Začiatkom augusta si pripomíname 210. výročie narodenia významného slovenského dolnozemského jazykovedca a spisovateľa Štefana Jančoviča (v školskom výkaze 1821 zapísaný ako Step. Jantsovitz, otec ho tam hodnotil ako výborného žiaka, ale prchkého), ktorý sa narodil 10. augusta 1811 v Alberti v Peštianskej stolici (teraz župe).

Jeho otcom bol Juraj Jančovic (Georgium Jantsovitz), rodák zo Siráku, od roku 1809 učiteľ v Alberti, ktorý učil všetky svoje deti. Predtým bol sedemnásť rokov učiteľom v Cinkote, kde počas pôsobenia napísal a v roku 1803 v Budíne vydal knižočku „Potřebná správa pro mládež“. Synovia Štefan a Pavol sa svojou činnosťou a dielom v Uhorsku stali významnými osobnosťami. Z albertských matričných záznamov sa dozvedáme, že jeho krstnými rodičmi boli učiteľ v susednom Piliši, neskôr farár v Irši, spisovateľ Pavol Michalko a jeho manželka Terézia Michalková Bartholomaeidesová. Štefan Jančovič po vychodení základnej školy nastúpil do gymnázia v Poľnom Berinčoku, stadiaľ v štúdiu pokračoval na evanjelickom lýceu v Bratislave. Po smrti otca bol v rokoch 1831 – 1833 učiteľom v rodisku a v rokoch 1833 – 1835 absolvoval štúdium teológie vo Viedni. Na rozdiel od jeho otca Juraja, ktorý si sám napísal svoj podrobný životopis v ním napísanej albertskej školskej histórii, ale biografické údaje o jeho významnom synovi Štefanovi sú skromné a v jednotlivých prameňoch aj rozdielne. Týka sa to najmä o nástupe za farára do Sarvaša, keď sa uvádza rozdielny rok nástupu a pôsobenia. Našiel sa jeho záznam, kde sám o svojom nástupe napísal, že do Sarvaša prišiel ako 23-ročný na uvoľnené miesto pomocného farára. Prvýkrát vykonal skúšobnú bohoslužbu 20. 1. 1835 a za riadneho farára bol zvolený 6. augusta 1837, ale celý farársky plat dostal až od 1. novembra. Teda nie rok 1836 bol jeho nástupom v Sarvaši, ktorý uvádza Michal Žilinský, a vonkoncom nie rok 1841, ktorý nachádzame na internete o dejinách evanjelického cirkevného zboru v Sarvaši, ani roky uvádzané v ďalších slovníkoch a encyklopédiách. Chcem pripomenúť aj to, že v žiadnych z nich nebol uverejnený úplný dátum jeho narodenia a tak som si ho osobne zistil v matrike albertskej evanjelickej cirkvi. Štefan Jančovič sa čoskoro po príchode do Sarvaša 31.7.1836 oženil, za manželku si zobral Elenu Kollárovú, dcéru predsedu a profesora sarvašského kolégia Jána Kollára. V Sarvaši sa im narodilo šesť detí: Hermína (1837), Imrich (1840 ), Albert (1842), Ľudovít(1843), dvojčatá Peter a Pavol (1845).

Pokračovateľ snáh o reformu poľnohospodárstva

Štefan Jančovič v Sarvaši nadviazal na ľudovýchovnú činnosť svojho rodáka Samuela Tešedíka (20. 4. 1742 Alberti) aj tým, že propagoval jeho učenie a metódy o racionálnom spôsobe hospodárenia, o jeho ďalšom rozvoji. Podobne ako jeho kolegovia v Békešskej Čabe (K. Straka, P. B. Semian, J. Vilím) propagoval rozvoj vinohradníctva, ovocinárstva, včelárstva, chov hodvábnika a nové metódy modernejšieho poľnohospodárstva. Michal Žilinský vo svojej monografii o Sarvaši (1872) uvádza, že v pestovaní ovocných stromov a v chove hodvábnika morušového si vydobyl veľké zásluhy a jeho „hurkášska“ záhrada nemá konkurenciu. Už v roku 1847 si zriadil peknú štepnicu (ovocnú škôlku), ktorá sa neskôr stala obeťou ľudskej zlomyseľnosti. Časopis Obzor číslo 26 z 15. 9. 1868 priniesol správu, že na valnom zhromaždení hospodárskeho odboru Uhorských skúmateľov prírody, konanom v Jágri, mal albertský rodák Štefan Jančovič, farár v Sarvaši, zaujímavú prednášku o štatistike ovocinárstva v Uhorsku. Štefan Jančovič ako sarvašský učiteľ si všímal ťažký život poddaného ľudu a veľa urobil preto, aby sa Sarvašania vykúpili z poddanstva, o čom napísal aj dielo Sarvaš, jako slobodné býti majíce mesto (Pešť). Medzi pospolitým ľudom vykonával účinnú ľudovýchovnú a osvetovú činnosť a podával im námety, ako sa zapájať do aktívnej kultúrno-spoločenskej činnosti. Týmto spôsobom sa podieľal na zvýšení kultúrnej, odbornej a hmotnej úrovni a sociálnom postavení Sarvašanov. Nemalú zásluhu má aj na rozvoji slovenského školstva a na národnom povedomí dolnozemských Slovákov, ktoré posilňoval aj propagovaním „Štúrových Slovenských národných novín“. Okrem iných svojich aktivít, stal sa členom prvého školského výboru z Poľného Berinčoka do Sarvaša premiestneného seniorátneho gymnázia, kde bol členom Krúžku sarvašských učiteľov, ktorý udržiaval aktívne styky s učiteľmi na Slovensku. Považoval sa za slovenského národovca a na schôdzi tohto krúžku 20.novembra 1848 odporúčal svojim členom odoberať Štúrove Slovenské národné noviny. Známa je aj jeho spolupráca s peštianskym farárom Jánom Kollárom. Na jeho žiadosť prispel do jubilejnej peštianskej publikácie Řeči, Modlitby a Básně ... (1838), básňou Cirkev ev. Sarvašská cirkvi pešťanské od Štěp. Jančoviča (Kmeť 2004:179). Jeho najvýznamnejším dielom je slovensko-maďarský a maďarsko-slovenský slovník s gramatikami v oboch jazykoch.

Poukázal aj na prednosti slovenčiny

Ako nadšenec štúrovských jazykovedných úsilí, slovníkovým spracovaním lexiky novozaloženého slovenského spisovného jazyka, ním zareagoval už štyri roky po jeho prijatí a uvedení do života. Štefan Jančovič po zavedení nového spisovného slovenského jazyka zaregistroval množiace sa lexikálne prvky a tiež ich i sám obohacoval. Umne a rýchle zareagoval na vplyvy, ktoré zasahovali do slovenskej lexiky a javil zvýšený záujem o ľudový jazyk. Ako píše v pripojenej mluvnici, že slovník má pomôcť Slovákom, aby sa naučili po maďarsky, hlavne pre úrady, ale má pomôcť aj Maďarom, aby sa naučili po slovensky. Ako dôvod okrem iného uvádza, že jedna tretina obyvateľov Uhorska hovorí po slovensky. Keď si obidva národy budú vážiť a učiť sa jazyk toho druhého, bude to na osoh obidvoch národov. Za prednosti slovenčiny pokladal jej zvučnosť, rytmický zákon, schopnosť tvoriť celý rad zdrobnenín a svojou mäkkosťou sa približuje taliančine. Má schopnosť vyjadriť jedným odvodeným slovom to, čo v iných jazykoch sa musí vyjadrovať opisne. Pre jej ľahkosť a mäkkosť Jančovič má po ruke aj prirovnanie, ktoré vzniklo v maďarčine „Tak sa lepí na človeka ako slovenský jazyk“. Napísaním tohto slovníka ho poverila Uhorská vedecká spoločnosť. Ako vzor mal Štúrove Národňje Slovenskje Novini i Bernolákov Slovár. Napísal, že Anton Bernolák mu je „vodcom“, za ktorým „len s veľkou opaternosťou kráčam“. Popri chvále Bernolákovho Slovára poznamenal však aj to, že to nie je slovník „aňi českí, aňi slovenskí, ale akísi pomješaní“ a maďarčina je v ňom vraj biedna. Štefan Jančovič použil Štúrov pravopis, ale zaviedol aj písanie „ä“ – mäd, plemä, ťemä ... a prebral aj niekoľko českých výrazov. Palkovič konštatuje, že v úvode a v slovníku badať ním vžité a nasaté dolnozemské nárečie a tiež iné získané miestne nárečie, napríklad lesa (plot), lúčam (hádžem), poňva (obilná plachta), také aké sa používa v Novohrade, skadiaľ pochádza najviac Dolnozemcov. Slovník obsahuje aj Slovákmi zaužívané názvy miest a iných zemepisných útvarov Blatoň (Balaton), Budín (Buda), Jager (Eger), Maruša (Maros), Miškovec (Miskolc), Ostrihom (Esztergom), Pätikostoli (Pécs), Pešť, Segedín (Szeged), Vacov (Vác). Jeho slovník je nielen prvým slovníkom novej štúrovskej spisovnej slovenčiny, ale aj bohatým prameňom dolnozemskej slovenčiny. Niektorí domáci a zahraniční slovakisti uvádzajú, že dielo Štefana Jančoviča je vzhľadom na dobu, v ktorej sa venoval svojej rodnej materčine, doteraz nedocenené a zaslúžilo by si hlbšie hodnotenie. Navyše jeho dôkladná biografia a aj bibliografia absentuje v encyklopédiách, slovníkoch nielen na Slovensku, ale aj v Maďarsku. Aj preto chýbajú alebo sú o ňom neznáme alebo uverejnené nepresné biografické údaje. Štefan Jančovič mal záľubu v cestovaní a navštívil viaceré štáty, medzi nimi Turecko a USA, o ktorých napísal aj knihy v maďarčine: Výlet v Istanbule (1864) a Cestovanie v severoamerických slobodných štátoch (1872). Keď Štefan Jančovič dosiahol vek 60 rokov (1871), zriekol sa, aj z dôvodov národnostných a v tom čase stupňujúcej maďarizácie, kňazského úradu a utiahol sa do súkromia (M. Ondrušková). Ako je známe, to isté stihlo v Sarvaši aj jeho vrstovníka a súčasníka Štefana Koreňa. Farár, jazykovedec, spisovateľ, osvetový pracovník Štefan Jančovič umrel 29. 3. 1893 v Sarvaši.

Ján Jančovic

Foto: autor a archív autora