Predposlednú februárovú nedeľu sa prechádzajúcim ľuďom po Moste Márie Valérie naskytol nezvyčajný pohľad: v strede stavby boli položené dve stoličky a jeden prestretý stôl. Okolo sa obšmietal filmový štáb. Čo sa dialo?

V Štúrove funguje projekt, ktorý sa volá Strážca mosta. Jeho zmyslom je, že zo všetkých kútov sveta sa na tento post hlásia umelci, ktorí v meste ležiaceho na ľavom brehu Dunaja na slovensko-maďarskej hranici trávia 3 až 6 mesiacov, a počas tejto doby strážia Most Márie Valérie svojím umením, aby ho už nikto nikdy znova nezničil. Z histórie vieme, že skazu v roku 1895 postaveného mosta pomenovaného podľa dcéry Františka Jozefa I. zapríčinili svetové vojny. Obnova konštrukcie sa uskutočnila až na prelome tisícročia a 11. októbra 2001 bol odovzdaný do užívania.

Jeho päťdesiaty, momentálne úradujúci strážca je taliansky filmár Mattia Mura. Dokument 29-ročného režiséra premietnu pri príležitosti osláv 20. výročia odovzdania mosta. Bude obsahovať informácie o histórii stavby, o umení, identite a o tolerancii. Súčasťou filmu sú aj tzv. Raňajky na moste. Na nich sa stretnú dvaja navzájom sa nepoznajúci ľudia, ktorí postupne zisťujú, že napriek odlišným svetom, predsa majú čosi spoločné. Na týchto Raňajkách sa stretli aj dve dámy, ktoré usilovne bojujú za svoje národnosti. Na jednu stoličku sa posadila maďarská aktivistka na Slovensku Réka Bokorová, oproti nej motivujúca osobnosť Slovákov v Maďarsku Marta Demjénová.

„S Rékou sme sa vôbec nepoznali, takže sme sa začali zoznamovať, rozprávať sa o osobných veciach, kto sme, kde pracujeme a kde žijeme,” opísala nám „rande na slepo” predsedníčka Slovenskej samosprávy v Mlynkoch a Združenia pilíšskych Slovákov. Vraví sa, že kultúra spája a dve adeptky hneď aj našli spoločnú reč. „Začala som hovoriť o Folklórnych slávnostiach pod Poľanou v Detve, presnejšie, aký je to dobrý pocit, keď v Krajanskom dvore sa stretnú ľudia z Anglicka, Francúzska, Srbska, Poľska, Chorvátska a z Maďarska a všetci spievajú tie isté slovenské piesne. Ona mi zase hovorila o Gombaseckom letnom tábore,” zaspomínala si na prvú tému M. Demjénová. Onedlho obe bojovníčky za prežitie vlastnej národnosti dostali nápad na spoluprácu: „Povedala mi, že by sme mohli nejako spolupracovať, veď máme podobné problémy i úlohy. Žijeme síce v iných krajinách, ale máme spoločné ciele.”

Predstaviteľka pilíšskych Slovákov ozrejmila, že bolo zaujímavé počúvať politicko-spoločenské pozadie silnej identity maďarskej komunity na Slovensku, kým medzi Slovákmi v Maďarsku cítiť skôr asimiláciu. „Po 2. svetovej vojne bolo pre nich veľkou traumou, že sa spojilo Česko a Slovensko a od toho dňa bola slovenčina povinná. Obyvatelia vzdorovali a tak si posilnili identitu a jazyk. Aj my sme mali podobnú tŕnistú cestu, lebo v krajine prebiehala silná maďarizácia. Tunajší Slováci mali veľa negatívnych zážitkov. Napríklad moja matka sa rozhodla, že radšej naučí svoje deti po maďarsky, aby nemali problémy, a potom po slovensky,” spomenula M. Demjénová. Zdôraznila, že pod konto oslabenej identity Slovákov v Maďarsku sa podpísala aj územná roztrúsenosť. „Kým na Slovensku Maďari žijú sústredene najmä v južných oblastiach štátu, Slováci v Maďarsku sú rozptýlení po krajine,“ poznamenala. Predsedníčka však najväčší rozdiel medzi dvoma národnosťami vidí v nerovnováhe identity. „Ja osobne cítim, že mám dvojitú identitu. Tu mám rodnú krajinu, rodný kraj, som Maďarka a Pilíšanka, ale som aj Slovenka, veď moje korene sú slovenské. Toto všetko sa mi zmestí do jednej duše a do jedného tela. U nich je maďarská strana silnejšia,” vysvetlila M. Demjénová.

Pre predstaviteľku pilíšskej slovenskej komunity bolo toto stretnutie ako liek na dušu. „Bolo to čosi nové a hlavne teraz, keď sa nič nedeje, človek nič nemôže robiť, konečne sa niečo dialo. Filmár veľmi dobre vycítil, koho má osloviť. My sme sa nielen rozprávali, ale sa aj obohatili. Nápady som načerpala aj o sčítaní obyvateľov, ktoré použijem pri našom budúcoročnom,” a spomenula aj to, že za výbornú myšlienku pokladá usporiadať posedenia v nezvyčajnom, romantickom prostredí. „Z času na čas by sme pozvali niekoho z našej národnosti, politickej oblasti alebo z umelckej sféry. Možno táto debata by bola pre ľudí zaujímavejšia,” podelila sa o svoje plány M. Demjénová.

AR

Foto: Marta Demjénová