudí, úrody skromné, pšenicu chudú, kúkoľom a divou vikou pomiešanú, a to čo nám zostalo, berie nám exekúcia. Uhorský Kanaán oplýva na ten čas len kukuričnými buchtami a vďaka Bohu, že ich jest“. Z Báčskeho Petrovca sa v Obzore v čísle 4. z 5. februára 1874 prihlásil učiteľ Ján Kvačala. Napísal, že ak oziminy nezoberú skazu, tak sa hladu neboja. Cholera ich obišla, ale naproti tomu sa teraz rozšírili detské kiahne. Mali až desať pohrebov, takže museli všetky školy pozatvárať. Obecný lekár sa vyslovil, že zomreli len tie deti, ktoré neboli očkované proti drobniciam (kiahňam).

Ján Jančovic

Foto: autor, internet

Vzhľadom na mimoriadnu situáciu spôsobenú šírením epidémie koronavírusu po dobu jej trvania uvádzame všetky naše príspevky v plnom znení.