Po ťažkostiach Níreďházanov nastal čas nájsť si súceho farára

S veľkou nádejou a predsavzatím lepšieho a spokojného života odchádzali v rokoch 1753 – 1754 stovky mladých rodín békešských Slovákov na pozvanie grófa Ferenca Károlyiho na osídlenie jeho majetkov, ležiacich na čerkeskej pustatine, vtedy s geografickým názvom Níreďháza v Sabolčskej stolici. Zemepán im už pri prvom stretnutí v Sarvaši sľúbil, že všetci, ktorí sa na jeho majetky prisťahujú, mu nebudú musieť prvé tri roky za užívanie pôdy nič platiť. Po uplynutí troch slobodných rokov mu budú každoročne platiť iba jeden dukát a stolici tiež jeden dukát. Sľúbil im aj cirkevnú pomoc, že im pomôže pri stavbe evanjelického chrámu a uvedení svojho kazateľa, a pri výstavbe príbytkov im dovolí voziť drevo zo svojich lesov. Ako organizátora ich presídlenia zmluvne zaviazal sarvašského čižmárskeho majstra Jána Petrikoviča. Za týmto účelom gróf vydal 25. 5. 1753 o osídlení patent, s ktorým Petrikovič chodil po Békešskej stolici a robil nábor na osídlenie.

Keď sa začali evanjelici na majetky grófa sťahovať, nepredpokladali, s akými náboženskými a inými problémami sa v Sabolčskej stolici stretnú. Keď sa prvý rok po jesennej sejbe začali Slováci v Níreďháze usádzať, stavať si domy a modlitebňu, prvý evanjelický farár Martin Vandlík, predtým farár v Čabe, ktorý tam už prišiel s Petrikovičom a učiteľom, prvý začal čeliť protivenstvu zo strany katolíckej vrchnosti. Vyústilo to do zbúrania oratória a najskôr jeho vyhnaniu, po ňom aj učiteľa. Farára ukryl gróf v Debrecíne, kde sa o neho celý čas staral. Učiteľa Martina Johanodesa ponechali, ale keď zistili, že sa s cirkevníkmi aj modlil a čítal postilu, na čas ho uväznili v Kálove. A keď ho prepustili a pokračovali vo vyhrážkach, vrátil sa do Berinčoka. Iné prvé prekážky mali aj doma. Harruckernovo békešské panstvo z obavy, že príde o svojich poddaných, im žalobou na stolici začalo v odchode brániť. Niekoľkých z prvých, čo už orali a siali, uväznili, ale gróf Károlyi ich z väzenia vyslobodil s tým, že presídliť sa môžu, ak za tri slobodné roky u Károlyiho, tie dane zaplatia Békešskej stolici. V pretrvávajúcich protináboženských akciách často rezignoval aj zemepán, lebo katolícka vrchnosť mala oporu nielen v stoličných úradoch, ale aj na panovníčkinom dvore. Okrem už uvedeného prvého farára Martina Vandlíka, ktorý prišiel s prvými osadníkmi, ďalším bol Ján Beck, ktorý bol farárom v tatranskom Toporci a privolali ho potajomky. Ten začal stavať novú kazateľnicu. Keď na ňu privážali drevo, dozvedeli sa o tom, kálovský plebán a sabolčský archidiakon Beszprémi podali žalobu jágerskému biskupovi, aby stolica zakročila. Vyslala dvoch slúžnych robiť poriadky, ale počas žaloby farár Beck roku 1767 zomrel. Domáci hľadali nástupcu tradične najskôr na Gemeri. V Gecelovciach našli farára Juraja Tirča, ale ten už mohol iba učiť, ale v cirkevných veciach podliehal plebánovi. Rok po svojom príchode zomrel. V nedeľu 30. októbra 1768 bol úradmi do Níreďházy uvedení za farára plebán Dolhay, proti tomu evanjelici podali odvolanie na dvor Márie Terézie a osobitne jej synovi Jozefovi II., ktorý zariadil, aby to riešila stolica. Tá vymenovala komisiu, ktorá riešila aj to, že koľko je tam evanjelických obyvateľov, ich počet a mená. Bolo ich už 3 804, z toho 509 gazdov s pozemkom, 427 s polovičným pozemkom, 895 žien, 1725 detí, sluhov a slúžiacich 248. Po tomto zistení na príkaz cisárovnej 16.10.1770 prišlo od budínskej guvernérskej rady nariadenie v zmysle ktorého ak evanjelici za sobáš a pohreb zaplatia plebánovi v Kálove štólu, môže tieto úkony vykonávať aj vlastný farár. Toto dvojnásobné platenie prijali bez odporu a pred Vianocami 1770 našli si vlastného farára Juraja Topoľčániho z gemerských Kamenian. Ten už počas vianočných sviatkov kázal. Proti jeho nástupu sa postavil sabolčský archidiakon Paulus Rozgonyi. Výsledok bol taký, že Juraj Topoľčáni mohol byť iba učiteľom a vytrval tu do 29. 5. 1783, keď už mal platiť tolerančný patent o rovnoprávnosti cirkví. Koncom septembra 1783 prišiel už za riadneho farára Samuel Schmál z Vyšnej Slanej, ktorý v protokole zapísal prvé roky formovania obce a cirkvi. Pod jeho vedením začalo oživenie cirkevného zboru, školstva a roku 1784 začala výstavba kostola, ktorý bol roku 1786 odovzdaný do užívania.

Náboženské prekážky a trápenie pre evanjelikov pretrvávalo tridsať rokov. Po Schmálovom boku slúžil prvýkrát druhý farár Ján Šulek, ktorý pochádzal z Veličnej (Orava). Po Schmálovom odstúpení roku 1801 nastúpil za farára rodák zo Sabinova Ján Samuel Nagy. Po ňom nastúpil Ján Gašpar Šulek z Veľkej Paludzi (Liptov). Pôsobil spolu s Danielom Farbakym, ktorý pochádzal z Leštín (Orava). Potom roku 1825 nastúpil na farárske miesto miestny rodák Tomáš Greguš, ktorý bol pri Jánovi Samuelovi Nagyovi druhým farárom a zomrel roku 1768. Vo veľkej cirkvi bolo treba súrne hľadať jeho nástupcu. Po ňom striedanie farárov aj z dôvodu predčasných úmrtí pokračovalo. Určitý čas boli bez druhého farára a podobne ako predtým museli sa rozbehnúť po slovenských stoliciach, aby novému farárovi ponúkli pozývací vokátor (listina s uvedeným finančným, naturálnym a materiálnym zabezpečením, vrátane ubytovania). V septembri roku 1825 cirkev vyslala Františka Kováča, Petra Mánika, Jána Huraja vokátorom hľadať spôsobilého farára. Po dlhej ceste sa najskôr zastavili v Banskej Štiavnici u farára a superintendenta Jána Seberíniho, predložili mu vokátor, ale ten ich ponuku neprijal. Na začiatku roka 1826 putoval v zime urodzený pán Gabriel Reguli s Jánom Šuľanom, prešli celú Novohradskú a Zvolenskú stolicu a bezúspešne sa vrátili domov. Pritom navštívili s ponukou vokátora farárov v B. Bystrici Jána Krčméryho, Turom Poli Pavla Benediktyho, Sudiciach Samuela Ferjenčíka, Lučenci Samuela Frečku, ktorý jediný z uvedených prišiel na próbu (skúšku), ale pred predstaviteľmi cirkvi neuspel. Medzi tým aj tokajský farár Jozef Komáromi a Homolasa boli v chráme predstaviť, ale prvý si to rozmyslel a druhý sa nepáčil. V apríli bola vymenovaná nová delegácia na vyhľadanie vhodných farárov. Tvorili ju Ondrej Kováč, Michal Nelevanko a Martin Moravský. Prešli celú Gemerskú stolicu, ale len u Teodora Gedulyho, farára v Jelšave a Juraja Spišáka v Šajavskom Gemeri našli spôsobilých, ktorí sa aj prišli predstaviť v kostole. Z nich len Geduly uspel a bol zvolený, ale nenastúpil. Keď sa cirkvi v uvedených navštívených stoliciach nepodarilo uspieť, skúšali to aj na Dolnej zemi. V novembri 1826 boli vyslaní s vokátorom predstavitelia cirkvi Samuel Balla, Michal Nelevanko a Samuel Trstenský, ale ako je uvedené v zápisnici, aj tam nadarmo chodili. Vtedy už druhý raz po šiestich rokoch opäť prosili Samuela Rajsa v Báčke, ale sa im ho ani teraz nepodarilo získať. „Za celý rok sme s ponukou nepochodili“, čítam v protokole.

Nakoniec sa im podarilo nájsť spôsobilého farára v južnom Novohrade.

Na jar roku 1827 sa im to podarilo v novohradskej Banke, kde bol farárom a konseniorom rodák zo Slovenskej Ďurky Samuel Benczúr, ktorý v marci skúšku pred cirkvou úspešne vykonal a bol zvolený. Cirkev mu hneď odsúhlasila vokátor za účinkovanie od začiatku roka a darovala mu celoročnú úrodu zo zasiateho farárskeho pozemku. Samuel Benczúr sa narodil 16. 12. 1787 v dnešnom Galgagyörku, kde jeho otec Ján bol farárom, ktorý skoro zomrel, matka bola Terézia Štefániová. Otcov brat Štefan bol farárom vo Veňarci. Základnú školu absolvoval v Asóde, pokračoval v Šajavskom Gemeri, Banskej Štiavnici, štúdium ukončil v Bratislave. Roku 1812 zložil kandidátsku skúšku a za farára bol pozvaný do Čomádu. O rok neskôr ho zvolili za farára v Lučenci, kde bol 26. mája ordinovaný superintendentom Krištofom Lycim. V ďalšom roku sa oženil s Alžbetou Csikányiovou. Roku 1820 ho zvolili za farára v Banke. 18. mája 1827 ho níreďházski cirkevníci priviezli na faru, jeho doprava stála cirkev 638 zlatých. 11. júna 1830 predčasne zomrel na suchoty. Jeho pohreb stál 70 zlatých. Jeho pozostalej vdove cirkev odsúhlasila ročne 50 zlatých. V protokole sa o ňom píše, že bol muž príkladného života, vysokej slušnosti, umenia a svedomitosti. Po jeho smrti opäť vo februári 1831 cestovali po Novohrade, Malohonte a Dolnej zemi, v máji po Spiši a Gemeri a neúspešne. Jeho nástupcom sa stal Samuel Mikuš (*1802 Lučenec), ktorého delegáti našli roku 1831 ako farára v Hosúsove (Novohrad). Za riadneho kazateľa bol zvolený 16.10.1831. Roku 1844 si zmenil priezvisko Mikuš na Miklosfy. Zomrel roku 1856 vo veku 54 rokov.

Ján Jančovic

Foto: autor, archív autora