V pilíšskych Mlynkoch sme poznali množstvo slovenských pesničiek. Naši ľudia kade išli, tade si spievali. Doma pri varení, na roli pri okopávaní, v horách pri rúbaní dreva, v krčme pri poháriku vína... Ja už ako chlapec som si zapisoval ľudové piesne do zošita a neskôr, ako dospelý, som chodil z Vacova pod Pilíš s magnetofónom ich zbierať. Vďaka 19 informátorom som zozbieral 316 piesní, ktoré som uverejnil v 421-stranovej zbierke pod názvom Zahučali hory.

Tieto piesne ma dodnes sprevádzajú životom. Natoľko žijú v mojej mysli, že si ich neraz v duchu pospevujem pri prechádzkach uličkami Budínskeho hradu. Ktorúsi noc som sa na to prebudil, že pospiačky som si spieval: „Materinská moja reč, taká si mi milá...“ Začal som uvažovať, že to ani nie je naša pilíšska pesnička. Ba čo viac, nie je to ani ľudová pieseň, aj keď si to niektorí myslia. Je to vlastne zhudobnená báseň! Autor jej textu je Peter Bella (1842 – 1919), používajúci pseudonym Horal. Zaujímavý je jeho životný osud...

Narodil sa v Liptovskom Mikuláši, v remeselníckej rodine. Od otca sa vyučil kožušníckemu remeslu a pracoval v otcovej firme. Keď tá r. 1873 skrachovala, rodina sa presťahovala do hlavného mesta, do Budapešti. Tu absolvoval telegrafický a železničiarsky kurz a pracoval ako úradník na ministerstve dopravy. Od roku 1888 až do konca svojho života býval so svojou rodinou v I. obvode, na Kobercovej ulici (Szőnyeg utca) č. 3. V tej dobe v Budapešti každý, alebo každý druhý rok vydali hrubú knihu: Zoznam adries a bytov. Ročník 1888 obsahuje zápis: Béla Péter, vas. hiv., I. Szőnyeg u. 3. Tak tomu bolo do r. 1904, keď odišiel do dôchodku. Ďalej už figuruje v zozname ako dôchodca. V roku 1919 Peter Bella zomrel, ale meno manželky sa uvádza aj v ročníku 1928 ako: Bella Péterné özv. (vdova).

Nesmierne ma teší vedomie, že približne pred sto rokmi žil síce na opačnej strane Budínskeho hradu ako ja, ale určite sa často prechádzal tými istými uličkami významný slovenský básnik a prekladateľ Peter Bella-Horal. Spája nás aj láska k ľudovým piesňam, ktorá sa odráža v jeho i v mojej poetickej tvorbe. Podobne ako ja túžim po pilíšskych horách, on túžil po horách liptovských. V Budíne sa cítil ako liptovská jedlička vytrhnutá s koreňom a presadená do budínskej zeme. Svoje city zobrazil v básni:

Materinská reč v cudzine

Materinská moja reč,
taká si mi milá,
akoby ma moja mať
menom oslovila;
akoby ma ľúbajúc
k srdcu privíňala;
akoby ma žehnajúc
Bohu porúčala.

Materinská moja reč,
ty mať ubolená –
keď ťa čujem, volil bych
padnúť na kolená
a modliť sa zo srdca
modlitbu skrúšenú:
aby ťa Boh potešil,
v žiali postavenú.

Materinská moja reč,
poklad môj v cudzine!
Keď zaspievam piesenku
v sladkej materčine:
oči sa mi zalejú
horkými slzami
a srdce sa poteší:
že je Boh nad nami!

Niet sa čo diviť, že aj hudobný skladateľ Eugen Suchoň bol nadchnutý, keď si prečítal túto prekrásnu báseň a zhudobnil ju. Ja som ju ešte nepoznal v čase, keď som vyjadril svoj vzťah k materinskému jazyku v básňach Nepoznám krajšiu reč a Naša reč, ale podľa všetkého sme voči nej prechovávali podobne hlboké city. Podobnosť možno nájsť aj v tom, že i moje verše určené deťom boli zhudobnené.

Peter Bella-Horal svoje básne, žiaľ, nemohol vidieť v knižne vydanej zbierke, keďže prvá pod názvom Piesne zďaleka a iné verše vyšla až po jeho smrti v roku 1920 v Liptovskom Svätom Mikuláši, druhé vydanie uzrelo svetlo sveta o päť rokov neskôr vďaka Františkovi Klimešovi. Zbierka básní Petra Bellu-Horala je uložená aj v Széchenyiho knižnici na Budínskom hrade. Kiežby sa našiel poet, ktorý by pokračoval v našich stopách, aby sme mali nielen krásnu minulosť, ale aj nádejnú budúcnosť!

Gregor Papuček

Foto: internet