Pred 150 rokmi sa narodil agrárny politik a poľnohospodár

Pri zakladaní strediska dolnozemských Slovákov – Békešskej Čaby na začiatku 18. storočia – nechýbala ani rodina Áchimovcov. Neprišla však priamo, ako sa zistilo z Gemersko-malohontskej stolice, ale už zo Slovákmi osídlenej Peštianskej stolice, z Cinkoty. Postupne sa táto rodina rozrástla a tvorila pevnú súčasť slovenskej evanjelickej komunity vo vtedajšej Čabe. Mojím cieľom je tu venovať sa významnej a pritom kontroverznej osobnosti z konca 19. storočia, vodcovi maloroľníkov a poľnohospodárskych robotníkov Ondrejovi Likerovi Áchimovi, nazývanému v dolnozemskom prostredí ako „sedliacky kráľ“, „tótsky gazda“, ale aj ako „Apolón“. Jeho meno je opradené legendou. Maďarskí literáti, životopisci, ale aj niektorí neseriózni historici radi pripisujú osobnostiam slovenského pôvodu (alebo ich slovenským koreňom), žijúcich v Uhorsku, iba maďarský alebo tiež aj iný pôvod (básnik S. Petőfi, literáti I. Madách, K. Mikszáth...). Takto podobne niektorí hľadali aj u Ondreja L. Áchima napríklad turecký či šľachtický sedmohradský pôvod. Takýto prístup k bádaniu historických osobností je už dnes nielen neseriózny, ale aj úsmevný.

Ondrej Liker Áchim sa narodil 15. marca 1871 v Békešskej Čabe a jeho rodičmi boli Ondrej L. Áchim a Elena, rodená Prístavková (Prístavkovci prišli do Čaby z novohradských Veľkých Stracín). Je známe, že v tejto evanjelickej rodine sa rozprávalo po slovensky, kým v škole sa Áchim učil aj po maďarsky. Už od mlada bol Ondrej vzdorovitý žiak, čo sa prejavovalo aj na nižšom gymnáziu v rodisku a z toho dôvodu ho otec zapísal do gymnázia v Sarvaši. Tam mal v štúdiu pokračovať pod dohľadom svojho strýca, ktorý bol farárom a dokonca aj békešským seniorom. Vychovaný v roľníckom prostredí viac myslel na voľnosť a hospodárenie, ako na ďalšie vzdelávanie a tak rodičia jeho štúdium v 6. ročníku prerušili. Až do nástupu na vojenčinu začal gazdovať na rodinnom hospodárstve. Počas povinnej vojenskej služby bol zaradený v mezovskom žrebčíne (Mezőhegyes) ako ošetrovateľ koní a stadiaľ bol odvelený do Sarajeva. Po návrate z vojenčiny sa onedlho v roku 1894 oženil s Čabiankou Helenou Rajtárovou. Ženbou získal väčší majetok o rozlohe 190 jutár pôdy a na gerendášskom „sálaši“ začal samostatne hospodáriť. A keď si prenajal ďalších 500 jutár pôdy, zaradil sa medzi väčších gazdov, čím podľa výšky zaplatených daní stal sa právom virilistu (ako platca vyššej čiastky daní mal priamy postup) členom mestského poslaneckého zboru a tiež presbyterom evanjelického cirkevného zboru. Počas pôsobenia v poslaneckom zbore sa naučil rečniť a argumentovať. Aj keď patril do vrstvy bohatších gazdov a väčšina Čabanov sa rastom populácie a nedostatkom voľnej pôdy a tým majetkovej diferenciácie stala chudobnejšou, postavil sa na ich stranu. Veľmi dobre poznal stav čabianskych maloroľníkov a bezzemkov a ich hrdlačenie u majetných gazdov. Aj z toho dôvodu sa najprv verejne začal angažovať v miestnom Ľudovom spolku, ktorý si pod jeho vedením získal zásluhou protipanskej orientácie popularitu medzi chudobnejšími vrstvami ľudí. Podľa jedného maďarského historika „slovenský stredný statkár“ začal zastupovať radikálny smer sedliactva. Prvýkrát sa uchádzal o mandát poslanca uhorského parlamentu za Békešskú Čabu v roku 1905. Už vtedy zvíťazil v zápase s kandidátom vládnej strany Michalom Žilinským. Zaznamenal tým veľký úspech, pretože v čase dualizmu to bol prvý a jediný prípad, keď nad tradičnou vládnou stranou zvíťazila opozícia.

Tento „sedliak v čižmách“, ako o ňom ako poslancovi vtedy písali v novinách, získal veľkú popularitu. Po rozpustení poslaneckej snemovne v marci roku 1906 založil „Nezávislú socialistickú stranu Uhorska“ a zakrátko v tom istom roku začal v maďarčine vydávať týždenník Sedliacke noviny. Zvíťazil aj v nasledujúcich voľbách do parlamentu v roku 1906. Jeho hlavným cieľom bolo vybojovať zákon, ktorý by prikazoval tým, ktorí vlastnia nad desať tisíc jutár pôdy, prenajať nad tento limit pôdu drobným roľníkom a bezzemkom. Z obavy realizácie týchto jeho radikálnych návrhov a po obvinení z poburovania mu na návrh koaličnej petície Kráľovská rada zrušila mandát. Ondrej L. Áchim sa nevzdával a pokračoval vo svojom úsilí, pretože v časoch jeho politickej aktivity sa v Uhorsku nachádzalo 324 veľkostatkov s rozlohou nad desať tisíc jutár pôdy a ich celková plocha bola 9,4 milióna jutár. V prepočte potom plocha jedného majetku predstavovala okolo tridsať tisíc jutár. Neskôr Ondrej Áchim žiadal ešte viac, a to uzákoniť povinnosť pre vlastníkov majetkov nad tisíc jutár prenajať ďalšiu pôdu menším gazdom a nemajetným ľuďom. Uhorsko bolo až do roku 1918 a Maďarsko až do roku 1945 domovinou veľkostatkárov. V roku 1908 založil Áchim aj odborovú organizáciu maloroľníkov, poľnohospodárskych robotníkov a „kubikárov“. Áchimova strana v roku 1908 okrem snahy rozparcelovať latifundie žiadala aj väčšiu podporu pre národnosti. Aj z toho dôvodu vládny režim obviňoval tohto sedliackeho vodcu z panslavizmu. Na „turíčnom“ zjazde sedliackej strany 8.-9.júna 1908 v Békešskej Čabe sa zúčastnili roľnícki zástupcovia zo 403 obcí a z toho desiatky so slovenským obyvateľstvom. Najviac prívržencov mal v Slovenskom Komlóši. Tohto významného snemovania sa zúčastnil aj poslanec Milan Hodža, s ktorým bol O. Áchim v častom styku. Milan Hodža vystúpil na tomto zjazde s prejavom po slovensky, čím získal veľkú priazeň medzi dolnozemskými Slovákmi, ktorých zastupoval aj „sedliak v čižmách“. Aktivity Áchimovej strany vzbudili pozornosť aj v ostatných častiach Uhorska. „Sedliacky kráľ“ pôsobil naraz v parlamente, vládnej strane a čabianskom poslaneckom zbore. Ešte aj v roku 1910 podľa úradnej maďarskej štatistiky z celkového počtu 41 tisíc obyvateľov mesta Békešská Čaba bolo 67,5 % Slovákov. Zloženie poslaneckého zboru bolo politicky homogénne, ale aj vtedy, a to väčšinou starších zástupcov bolo slovenského pôvodu, zvlášť jeho volených členov.

O. Áchim, ktorý bol „virilistom“, sa s cieľom získania väčšej podpory a váhy snažil byť voleným členom a v roku 1910 získal najviac hlasov aj do parlamentu. Aj keď nad svojimi protikandidátmi vysoko zvíťazil a stal sa poslancom parlamentu, opäť pre jeden svoj radikálny prejav bol zbavený poslaneckého mandátu. Keď to zhrnieme, tak O. Áchim bol za čabiansky volebný obvod trikrát zvolený za poslanca parlamentu. Podľa vtedajšieho päťročného cyklu mal v ňom spravidla sedieť dovedna 15 rokov, ale pre rôzne obštrukcie bol v ňom iba dva roky. Keďže vyhrával vo voľbách a jeho popularita stále rástla, takto mohol v parlamente žiadať radikálne zmeny. Z toho dôvodu bohatí vládni protivníci proti nemu často intrigovali a titulovali ho okrem iného aj hlúpym „tótom“. Aj napriek tomu v snemovni sa držal svojho ostrého tónu a to aj tým, že poukazoval na plány rozpútania svetovej vojny. To jeho nepriatelia rôznymi spôsobmi využili v tlači a uverejnili proti nemu klamstvá. Áchim vtedy vystúpil na svoju obranu vyhlásením, že zverejní mená tých, ktorí podvodom získali veľkostatok nad 10 tisíc jutár, hoci sa sa mal rozdeliť ľuďom. Verejnosť dobre vedela, že o koho ide – o jeho večných protivníkov Žilinských. Keď žiadne krajinské (celoštátne) noviny mu nechceli článok uverejniť, vyšiel nakoniec v domácom prostredí – stoličných novinách 9. mája 1911. S tým sa nezmierili bratia Michal, Endre a Gábor Zsilinszky (Žilinský) a o tri dni vtrhli do jeho domu, kde Áchima najprv fyzicky napadli a keď sa bránil z revolvera vystrelili do neho štyri guľky. Vrahov síce postavili pred súd, ale pomery, ktoré vládli vtedy v Uhorsku, sa prejavili aj na rozsudku. Podľa očakávania vrahov oslobodili. Satisfakciou bol však ten fakt, že za Ondrejom L. Áchimom smútila takmer celá Čaba, keď na jeho pohrebe sa zúčastnila viac ako polovica obyvateľov mesta. Búrlivák so slovenským naturelom a cítením bol prvý, ktorý v uhorskom parlamente predložil návrhy na reformu politiky pozemkového vlastníctva, ktoré sa nakoniec síce v rozdielnych časoch v Maďarsku a na Slovensku po desiatkach rokov uskutočnili. Ondrej L. Áchim takto v tomto ohľade svojimi návrhmi predstihol dobu. Maďarský historik Pál Romány okrem iného povedal: „Áchim bol agrárny politik a poľnohospodár, je osobnosťou, ktorú nemožno vymazať z dejín Uhorska“. A zase literárny historik Endre Féja: „Ondrej Áchim bol človek, ktorý nikdy nezabudol, odkiaľ prišli jeho predkovia, človek ktorý vyznával svoju slovenskosť práve tak ako maďarské povedomie. Nikdy nezaprel svoj pôvod a pritom bol aj Maďar, lebo každého oslovil jeho jazykom. Za jeho života bola Čaba duchovným strediskom tunajších Slovákov“. Na jeho poctu mu bola v roku 2014 v Budapešti odhalená busta.

Ján Jančovic

Foto: autor, archív autora